streda 8. mája 2019

Ultrapunk 85 vol. 3 

,,Možno, že človek hľadá v živote práve niečo takéto a len to: najväčšiu možnú bolesť, aby sa ešte skôr než umrie, stal sám sebou" Louise-Ferdinand Céline

 

Máj, mesiac punku čas, aneb Ultrapunk po tretie. Už tretí ročník tejto komornej akcie, kde sa zídu páry, aby si pomerali sily. Ultra kolotoč nám nadelil úctyhodných 88 kilometrov a 4000+ výškových metrov. Trať je tento rok o kilometer dlhšia. Zmenil sa akurát štart, ktorý sa posunul v Handlovej malinko vyššie. Trasa vedie opäť pohorím Žiar, Malou Fatrou a Strážovskými vrchmi. Čo sa ešte zmenilo tak to, že som pre tento rok zamenil pohľadnú mladú slečnu, za statného mladého junca, až zo samotnej Českej republiky, Hradca Králové, Petra Martinovského. 
S Petrom sme si dohadovali spoločný štart ešte minulý rok. Po prečítaní môjho blogu sa mu pretek zapáčil a chcel si ho prísť vyskúšať.
Ja som mu nasľuboval hory-doly, aké to bude skvelé, aká skvelá je organizácia, príroda, ľudia, jedlo a pivo v cieli... No! Koho by som neukecal. S Petrom som sa poznal len virtuálne, ale predsa na trati bude mať človek dostatok času toho druhého spoznať. Tak to už pri behu dvojíc chodí a mne sa to páči. 
Peter je ďaleko lepší a rýchlejší bežec aj navzdory tomu, že ho trápia nejaké zranenia. Snažil som sa teda aspoň držať krok, čo to pôjde. Vedel som, že ja budem ten, čo bude ťahať za kratší koniec lana a Peter bude musieť ťahať. Tak aspoň si nespraviť hanbu.

Peter ma v piatok podvečer vyzdvihne v Trenčíne. Auto nechávame v Prievidzi na parkovisku pri Kauflande. Väčšina motorizovaných to tak robí, čo som si mohol všimnúť. Na stanici dávame kávu a pozeráme sa na rozvášnený ženský dav, kde práve prebieha rozlúčka so slobodou. Autobusárovi a nie len jemu rástli počas cesty do Handlovej šediny... Ženské to boli veru pekné, ale aj opité a hlučné. 
V Handlovej zisťujem, že štart je zmenený a tak musíme ísť ešte asi kilometer do kopčeka ďalej, kde je základná škola. S Petrom urobíme prezentáciu. Náš tím je nazvaný "zemiačik & lilek". V zeleninovom pomenovaní pokračujem po minulom ročníku s Vandou. Zdravím sa a podávam si ruky so starými známymi. Je tu Šichtík, Julka, Peter Knížat, ale i Slavo a Martin Pachta. So Šichtíkom a jeho partiou sa rozhodneme ísť na pivo a večeru do Handlovej.
Ukecali nás na podnik People. Skúsim vás od toho odkecať. Rozhodne tam nechoďte. Varia tam dobre, ale setsakramentsky dlho. Cez hodinu a pol sme čakali na grilovanú zeleninu a hranolky...
Niečo málo pred polnocou sa zahrabávame do spacákov a budík nechávame na 5:00. 

5:00 a v telocvični kosa. Hádžeme do seba rýchlo niečo na jedenie. Trochu bábovky, kávy, kakaovej nátierky so sendvičom. 
5:55 a Rado nám pred školou dáva ešte nejakú inštruktáž. Ako sa ukázalo, nie všetci pozorne počúvali. Odpočet a štart! 23 dvojíc sa ide popasovať s pre mňa jedným z najkrajších pretekov roka.


Handlová štart - Skleniarske lúky 9. km
Tento rok som sa dokázal zbaliť naľahko. Sám som bol milo prekvapený, že mi ruksak neváži 5 kíl ako zvyčajne. Zo školy do Handlovej je to dole kopcom a tak to s Petrom potiahneme v štvorkovom tempe a uvidíme, kto je natoľko odvážny a pripravený ísť dopredu. Zo začiatku si ideme v skupinke 6 bežcov. Matej Orság s jeho parťákom Júliusom Kalavským a druhý pár tvorili pre mňa neznámi bežci Pavel Beťko a Matúš Jurečka. Fakticky hneď za Handlovou zisťujem, že je zbytočné tlačiť na pílu. Chalani sú výkonnostne niekde inde než ja a tak sťahujem chvost a ideme si s Petrom svoje.
Mám pripravený itinerár z minulého roku, kde som bežal s Vandou. Tento rok by som to chcel zabehnúť pod 12 hodín a tak mám pripravené časy z minulého roka, kde to bolo tesne nad 12.  Na rázcestník Remata prichádzame v zhodnom čase, čo minulý rok, akurát teraz je to o kilometer viac, čiže máme náskok. 
Štveranie na Bralovu skalu dá zabrať každým rokom. Telo ešte nie je úplne v pracovnej teplote a 300 výškových na kilometri dá pocítiť. V stúpaní sa nám vedúce dvojice vzdialia natoľko, že už ich okrem Skleniarskych lúk neuvidíme. Ideme pozrieť s Petrom výhľady na Bralovú skalu a hneď sa valíme odtiaľ preč. Pri zbehu na Skleniarske lúky sa nám otvárajú krásne panorámy Veľkej a Malej Fatry. V Krivánskej je ešte vidieť na štítoch sneh. Oblaky sa prevaľujú cez kopce a slniečko po troške rozhadzuje dobsony. 
Na Skleniarskych ma víta Milan Žiak. Nechávame si cvakať kartičky. Nezdržujeme sa. Peter káže do kroku. Dnes to rozhodne  nebude žiadne obžerstvo.

Na Bralovej skale. V pozadí je Handlová. (foto Petr Martinovský)

Ešte plný síl. (foto Petr Martinovský)

Oblaky sa prevaľujú cez kopce a v pozadí je vidieť Veľkú a časť Malej Fatry. (foto Petr Martinovský)

Skleniarske lúky 9. km - Jasenovo 29. km
Príjemné stúpania a stúpajúci tlak v črevách ma prinúti odbehnúť si a tvrdo ušetrený čas je v čudu. Nuž, keď si príroda rozkáže... Do Jasenova je to skoro všetko behatelné a pre tempárov asi aj zážitok. Pre turistu je to utrpenie. Dlhé široké zvážnice, občas nejaký výhľad na Bojnice. Pieskový podklad je príjemný a nám sa zatiaľ beží veľmi dobre. S Petrom kecáme o všetkom možnom a kilometre na môj podiv ubiehajú veľmi rýchlo, Chrenovské lazy, Štyri chotáre... Oproti minulému roku je trať upravenejšia. Na cestách a hlavne popri, už nenájdeme zvyšky ťažby. Občas mi hlavou preletí, či sme na to zo začiatku moc nedupli, ale nohy si nesťažovali. Dnes budem na geloch a tyčinkách. Niečo málo zjem na staniciach, ale asi sa budem držať pri ovocí aby som si nepokazil žalúdok. V zbehu pred Jasenovom mi Peter ukáže, ako si váži svoj pohybový aparát a mastí to dole hlava nehlava. Nechytám sa. Do Jasenova dobiehame tretí. Prehodím roztrhnutú gumičku na gajtry, nejake chia nápoje, pivo a hneď valíme preč. Lúčime sa s Radom, Lubicou, Julkou a jej mužom Jurom. Čaká nás jeden z tých dlhších úsekov.

Petrovi ukazujem Maguru a náš cieľ Bojnice. (foto Petr Martinovský)

Už keď na 20. kilometri strečujem, tak je niečo zle. (foto Petr Martinovský)



Jasenovo 29. km - Fačkovské sedlo 50. km
Hneď za dedinou sa šplháme pod Vyšehrad. Dedinský pes ma chce dotrhať a zabráni mu v tom len jeho pán. Trošku tu haprujeme kvôli novej značke, ale nič veľké a my si to šinieme popri plote dole a v diaľke za nami počujem štekať toho istého psa. Sú za nami a nie sú ďaleko, odhadujem. Treba zabrať. Cez Vyšehradské sedlo sa prehupujeme do Malej Fatry. Krásna a divoká pasáž. Petrovi sa zatiaľ moc páči, čo sa o mojích nohách nedá povedať. Ide sa mi zrazu veľmi ťažko a nohy dosť oťaželi. Cez týždeň som nenabehal skoro nič a veľmi som si chválil pocit ľahkých nôh. Niekedy to proste asi nesadne. Nech robíte čo chcete. Hadviga dnes prichádza rýchlo, až som prekvapený. Dlhé tiahle stúpanie na Závozy mi dáva zabrať. Predýchavam a neskutočne mi tvrdnú lýtka. Peter musí kvôli mne zastavovať a čakať ma. Trochu ma to mrzí, ale dnes to ide z tuha. Na Závozoch gelujem a dávam si tyčinku. Nejak sa musím spamätať.  Peter si skoro pri zbehu vypichne oko a posiela ma  dopredu. Na hrebeni sa trápim a premýšľam, či to na Fačkovskom nezabalím. Prvá a riadna kríza. Som totálne zničený a to už na 40. kilometri. Cítim silné pnutie na stehnách a vetrím prvé kŕče. V zbehu do Vríckeho sedla aj prichádzajú a musíme kráčať. Stúpanie pod Baran dáva zabrať aj Petrovi. Ten si prežíva svoju krízičku tiež. Blato pod nohami podšmykuje a tak len opatrno, krok po kroku sa štveráme hore. Po bahnitom traverze nás konečne vypľuje pod Vraniu skalu. Výhľady sú tu krásne. Krásne sú aj moje kŕče v stehnách a tak miesto pekne behatelných úsekov, my kráčame. Zmena plánu z časového pod 12 hodín na: dokončiť.
Pred Fačkovom sa mi trochu polepší. Pod našimi nohami sa míňajú stopy medveďa a naproti nám rastie nad sedlom zjazdovka, do ktorej sa onedlho budeme štverať. 


Pohľad na Maguru z hrebeňa pred Vríckym sedlom. (foto Petr Martinovský)
Medveďku, daj labku, pôjdeme, do Fačkovského spolu :) (foto Petr Martinovský)

Fačkovské sedlo na dostrel a tak isto aj Homôľka, zjazdovka. (foto Petr Martinovský)



Fačkovské sedlo 50. km - Čičmany 61. km
Na svete ultra neexistuje nič lepšie, ako nafutrovaný sa snažiť vyšliapať prudkú zjazdovku. Tak prudkú, ako si vie človek predstaviť. Je to hnus, velebnosti. Na stanici sme si dali zeleninový vývar, pivo, chia a začal som riadne soliť pomaranče na kŕče. Vôbec nečúram a viem, že je niečo zle. Možno práve preto aj tie kŕče. Homôľku zvládame vcelku rýchlo a z vrchu vidím, že za nami už sa ťahajú ďalšie dvojice. Nie je čas zastavovať. Som doma. Strážovské vrchy poznám a odtiaľto je to veľmi behatelné. Zbeh z Homôľky je trochu nepríjemný a pod listami sa skrýva mokrá hlina, ktorá podšmykuje. Pomaličky držím tempo a Peter sa čuduje, že chytám druhý dych...
- Som doma! Musím ti to tu s hrdosťou ukázať. Myslím si. 
Rozprávam Petrovi o minuloročnej tragédií, ktorá sa stala práva v tejto lokalite a v tom istom čase, zakiaľ my sme tadeto bežali... 
Jar tento rok prichádza do týchto končín neskôr. Minulý rok bolo jak teplejšie, tak všetko zelenšie.
Bežíme popod Úplaz. Tu si členky z nakloneného chodníčka vždy poplačú. Nemám moc rád túto pasáž. Tichá domácnosť v nedohľadne a s Petrom prekecáme skoro všetko a už sa driapeme na Javorinu. Ukazujem na Strážov, ale i vzdialenú Maguru a dostávam trochu Petra do obrazu, kade povedú naše kroky. Tu sa mi nožičky posledný krát pustia do kŕčov, ale po chvíli je zas všetko dobré. V Čičmanoch, pod zjazdovkou nás čaká milá rodinná občerstvovačka. Mladá slečna nám cviká karty, ja dám Birella na jeden hlt a ešte polku druhého. Pomaranče a soľ a Peter už štengruje, aby sme išli ďalej, lebo že ma zabije, keď uvidí prichádzať bežcov. 

Pohľad na Fačkovské sedlo zo zjazdovky. Kľak je tu dominanta. (foto Petr Martinovský)

Výhľad z vrcholu Homôľky. Strážovské celé na dlani. (foto Petr Martinovský)
Panoráma  (foto Petr Martinovský)
Kúsok pod vrcholom Homôlky. Pohľad na Maguru a Čičerman. Ultra romantika (foto Petr Martinovský)

Čičmany 61. km - Sedlo Obšiar 71. km
Pomaľované domčeky a malebná dedinka. Po asfalte to ide pomaličky. Nohy mám aj z nedávnych kŕčov tvrdé. Teším sa  na kopce, kde nemusím bežať. Na Lazový vrch sa ide vcelku fajn. Peter fotí poľné kvietky, vraj sa jednalo o chránenú orchideu. Hovorím mu, že je to možné. Ako botanik za moc nestojím. Obchádzame statnú smreko-jedľu. Ako dendrológ, tiež za moc nestojím. Nevedeli sme sa zhodnúť jednoznačne na tomto druhu. Aspoň si človek kráti chvíle blbosťami. Z Lazového vrchu je prudký zbeh do sedla pod Čičermanom. Driapeme sa na Čičerman. Dlhý, tiahly výstup na vrchol. Jediné čo nás drží pokope je, že je to jeden z troch posledných kopcov na trati. Peter sa rozhovorí o jeho krízičke za Vríckym sedlom a o tom, že keby šiel sám, tak to tam asi najskôr vo Fačkovskom zabalí. Naše telá už zažili lepšie časy. Moje koleno protestuje do zbehu a jeho členok začína riadne trápiť. Prichádzame na Čičerman a následne znova do prudkého kamenistého zbehu dolu. Už nech sme v Obšiari na poslednej kontrole. Kolenovú pekne vycupkáme. Časovo si stále udržiavame odstup od 4. dvojice 20-25 minút. Kamenistá zvážnica nás vyhadzuje v sedle Obšiar. Ivan Mudroň na kontrole velí, aby sme ani nesadali a rovno išli. Vraj nás potiahne. Ja do seba džgám posolené pomaranče a Peter už nedočkavo stepuje. Vyrážame do posledného stúpania na Maguru. Tá nám nič nikdy nedá zadarmo.


Sedlo Obšiar 71. km - Bojnice 88. km cieľ
3,5 kilometra stúpania na Maguru sme započali behom. Ivo nás ženie a robí nejaké fotečky. Do nôh nám Magura nasype 400 výškových. Opieram sa do palíc a v polke nás Ivo opúšťa. Vraj pôjde potiahnuť druhých. Zaujímalo by ma, koľko v ten deň Ivo spravil výškových. Mne povedal večer, že moc nie... Na Malej Magure gelujeme a tlačíme sa stále do stúpania. Po 40 minútach stojíme konečne na kóte Veľkej Magury. Sviňa! Z vrcholu je to do Bojníc približne 13 kilometrov. Vyklesať je treba cez  tisíc metrov. Nekonečná cesta, i keď sa mi zdá, že každým rokom tento finiš lepšie psychicky zvládam. Peter chce na to dupnúť a mať to z krku. Ku členku sa mu pridáva ešte aj koleno. Nech bežíme, jak bežíme, tak naše tempo je stále cez 6 kilákov na hodinu. Bieda no... A to si pripadáte, že rýchlejšie by to snáď ani nešlo. Polianky, Boškovie laz, Panský háj, Šútovské sedlo... Boha! Nech je už ten koniec. Už nech vidím ten hnusný betónový plot zoologickej záhrady a viem, že už bude všetkému koniec. Peter stále ťahá a ja bojujem, čo to dá. Nechcem ho nechať trpieť o minútu dlhšie. Rád by som zastavil, alebo sa prešiel, ale musíme tlačiť. Neviem koľko minút stále máme náskok pred 4. tímom. Vendelín kaplnka! Chvála Bohu! Otrasný betónový plot a vykúpenie je tu! Vbiehame do Bojníc. Motáme sa uličkami a cez námestie bežíme do základnej školy. Ľudia na námestí zazerajú a možno trochu nechápu, odkiaľ sme sa tam vzali. Špinaví, tackajúci sa od bolesti... Posledná zákruta. Milan Žiak trúbi autom a ženie nás do cieľa. Nechce sa mi už bežať posledný kopček do školy, ale nachádzam odhodlanie a za behu prichádzame do cieľa. Na hodinách mi svieti 12:13 a tretie miesto sme si až do konca udržali. Máme to za sebou. Podávame si ruky s Radom a ostatnými bežcami. Podávam si ruku s Petrom a následne sa objímame šťastím. Vyhŕknu mi slzy, ale snažím sa ich zastaviť. Nezosypem sa tu... Nie teraz.


Konečne v cieli. (foto Rado Harach)
A tu je sieň slávy (foto Rado Harach)

Časový limit, ktorý som si dal, som možno nestihol. Nevadí. Dôležité bolo, aby sme zviedli dobrý boj a to sme aj spravili. Bol som spokojný a Peter tiež. 
Z 23 párov nakoniec do cieľa prišlo 18. Tento rok to vyzeralo na skúsenejšie dvojice, než minulý ročník. UP 85 som si obľúbil aj preto, že po dobehu začína až do rána afterka. Pije sa, je sa, bavíme sa... I keď ja som zaľahol ako prvý, tak viem, že nálada bola veselá až do druhej rána, lebo až  vtedy sa mi podarilo riadne zaspať. Bol to riadny odvar! 
Verím, že budúci ročník bude na bežecké páry bohatší a ja sa na štart budem môcť znova postaviť so super parťákom, akým Peter bez pochýb bol!

Ďakujem Petrovi za trpezlivosť a ochotu prísť až z takej diaľky, Maťke za krásne medajle z jej šikovných rúk a celému organizačnému tímu UP 85, že nám každý rok venujú svoj čas a prostriedky, aby si pár bláznov mohlo prebehnúť divočinou. Lebo UP 85 je rozhodne najpunkovejšia divočina, akú človek môže bežať a zažiť!

Link s výsledkami TU

 

„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/v
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/

Ako mi drepovanie pomohlo so zranením.   Niektorí moji blízki vedia, že ma dlhodobo trápilo pravé koleno. Cez sezónu je toho niekedy...