utorok 29. mája 2018

UTVV Vipava Valley Slovinsko

"Beh je najrýdzejší bojový šport, aký si človek dokáže predstaviť. Pri každom kroku bojujete sami so sebou." Robert J. Bennett

Vipavská dolina. V strede je Mali Golak a v ľavo s vápencovou špicou Kucelj.

Slovinsko. Zem tak krásna, že si ju snáď každý hneď zamiluje. Neviem presne, kde sme sa tak odklonili od iných krajín, že stačí prejsť kúsok za hranice a človek je v úplne inej zemi už len letmým pohľadom. Všade čisto, pekné cesty, minimum billboardov, kopec lokálnych potravín, ohľaduplnejší vodiči a nikde žiadny policajti. Ale o tom inokedy... 
K UTVV sme sa dostali úplne náhodou a spontánne ešte minulý rok. Slovo dalo slovo a začali sme s Rasťom zháňať ľudí a ubytovanie. Nakoniec kamoši z Čiech na to kývli a Radko zo Slovinska nemal s našim ubytovaním žiadny problém. Cesta z Bratislavy až do Slovinska bola jedna báseň. Ubytovaní sme boli v malinkej dedinke Predmeja v dvojposchodovom rodinnom domčeku pod horou. Krajšie miesto sme si ani nemohli priať. Ticho, samota a nikde nikoho na okolo. Bývali sme na vápencovom masíve, kde do najbližšieho mestečka Ajdovščina to bolo 15 kilometrov.  Nakoniec z pôvodného zloženia Ja, Tomáš, Rasťo, Kubo, Katka, Peťa, Jirka, Pája nám Tomáš na poslednú chvíľu vypadol pre pracovné povinnosti a tak v trošku zmenenom zložení sme si 6 nocí spoločne bačovali.


To ako prebiehal celý týždeň pred pretekom by som asi zhrnul v inom článku. Akurát v piatok sme si dali voľný deň na prezentáciu, stretnutie so Svetlanou a jej synom a na nákup iontových nápojov a piva. Rasťo, Kubo, Katka a ja sme prihlásený na trať dlhú 106 kilometrov s prevýšením 5500 metrov. Peťa, Pája a Jirka zas na "detskú" trať 51 kilometrov s 2300 metrami prevýšenia. Kedže je štart o 6:00 ráno a musíme tam byť aspoň o hodinu skôr, budík si nastavujem na 3:00 a zaľahnem večer o jedenástej.


Naša parta


Ionťáky a invalidi :)


Ráno ako každé iné pred závodom. Pobaliť veci, čosi do huby hodiť, potreba a val ho do auta. Všetci sme boli disciplinovaní a na nikoho sa nečakalo. Cesta dole do doliny v tme bola veľmi pekná. Úzka cestička a výhľad na Vipavskú dolinu, v ktorej drvivá väčšina ľudí ešte spí. Len pár mierne strelených jedincov si ide otestovať nožičky do Vipavských kopcov.  Prichádzame na malinké historické námestie a sadáme do kaviarne, ktorá je otvorená už ráno o piatej kvôli preteku. Milí čašníci nás hneď obslúžia a doprajeme si výbornú rannú kávičku a zelený čaj.
Štartuje sa z mestečka Ajdovščina. Veľmi pekné historické mestečko. Rímskou architektúrou to tu je stále cítiť. Omietnuté domčeky s prirodzeným výzorom kameňa a škridle. Kúsok od kaviarničky je štart závodu. Zbiehame sa v koridore na kamennom nádvorí. Naši 50kári nám fandia a držia palce. Ženská do mikrofónu niečo stále rozpráva, ale nič jej nerozumiem. Štart sa posúva o 5 minút. 6:05 a 225 bláznov sa valí cez Ajdovščinu do okolitých kopcov. 


Tesne pred štartom.

Taktiku sme si s chalanmi zvolili jasnú. Pôjdeme traja spolu na pohodu a keby sa nám podarilo to dať pod 18 hodín, bolo by to super. Traja sme išli, ale rozhodne to prvé kilometre nevyzeralo na pohodu. Po chvíli opúšťame mesto a pletieme sa medzi ostatnými bežcami na dlhých úzkych chodníčkoch. Bežcov na trati prišlo podporiť kopec ľudí, čo som bol prekvapený. Obchádzame pekný vodopád a po štrkovej cestičke si to valíme do prvého stúpania. Na dvoch kilometroch nám tam trať nadelila 500 metrov stúpania. Vybiehame na prvú kontrolu a zároveň máme za sebou hlavné stúpanie na hrebeň. Odtiaľto by to mohlo byť behateľnejšie. Terén je zatiaľ viac trávnatý ako kamenistý a nôžkam to vcelku šmakuje. Vôbec sme nevedeli do čoho totiž ideme. 

 
Vynárajú sa nám krásne výhľady a Rasťo niečo z toho fotí. 12. kilometer a my spoločne prichádzame do dedinky Otlica. Kopec ľudí sa tu stará o blaho bežcov. Vymyslené to mali parádne. Pred občerstvovačkou, ktorá bola v budove, bola jedna kontrola a následne pri vstupe do budovy ďalšia. Na stoloch to nebolo tak bohaté ako u nás doma. Síce tu toho bolo dosť, ale pre vegánov zas tak moc nie. Zobral som si teda pár jabĺčok a banán a skúsil redbull, či to so mnou dačo porobí. Chalani už ma ženú, že či som na hodoch. Asi sa im zdá, že to odsýpa pomaly. 

 
Ešte máme kopec síl.

Z Otlice nás teraz čaká dlhý výstup na najvyšší bod trasy. Mali Golak (1495 m). Sranda je, že Mali Golak je o 15 metrov vyšší 
ako Veliki Golak ktorý budeme podbiehať. Fakticky sme sa nachádzali na tom istom masíve, kde sme aj bývali. Vytrpíme si trochu asfaltky okolo Predmeji a už sa driapeme hore. Turistické značenie je tu vcelku jednoduché a hlavne je len jedno. Biela bodka v červenom kruhu. Drž sa kruhu a bude všetko dobré. Okrem bodiek na stromoch nám usporiadateľ dal na  každých 50 metrov reflexnú malú vlajočku s logom závodu. Značenie trate bolo nesporne jedno z top aké som kedy videl. Okrem našeho Štefánika. Tam to bol už úplne freak. Stúpanie na Golak je nekonečné a prudké. V diaľke počujeme cengať zvon a nejaké hlasy. Evidentne ďalšia kontrola a ľudia to tam pekne rozbalili. Prichádzame na Golak a tam traja ľudia a celé divadlo riadi jeden človek so zvonom. Klobúk dolu... Hučal minimálne za piatich. Kontrola nás víta s hlasným Bravo! Bravo! 


Hneď na začiatku sa nám na masíve otvárajú krásne výhľady (foto Rasťo)

Stúpanie na Mali Golak 1495 m

Hovoria nám, že občerstvovačka je za kilometer. Z Golaku nás čaká vcelku dobrý padáčik. Rasťo tu chytá kŕč do lýtka a tak zvoľňujeme. Terén sa rapídne mení a príjemný podklad začína striedať tunajší ostrý vápenec. Zbehy na šmykľavom vápenci sú aj vcelku nebezpečné a tak ideme radšej opatrnejšie na úkor rýchlosti. Zopár jedincov s vypnutým pudom sebazáchovy, ABS a ESP si to páli svižne dole. Krútime neveriacky hlavou. 
22. kilometer a prichádzame ku ďalšiemu krmítku. Márne hľadám nejaké nealkoholické pivko. Siaham teda po minerálke a čaji. Nerozumiem, že si dajú námahu navláčiť toľko minerálky na kopec. Vcelku neekologická vec. Kopec plastov končí v koši ako z minerálok, tak z umelých pohárikov. Presný opak ako u nás, kde sa snažíme ísť cestou minimálneho odpadu. Opäť banán, jablko a už aj kráčame ďalej. Zbiehame po lesnej cestičke a stretávame sa tu s jednou bežkyňou, s ktorou sa budeme naťahovať skoro celú cestu. Dóra z Budapešti, ktorej svalnaté lýtka a ramená na nás urobili obrovský dojem. Zbehy jej idú parádne a zas do kopcov ju dobiehame. Ideme chvíľu spolu a zas nám potom niekde uteká.

Bežecké nebo. (foto Rasťo)

S našou bežeckou kámoškou Dórou. (foto Rasťo)


Začína ďalšie stúpanie a stretávame tu Petra Gemerana. Vyzerá, že riadne bojuje a tak chvíľu pokecáme a ponúkame mu nejakú pomoc. Vraj nič nepotrebuje a tak sa pomaličky od neho do kopca vzďaľujeme. Bežíme okolo veľkého bútľavého stromu smerom hore na Veliki Modrasovec (1355 m). Opäť je tu terén veľmi príjemný a od kameňov pokoj. Zbiehame ku horskej chate, kde som si myslel, že bude nejaké občerstvenie, ale nakoniec nič z toho. Znova otvorená pasáž s ešte vcelku príjemným zbehom i keď tu už vápenec začal občas bolieť. Slniečko sa do nás opiera v exponovaných častiach a ja už si prajem, aby bola znova občerstvovačka. 

Pohľad na Vipavskú dolinu z hrebeňa. Vzadu v pravo na fotke je vrch Pleša. (foto Rasťo)


Nohy začali oťažievať a tak trochu som sa obával, čo ešte nakoniec príde. Týždeň po Ultra Punku bol možno krátky čas na zotavenie. Nechcel som si túto myšlienku ani na chvíľu pripustiť. Na 31. kilometri konečne prichádzame na ďalšiu stanicu. Som smädný, hladný a na stanici hrajú slovinské ľudovky a do toho ešte aj tancujú. Tak to je riadny odvaz. Gestom rúk ich burcujem aby sa do toho ešte trochu opreli. Celý týždeň sme na baráku počúvali slovinské ľudovky a tak toto bola pre mňa vítaná situácia. Ládujem do seba solené rajčiny, redbull, jablko, banán a chipsy. Veru riadny guláš. Ale všetko to tam padá jak tetris.
Pri odchode nás ľudia zdravia ich domácim: Sréčno! Sréčno! V preklade niečo ako veľa šťastia. Ľudia sú tu milí a páči sa mi ako moc povzbudzujú bežcov na trati. Veľa krát je to len turista nebežec a aj tak fandí. Ľudia tu týmto proste žijú. Zo stanice znova do stúpania na hrebeň a po zvážnici si to pomaly šinieme na ďalšiu kontrolu. V diaľke sa rysuje kamenistý vrch. Vo vnútri dušičky sa modlím, aby sme tam nemuseli ísť. Musíme a tak nejak sa s tým snažím zmieriť. Nastupuje strmé stúpanie na vrch Kucelj (1237 m). Opieram sa do paličiek a popri tom sa nám odokrývajú ďalšie krásne panorámy. Hore si chalani doprajú pivko a pre mňa znova nič. Zbehy nám už išli aj lepšie. Ostré kamene nám masírujú nohy a ja už chcem byť v druhej časti trate, kde je terén príjemnejší. 

Cesta na Kucelj. (foto Rasťo)

 
Už sme "skoro" hore. (foto Rasťo)


Pohľad z vrchu Kucelj na hrebeň po ktorom sme pre chvíľou bežali. (foto Rasťo)
 
Bežím v Trail Talon 250 od Inov8 a rozhodne to nie je najlepšia obuv na takýto typ terénu. Po kľukatej kamenistej zvážnici sa z ničoho nič napájame na úzky trávnatý chodník. Obieha nás copatá bežkyňa a ja sa na ňu lepím aby nás potiahla. Traverza, ktorá si to razí popod hrebeň cez borovicový les. Po pár kilometroch nás traverz vyhadzuje na exponovanú kamenistú "stenu". Slnko hluší dobsony a ženská pred nami to márne skúša priamo cez kamene hore. Každý krok hore jej zasýpa nohy kameňmi a sťahuje ju späť. Skúšam to aj ja, ale končím v tom istom. Pozerám, že to nie je možné! Ako tam vyliezli teda ostatní? A v tom uvidím na boku pekný chodníček... No to ma poser! Tento kúsok trate bol nádherný. Išli sme popod vápencovú skalu ako v nejakom dobrodružnom filme. Pred nami sa v diaľke na kopci ukázal kostolík, kde je kontrola a samozrejme jedlo! Tak hurááá do zbehu dole. Čakala na nás miliarda kamienkov rôznych veľkosti a tvarov. Asi najnepríjemnejšia časť z celej prvej pasáže. Všetci sme to už chceli mať z krku.


Pasáž, kde sa zosúvali kamene. (foto Rasťo)


Kostolík na vrchu, kde si konečne odpočinieme. (foto Rasťo)

Ku kostolíku pribiehame a dávame si veci do pucu. Doplniť konečne hydrovak a niečo pojesť. Robia tu aj palacinky s džemom čo mi príde, ako super jedlo pre bežcov. Stále žiadne nealko pivo a tak beriem kolu, redbull, oriešky. Sadneme si pred kostolík, alebo čo to vlastne je, a s úsmevom konštatujem, že na 40. kilometer sme riadne rozbití. Začíname sa opúšťať a smejeme sa s plnými ústami jedla. Rasťo sa snaží postaviť, ale motá sa mu hlava a tak prikazujem, že nech si radšej nesadá a valíme ďalej. Nie je nad radu nad zlato.


Lastovičky mi v Slovinsku išli dobre. (foto Rasťo)


Kubo vybaví kontrolu Kataríny a ja si odskakujem do kríkov a chalanov dobieham o kúsok ďalej v zbehu. Obieham poliakov, ktorým to moc pekne beží a spoza kríčkov vybieha naša stará známa Dóra. Tak to znova chvíľu potiahneme spolu. Začína nám pomaličky druhá časť trasy a terén sa tu začína meniť. Pekne behateľné úseky popri viničoch a cestu nám križuje žblnkotajúci potok, v ktorom si namočím šiltovku a umyjem tvár.
Počasie sa nám začína kaziť. Nad horami sa zbieha čierňava a je tušiť blížiacu sa búrku. Trochu ľutujem ľudí na hrebeni. Prebiehame cez hlavnú cestu a sme na ďalšej kontrole. Rodinka rozdeľuje na stôl zásoby pre bežcov a ich tučnučký synátor ich stíha aj rýchlo pojesť. Obzvlášť čipsy mu šmakovali. Ja tu skúsim ku soleným rajčinám aj chlieb a hrsť orieškov. Tu je aj prvá stanica s drop bagmi, ale pre nás tu nič nie je. Dobiehajú poliaci a aj Dóra a my sa pomaly berieme ďalej s tým, že chvíľu budeme len kráčať. Prechádzame malinkým kamenným mestečkom Batuje, kde drevenné okenice rámujú staré okná, ošarpané steny, úzke cestičky a kopec všelijakovakých kvietkov. Obieha nás pár talianskych bežcov a okrem nich sme už dlho nikoho nestretli. Začne nám riadne liať a Rasťo vyťahuje svoju novú nepremokavú ľahkú bundu od Montane, ktorú zakúpil v Bernosporte. Mne a ani Kubovi sa nechce zhadzovať ruksak a tak radšej dobrovoľne zmokneme. Chalanom vyrozprávam príhodu s mojou fiktívnou babkou, ktorá šila štátnu vlajku ČSR,  o tom, že keď hrmí zľava tak to rýchlo prejde. Horšie je to sprava lebo odtiaľ búrka len tak ľahko neustane. Samozrejme hneď len čo dopršalo z mrakov zľava, prišla ešte väčšia búrka sprava a tá nás chvíľu potrápila. Babuška sa proste nikdy nemýli. Tu križujeme po moste rieku Vipava, ktorá je aj najnižší bod na trase (72 m). Behom pár kilometrov sme z nadmorskej výšky 1400 metrov klesli na necelú stovku. Slušné rozdieli. Chvíľu asfalt a chvíľu blato. Rozbiehačky už neboli tak plynulé a občas sme sa museli do behu hecovať.
Tu začína taká naša domáca Lazovečka. Veľa rôznych spevnených ciest, asfalky, menšie prevýšenia podobné Karpatom, viniče... Škriabeme sa do malinkej osady na kopci Sv. Martin. Ženy za stolom na kontrole na nás pozerajú, ako na nejaký výjav. Slovenskí bujaci, darmo... 
Zbeh po asfaltke a znova do mierneho stúpania. Celú trať teraz máme pred sebou, ako na dlani. Konštatujeme, že ten kopec úúúúúúplne vzadu v prdeli je Pleša. Zrada na koniec, ako to vie byť na pretekoch. Česká výprava už podľa hodín bude asi pomaly končiť. Neprší a vzduch sa ochladil. Viniče pokračujú a tu nastupuje moje opúšťanie. Slabá chvíľka, kedy to tam chcem zapichnúť a na všetko sa vykašlať. Reči typu: "Už len tú svoju Východnú budem behať a jeden pretek do roka ProAutis" alebo "Končím s ultra, nemá to význam" a také tie klasické bludy.  Nič ma nebaví, žalúdok neposlúcha a celý ten výsledok mi nejak uniká cez bolesť a nespokojnosť niekam tam. Chalani sa mi snažia oponovať, ale som skôr na smiech... Do kopčeka nás obieha brčatá blondýna na motorke a už sa všetci zrazu ženíme! Rozumej, že za zvoz na motorke aj život položím. Prichádzame na ďalšiu stanicu na 56. kilometri. Nazvali sme to u Elvisa lebo domáci si tam spravili pomník na počesť Elvisa Aarona Presley, autá mali pomaľované a polepené Elvisom a hrala im tam hudba od Elvisa. Dokonca aj pomaranče boli natrhané a skladované samotným Elvisom. To posledné asi nie, ale všetko ostatné platí. Naberiem si za dve plné hrste červených pomarančov sladkých, ako med a idem si ustlať na zem, kúsok od občerstvovačky. Kochám sa krajinou a rudovlasou Polkou, ktorá práve pribieha so svojou ochrankou. Prichádzam na pozitívne myšlienky a tu asi moja vážna kríza skončila. Ešte spraviť bachor a  bude to ideál.


Občerstvenie u Elvisa.

Hneď za rohom zdravíme domácich a ja sa mazlím s bielym kocúrikom Elvisom, ktorý sedí na streche auta. Kecám... Neviem,  ako sa volal, ale minimálne sa podobal :) Poliaci do toho uderili a obehli nás. Nevadí. Ideme si svoj pretek ďalej. Opúšťame malú dedinku Elvisovce (Vrtovče) a samotný duch Elvisa nám kýve a praje Sréčno! do stupáku na Ostri vrh. Hore si dávame opäť pauzu. Kubo stagnuje sediac na lavičke a Dóra si to okolo nás preletí. Na čili papričku z roviniek jej to vcelku behá. A tak ju nenecháme čakať a ideme za ňou. Zbeh do dediny Gaberje a hneď do stúpania na kopec Hrib svetega Petra a následne opäť dole do dediny Lenivec, kde sme to na chvíľu zalomili v suteréne vinárstva Miška. 62. kilometer a máme toho dosť. Tunajší chlad suterénu je super. Rasťo si dáva vývar a ja zas solené rajčiny s chlebom a arašídy s redbullom a kávou. Doma to rozhodne neskúšajte. Rozdupe to aj človeka čo má vybudovanú rezistenciu na kofeín. Pribieha aj Dóra a stále vyzerá na pokročilí kilometer dobre. Už ju všetci hľadáme na fejsbuku a sťahujeme sa čoskoro do Maďarska. Sranda musí byť. Po štvrť hodine sa teda zbierame a ideme sa pasovať s traťou znova. Chalanom ukazujem jak sa behá na 60. kilometri štvorkové tempo na 25 metrov. Redbull a káva zabrali.


Vraj trochu ako naša Lazovica. (foto Rasťo)

V diaľke vidíme vcelku slušný kopec a tak nadhodíme s Kubom  Rasťovi, či tam na ten kopec pôjdeme. Rasťo len prehodí, že snáď nie, veď to je už Chorvátsko. Buď si robil srandu alebo nás chcel len upokojiť. Na ten kopec sme mali ísť a išli sme. Lesné cestičky sú príjemne, čas pokročil a tiež už nie je také teplo. Zbiehame po ceste do dedinky Trebižani a odtiaľ nám začína jedno z posledných stúpaní na ďalšiu kontrolu na 75. kilometri v dedinke Štjak. Stúpanie hore je nekonečné a Rasťo to prirovnáva ku očistcu a krížovej ceste. Začína sa nám opúšťať a krátko na to nastáva chvíľa ticha. Prichádzame do dedinky Štjak, kde je kontrola v hasičskej zbrojnici. Rasťa začína klepať zimnicou a obávam sa trochu či bude chcieť ešte pokračovať. Padali aj slová o tom, že či to neukončiť, ale to človek nemôže brať všetko vážne. Tam sa nakecá toľko sračiek počas cesty, že aj psychológ by z toho bol občas vedľa. Celkovo sme morálne na bode mrazu a fyzicky to tiež nie je dobré. V duchu sme sa asi každý pripravovali na záverečné prevýšenie, kde sa budeme škriabať na Plešu. Rasťo bojoval v hlave, ja s bachorom a Kubo s jeho boľavými stehnami. Jesť už nikomu poriadne nechutí a tak zjem akurát jedno malé balenie Orea, redbull a solené rajčiny. Chalani si dajú po pivku a ja im opäť závidím. Nejak sa nakoniec pozviechame a pokračujeme ďalej.


Dedina Štjak (foto Rasťo)

Jedného by z toľkej romantiky aj šľak trafil. (foto Rasťo)

 
Asfalt je náš nepriateľ a ten kopec vzadu tiež.   (foto Rasťo)



Zo Štjaku zbiehame po asfaltke na lesnú cestu a začína nám opäť pršať. 50kári sú už všetci spokojne v cieli a každý si to dal s odstupom hodiny. Nejak už neočakávam žiadne stúpanie, ale to sa razom mení aj s mojou optimistickou náladou. Sveti Socerb je kopec s 555 metrami, kde je na vrchole kostolík so zvonicou. Ľudia hore povzbudzujú a zvonia na zvon. Prichádzame hore, pozerajú odkiaľ sme a chalanisko sa začne s nami rozprávať lámanou slovenčinou. Či si dačo nedáme. 
Nealko pivo nemáte? 
Nealko? 
Slovak a nealko?
Nemáme...
Dobre, tak si dám pomarančového džúsu... 

Rasťo ešte chvíľu fotí a kecá. Pribieha Dóra a po boku má nových kumpánov. Kontrola splnená a tak zbiehame na ďalšiu kontrolu v dedinke Podnanos. Opäť krásna dedinka s históriou a veľkými kamennými nádvoriami. Do jedného z nich vchádzame a chalani kontrolujú výbavu. Vyťahujeme už čelovky, nabíjame hodinky a ládujeme do seba ešte nejaké jedlo. Ja tam pojem snáď celú misu červených pomarančov lebo viem, že Pleša si vypýta svoje. Ľudia na kontrole neveria, že idem hore len v tielku a rukávnikoch, tak ich upokojujem, že bundu mám v ruksaku, veď počasie je na jedničku. Dóra ide popredu a my chvíľu za ňou. 


Kontrola Sveti Socerb.

Čosi poťukáme, popozeráme, dobijeme. (foto Rasťo)


Tma sa zniesla nad celú dolinu a pri prepočítaní tempa sme tušili, že tých 18 hodín už nebude asi reálnych. Pri najlepšom 20 a aj to bude ešte otázne. Pleša sa nám chystala na 9 kilometroch naložiť cez tisíc výškových metrov. Na unavené nohy vcelku pekné. Zo začiatku to nevyzerá na nejaký stupák, ale to sa po chvíli mení. Úzky chodníček stúpa v nedohľadne a reflexky je vidieť na kilometer ďaleko. Morálne peklo práve začalo úradovať u všetkých troch. Každý už len čumel pod nohy za svitu čelovky a opieral sa do palíc. Lesom sa ani nič iné nenieslo, len zvuk narážajúcich palíc a hlasného fučania. Križujeme asfaltku, ktorá vedie hore ku chate na ktorej má byť ďalšia kontrola a občerstvenie. Už asi deviata, ale vždy som sa tešil na to, že si trochu odpočiniem. Rasťo chce dačo zjesť a tak skúšame sušené rajčiny. Nejak mi to dehydrované nejde dole krkom, ale šarapatu nenarobí. Myslím na sušené marhule v ruksaku, ktoré veziem cez pol Slovinska a na ktoré som moc unavený aby som si dal dole ruksak a otvoril ich. Radšej štvrť kila ponesiem ďalších 20 kilometrov. Z lesnej cesty je razom cesta kamenistá a už mi tak nejak ten vápenec aj "chýbal". Hore je to cik-cak a Kubo nám uteká. 87. kilometer a prichádzame za potlesku na chatu. Sadáme si na lavičku a dávame si teplý čaj. Rasťo dumá nad tým prečo je jeho čaj slaný, ale nakoniec zistil, že je to vývar. Dlho sa nezdržujeme lebo nám začína byť riadna kosa a tak vstávame. Hore na kótu Pleša je to ešte 4,5km a cez 400 metrov tiahleho stúpania cez otvorenú lúku. Popravde je táto pasáž aj za tmy nádherná. Celá dolina v tme a len sem tam svetielka lámp a diaľnice. Zdá sa mi, že som strašne vysoko, ale to je len optický klam, kedže dole je to ozaj len pár metrov nad morom. Asi v polke stúpania zastavujeme a sadáme si do trávy. Kecáme a oddychujeme. Za nami ide snáď ďalších 10 bežcov a kráčajú popri nás.
Po chvíli sme znova na chodníku a televízny vysielač na vrchole sa nám začína približovať. Opäť kontrola a nejaké jedlo. Rasťo si dáva gél, pivo a ja znova o kole a redbulle. Sranda, že za celý život som nevypil toľko energeťákov, čo tu za jeden pretek. Dóra pribieha tiež a dostáva zimnicu. Radím jej aby sa prikryla izotermickou fóliou čo má vo výbave a domáci ju dáva bližšie ku radiátoru. 


Lehníme a je nám fajn. Zatiaľ. (foto Rasťo)
 
Po géli a pivku by bolo dobre každému. 



Nikomu sa odtiaľ nechce, ale vieme, že už to bude ozaj len dole, možno s malým prevýšením. Na 14 kilometroch znova vyklesáme cez 1000 metrov. Z Pleši kráčame dole a Dóra nás obieha. Viac až do cieľa sme ju nevideli. Po zvážnici si to šinieme dole a znova do mierneho stúpania. Táto časť vápencového masívu je za tmy nádherná. Nad nami sa vznáša hmla a chlad a celé to pôsobí tak depresívne, že mám problém udržať hlavu hore. Stále sa mi chce spať a tak sa nejak premáham aby som niekde nezakopol. Obzvlášť ťažké je udržať ešte nejaké rozumné tempo a dosť často z neho vypadávame. Atmosféra začína hustnúť s blížiacim sa finišom a niektorí sa do toho ešte riadne obúvajú. My sme sa dohodli, že budeme rýchlo kráčať aj dole kopcom a všetko naznačovalo, že by sme to nakoniec do tých 20 hodín mohli stihnúť. 
98. kilometer, posledná kontrola. Pre chalanov posledné pivo na trati a pre mňa posledný redbull. Tempo rýchlim krokom 9 minút na kilometer nám nestačí aby sme to dotiahli pod 20 hodín a tak sa snažíme pobehnúť. Nakoniec posledné 2 kilometre bežíme ako keby sa nič nedialo. Zbeh je riadne prudký a skalnatý, ale aj tak ideme na hrane aby sme stihli svoj limit. Rasťovi prestáva svietiť poriadne čelovka. Kubo je popredu a ja teda dávam čelovku na najsilnejšie a prisvecujem Rasťovi popod nohy. Buď nám to klapne alebo si nabijeme hubu. Rasťo mi tam spríjemní chvíľu, že sa cíti už ako by mu vyoperovali meniskus na kolenách a tak sa dobre pred koncom  zasmejem. Posledné dva kilometre sekáme v tempe 5:30. Kúsok pred cieľom nás čaká Jirka a nasmeruje nás na cestu. Prichádzame do cieľa ruka v ruke s chalanmi a za potlesku ľudí. Dobojované. Slzičky šťastia boli opäť na mieste. Konečne už nič nebude bolieť a nikde nemusím bežať, preletí mi hlavou a konfrontujem sa s realitou v podobe fotografa a ľudí v cieli, ktorí nám dávajú medajle na krk. S chalanmi si gratulujeme, objímame a sme šťastní, že sme to dobojovali nakoniec v zdraví. 


Šťastie.

Nejaká tá slza občas ujde. Chalani sa fotia.

S plackami na krku :)


Peťa, Jirka a Pája nás dohliadajú, kým sa dáme do poriadku. Poctivo na nás čakali v cieli 10 hodín. Dóra nám na konci nadelila  skoro polhodinu a umiestnila sa vo svojej kategórií na peknom 3. mieste. Ako ona sama dodala, je skôr turistka ako bežkyňa, ale išlo jej to super! Nakoniec ešte niečo málo pojeme, popijeme a pakujeme sa domov. Na Katku ostal čakať Kubo. Tá si to docválala do cieľa necelých desať hodín po nás v šťastí a zdraví. Tak dlho byť na trati chce tiež kus sebazaprenia. 
Trať so 106 km / 5500 m sme teda zvládli za 19 hodín a 57 minút. Strata na prvého? Len nejakých 7 a pol hodiny :) Vyhral to domáci Slovinec, čo ma ani neprekvapuje, ale jeho čas 12:34 je jak z inej planéty a vraj vyzeral úplne v pohode po dobehnutí. Nakoniec do finišu z 225 štartujúcich nedobehlo 57 čo je pomerne dosť.
Jirka dal pajdu za luxusný čas 7:15, Peťa s hodinovým odstupom 8:13 a Pája za 9:14. 

Myslím si, že výprava do Slovinska sa nám vcelku vydarila. Všetko klapalo od začiatku až do konca ako sme si naplánovali. Na trati sme nechali kus seba a riadne sa vytrápili. A ich vápenec? Ten nás tiež pekne vytrestal a dlho ho nechcem ešte vidieť.  Dokonca ešte týždeň po dobehnutí som ani na beh  poriadne nepomyslel a dva týždne po preteku to nie je o moc lepšie, ale už sa dávam do poriadku a pomaličky začínam pokukovať po domácich pretekoch s dĺžkou 100 kilometrov :)

Pokiaľ by niekto váhal, tak Slovinsko odporúčam na 100%. Nie je na tej krajine nič, čo by som jej mohol vytknúť. Akurát možno to nealko, že tam tak nefrčí ako u nás :) 
A samotný pretek? Odporúčam tak isto, ale asi je to predsa len pre otrelejších bežcov a osobne by som si ju nevybral ako moju prvú  bežeckú stovku.











streda 16. mája 2018

Ultrapunk 85 vol. 2

„Prekážky sú to čo vidíš, keď sa prestaneš pozerať na svoj cieľ.“ – Brian Tracy 

Vĺčik z dielne TK FILOZOF

 Punkový ultra kolotoč ani po roku nespí. Keď som mal možnosť  minulý rok zabehnúť si túto trasu s Martinom Minaroviech, tak som netušil, ako moc sa budem tešiť na ďalší ročník. Jak nejaký ovšem bude. Kto by si chcel našu minuloročnú púť prečítať, tak tu Ultrapunk85. Tento rok sa zmenila akurát jedna vec a to, že miesto mužskej kategórie som si skúsil beh v mixe. Tandem v mixe je podľa mňa náročnejší a to je tá správna výzva!
Tento rok som s hľadaním parťáka nemal problém a fakticky sa mi hneď prihlásila Vanda Panda. Spolu sme mali už bežať niekoľko pretekov, ale vždy sa to nejak zhatilo na poslednú chvíľu. Tandemových behov je ú nás jak šafránu a tak  slovo dalo slovo a začali sme spolu hútať, ako by sme to konečne dopracovali do úspešného konca. Názov nášho rastlinne nadopovaného dua bol "mrkvička a zemiačik". Každý si asi môže tipnúť, kto bol kto.
UP85 som si chcel tento rok rozhodne užiť na pohodu kvôli blížiacemu sa preteku v Slovinsku (Vipava Valley 106km/5500m), no tak isto som chcel na trati nechať aspoň kúsok seba. Pochop, že bežím so ženou a predsa by som sa mal aspoň trochu ukázať :) 
Vanda je bežkyňa veľkých kvalít a má toho hodne pobehané. Ona zas pozná mňa, čo, kde som pobehal a jak, ale jak nám to pôjde spolu na trati nevedel nik. O tom, či sme si mali sadnúť nás mal presvedčiť samotný pretek. Nakoniec, minulý rok som išiel na UP85 s tým, že svojho parťáka ani nepoznám a bolo to super. Od tohto ročníka som teda neočakával o nič menej ani viac.

V piatok sme boli dohodnutí na stretnutie v Trenčíne na stanici. Busom do Handlovej a tam na prezentačku do Relax Centra, kde budeme aj spať. V Relax Centre nás vítajú známe tváre a my sa skladáme na zem s tým, že niečo pojeme a s Maťom a Vladom pôjdeme na predzávodné pivko. Jedno, dve a tretie malé a šup späť zaliezť do spacákov. Podaktorí ešte konzumujú tekuté sacharidy pred spánkom a tak zaspávame za rečnenia a svitu neóniek. 

Budík o 5:00 a ja sa začínam baliť. Zas som si všetko balenie nechal na poslednú chvíľu. Dnes toho ale moc nebolo a tak som si nejak nelámal hlavu, čo do ruksaku natlačím. Samozrejme zas bol ťažký, ale každým rokom jeho váhu skresávam. Počítam, že tak za 20 rokov budem na úrovni minimalizmu Tona Krupičku.
Panda sa snaží do seba niečo pred štartom nasúkať a ja tlačím niečo málo tiež. Skoro ešte na jedlo...
5:50 a my všetci stojíme pred Relaxom nastúpení a pripravení sa popasovať s traťou. Rado nám dáva ešte výklad trate a začína odpočet.




 S Vandou sme mali plán, že do 50teho kilometra by sme mohli byť opatrnejší a tlačiť to skôr rozumom a potom vo Fačkovskom sedle by sme uvideli, ako na tom budeme a keď tak na to ešte zatlačíme. Nechcel som sa moc rozbiť týždeň pred Vipavou a Vanda zas mala týždeň pred UP85 KBK. Hneď po štarte sa samozrejme odtrhli Paťo Hrotek s Ivanom Mudroňom. To sa tak nejak dalo aj čakať, ale že si hneď od začiatku pôjdu takto svoje som nečakal. Viac som ich až do cieľa nevidel. Tak nejak sme sa držali v polovici štartovného pola. Z Handlovej po žltej až do prvého stúpania na Bralovú skalu (826 m) . Tento rok štartovalo párov omnoho viac než minulý rok a tak tu stretávam pre mňa neznáme tváre. Spoznávame sa na trati a sem tam aj prehodíme nejaké to slovo.
Na Bralovej skale sa napájame už na červenú značku, ktorá nás dovedie na Skleniarske lúky (9 km), kde je aj prvá občerstvovačka. Tento rok sa nečipuje, ale len cviká kartička. Dávam si kolu a Panda už káže ďalej. Lukáša Šichtu parťák Lukáš,  je tiež nabudený a tak idú s Vandou popredu. My si dopijeme svoje a pomaličky ich doháňame na príjemnom lúčnom stúpaní.


Skleniarske lúky (foto Martin Minaroviech)


Pasáž od Skleniarskych lúk je až do ďalšej občerstvovačky prudko behateľná. Až na toľko, že človek musí od stereotypu občas prejsť z behu do chôdze. S dvoma Lukášmi vytvoríme bežeckú partiu a spolu za kecania lúskame kilometre ku ďalšej stanici. Chrenovské lazy, Štyri chotáre... Všetko krásne miesta. Jedľovo-smrekovo-brezové háje, chatky a všade prítomný lykožrút, ktorý evidentne úraduje lebo ťažba prebieha už aj tu. Do Jasenova sa nám beží parádne a Lukášov sme nechali opodiaľ. Príjemný zbeh do dedinky a tento rok menej rozvodnený potok. Vynárajú sa mi spomienky na minulý ročník s Maťom. Prichádzame na občerstvovačku, cvikáme si a ja si nasadzujem na koleno bandáž. Koleno síce nebolí, drží, ale radšej to nepodceňujem. Moje nohy už poznali aj lepšie chvíle, ale snažím sa to nejak nedávať najavo. Dopĺňame palivo a dlho sa nezdržujeme. 




Za dedinkou nám začína stúpanie na Vyšehrad, ktorý si tento rok kľudne odpustím a bežíme po vyznačenej trase. V diaľke vidíme prvý pár Luciu Dobruckú so svojím mužom. Ide im to moc pekne a trošku som prekvapený, že ich stále vidíme. Buď prepaľujeme tempo alebo sa niečo deje lebo mi to nejak nejde do hlavy. Slniečko nám začína pripekať hlavičky a tuším, že dnes bude hydratácia dôležitejšia viac než inokedy. Prebiehame asfaltku cez Vyšehradské sedlo a my sa pomaly približujeme Malej Fatre. Les nám dáva chlad a nám sa ide pomerne dobre. Viac bežíme než kráčame a celý čas mi to príde dosť plynulé. Prichádzame na Hadvigu, ale tento rok pekne po značke popod ňu a nie horom hrebeňom. Človek si aj pamätá, keď musí. Prilepíme sa na ďalší bežecký pár. Dalibor Dvorštiak a jeho parťák Roman Piechočák. Dalibor vyzerá sviežo no Roman vyzerá trošku horšie a tak ide chvíľu s nami a inokedy pozadu. Vybiehame Závozy (912 m) a Dalibor chce počkať parťáka. S Vandou teda pokračujeme dole do Vríckeho sedla sami. Tu mi začína pri zbehu trošku štrajkovať koleno. Kým pribehneme do sedla, tak nás čakajú ešte dva zbehy a z toho ten posledný je vcelku prudký. Snažím sa teda prenášať viac váhu na ľavú nohu aby som pravej odľahčil. Viem, že sa mi to môže vypomstiť a odpáliť si touto taktikou aj druhú nohu, ale nič mi neostáva. Bolesť nie je zatiaľ ničím výnimočná na pokročilý kilometer. Zbiehame do Vríckeho sedla. Desiatka turistov nás víta a neveria moc mojej odpovedi na ich otázku, kam bežíme. Hneď za sedlom stretávame párik Dobruckých. Nechávam sa trochu uniesť a pridávam na plyn. Vandu nechávam za sebou a uvedomujem si to až pri otázke Štefana, že či bežím sám... Tak stopka a počkať na Pandu. Zatiaľ nám unikajú, ale nechávame si ich na dohľad. Lucia vyzerá, že je zranená a predpokladám, že to je aj dôvod prečo sme ich stále mali pred sebou na dohľad. Nebyť Dobruckých, tak ani tento rok snáď nenatrafím správne červenú značku za Vríckym sedlom, ale všetko nakoniec dopadlo fajn. Vybieham na lúku kúsok pred Vraniou Skalou a stretávam turistov. Dávam sa do reči a čakám na Pandu. Dobruckí nám utiekli a ja sa teda vraciam späť za pokriku hľadať Pandu. Nakoniec len kúsok od chodníčka, Vanda hľadá pánička. No a hneď som zdrbaný, že kde som do Boha! :D
Valíme ďalej. Slnko stále viac a viac pripeká a prebehy cez lúky popod Vraniu Skalu sú impozantné. Milujem túto divočinu. Do Fačkovského sedla nás delí len pár kilometrov po rozbitej a občas rozbahnenej ceste. Ovlažujem sa v železnom korýtku a už sa neviem dočkať občerstvovačky. Do Fačkovského prichádzame niečo okolo 6,5 hodiny od štartu. Vcelku pekný čas a tak sa s Pandou dohodneme, že si chvíľu posedíme. Víta ma Martinka s jej vlčou princeznou a tá ma celého vyoblizuje. Dávam si zeleninový  vývar, naplním si camelbag, ktorý mi začne tiecť... Nejak to nakoniec utesním a hodím do seba ešte dačo málo zo stola. Osvedčili sa nejaké džúsy s chia. Moc príjemná zmena. Samozrejme padne Birell na jeden hlt a už ma Vanda drapká, že aby sme išli. Ešte stihnem Lucií Dobruckej zobrať nechtiac palice, čo následne zistí a tak si pohľadám svoje.


Ja a vlčia princezná Tinka (foto Martina Šmidová)

Vanda hada hladká a ja Jánošíka (foto Martina Šmidová)

Vanduša sa pasuje so zjazdovkou

Na to, že v nohách mám 50 kilometrov, tak sa mi ide vcelku fajn. Pokiaľ nie je zbeh, tak koleno drží jak má. Panda sa snaží tak isto a občas mám pochybnosti, či si náhodou nešanuje sily na záver. Celkovo ešte pred pretekom som mal trochu pochybnosti, či jej dokážem stíhať. Nakoniec to bolo fajn. Chcela aby som viedol, tak som viedol. Vždy sa držala na dostrel mojich poznámok :D V kopcoch som mal na vrch, ale ináč mi stále šliapala na päty. Po 15 minútach sa driapeme na zjazdovku nad Fačkovským sedlom a Dobruckých nechávame za sebou. Ideme si teda svoje, čo sme si dohodli. Homôlka nenechá žiadneho bežca alebo turistu chladným. Hore sa nám otvárajú výhľady pre mňa známe, pre Pandu neznáme. Je tu krásne a pre mňa ako keby doma. Strážovské vrchy už trochu poznám a tak viem, čo môžem čakať. Stále sa snažíme čo najviac bežať. Zbeh ku Úplazu už začína byť malinko bolestivejší. Prebiehame cez Priečnu (910 m) až popod lúku Javorina (938 m). Z Fačkovského do Čičmian je to 10 kilometrov.  Tu sa jaksi začínam po ceste hore na Javorinu pomaly opúšťať. Spoločne kráčame, kecáme o zážitkoch a o našich boliestkach. Tešíme sa na občerstvovačku a na ďalší oddych. Pande ukazujem vpravo Strážov, naľavo Čičerman, ktorý nás čaká a tak isto Maguru. 
Čičmany sú na 60. kilometri. Zastavujem a dávam si opekaný chlebík na slnku s Lunter nátierkou, kolu, pivko a znova kolu. Dopĺňam vak, ale ten mi následne vytečie na chrbát. Dlho sa nezdržujeme, ďakujeme a ja za pochodu tlačím svoj trojitý prekladaný chlebík s Lunterom. Pri odchode zahliadneme akurát pribiehajúcich Dobruckých. Tá baba je proste nezničiteľná, znelo v mojej hlave. Ledva sa drží na nohách, ale nezastaví... Klobúk dolu.

Pohľad z Homôlky na celé Strážovské vrchy (foto Martin Minaroviech)


Čaká nás už len tá náročnejšia časť trate. V Čičmanoch ma na asfaltke vypína a nepomáha ma prebudiť ani to, že vedľa mňa trúbi auto a v ňom mi vodič posunkovou rečou ukazuje či mi ne*j*be. Pozerám im do auta v nepochopení, že čo sa deje a jeho žena evidentne dáva mužovi za pravdu a od nej si vyfasujem tiež poklonu. Na to skoro narazím do Vandy a nejak nepochopím, prečo sa ma pýta na to kade ďalej. Žltá, žltá až hore na Lazový vrch. Dávam sa do poriadku a snažím si uvedomiť, čo sa udialo. Stúpanie je po lúčnej ceste, kde veľké jedle lemujú kraje hatí a pod tou najvyššou vidím Marcela Filipa s jeho parťákom. Asi sa niečo deje, keď sme ich dohnali. Zbeh z Lazového vrchu je trochu o držku a cesta sa tam občas stráca. Preskakujeme lesnú cestu a už si to valíme do stúpania na Čičerman (956 m). Stretávame Marcela, ktorý si práve užíva svoj morálny očistec v polke stúpania na Čičerman. Dávam mu jednu chalvu a chvíľu s nimi kecáme a  kráčame. Z Čičermanu následuje prudký zbeh a odtiaľ je to pomerne pekne behateľné až do sedla Obšiar, kde je ďalšia kontrola a posledná občerstvovačka na trati. Stále dokážeme pekne bežať jak rovinky, tak zbehy. Chválim Vandu a upokojujem ju, že už za kopcom je občerstvovačka. Na kontrole dobiehame ďalšiu z dvojíc. Tentokrát to je duo z východu aka All4Run Košice, Robert Spišiak a Matej Orság. Vanda pozná snáď všetkých na trati a tak si tam s nimi hutorí. Ja sa tlačím pomarančmi, čo gágor dovolí lebo viem, že Magurka si svoje vypýta. Chalani odbiehajú a my krátko za nimi. 



Doženieme ich v prvom stúpaní na Malú Maguru, kde Robo prežíva boj so svojím žalúdkom. Ponúkam mu umeboshi slivky na žalúdok a kŕče, Vanda kecá s Matejom a ten nás filmuje mobilom. On si ten kopec doslova užíval. Ja skôr trpím a radšej sa ani pred seba nepozerám. Len sa opieram do palíc a snažím sa nastupovať medzi kamene aby som si cestu hore čo najviac uľahčil. Chalani teda zaostanú za nami a my stúpame do posledného náročného kopca. Prichádzame na Malú Maguru (1101 m) a Pande padá kameň zo srdca. Vcelku sa tam riadne vytrápila do stúpania, ale to asi každý tam. Po hrebeni teda prichádzame na Maguru (1141 m), čo ju v Strážovských vrchoch radí na druhé miesto vo výškových metroch, hneď za Strážov. Minulý rok sme tadiaľto šli už s Martinom za hlbokej noci a dnes ešte slniečko nad nami. Odsýpa nám to pekne a stále nám to vcelku beží. Odteraz nás do cieľa delí 14 nekonečných kilometrov a cez 1000 metrov klesania až do Bojníc. Ja tu cestu poznám a nemám ju rád popravde. Najradšej by som ju zabudol... Po ceste dole sa človeku pletú farby značiek, cestičky sa rozdvojujú alebo rovno je tam križovatka, raz ide človek po červenej a zrazu je na zelenej a pri troške nepozornosti si proste zabehne mimo značenie. Je to tam dosť ošemetné a prebiehajúca ťažba tomu vôbec nepomáha. Na druhý mixový pár sme mali 15 minút náskok, ale vedel som, že to nie je zas až tak moc a mrzelo by ma keby sme stratili vedenie pár kilometrov pred cieľom a tak som Pandu ešte trochu ponaháňal aj na úkor, že som to rezal z rezerv na ktoré som si nechcel šahať. Boškovie laz, Pansky háj, Vendelín kaplnka a už sme boli pri Bojnickej zoo. Múr zoologickej záhrady je tu už vítaný symbol, že už sme ozaj kúsok od cieľa. Aspoň tak som si to pamätal z minulého roka. Posledný zbeh na asfaltku a následnej cez námestie ku škole. Prichádza druhé opúšťanie, ale už viem, že sa nič nemení. Sme len 2 kilometre od finišu, ale vôbec nevládzem a tak si to Vanda berie pod svoju taktovku a posledné metre reže tempo ona. Som rád, že si niečo na ten záver ušanovala a potiahla to. Na námestí je jarmok a ľudia na nás pozerajú, ako na nejaké stvorenia z iného sveta. Dnes sme len z iného mesta... Pri škole sa dávam do kroku, Vanda ešte chce bežať, ale ja to vzdávam a nechávam to tak. Za potlesku prichádzame do finišu, ktorý sa nachádza v základnej škole. Čas na hodinách mi svietil 12:10. Prichádzajú gratulácie, nejaká tá slzička šťastia, že už je to za mnou a zas chvíľu nič bolieť nebude. S Vandou si gratulujeme a spokojne sa napájam Birellom. Nejak sa zrovnávam a konštatujem v duchu, že dnes to bolo ozaj ťažké. 85 kilometrov so 4 tisícami výškovými metrami, robí z Ultrapunku ozaj výzvu. Okrem toho na trati občas tečú aj nervičky, ale to ku tomu asi tiež patrí. 6 DNF tímov značí, že trať vie potrápiť aj ostrieľaných jedincov. Fakticky UP je skôr stretnutie ultra nadšencov, ako pretek, ale istá súťaživosť tam určite je. Paťo Hrotek s Ivanom Mudroňom samozrejme prví s luxusným časom 10:50. Po nás 14 minút dobehol mixový pár Dobruckých a niečo cez hodinu aj dvojica Lisých. Bolo moc pekné vidieť prichádzajúcich bežcov do cieľa a obzvlášť tých, ktorých som videl bojovať na trati.
Väčšina bežcov si po dobehnutí sadá za jeden stôl, kde kecajú, jedia a zdieľajú svoje zážitky z trate. Konečná radosť z výkonu  je umocnené, keď ju môžeme zdielať s druhými ľudmi. 

Poďakovanie patrí organizátorom, dobrovoľníkom, bežcom a najviac samozrejme bežeckej parťáčke Vande, že to so mnou vydržala až do konca a nedala mi jednu za ucho.

Diplomy a krásne medajle s vĺčikom a pierkom