streda 8. mája 2019

Ultrapunk 85 vol. 3 

,,Možno, že človek hľadá v živote práve niečo takéto a len to: najväčšiu možnú bolesť, aby sa ešte skôr než umrie, stal sám sebou" Louise-Ferdinand Céline

 

Máj, mesiac punku čas, aneb Ultrapunk po tretie. Už tretí ročník tejto komornej akcie, kde sa zídu páry, aby si pomerali sily. Ultra kolotoč nám nadelil úctyhodných 88 kilometrov a 4000+ výškových metrov. Trať je tento rok o kilometer dlhšia. Zmenil sa akurát štart, ktorý sa posunul v Handlovej malinko vyššie. Trasa vedie opäť pohorím Žiar, Malou Fatrou a Strážovskými vrchmi. Čo sa ešte zmenilo tak to, že som pre tento rok zamenil pohľadnú mladú slečnu, za statného mladého junca, až zo samotnej Českej republiky, Hradca Králové, Petra Martinovského. 
S Petrom sme si dohadovali spoločný štart ešte minulý rok. Po prečítaní môjho blogu sa mu pretek zapáčil a chcel si ho prísť vyskúšať.
Ja som mu nasľuboval hory-doly, aké to bude skvelé, aká skvelá je organizácia, príroda, ľudia, jedlo a pivo v cieli... No! Koho by som neukecal. S Petrom som sa poznal len virtuálne, ale predsa na trati bude mať človek dostatok času toho druhého spoznať. Tak to už pri behu dvojíc chodí a mne sa to páči. 
Peter je ďaleko lepší a rýchlejší bežec aj navzdory tomu, že ho trápia nejaké zranenia. Snažil som sa teda aspoň držať krok, čo to pôjde. Vedel som, že ja budem ten, čo bude ťahať za kratší koniec lana a Peter bude musieť ťahať. Tak aspoň si nespraviť hanbu.

Peter ma v piatok podvečer vyzdvihne v Trenčíne. Auto nechávame v Prievidzi na parkovisku pri Kauflande. Väčšina motorizovaných to tak robí, čo som si mohol všimnúť. Na stanici dávame kávu a pozeráme sa na rozvášnený ženský dav, kde práve prebieha rozlúčka so slobodou. Autobusárovi a nie len jemu rástli počas cesty do Handlovej šediny... Ženské to boli veru pekné, ale aj opité a hlučné. 
V Handlovej zisťujem, že štart je zmenený a tak musíme ísť ešte asi kilometer do kopčeka ďalej, kde je základná škola. S Petrom urobíme prezentáciu. Náš tím je nazvaný "zemiačik & lilek". V zeleninovom pomenovaní pokračujem po minulom ročníku s Vandou. Zdravím sa a podávam si ruky so starými známymi. Je tu Šichtík, Julka, Peter Knížat, ale i Slavo a Martin Pachta. So Šichtíkom a jeho partiou sa rozhodneme ísť na pivo a večeru do Handlovej.
Ukecali nás na podnik People. Skúsim vás od toho odkecať. Rozhodne tam nechoďte. Varia tam dobre, ale setsakramentsky dlho. Cez hodinu a pol sme čakali na grilovanú zeleninu a hranolky...
Niečo málo pred polnocou sa zahrabávame do spacákov a budík nechávame na 5:00. 

5:00 a v telocvični kosa. Hádžeme do seba rýchlo niečo na jedenie. Trochu bábovky, kávy, kakaovej nátierky so sendvičom. 
5:55 a Rado nám pred školou dáva ešte nejakú inštruktáž. Ako sa ukázalo, nie všetci pozorne počúvali. Odpočet a štart! 23 dvojíc sa ide popasovať s pre mňa jedným z najkrajších pretekov roka.


Handlová štart - Skleniarske lúky 9. km
Tento rok som sa dokázal zbaliť naľahko. Sám som bol milo prekvapený, že mi ruksak neváži 5 kíl ako zvyčajne. Zo školy do Handlovej je to dole kopcom a tak to s Petrom potiahneme v štvorkovom tempe a uvidíme, kto je natoľko odvážny a pripravený ísť dopredu. Zo začiatku si ideme v skupinke 6 bežcov. Matej Orság s jeho parťákom Júliusom Kalavským a druhý pár tvorili pre mňa neznámi bežci Pavel Beťko a Matúš Jurečka. Fakticky hneď za Handlovou zisťujem, že je zbytočné tlačiť na pílu. Chalani sú výkonnostne niekde inde než ja a tak sťahujem chvost a ideme si s Petrom svoje.
Mám pripravený itinerár z minulého roku, kde som bežal s Vandou. Tento rok by som to chcel zabehnúť pod 12 hodín a tak mám pripravené časy z minulého roka, kde to bolo tesne nad 12.  Na rázcestník Remata prichádzame v zhodnom čase, čo minulý rok, akurát teraz je to o kilometer viac, čiže máme náskok. 
Štveranie na Bralovu skalu dá zabrať každým rokom. Telo ešte nie je úplne v pracovnej teplote a 300 výškových na kilometri dá pocítiť. V stúpaní sa nám vedúce dvojice vzdialia natoľko, že už ich okrem Skleniarskych lúk neuvidíme. Ideme pozrieť s Petrom výhľady na Bralovú skalu a hneď sa valíme odtiaľ preč. Pri zbehu na Skleniarske lúky sa nám otvárajú krásne panorámy Veľkej a Malej Fatry. V Krivánskej je ešte vidieť na štítoch sneh. Oblaky sa prevaľujú cez kopce a slniečko po troške rozhadzuje dobsony. 
Na Skleniarskych ma víta Milan Žiak. Nechávame si cvakať kartičky. Nezdržujeme sa. Peter káže do kroku. Dnes to rozhodne  nebude žiadne obžerstvo.

Na Bralovej skale. V pozadí je Handlová. (foto Petr Martinovský)

Ešte plný síl. (foto Petr Martinovský)

Oblaky sa prevaľujú cez kopce a v pozadí je vidieť Veľkú a časť Malej Fatry. (foto Petr Martinovský)

Skleniarske lúky 9. km - Jasenovo 29. km
Príjemné stúpania a stúpajúci tlak v črevách ma prinúti odbehnúť si a tvrdo ušetrený čas je v čudu. Nuž, keď si príroda rozkáže... Do Jasenova je to skoro všetko behatelné a pre tempárov asi aj zážitok. Pre turistu je to utrpenie. Dlhé široké zvážnice, občas nejaký výhľad na Bojnice. Pieskový podklad je príjemný a nám sa zatiaľ beží veľmi dobre. S Petrom kecáme o všetkom možnom a kilometre na môj podiv ubiehajú veľmi rýchlo, Chrenovské lazy, Štyri chotáre... Oproti minulému roku je trať upravenejšia. Na cestách a hlavne popri, už nenájdeme zvyšky ťažby. Občas mi hlavou preletí, či sme na to zo začiatku moc nedupli, ale nohy si nesťažovali. Dnes budem na geloch a tyčinkách. Niečo málo zjem na staniciach, ale asi sa budem držať pri ovocí aby som si nepokazil žalúdok. V zbehu pred Jasenovom mi Peter ukáže, ako si váži svoj pohybový aparát a mastí to dole hlava nehlava. Nechytám sa. Do Jasenova dobiehame tretí. Prehodím roztrhnutú gumičku na gajtry, nejake chia nápoje, pivo a hneď valíme preč. Lúčime sa s Radom, Lubicou, Julkou a jej mužom Jurom. Čaká nás jeden z tých dlhších úsekov.

Petrovi ukazujem Maguru a náš cieľ Bojnice. (foto Petr Martinovský)

Už keď na 20. kilometri strečujem, tak je niečo zle. (foto Petr Martinovský)



Jasenovo 29. km - Fačkovské sedlo 50. km
Hneď za dedinou sa šplháme pod Vyšehrad. Dedinský pes ma chce dotrhať a zabráni mu v tom len jeho pán. Trošku tu haprujeme kvôli novej značke, ale nič veľké a my si to šinieme popri plote dole a v diaľke za nami počujem štekať toho istého psa. Sú za nami a nie sú ďaleko, odhadujem. Treba zabrať. Cez Vyšehradské sedlo sa prehupujeme do Malej Fatry. Krásna a divoká pasáž. Petrovi sa zatiaľ moc páči, čo sa o mojích nohách nedá povedať. Ide sa mi zrazu veľmi ťažko a nohy dosť oťaželi. Cez týždeň som nenabehal skoro nič a veľmi som si chválil pocit ľahkých nôh. Niekedy to proste asi nesadne. Nech robíte čo chcete. Hadviga dnes prichádza rýchlo, až som prekvapený. Dlhé tiahle stúpanie na Závozy mi dáva zabrať. Predýchavam a neskutočne mi tvrdnú lýtka. Peter musí kvôli mne zastavovať a čakať ma. Trochu ma to mrzí, ale dnes to ide z tuha. Na Závozoch gelujem a dávam si tyčinku. Nejak sa musím spamätať.  Peter si skoro pri zbehu vypichne oko a posiela ma  dopredu. Na hrebeni sa trápim a premýšľam, či to na Fačkovskom nezabalím. Prvá a riadna kríza. Som totálne zničený a to už na 40. kilometri. Cítim silné pnutie na stehnách a vetrím prvé kŕče. V zbehu do Vríckeho sedla aj prichádzajú a musíme kráčať. Stúpanie pod Baran dáva zabrať aj Petrovi. Ten si prežíva svoju krízičku tiež. Blato pod nohami podšmykuje a tak len opatrno, krok po kroku sa štveráme hore. Po bahnitom traverze nás konečne vypľuje pod Vraniu skalu. Výhľady sú tu krásne. Krásne sú aj moje kŕče v stehnách a tak miesto pekne behatelných úsekov, my kráčame. Zmena plánu z časového pod 12 hodín na: dokončiť.
Pred Fačkovom sa mi trochu polepší. Pod našimi nohami sa míňajú stopy medveďa a naproti nám rastie nad sedlom zjazdovka, do ktorej sa onedlho budeme štverať. 


Pohľad na Maguru z hrebeňa pred Vríckym sedlom. (foto Petr Martinovský)
Medveďku, daj labku, pôjdeme, do Fačkovského spolu :) (foto Petr Martinovský)

Fačkovské sedlo na dostrel a tak isto aj Homôľka, zjazdovka. (foto Petr Martinovský)



Fačkovské sedlo 50. km - Čičmany 61. km
Na svete ultra neexistuje nič lepšie, ako nafutrovaný sa snažiť vyšliapať prudkú zjazdovku. Tak prudkú, ako si vie človek predstaviť. Je to hnus, velebnosti. Na stanici sme si dali zeleninový vývar, pivo, chia a začal som riadne soliť pomaranče na kŕče. Vôbec nečúram a viem, že je niečo zle. Možno práve preto aj tie kŕče. Homôľku zvládame vcelku rýchlo a z vrchu vidím, že za nami už sa ťahajú ďalšie dvojice. Nie je čas zastavovať. Som doma. Strážovské vrchy poznám a odtiaľto je to veľmi behatelné. Zbeh z Homôľky je trochu nepríjemný a pod listami sa skrýva mokrá hlina, ktorá podšmykuje. Pomaličky držím tempo a Peter sa čuduje, že chytám druhý dych...
- Som doma! Musím ti to tu s hrdosťou ukázať. Myslím si. 
Rozprávam Petrovi o minuloročnej tragédií, ktorá sa stala práva v tejto lokalite a v tom istom čase, zakiaľ my sme tadeto bežali... 
Jar tento rok prichádza do týchto končín neskôr. Minulý rok bolo jak teplejšie, tak všetko zelenšie.
Bežíme popod Úplaz. Tu si členky z nakloneného chodníčka vždy poplačú. Nemám moc rád túto pasáž. Tichá domácnosť v nedohľadne a s Petrom prekecáme skoro všetko a už sa driapeme na Javorinu. Ukazujem na Strážov, ale i vzdialenú Maguru a dostávam trochu Petra do obrazu, kade povedú naše kroky. Tu sa mi nožičky posledný krát pustia do kŕčov, ale po chvíli je zas všetko dobré. V Čičmanoch, pod zjazdovkou nás čaká milá rodinná občerstvovačka. Mladá slečna nám cviká karty, ja dám Birella na jeden hlt a ešte polku druhého. Pomaranče a soľ a Peter už štengruje, aby sme išli ďalej, lebo že ma zabije, keď uvidí prichádzať bežcov. 

Pohľad na Fačkovské sedlo zo zjazdovky. Kľak je tu dominanta. (foto Petr Martinovský)

Výhľad z vrcholu Homôľky. Strážovské celé na dlani. (foto Petr Martinovský)
Panoráma  (foto Petr Martinovský)
Kúsok pod vrcholom Homôlky. Pohľad na Maguru a Čičerman. Ultra romantika (foto Petr Martinovský)

Čičmany 61. km - Sedlo Obšiar 71. km
Pomaľované domčeky a malebná dedinka. Po asfalte to ide pomaličky. Nohy mám aj z nedávnych kŕčov tvrdé. Teším sa  na kopce, kde nemusím bežať. Na Lazový vrch sa ide vcelku fajn. Peter fotí poľné kvietky, vraj sa jednalo o chránenú orchideu. Hovorím mu, že je to možné. Ako botanik za moc nestojím. Obchádzame statnú smreko-jedľu. Ako dendrológ, tiež za moc nestojím. Nevedeli sme sa zhodnúť jednoznačne na tomto druhu. Aspoň si človek kráti chvíle blbosťami. Z Lazového vrchu je prudký zbeh do sedla pod Čičermanom. Driapeme sa na Čičerman. Dlhý, tiahly výstup na vrchol. Jediné čo nás drží pokope je, že je to jeden z troch posledných kopcov na trati. Peter sa rozhovorí o jeho krízičke za Vríckym sedlom a o tom, že keby šiel sám, tak to tam asi najskôr vo Fačkovskom zabalí. Naše telá už zažili lepšie časy. Moje koleno protestuje do zbehu a jeho členok začína riadne trápiť. Prichádzame na Čičerman a následne znova do prudkého kamenistého zbehu dolu. Už nech sme v Obšiari na poslednej kontrole. Kolenovú pekne vycupkáme. Časovo si stále udržiavame odstup od 4. dvojice 20-25 minút. Kamenistá zvážnica nás vyhadzuje v sedle Obšiar. Ivan Mudroň na kontrole velí, aby sme ani nesadali a rovno išli. Vraj nás potiahne. Ja do seba džgám posolené pomaranče a Peter už nedočkavo stepuje. Vyrážame do posledného stúpania na Maguru. Tá nám nič nikdy nedá zadarmo.


Sedlo Obšiar 71. km - Bojnice 88. km cieľ
3,5 kilometra stúpania na Maguru sme započali behom. Ivo nás ženie a robí nejaké fotečky. Do nôh nám Magura nasype 400 výškových. Opieram sa do palíc a v polke nás Ivo opúšťa. Vraj pôjde potiahnuť druhých. Zaujímalo by ma, koľko v ten deň Ivo spravil výškových. Mne povedal večer, že moc nie... Na Malej Magure gelujeme a tlačíme sa stále do stúpania. Po 40 minútach stojíme konečne na kóte Veľkej Magury. Sviňa! Z vrcholu je to do Bojníc približne 13 kilometrov. Vyklesať je treba cez  tisíc metrov. Nekonečná cesta, i keď sa mi zdá, že každým rokom tento finiš lepšie psychicky zvládam. Peter chce na to dupnúť a mať to z krku. Ku členku sa mu pridáva ešte aj koleno. Nech bežíme, jak bežíme, tak naše tempo je stále cez 6 kilákov na hodinu. Bieda no... A to si pripadáte, že rýchlejšie by to snáď ani nešlo. Polianky, Boškovie laz, Panský háj, Šútovské sedlo... Boha! Nech je už ten koniec. Už nech vidím ten hnusný betónový plot zoologickej záhrady a viem, že už bude všetkému koniec. Peter stále ťahá a ja bojujem, čo to dá. Nechcem ho nechať trpieť o minútu dlhšie. Rád by som zastavil, alebo sa prešiel, ale musíme tlačiť. Neviem koľko minút stále máme náskok pred 4. tímom. Vendelín kaplnka! Chvála Bohu! Otrasný betónový plot a vykúpenie je tu! Vbiehame do Bojníc. Motáme sa uličkami a cez námestie bežíme do základnej školy. Ľudia na námestí zazerajú a možno trochu nechápu, odkiaľ sme sa tam vzali. Špinaví, tackajúci sa od bolesti... Posledná zákruta. Milan Žiak trúbi autom a ženie nás do cieľa. Nechce sa mi už bežať posledný kopček do školy, ale nachádzam odhodlanie a za behu prichádzame do cieľa. Na hodinách mi svieti 12:13 a tretie miesto sme si až do konca udržali. Máme to za sebou. Podávame si ruky s Radom a ostatnými bežcami. Podávam si ruku s Petrom a následne sa objímame šťastím. Vyhŕknu mi slzy, ale snažím sa ich zastaviť. Nezosypem sa tu... Nie teraz.


Konečne v cieli. (foto Rado Harach)
A tu je sieň slávy (foto Rado Harach)

Časový limit, ktorý som si dal, som možno nestihol. Nevadí. Dôležité bolo, aby sme zviedli dobrý boj a to sme aj spravili. Bol som spokojný a Peter tiež. 
Z 23 párov nakoniec do cieľa prišlo 18. Tento rok to vyzeralo na skúsenejšie dvojice, než minulý ročník. UP 85 som si obľúbil aj preto, že po dobehu začína až do rána afterka. Pije sa, je sa, bavíme sa... I keď ja som zaľahol ako prvý, tak viem, že nálada bola veselá až do druhej rána, lebo až  vtedy sa mi podarilo riadne zaspať. Bol to riadny odvar! 
Verím, že budúci ročník bude na bežecké páry bohatší a ja sa na štart budem môcť znova postaviť so super parťákom, akým Peter bez pochýb bol!

Ďakujem Petrovi za trpezlivosť a ochotu prísť až z takej diaľky, Maťke za krásne medajle z jej šikovných rúk a celému organizačnému tímu UP 85, že nám každý rok venujú svoj čas a prostriedky, aby si pár bláznov mohlo prebehnúť divočinou. Lebo UP 85 je rozhodne najpunkovejšia divočina, akú človek môže bežať a zažiť!

Link s výsledkami TU

 

„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/v
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/

štvrtok 7. marca 2019

Kysucká stovka 113 km/4700 m

"Sú bolesti, v ktorých človek iba sám si môže pomôcť, a silné srdce sa chce iba na svoju silu spoľahnúť." William Shakespear

 

Kysucká stovka. Taká klasika na našej ultra scéne. Kto by nad ňou aspoň raz nepremýšľal. Ani mne a Rasťovi to nedalo. Naša prvá myšlienka na Kysuckú vznikla niekedy pred rokom, počas Ostrej kružby, kde sme sa len tak okrajovo dohadovali, že by sme mohli tú povestnú Kysuckú stovku vyskúšať, zakiaľ sa borci mordovali so snehom okolo Ostrého vrchu. Kysucká s jej 4700 metrami stúpania a výnimočnými podmienkami robia z akcie jednu z tých ťažších. Samotný org odporúča túto akciu pre tých "ostrieľanejších". O náročnosti svedčia nakoniec aj čísla DNF každý rok. No dôvod prečo to skúsiť je, že som v tých kopcoch nemal možnosť odbehnúť ani meter. Slovo dalo slovo a viac sme sa tým už nezaoberali.  
Rozhodujúci faktor je na Kysuckej počasie. Podľa počasia sa ukáže, čo akcia prinesie. Tento ročník nám malo priať. Teda... Záleží jak sa na to človek pozerá. Nemalo byť -20° a nemalo byť 1,5 metra snehu. Usporiadateľ píše pár dní pred závodom, že bežecké mačky budú výhoda. Na trati od 650 m n.m. je súvislá vrstva zmrznutého snehu, ktorý sa prepadá. Od štvrtka do piatočného večera dážď a tak na trati bude aj riadne blato.
Štart Kysuckej je naplánovaný na piatok, 21:00. Pôjde sa proti noci a ja by som bol rád, keby sme stihli v sobotu posledný vlak. S Rasťom si dávame malé skromné predsavzatie, že dať to pod 24 hodín bude stačiť. Neprišli sme sem súťažiť, ale skôr sa len zúčastniť a úspešne dokončiť. Kysucká nie je akcia, ktorú by som rád opakoval viac krát, kvôli jej pridaným hodnotám, ako nevyspytateľné počasie. Proste som už fajnový. Priznávam.

V Žiline na stanici stretávame Dalibora Dvorštiaka, Martina Horčíka a spoločne sa vezieme do Kysuckého Nového Mesta. Vo vlaku zisťujem, že som si doma zabudol hrnček a tak fasujem od Rasťa krásny žltý hrnček. Do telocvične prichádzame okolo pol siedmej večer. V telocvični sa pomaly zbalíme, najeme, zvítame sa so starými známymi a vyzdvihneme si GPS tracker, ktorý je aj novinkou na tomto podujatí. Budeme monitorovaní počas celej akcie. Ako poistka veľmi fajn vec keby ste sa stratili. Neskôr na trati uvidíme, ako to funguje v praxi. Do ruksaku si balím bežecké mačky, zateplenú bundu, jedny ponožky. Nič z toho na trati nevyužijem. Pekne si to cez 100 kilometrov len tak z pasie ponesiem na chrbte.
20:45 odchádzame z telocvične na štart, ktorý je asi 15 minút chôdzou. Ulice mesta zapĺňajú húfy bežcov a domáci z toho majú pasiu. Poslušne stoja s autami na zablokovaných prechodoch a niektorí trúbia a povzbudzujú. 21:00 a je tu štart v úzkej uličke.


Bežci sa pomaly zbiehajú pred telocvičňou.

Poď Juro! Dáme jednu svojku.


Radoľa štart - Zástranie 8. km
21:00 a 90 ultra bláznov sa práve valí z Radole vpred. Hneď po troche asfaltu nasleduje poľná cesta. Zľadovatelá cesta s prímesou blata. Neskôr už len totálne prechcaná lúka s prímesou blata. Skákajúci hrnček na ruksaku mi lezie na nervy, ale Rasťo ma presviedča, že si ho tam mám nechať. Nazývame ho teda terapeutický hrnček Jozef. Na nohách mám Merrelly goratexové, ktoré som ešte 2x impregnoval, no aj tak im nedávam dlhú životnosť, že mi udržia nohy v suchu. Do Zástrania prichádzame na prvú kontrolu. Vyťahujeme našu malú bibliu, kde nám zapíšu kontrolu. Ku tejto knižke alebo ako to nazvať. Nerozumiem tomuto moc. Na kerého oného mi je formát A5 z tvrdého papiera, ktorý sa mi nikde inde nezmestí len do zadného vačku v ruksaku? Aby sa mi tam tie 4 podpisy zmestili je ozaj potreba plagát jak s Kelly Family, lebo ich je v kapele 25? Trochu minimalizmu možno do budúcnosti nezaškodí. Je mi to len proste ľúto lebo je to totálne neskladné a otravné dávať na každej kontrole ruksak dole. Holt oldschool. Kontrola je pri aute. Fasuje sa tu oškvarkový pagáčik, čaj a kola. Skoro jak na vojne. Dávame si teda colu a pokračujeme cez dedinu ďalej.



Zástranie 8. km - Horný Vadičov 35. km
Prebiehame okolo grcajúcej mládeže pred kultúrnym domom, kde hrá Benny Benassi svoje nostalgické tucky. Pokrikujem na mladú dáviacu slečnu, že len nech sa poriadne vygrcia. Po pár desiatkach metroch sa po našom boku objavuje mladý junec. Najprv Rasťa napadlo, že nám ide dať po papuli, ale vysvitlo, že sa prišiel zo zvedavosti spýtať kam ideme. Reku bežíme Kysuckú stovku a tak... Čo vieš povedať chalanovi s dvojkou v žile. Nečakane nás začne obdivovať a pomodlí sa za nás so slovami: "Boh s vami!"
Popravde ma to zaskočilo a bolo to moc príjemné zistenie, že ľudia sú tu stále silne veriaci a prajú druhým dobro. V meste sa vám toto proste nestane. Bolo to milé. Bodka.
Čaká nás výstup na vrch Straník. Vcelku slušný stupák. Oproti nám už zbiehajú bežci. Fandíme, podporujeme. Sneh je tu len sporadicky a hore to ide vcelku fajn. Na vrchole sa nám naskytne  "krásny" výhľad na automobilku KIA pri Žiline a okolie. Názorná ukážka ako megastavby "zapadajú" do prostredia... Spiatočka dole už ide malinko horšie a je treba byť viac opatrný. Znova cez dedinu okolo družstva cez blatistú cestu. Tu začína divočina. Cesta odtiaľto bola pre mňa na palicu. Zmrznutý sneh sa občas prepadával a občas podržal. Občas vykrúcal členky a občas som nevedel kam s nohou. Palice sa mi zabárali niekedy meter do snehu a boli skôr na obtiaž, ale zas na druhej strane ma podržali, keď som strácal balans. Aby toho nebolo málo, do cesty boli popadané stromy. Okrem ťažby a lykožrúta, tu ťažký sneh narobil riadnu paseku. Povyvracané stromy, polámané vrcholce... Brezy, tie tu boli najodolnejšie a ich vrcholce boli položené až k zemi. Poohýbané jak z gumy... A všetok tento materiál vám robí fyzické prekážky. Neskôr to začne byť mentálneho charakteru a tajne dúfate, že to nebude večne. Celé tri hodiny mi vydržali tenisky suché. Odľahlo mi. Nemal som čo viac stratiť. Pocit sucha a posledného ostrova bezpečia práve skončil s vodou v topánkach. Treba si rýchlo zvyknúť na podmienky a zmieriť sa s tým. Takto to odteraz bude a hotovo. Ideme do zbehu a čakáme na občerstvovačku na 35. kilometri. Tešíme sa na jedlo.


Pohľad na závod KIA pri Žiline z vrcholu Straník.
Rasťove triple depresso z ktorého sa mi ešte pár hodín nechcelo spať a vegánsky kútik.

Horný Vadičov 35. km - Klubina 52. km
7 hodín nám trvalo sa dopratať na 35. kilometer. Inokedy máte za sebou v takom čase 50ku. Na tejto stanici vzdáva najviac bežcov. V ten večer ich tu ukončilo 19. Na vašu skrehnutú morálku tu hrajú proti vám také veci ako teplý krb, teplá polievka, tony jedla, teplý čaj a káva a celkovo je táto chata veľmi útulná. Jednému menej ostrielanému jedincovi to tu musí srdce zlomiť pri pomyslení, že opustí toto ultra heaven. Rasťo mi tu urobí kávu. Ani neviem či sa to dá tak nazvať, lebo to bol tak kyselý smrťák, že som si ju musel na 4x nariediť aby to bolo konečne trochu pitné. Rasťo barista a jeho postup o level vyššie. V Považskej na stanici by si ho isto hýčkali ako top baristu! 
Tlačíme do seba kalórie. Ja do seba hádžem všetko krížom krážom. Asi po pol hodine sa teda posúvame ďalej. Vonku je niečo málo pod nulou. Sneh primrzol a nám sa do stúpania ide perfektne. Hlasné grganie znižuje možné nebezpečie, že by sme narazili na medveďa. Sme totálne nafutrovaní, až sa nám to neľúbi. Cez Skríželné zbiehame do doliny. Preskakujeme rozvodnený potok a cupkáme po asfaltke. Pri autobusovej zástavke stojí človek  a čaká na spoj. Ešte je šanca sa vrátiť domov, nadhadzujem Rasťovi. V doline po snehu ani chýru. Ale jakmile sa človek dostane nad tých sľubovaných 650 metrov, tak je snehu požehnane. V diaľke vidieť, že za chvíľu bude svitať. Dostávame sa na hrebeň a pokračujeme na Černatín. Moc krásny hrebeň. Stretávame tu aj bežcov oproti. Tu už slniečko začne ozaj poškuľovať a môžeme vypnúť čelovky. Lepšie načasovanie na svitanie sme si ani nevedeli predstaviť. So svitaním prichádza aj tragický pohľad. Hory sú tu neskutočne zdevastované... Čo išlo vyťažiť, tak sa vyťažilo. Holoruby kam oko dovidí, i keď dnes už pomaly zarastené. Ale bežecky a z trate asi najkrajšia pasáž. Pomaly si to prebehneme a čaká nás zbeh do dedinky Klubina, kde bude aj kontrola.


Rasťo si robí fotečku s her Černatínom.

Pokračujeme z Černatína.

Svitá nám na lepšie časy. Snáď aj tunajším vyťaženým lesom.

Ultra lastovička. Nemala by chýbať nikde od Slovinska.

Pohľad na Veľkú Raču. Pekný kopec.

Terapeutický hrnček Jozef.

Rieka Bystrica.


Klubina 52. km - Dedovka 65. km
Na kontrole sa dlho nezdržiavame. Stretávame tu Lukáša Jureňu. Ku jedlu tu pre mňa moc nie je. Trochu ma prekvapuje, že už nie je žiadny teplý čaj. Na to, že nie sme poslední, to moc dobre pre ostatných nevyzerá... Beriem si len suchý chlieb a zajedám to svojím údeným tempehom. Pomaly kráčame a konštatujeme, že jedenie a kráčanie do kopca zároveň je veľmi obtiažna disciplína. Rasťo zrobí nejakú fotečku. Luky nám ujde a za nami sa derie párik. Opúšťame Kysuckú vrchovinu. Nasleduje nekonečné stúpanie až na lyžiarske stredisko Rača. Žalúdok už dlhšie neposlúcha, ale zatiaľ to nie je nič kritické. Rasťo dáva o sebe vedieť medzištátnym telefonátom do Práglu. Slniečko sa do nás opiera a tak bundy ukladáme do vakov. Vyzerá to na krásny a slnečný deň. Banujem, že som počúval reči druhých a nechal si okuliare v bágli na štarte. Opatrne prechádzame medzi lyžiarmi a čaká nás dlhý zbeh dolu pod zjazdovku. Naneštastie to organizátor nedal šriegom dole, ale musíme to obchádzať celé dokola po zvážnici. Jedna z pár ozaj nezáživných pasáži. Asfalt dole je namrznutý a bojíme sa pádu. Okolo chýba les, ktorý tu kedysi bol a všade sa to hemží ľudmi.
65. kilometer a dobiehame na kontrolu. Zoznamujem sa so Zuzkou Noskovou a tá sa stará o naše pohodlie. Moc príjemná stanica. Dávame si tu zeleninovú polievku. Okrem tej tu už nič iné na jedenie nie je. Moc som sa nenajedol popravde, ale žalúdok neposlúchal a tajne som dúfal, že mi polievka spraví dobre. Trocha diéty nezaškodí. Po 25 minútach vstávame a valíme ďalej.


Pohľad späť na Kysuckú vrchovinu.
Slniečko už hreje a bundy išli do ruksakov.

Lyžiarske stredisko Dedovka.
S Rasťom na Dedovke. (foto Blažena Orošová)

Dedovka 65. km - Čadca 84. km
Z Dedovky nasledujú 4 kilometre asfaltového klesania za plnej premávky do obce Oščadnica. Autobusy a autá snažiace sa dostať pod zjazdovku mi naháňajú strach. Trochu zbytočné znásilnenie trate. Tento úsek sa mohol úplne vynechať. Z Oščadnice sa to hneď stáča späť hore cez malú zjazdovku. Ja tu začínam prežívať svoje prvé tvrdé spánkové krízičky. Rasťa posielam do kríčkov, aby som si chvíľu oddýchol. Tomu sa rozpadne zips na ruksaku a spájame ho pomocou zicherky. Šliapeme  na vrch Surovina. Je tu pekný výhľad a aj prístrešok. Rasťo navrhuje chvíľu pauzu a dávame si vyfasovaný energeťák. Modlím sa aby mi trochu pomohol proti únave, ale zas na druhej strane viem, že si to odnesie žalúdok. Po pár minútach odchádzame a za pekného výhľadu bežíme dole do doliny po rozmočenej lúke. Obiehajú nás tu dvaja bežci. Ich parťáci to vzdali a tak sa do toho opreli. Čaká nás výstup na Kýčeru. To slovo veští zradu lebo kopce s týmto menom sú vždy niečim zradné, viz. Hnilická Kýčera v Malej Fatre napríklad a keď je pekne blatistá...
Táto Kýčera mala svoje čaro v tom, že miesto chodníka tiekol potok. Veľmi príjemná záležitosť. Teplá voda tu zrovna netečie, to vám poviem. Prudké stúpanie, ale skončilo skôr než som čakal. Žalúdok v jednom ohni a každé grgnutie bolo ako zapáliť v krku oheň. Z Kýčeri to bolo pomerne fajn. Príjemné klesanie cez krkaháje a myšlienka ďalšieho odpočinku nás posúvala vpred. Obiehame tu Andreja Orogvániho. Je unavený a bez energie. Plánuje to na stanici zabaliť. Ponúkam mu pomoc nejakú, ale nič nepotrebuje a tak ideme si svoje ďalej. Čadca je klasické socialistické mestečko s bytovečkami a tým všetkým, čo ku tomu patrí. Prior som tam nevidel, ale nebol som v centre. Po takmer 18 hodinách prichádzame konečne na ďalšiu, predposlednú kontrolu. Vo vzduchu je cítiť pomaly sa blížiaci koniec.

Na trati zažívam najhoršie chvíle práve tu. Žalúdok na sračku a strašne sa mi chce spať. Vzadu je Kýčera.

Trošičku umyť nožičky lebo na Kýčeru treba byť čistučký.

Čadca a kopec jedla.

Čadca 84. km - Nesluša 104. km
Rasťo zagurtňoval rozpadnutý ruksak a ja som sa natlačil s lunterkami a cibuľou. Chvíľu to vyzeralo, že mi to tam konečne padne do žalúdka jak má. Omyl. Po pol hodine sa zbierame a ideme ďalej. Vcelku sa teším na túto pasáž. Ľudia od začiatku strašili aké to bude hrozné a tak, no čím ďalej sme išli, tým krajšia trať bola a lepšie sa išlo. Prebiehame okolo hotela Husárik. Veľa behatelných úsekov. Terén je síce mokrý, ale nič hrozné. Žalúdok na sračky a tak mi Rasťo dáva nejakú zázračnú tabletku čo chutí ako krieda s mätou. Chvíľu mi kyselina povolí, ale neskôr sa zahlási znova. Stúpame na najvyšší bod hrebeňa, Chotárny kopec 906 metrov. Začína jemne padať sneh a tak vybaľujeme fukerky. Zrazu spoza chrbta počujem svoje meno. Vladko Jakubec so svojou milou na bežkách. Dosť nečakané stretnutie. Dozvedám sa, že idú Martinovi naproti. Prehodíme pár viet a ideme si ďalej každý svoje. Cesta je počas celého hrebeňa pekne vyfrézovaná a na behanie úplne ideálna. Z Chotárneho kopca je to pekne dole brehom. Z diaľky už je vidieť Marťácky vrch a na vrchole rozhľadňa. A tak isto vidíme dvoch bežcov pred nami jak sa driapu do kopca. Dávame si za úlohu ich dobehnúť. Posledné stúpanie k rozhľadni pred kontrolou. Potom už je to fakticky len dolu do Nesluše. Začínajú ma štípať rozmočené chodidlá. Dúfam, že do cieľa vydržím. Marťákov kopec si u Rasťa vypýtal svoje a zažíva energetickú krízu, ale nesťažuje si. Bojuje. Začína sa nám znova stmievať a do zbehu zapíname čelovky. Prudký zbeh nás vyhadzuje tesne pred dedinu. Teraz už len po asfaltke asi 3 kilometre až na stanicu. Stále sa nám dobre beží. Ušetrili sme si nohy na záver a po asfaltke je to na stanicu pomerne rýchlo. Podarí sa nám obehnúť troch bežcov. Prichádzame na stanicu, kde šéfujú Ľubka a Rado spolu s partiou. Ponuka je tu parádna. Ja sa ale bojím jesť a dávam si len dva chia džúsy a dve hrste pomarančov. Kávu by som si rád dal, ale bojím sa. Žalúdok sa začína zlepšovať. Ľubka mi dá zahrať pesničku Marvin Gaye - Ain`t No Mountain High Enough, ktorú budem za 6 kilometrov spievať Rasťovi na kopci Tábor. Tak aspoň znela dohoda. Dlho sa nezdržiavame a sme vcelku nabudení to ukončiť.
Trhač faborkový. Hlad je sviňa.

Chotárny kopec. Bolo tam moc pekne a tak sme posedeli pod smrečkom.

Že servus!

Nesluša 104. km - Kysucké Nové Mesto 113. km
Podľa všetkého by nás malo čakať nejakých 250 metrov stúpania. Nič veľké, ale... Prebiehame cez dedinu a ostrá vľavo do kopca. Blato sa lepí na podrážky a s Rasťom držíme tichú domácnosť. Riešime si svoje v gebuliach. Rasťo tvrdí, že si to tak nejak sumarizuje. Driapeme sa na vrch Tábor, kde je aj rozhľadňa. Krásny výhľad na okolie. Zapínam teda pesničku a snažím sa spievať, ale nejak mi to nejde poriadne. Rasťo je spokojný aj s tým málom a tak zbiehame do cieľa. Posledné tri kilometre. Len tri, ale tie najblativejšie a najnechutnejšie. Blato nad členky, šmýka sa mi a horou sa ozýva len hromženie a kliatie... Čisté hovná a sračky. Nič pekné. Celý ten dojem sa rozplynul na jednom kilometri. Neostalo vo mne nič pekné. Nohy ma už teraz štípu dosť silno a už si prajem koniec. Pod kopcom stretávame domáceho, čo má v žile tak trojku a opiera sa o bicykel so slovami, že nech na neho nesvietim lebo mi jednu prijebe. Nie je nad domácu pohostinnosť. I keď pochybujem, že by sa od toho bicykla vôbec odlepil... V starom snehu čistíme palice a tenisky. Znechutení kráčame do finišu. Belo nám robí finišerskú fotku a usadáme vo vestibule. Čas na hodinkách ukazuje 23:38. Bez znaku, že sme niečo práve zdolali, ukončili. Bolo to celé divné... Žiadna hrdosť, emócie... 
 
104.km a dopĺňame posledné kalórie. Vo vzduchu už je cítiť blížiaci sa koniec.


Rasťovi zaspievam Ain`t No Mountain High Enough, ale moc mi to nejde.

Dodatočne podávam aspoň Rasťovi ruku. Cítil som sa blbo, že to nemalo žiadny pozitívne naladený koniec... Asi to musí prísť tento krát časom. Po vyzutí topánok zisťujem, že mi zliezol ďalší nehet na druhom palci. Ten narazený z Talianska... Asi jak bol rozmočený, tak sa mu uráčilo chalanovi.

Akcia to bola vážne pekná. Aj napriek všetkým tým ťarchám na trati to stojí za to. Tie podmienky tam sú jedinečné. Príroda na veľa miestach zdevastovaná, ale aj tak som si ju obľúbil. Rasťo tam už vymyslel nejaký projektík na leto.
Zázemie na staniciach na jednotku. Teplo bolo všade, tony jedla, ale i miesto na odpočinok. Jediné malé mínus by som dal za to znásilnenie trate v okolí Dedovky na 65. kilometri. Určite by sa to dalo vymyslieť lepšie i keď možno logisticky náročnejšie. Kto má rad humus na trati, tak Kysuckú stovku rozhodne odporúčam. Bude sa tam cítiť doma. Tak doma, ako Vít Otevřel, ktorý K100 beháva pravidelne. Ten aj Kysuckú tento rok opäť vyhral s časom 15:06, druhý Matej Oravec 15:28 a tretí Ivan Mudroň 16:43. U žien na prvom mieste skončila Marie Balšínková 19:37, druhá Monika Heissenberger 20:09, tretia Miluše Gombalová 20:13.

 Behu zdar a Ultra zvlášť!


Finišerská s diplomami na druhý deň. R+J projekty úspešne dobačovali.


Môj bežecký gear:
- tenisky: Merrell All Out Crush 2 GTX
- ponožky: SherpaX thermo
- boxerky: Craft, Greatness
- odev: 1. vrstva: Brynje
            2. vrstva: Lyžiarske termo z Lidla
            3. vrstva: Klimatex Dagur
            4. vrstva: Montane  Minimus Stretch Ultra
- rukavice: Craft Discovery
- čiapka: Singing Rock , Nanuk
- vesta: Ultimate Direction, Mountain vest 4.0 
- palice: Black Diamond, Z Distance aluminium 
- čelovka: Petzl Actik 

sobota 9. februára 2019

Moje bežecké zranenie.

 

Ako názov napovedá, bude sa jednať o bežecké zranenie, len tentokrát trochu z iného pohľadu. Z môjho pohľadu. Nebudem sa zaoberať anatómiou a nechcem ísť ani do odborných hĺbok. Na to nemám vzdelanie. Chcel by som napísať o mojom poslednom zranení a čo mi vzalo, respektíve prinieslo.
Jak ľudia okolo mňa vedia, tak začiatkom januára som sa nechal zlákať 100 míľovým pretekom. Pretek mi dal riadne fyzicky zabrať a nakoniec som ho ani nedobehol. Práve zranenie sa postaralo o to aby som predčasne pretek ukončil. Pokiaľ niekto chce vedieť ohľadne toho niečo viac, tak TU


Ale aby som zbytočne stále nemútil vodu a išiel k veci. Od zranenia prebehol mesiac. Fakticky som cca 10 dní nedokázal vôbec bez bolesti ani kráčať, nato behať. Čo si má bežec počať v takých krušných chvíľach?
Veľa bežcov, ktorých poznám zvláda zranenia a následný tréningový výpadok ťažko. Samozrejme je to individuálne, ale bežec má rád svoje telo a rád trénuje alebo sa len tak túla v horách a k tomu potrebuje mať svoj aparát v poriadku. Od toho slovo bežec. :) Nie vždy to ale ide podľa predstáv a je dobré mať nejaký svoj záložný plán. Ja osobne som za zranenia tak trochu rád. Rád? Hej! Zranenie mi umožní sa bez výčitok svedomia doma váľať a nič nerobiť. S kľudom jesť koľko sa mi chce aniž by som musel vypočítavať čas do tréningu aby mi nebolo zle atď. Nachádzam si čas na knihy a na priateľov. Rozprávanie mi veľmi počas zranenia pomáha. Bežci okolo mňa sú veľmi optimistickí a udržať si dobrú náladu je pre zranenie veľmi dôležité. Myslím si, že pre hojenie zranenia je to lepšie, keď je myseľ pozitívne naladená a nemá čas riešiť zranenie. Zo začiatku, keď som začínal behať, tak som sám mal problém si nejak s tým poradiť. Mrzelo ma, že tie kilometríky tam nepadajú ako majú a s plánom začínam byť pozadu. Dostával som sám seba pod tlak.
 Jak som ale písal, dnes tomu je trochu ináč. Užívam si voľno a odpočinok. Strečujem, valcujem, masírujem, navštívim svojho maséra, ktorý mi vždy povie, že:"A mám ti to zakazovať?". To sú presne tie slová čo chcete počuť. Netreba vyplakávať. Hľadajte v zranení príležitosť a skúste postíhať veci, ktoré cez sezónu nestíhate. Ja som ich nestihol asi ani tak, ale... :)

A tak sa nejako predierate tou pauzou. Mňa nikdy mrle doma nežerú. Moc dobre viem presedieť za PC niekoľko hodín a viem, že si to treba užívať kým to ide. Neskôr sa možno k tomu niekoľko dní či týždňov nedostanem. Všetko sa vyvíja dobre. Po 2 týždňoch koleno prestáva bolieť a ja skúšam znova behať. Nie je to žiadna sláva. Znova je fajn keď sa človek rozbieha, moc na to netlačiť. Osobne si to neužívam, ale viem, že to lepšie teraz nebude. Pomaly sa šuchtám a šetrím sa. Pozorujem sa čo mi robí dobre na koleno, či rovinky alebo kopce a čo mi koleno pripomína. Nejak si poposúvam tréningové plány aby som sa nedostal pod tlak. Práve pri týchto behoch kedy som ešte nie úplne fit, si moc rád pripomínam, aké šťastie mám, že môžem behať. Že moje nohy ma celý rok nesú kam si zamaniem. Mnoho ľudí túto bežnú vec k dispozícií nemá a ešte viac tento dar nevyužíva. To uvedomenie, že zdravie máme jedno mi prináša krajší pocit, než samotné behanie. Bude to aj tým, že mne to behanie nikdy úplne nešmakovalo a neprepadol som tomu, že nič na svete nie je lepšie. Samozrejme, že je! War Thunder alebo rozpíliť tisícky zombíkov a uchlipkávať pri tom z čajíčku.








No a tak to by mohlo byť všetko. Nie je to ten najlepší článok čo som napísal, ale potreboval som sa vypísať a podeliť sa lebo osobne si myslím, že zdieľanie je základ. Čiže nech si nikto nerobí starosti s tým, že nemôže práve behať. Pauza patrí tak isto k tempu. Nejeden umelec, muzikant by o tom vedel rozprávať. Zranenia sú tu tiež na to aby sme si všetky tie privilégia pripomenuli. Mne osobne najčastejšie tieto veci pripomína, okrem zranenia, ešte pohľad na človeka pripútaného k vozíku. Cez moje telo prebehne impulz a skontrolujem kontrolky či všetko funguje jak má. Zatiaľ všetko funguje a vďaka Bohu za to. Nech vás aparát poslúcha!

štvrtok 10. januára 2019

S1 La Corsa della Bora 100 miles DNF

Ľudia by sa mali učiť vytrvalosti; mali by sa naučiť zniesť nepohodlie tepla a chladu, hladu a smädu; mali by sa naučiť trpezlivosti, keď sú obeťami osočovania a posmechu; pretože je to cvik trpezlivosti, ktorý zhasína plameň pozemskej vášne, ktorý spaľuje ich telá.  Budha


Pár dní po závode a mne sa slová hľadajú ďaleko ľahšie. Možno práve písanie mi pomôže pochopiť, čo všetko sa tam udialo a čím som skutočne prešiel. Necítim sklamanie ani hnev. Necítim slabosť, ale skôr pokoru a lásku k svojmu telu. Viem, že som to potreboval...

 

Po S1 som poškuľoval už dlhšie. Možno som si ten závod v duchu prial a možno bola moja prosba nakoniec aj vypočutá. Od SUT mi bolo ponúknuté miesto na 100 míľovú trať po tom, čo pár ľudí ponuku odmietlo a ja som túto šancu okamžite zobral. Prejsť 164 kilometrov s celkovým stúpaním 6700 metrov, cez tri štáty (Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko) mi prišlo ako najlepšia príležitosť spoznať krajinu v okolí Terstského zálivu. Skôr než som mohol ale nastúpiť, museli sme odoslať Talianom referencie ohľadne mojich výsledkov a Taliani nám na to kývli. Hurá sa teda pripraviť na túto krásnu mordovačku. 

 

So 100 míľovým pretekom som mal len minimum skúsenosti z našej jedinej akcie tohto charakteru 100 MKMK, kde sa mi podarilo finišovať. I keď som si po tejto akcii nebol istý či ešte chcem niekedy ísť takú dlhú trať, tak som sa nakoniec rozhodol vzdať sa zimného oddychu a pokračovať v tréningu a užiť si to. Za celý rok bolo nabehané pomerne dosť a tak som sa nejak zvlášť nebál, že by som to nezvládol, no pri takto dlhom zaťažení môže človek skončiť na čomkoľvek. Na pretek som sa tešil a chcel som si ho užiť, no zároveň si aj trochu zmerať sily a nechať na trati kúsok seba. Výprava do Sistiani sa nám pekne rozrástla. Kopa bežcov zo Slovak Ultra Team mali ukázať na vápencovej pôde svoje kvality. Majo Priadka, Maťo Halasz, Denisa Kušnierová boli mená, ktoré mali otriasť talianskými bedňami. Majo sa rozhodol pre S1 Ultra 164km/6700m a ostatok pre kratšiu trasu S1Trail 57km/2600m. Rado Harach nám mal robiť otca, fotografa, morálnu podporu i poľného kuchára. Ubytovanie sa nám podarilo rezervovať asi 1,5 kilometra od štartu v Hotel Ai Sette Nani. Hotelík pekný. I keď Taliani sú Taliani, tak nebol s ničím problém a vždy nám vyšli v ústrety. Štvrtok sme s Radom a Majom išli obdivovať zapadajúce slnko pri mori a načerpať trochu toho domáceho pohodlia. V piatok nás čakala prechádzka po Terste, káva, jedlo, pamiatky a navečer sme išli na prezentáciu. Kontrola povinnej výbavy neprebehla nakoniec. Dostali sme nejaké pekné prezenty, drop bag, ktorý bude na 85. kilometri a GPS lokátor. Piatkový večer sme strávili v kaviarničke a o 22:00 sme mali všetci povinne večierku. Štart S1 Ultra mal byť v dvoch vlnách čo si bežec môže vybrať či bude chcieť štartovať o 5:00 alebo v druhej vlne o 7:00. S Majcom sme to nechali tak, jak nás orgovia zaradili a to do druhej vlny.

 

Prístavné mestečko Sistiana a vzadu Terst.


Sistiana štart - Gorjansko 20. km

 Na trať S1 Ultra sa toho rána cez červený koberec rozbehlo 154 bežcov z rôznych krajín. Favoriti boli samozrejme domáci Taliani a Slovinci, no niekto sa s nimi chcel popasovať a to bol Majco. Hlboká tma a chlad sa znášal nad hlavami. Obiehame futbalové ihrisko a mierime ku rezervácii Devinske stene, kde by nás mali čakať pekné single tracky na vrchu útesu. V diaľke na konci útesu vidím starý kláštor. Krásny výhľad na more a na rozsvietený prístav v Sistiane a Terste. Na čongále som nahodil Inov8 Trail Talon 250. Naposledy som sa v nich pekne vytrápil vo Vipave. Stredozemský vápenec nikomu nič nedaruje a sám som si neni istý ani tentokrát  výberom. Treba to risknúť a uvidíme. Značenie je prudko husté až niekedy mi to nejde do hlavy. Prichádzajú, ale zrazu aj pasáže bez značenia a dostávam sa do rozpakov či budem musieť až príliš sledovať navigáciu. Vďaka Bohu to bola len chvíľková záležitosť. V diaľke už vidím hory do ktorých sa budeme štverať. Podbiehame diaľnicu a začínajú prvé štrkové cesty a trochu asfaltu. Suché a riedke borovicové porasty lemujú kamenistú cestu, ktorá je po okrajoch vykladaná kameňmi. Všade sú tu rozdelené parcely, ktoré niekomu patria. Väčšina, jak nie všetky, sú ale zarastené. Prichádza prvé malé kufrovanie. Pripájam sa ku početnej skupine Slovincov. Niečo s nimi prehodím a v diaľke sa začínajú ukazovať Júlske Alpy a mne už známa Vipavská dolina. Krásne scenérie. Spomínam na zážitky. Vzadu sa pyšne týči Pleša... Prichádzam na prvú stanicu. Rado Harach fotí a kecáme jak to ide. Zatiaľ všetko v poriadku a vraj Majco je len pár sekúnd za prvým. V hlave som si prepočítal, že vlastne on mi už stihol nadeliť 45 minútové manko. Dávam si čaj a na stole okrem pomarančov nič iné nie je. Aj tak je ešte skoro na jedlo. Valíme ďalej.

 

Ja a Majo Priadka. (foto Rado Harach)

Gorjansko 20. km - Ferrnetti 39. km

Za stanicou začíname hneď z ostra do kopca. Zem zmrznutá a slnko stále žiadne. Očakával som pekné počasie podľa predpovede, ale je zatiahnuté. Táto pasáž by nás mala doviezť na slovinské hranice. Z kamenistých podloží ideme do príjemnejšieho terénu. Stúpania a klesania sú tu dobre rozložené. Motáme sa stále okolo bielych kamenných značiek, ktoré určujú štátnu hranicu medzi Talianskom a Slovinskom. Hranicu do toho ešte dotvára kamenný múrik do pol stehien. Premýšľam jak to asi museli dlho stavať. Kameň na kameň  a tak niekoľko kilometrov... Je treba si dávať stále pozor, kde človek stúpa lebo kamene vedia byť skryté pod padlou, vysokou trávou. Celkovo je to tu stále hore-dole. Trochu mi to už pripomína naše pohoria. Prichádzam na vrch Monte Lanaro (544 m) a hore je krásna 180° vyhliadka. Nádhera! Plný síl sa púšťam do zbehu. Lesná cesta sa strieda s poľnou alebo ako to zahraničiari nazývajú: dirty roads. Mne tieto "prašné cesty" šmakujú najviac. V diaľke na kopci vidím kostolík so zvonicou. Vždy ma tieto stavby na kopcoch fascinovali. Prebieham malým kamenným mestečkom Col a hneď sa znova strácam v lese a užívam si výhľady v národnej rezervácií del Monte Orsario / Medvedjak. Už len kúsok do Fernetti. Single track ma vyhadzuje na asfaltku a ja konečne prichádzam na občerstvovačku. Traja Pakistánci v malom stánku. Čipujú ma a ja si dávam jablko a dve, tri hrste pekanových orechov. Do hydrovaku isostar a trochu čaju na zahriatie. Pýtam sa chalanov na občerstvovačke či sú zo Slovinska. Vraj z Pakistanu, ale žijú v talianskom Terste. Beriem jablko do ruky a slniečko ma teší svojou prítomnosťou. Bolo načase. 

 

Ešte vysmiaty (foto Rado Harach)

Fernetti 39. km - Brgod 64. km

Fernetti je malé mestečko. Prišlo mi trochu špinavé a ničím zvláštne. Po asfaltke chrúmem studené jablko a hlavou mi ide, či náhodou na to moc netlačím. Nemal by som viac kráčať? Ide mi hlavou občas... Z asfaltky schádzam na poľnú cestu a tá ma zavedie do ich lesného parku. Pekné miesto a veľmi behateľné. Stretávam tu bežcov asi z prvej vlny lebo ich tempo je skôr turistické a len kráčajú. Časovo by mi to sedieť aj mohlo. Tento úsek by mal byť trošku náročnejší na stúpania. Tie mi nevadia a teším sa na kopce. Najvyšší kopec z tejto časti by mal byť Veliko Gradište (742 m), no pred tým sa ešte musíme vyšplhať na vrch Kokoš, kde je aj chata a podaktorí sa tam môžu občerstviť. V race guide bolo písané, že je to dobrá zástavka na štrúdlu. Stúpania sú tu ostrejšie, ale netrvá dlho kým sa človek dostane na kótu vrchu. Počas behu ma zaujal zbalený spacák popri chodníku. Myslel som si, že si ho tam zabudol nejaký turista. Časom zistím o čo vlastne išlo. Je to evidentne pozostatok migrantov, ktorí utekali cez hory. Tieto "veci" budú ku Chorvátskym hraniciam častejšie a vo väčších rozmeroch. Kopy šatstva, topánky a rôzne druhy prikrývok... Z Kokoša sa mi otvára pekný panoramatický rozhľad a vidím aj ktorým smerom sa poberiem najbližšie hodiny. Veliky Golak už v diaľke vyčnieva. Najťažšia pasáž z celej trasy, ale na to som nechcel v tú chvíľu ani len myslieť. Z Kokošu vedie pekná štrková cesta a tak som si mohol stále pekne bežať svoje. Nohy už trochu začali oťažievať, ale na daný kilometer asi ani nič zvláštne. Teším sa na ďalšiu občerstvovačku. Malo by tam byť teplé jedlo a mal by ma tam čakať Rado. Nie je s kým prehodiť slovo... Taliani buď nechcú alebo nevedia po anglicky a tak väčšinu rozhovorov vediem v mojej hlave. Myseľ zatiaľ neprotestuje. Čítam si nejaké veci z telefónu a dodáva mi to optimizmus. Som niekde okolo 35. miesta, ale viem, že ma čaká ešte dlhá cesta na kalkulovanie výsledku. Cesta mierne klesá a tak moc na to nemusím tlačiť. Prechádzam lúčnym stúpanim a vidím pred sebou malé žieňa. Hneď jak ma zbadá, kope do vrtule. Ja sa zastavujem pri bežeckom páre. Nevedia nájsť cestu ďalej i keď im ukazujem značenie na strome od organizátora. GPS im ukazuje vraj vrchom cez horu. Jeho ženu by som presvedčil o tom, že v prvom rade sa treba riadiť značením organizátora a nie GPX záznamom, ktorý nemusí byť vždy presný a tentokrát aj presný nebol, ale chalanisko si išiel tvrdohlavo po svojom. Nechal som ich teda tak a bežal si svoje. Síce som aj ja chvíľami zneistel, ale následujúce stovky metrov a ďalšie značenie jak na zemi tak na stromoch mi potvrdili správny smer. Vchádzam prašnou cestou do doliny s vyschnutým korytom riečky. Začína byť riadne chladno a slnko dole neprenikne. Dobieham mrňatú bežkyňu. Vyzerá na 14 a mám chuť sa jej spýtať či na ultra nie je ešte mladá. Podľa hodiniek som už mal byť na stanici v teple, ale Suunto si ide svoje. Mám asi o 2 kilometre natočené viac na hodinkách. Nakoniec dobieham na občerstvovačku. Rado ma zdraví, robí fotečky a ideme do stanu do tepla. Dávam si teplú kapustovú polievku s fazuľou a rovno aj duplu. Je potreba sa najesť. Na ďalšej stanici vraj nie je žiadne jedlo, ale iba voda. Rado tam musel Majcovi supportovať a dať mu nejaké tyčinky. Okrem kapustnice mali ešte ryžu, ale kým som došiel, tak nič neostalo. Veľká škoda... Rado mi ponúkne džús do hydrovaku a tak neváham a riedim vodou. Nahadzujem nočný outfit, čelovku, zimnú čiapku a hor sa proti zapadajúcemu slnku a prichádzajúcej noci. Neviem čo má tam čaká a trochu mám strach.


Vipavská dolina. Pleša je kopec vpravo s tým zrázom.


Bolo treba sa riadne najesť. Konečne niečo teplé. (foto Rado Harach)

Brgod 64. km - Gojaki 85. km

Hneď do dlhého stúpania. Polievka tam sadla jak mala a cítil som sa konečne spokojne. Tyčinky mi už proste nešli. Rád by som jedol viac slané a kľudne tukové. Sladkého som mal momentálne po krk a hlavne ma riadne nezasýtili. Zima a zahrievanie organizmu si vyžaduje väčší prísun energie na kúrenie. Pekným chodníčkom si to s malou Taliankou šliapeme hore. Po pravej ruke od mora mám červené zapadajúce slnko. Romantiku prehlušuje akurát pulzujúca bolesť nôh a sťažené dýchanie. Človek sa sústredí len na ďalší krok a tak s palicami sa človek tak zžije, že je to občas do tých kopcov radosť šliapať. Obieham do kopca niekoľko ďalších ľudí. Tu okrem klasického značenia po prvý krát vidím reflexné sprejové značenie, ktoré striekali na kamene. Najprv som si myslel pri odraze svetla z čelovky, že sa jedná o rosu na kameni no zisťujem, že sa jedná o reflexné značenie. Kamene sa krásne rozsvecujú už z diaľky a príde mi to ako super nápad. Prostredie mi tu pripomína naše Strážovské vrchy. Po ostrom vápenci ani chýru. Z hrebeňa následuje dlhý zbeh. Už mi to nejde najlepšie, ale stále sa to dá s chôdzou kombinovať. Zima začína úradovať. Bundu mi síce neprefúkne, ale teplo dobre nezadržiava. Do kopca a počas behu sa človek ľahko zahreje, ale čo človek ktorý už bežať nemôže? Zima v doline je niekde tesne pod bodom mrazu, ale bezvetrie. Kráčam za talianskym párikom. Ženskej to tak melie, že po 15 minútach ich musím nejak obehnúť lebo zošediviem. Nedá sa to počúvať a ľutujem chlapa s ňou... Ešte  kilometer pred nimi som ju v horách počul. A pravdu povedať, našiel som si po dobehu šedivý fúz na brade! Schádzame cez dedinu a následne znova do stúpania. Teším sa už na chatu. Je mi zima, chcem suché rukavice a prezuť tenisky. Čaká ma tam drop bag. Na kopcoch srieň a nehostinné podmienky. Taká tá klasická surová, suchá zima. Bežci majú tenké páperky a tvár majú bufkami celú zahalenú. Po dlhom kľučkovaní po zvážnici nakoniec prichádzam na chatu. Beriem drop bag a idem do vnútra. Naše zázemie je na terase horskej chaty. Terasa je zakrytá stanovými stenami. Je tu chladno. Teplo zaisťuje plynový horák, ale ani zďaleka nedokáže vykúriť miestnosť aj kvôli fluktuácií bežcov a otvárania dverí. Na posteliach ležia bežci, ktorí to tam asi ukončili. Nechápem jak v tej zime dokážu len tak ležať. Chcem sa dačoho najesť a niečim ohriať, no na stoloch nenachádzam nič... Studené jablká, studené banány a studená voda. Vlažný instantný čaj mi začína liezť na nervy. Nikde žiadna káva. Začínam byť nasraný na neúprosné podmienky, ktoré organizátor ponúka. Prezlečiem si prepotené mokré veci, beriem suché rukavice a skúsim sa teda najesť na chate. Obsluhujúca babička ma posiela si sadnúť, že ma obslúži. Po 10 minútach to vzdávam a keď vidím, čo majú ľudia v tanieroch, tak by som sa asi aj tak nenajedol. Všetci majú  kapustovú s údeným mäsom a klobásu s chlebom. Opäť nič slané, žiadna káva proti noci... Beriem za dve hrste nejakých keksov a zapíjam to čajom. Odteraz neriešim zloženie. Do hydrovaku som si nalial jedinú možnú vodu a aj tá bola studená a bublinková. Vak ma riadne chladil na chrbte a ešte aj žblnkotal jak sa nafúkol. Nechápem prečo tam dali bublinkovú vodu... Musím sa dostať na ďalšiu kontrolu a dúfať v lepšie podmienky.


Gojaki 85. km - Podgorje 105. km

Najťažší úsek mal práve prísť. Dlhé tiahle stúpania. Čím bližšie sme boli ku hraniciam s Chorvátskom, tým viac mi to terénom pripomínalo naše kopce. Malé šutríky sa zamenili za veľké skaly a otvorené hrebene mi pripomínali náš fatranský Stoh. Samozrejme stúpania menšie a príjemnejšie. V kopcoch som sa stále cítil dobre. Väčšinu bežcov som obiehal práve v stúpaniach a klesaniach. Tu sme mali prejsť viacerými tisícovkami. Ostrič, Medvižica, Razsušica... Všetko pekné kopce. V klesaní bolo treba byť opatrný. Lístie rado schovalo skaly a človek mohol prísť ľahko k zraneniu. Za každým zdolaným kopcom čakal ďalší kopec a ešte strmší. Ozaj náročná pasáž. Človek mohol z jedného kopca vidieť, jak naproti v kopci sa doslova šplhajú ďalší bežci. Čelovky tu tvorili takého prerušovaného hada. Tu toho moc človek nenarobil. Proste noha pred nohu a takto stále dokola. Pre mňa by bolo lepšie keby som nikdy nevidel profil trate. Občas to očakávanie, že už tomu stúpaniu bude koniec, vedelo dať ranu pod pás. Dostávame sa na slovinsko-chorvátske hranice. Vysoký ostnatý plot určuje hranicu. Opäť bordel v lese. Nie je na to pekný pohľad. Cestička vedľa ostnatého plota je úzka a trochu sa bojím aby som nezavadil o tie ostré žiletky na ňom. Prichádzam na Veliku Pleševicu a následuje prudký kamenistý zbeh až do dedinky Podolje. V duchu sa teším na niečo teplé na stanici. Kamenisté klesanie mi nijak zvlášť nešmakuje. Trail Talon 250ky som zamenil za Merrell All Out Crush. Podrážka bola na tieto tvrdé kamenisté pasáže super, ale ich špica bola užšia než Inov8 a bál som sa čo to do budúcna spraví. Dosť často chodím na malú potrebu a trochu sa obávam o ľadviny. Po nekonečnom klesaním nakoniec prichádzam do dedinky Podgorje. V stane opäť chladno, postele pri vstupe, žiadne zázemie na posedenie v teple a ohriatie. Dávam si studenú kolu a tri mesiačiky pomarančov. Opäť žiadne chipsy, arašídy... Nič slané. Len syry a salámy. Začínam uvažovať o DNF... Auto pred stanom naberá padlých a vezie ich do Sistiany. Nie... Ešte je skoro na DNF.

 

 

 

Podgorje 105 km - Dolina 125 km

Až na jeden kopec by táto pasáž mala byť jedna z tých ľahších. No veru asi aj hej. Len byť čerstvý. V stave akom som bol, tak aj toto bolo dosť. Fyzicky to bolo ešte v norme, ale myseľ som mal tak zatemnenú, že prevládajúca noc, i keď jasná, bola s porovnaním s tým čo som mal v hlave krásny slnečný deň. Bol som úplne znechutený z toho, že sa nemám kde riadne ohriať a najesť niečoho teplého. Hlava mi nastavuje myšlienku nechať svoje telo vyhladovieť a ukončiť to tak. Proste sám seba presvedčím, že nemám energiu pokračovať. Smelý plán mojej bujnej fantázie. Srdiečko chcelo ešte zabojovať. Lesné prašné cestičky sa striedajú s asfaltom. Všetko príjemné a mne sa dá teda ešte pobehnúť občas. Držím sa s jedným Talianom. Jedno mierne stúpanie. V diaľke už vidím Terst. Je síce ešte ďaleko, ale verím, že to už pôjde. Na hrebeni fúka severný vietor a chlad je občas neznesiteľný. Trochu ma prefukuje a už chcem byť niekde v lese v závetrí. Talian mi odbehne a zas som sám. A dlho ešte budem. Začína dlhé asfaltové klesanie do dediny v údolí. V dolinách je ešte viac zima. Síce nefučí, ale chlad je ostrejší a suchší. Nedokážem už nejak bežať dole kopcom a asfalt ma trochu bolí. Podchádzam veľký diaľničný most. V doline je ticho. Ruky mám zmrznuté. Nad dedinou Osp ma čaká kopec s 450 metrami stúpania. Na naše pomery to nie je nič zvláštne, keď si zoberiem, že za barákom mám také kopce, no od nuly sú tie kopce výživné. Fúka  stále severný vietor a ja sa tam pomaly rúcam. Začínam byť fyzicky aj psychicky na dne. Potrebujem sa niečoho najesť... Cez 50 kilometrov som nič poriadne nezjedol. Som rozhodnutý zjesť čokoľvek aby ma to udržalo na trati. Mám pri sebe niekoľko raw barov, ale len pomyslím na sladké tak zvraciam. Na kopec sa dostávam pomerne rýchlo. Prechádzam cez dedinu Kastelec a následne do ďalšieho stúpania ku hradu Socerb. Veľká pevnosť s výhľadom na more a nočný osvetlený Terst. Už len pár kilometrov dole a som na ďalšej stanici. Vchádzam do tmavého lesa. Cik-cak chodníčkom by som to mal všetko opäť vyklesať. Je to únavné a nekonečné. V tom sa stratím. Zídem z chodníka. Podľa GPS sa neviem v tom kopci a tme vôbec zorientovať. Zo zúfalstva sa zložím na zem a začínam trucovať. Definitívne som rozhodnutý to dole dokráčať a ukončiť. Neznášam to tu. Sklamem možno ľudí doma a možno som si nezaslúžil túto príležitosť... Možno mi nie je ani dané dokončiť... Myšlienky chrlili a ja som nevedel nájsť odpoveď na to prečo? Prečo som v tak zlom psychickom rozpoložení? Prečo sa mi deje to, čo sa mi deje? Prečo chcem trpieť? Som zúfalý. Píšem si s Kateřinou ráno o pol piatej a hľadám v jej písmenách aspoň kúsok svetla. Píše aby som vydržal. Skúsil sa dole trochu prespať a najedol sa toho čo bude. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy a tak to dávam šriegom do stúpania a dúfam, že sa znova trafím na správnu cestu. Uvedomujem si, že práve tu som prešiel svojim cieľom. Všetko ostatné čo prejdem bude už len bonus. Tá medajla by bola pre ľudí čo mi stále písali a povzbudzovali. Ja už som vo svojom cieli bol. Už len to doklepať pre nich. Nakoniec všetko dobre dopadne a po chodníku prídem do dedinky Dolina. Vojenský stan s talianskými vojakmi v roli dobrovoľníkov. Konečne aspoň príjemné teplo. Chcem si na chvíľu ľahnúť. Pýtam si deku, ale vojak nerozumie... Tak mu gestikuláciou rúk ukazujem, že niečo na prikrytie. Vraj nič nemajú. Líham si teda spotený na postel. Od zeme ide chlad. Dávam si kofeinovú ampulu a budík si nastavím po 2 x 15 minút. Vyzúvam sa a zaspávam. Viacero bežcov si tu chce podriemať. Chcel by som sa niečoho najesť, no opäť nič pre mňa. Ovocie nenarezané a studené leží v bedničkách, jak keby som bežne vo výbave nosil nôž. Nikto o nás nejaví z personálu záujem či mi náhodou niečo nechýba. Dávam si hlt koly a púšťam sa do veľkého syra na stole a zajedám to chlebom a zbieram posledné zbytky pekanových orechov. Áno. Ja čo nejem nič také. Buď to pôjde so syrom alebo tam niekde hore čoskoro skolabujem bez energie. Potreboval som niečo hutné do žalúdka a hlavne slané. Pokiaľ niekomu práve prebehlo hlavou, že som pokrytec a porušil som jedno zo svojich pravidiel, tak má pravdu. No pokiaľ si neskúsil niečo podobné, tak nemá právo hodnotiť moje činy. Odchádzam zo stanice s pocitom, že som dostal do seba konečne niečo hutné a nebudem chvíľu hladný. Nohy boli na tom tiež lepšie a tak hor sa smerom Terst!


Dolina 125. km - Draga 132. km
8 kilometrov rozostup medzi stanicami nebolo veľa a veril som, že sa čoskoro dopracujem aj tam. Hneď zo stanice trochu štrajkujem a neviem kade ďalej. Jak som si pospal v stane, tak som úplne stratil zmysel pre orientáciu a nevedel som odkiaľ som prišiel. Nakoniec nájdem správnu cestu a na nej zablúdených Talianov. Zablúdili niekde v tých istých serpentínach ako ja. Čaká ma posledné náročnejšie stúpanie po vápencovom masíve. Prechádzam okolo vyhliadky na Terst, ktorý sa oblieka do prvých ranných slnečných lúčov. Chvíľu si užívam pohľad na toto mne srdcu blízke mesto a spomínam na nie tak starú návštevu s priateľmi. Prudké stúpanie som zvládol pomerne dobre. Následovala pasáž s lanami a exponovaným zbehom dolu. Vápenec sa šmýkal pod nohami a občas dal pocítiť svoju tvrdosť. Napájam sa na trasu S1 Trail 57km a hneď vidím aj prvého fotografa. Prejdem pomaličky okolo neho a asi si ma fotí. Moc tomu nechápem lebo môj zjav je skôr na hrozbu ako na príklad a môže sa stať, že si odoženú potencionálnych bežcov. Schádzam teda do doliny a znova tu vidím kopy oblečenia a tenisiek len tak pohádzané popri chodníku. Tak takto by som si jedno z najkrajších miest na trati nepredstavoval. Tu sa mi zrazu podarí pochopiť, že Corsa della Bora je robená hlavne pre všetky ostatné vzdialenosti. S1 Ultra nie je pre nich priorita. Lebo hneď po pripojení na trať päťdesiatkárov alebo štafetárov bol pre mňa pohľad na medika dovtedy len fatamorgánou. Zrazu tu boli záchranári, policajti čo riadili dopravu, organizátori, čo určovali smer behu. 130 kilometrov mi tieto veci unikali a nikde som nevidel žiadne zabezpečenie. Presne keď som zišiel vápencový masív, tak spoza mňa pribiehajú prví bežci na 57 kilometrovej trati. Medzi prvými troma očakávam Maťa Halasza, no ten pribieha niekde okolo 4-5 miesta. Nakoniec im to tam ešte ukáže. Vchádzam popri potôčiku do vápencovej doliny. Z každej strany sa tu skaliská vypínajú a romantiku dotvára neďaleký vodopád spolu s ranným slniečkom, ktoré sa tlačí do doliny. Musím dávať pozor na rýchlejších bežcov a snažím sa im uhýbať. Neskôr asi po 2 stovkách bežcoch som to vzdal a nechal som nech obchádzajú oni mňa. Mali viac síl na tieto pekné gestá. Prechádzam cez mostík na druhú stranu údolia a prichádza jedno z niekoľkých posledných stúpaní a následne by som už mohol byť na občerstvovačke. Dávam si handsfree a volám domov s tatkom či nám ešte doma žijú všetky zvery a za chvíľu mi na to zavolá aj Peťa z Prahy, tak som všetky svoje temnoty mohol na chvíľu nahádzať na ňu a odľahčiť si. Prichádzam do dediny Draga a zrazu jak iný pretek. Stoly plné ovocia, orieškov a tak tlačím čo to dá. Červené pomaranče mi pripomenú rudovlasú Dominiku z Vipavy u Elvisa :) Pri prebratí z letargie zisťujem, že naproti cez stôl hoduje aj Denisa Kušnierová. Zdravíme sa a prajeme si všetko dobré. Nalejem si horúci čaj do hydrovaku a pálim preč aby som tu neskysol. Horúci čaj na chrbte príjemne hreje a prajem si aby hrial čo najdlhšie.








Draga 138. km - Obelisco 145. km
Z občerstvovačky začína hneď stúpanie na hrebeň popri Terste. Zvrchu to tam má človek ako na dlani a už je vidieť aj môj cieľ Sistianu. Pri toľkej romantike a uhýbaniu sa pred desiatkami bežcov zakopávam o kameň a v tú chvíľu som si myslel, že som si odtrhol nehet na pravom palci na nohe. Silná bolesť ma prinútila si sadnúť na chvíľu a  prepočítať svoje možnosti. Už som vedel fakticky len kráčať a teraz už ani riadne to. Skúšam či to pôjde, ale bolesť v prste mi nedovolí nohu riadne zaťažiť a tak sa pomocou palíc snažím preniesť väčšinu váhy na zdravú ľavú nohu. Táto taktika je cesta do pekla. Skôr či neskôr niečo úplne povolí. Po dvoch kilometroch začína bolieť achilovka, ktorú ešte nejak rozhýbem. Chvíľu to aj vyzerá dobre. Do kopca sa to dá ešte zvládnuť. Opäť som hladný a dal by som si pivo niekde. Cestička pod nohami je veľmi príjemná a hrebeň je len mierne vlnitý. Bežci okolo mňa prebiehajú a niektorí sa aj zastavia, keď vidia červené štartovné číslo S1 a potlapkávajú ma po rameni alebo len niečo prehodia na znak úcty. Samozrejme som v tom stave rozcítený jak malé deco a tak občas mi upadne aj nejaká tá slza. Mne sa to páčilo  a keď si predstavím, že takto si uctievali všetkých čo stretli na trati, tak to bolo moc pekné gesto. Cesta tak nejak ubiehala a ja som razom stál na ďalšej očerstvovačke. Prišla mi na mobil správa, že už len dve stanice a som doma. Moc som sa tešil, že už mám jednu za sebou. Vojačka ma čipuje a ja si idem dať niečo na jedenie. Opäť nič slané. Bežci tu v pretlaku do seba vrážajú a snažia sa uchmatnúť nejakú korisť. Chlapík za stolom reže zo stehna a plátky nakladá na chlieb. Ja si idem kúpiť teda tretinkové nealko, ktoré chutná ako splašky. Plzeň som nečakal, ale aspoň sa z toho dobre grgalo. Zoberiem hrsť orieškov a hrsť hrozienok. Študentská zmes zarobená. Padám radšej preč lebo pretlak bežcov začína byť obťažujúci. 






Obelisco 145. km - Santa Croce 157. km
Cez malé mestečko si to podchodom prebehnem na druhú stranu cesty a opäť do mierneho stúpania. Kopce mi stále idú kráčať a dokážem konkurovať najpomalším bežcom na 21 kilometrovej trati. Pri miernom sklone dolu už kolená absentujú meniskusy a každý krok v klesaní je krok za trest. Ľavé koleno začína pobolievať a tak si nasadzujem ortézu a modlím sa aby vydržalo. Telo je už na trati dlho a začína sa všetko pomaly rozpadať. Prechádzam po asfaltke okolo kostola, ktorý je vidieť aj z Terstu. Pýši sa na vrchole kopca. Po krajoch cesty sú kríže s ukrižovanými. Na poslednom z nich je nápis Via Crucis. Prišlo mi to náramne smiešne. Je aj ta moja cesta, cesta ukrižovania? Moje telo by povedalo, že je to minimálne cesta utrpenia. Nachádzam v tom peknú symboliku. Pristavuje sa u mňa jeden zo Slovincov so slovami: Hi my slovak friend. Chvíľku sa u mňa zastaví a kecáme. Odporučil som mu navštíviť nejakú z našich domácich akcií. Kráčam po útese, tesne popri mori a slniečko ešte stále trochu hreje. Som zmierený s tým, že čas ktorý som si dal už nestíham. Celé plány sa zrúcali jak dom z karát. Trochu oslobodzujúce. Teraz sa chcem sústrediť len na to aby som to došiel aspoň do cieľa v časovom limite. Prichádzame do historického kamenného mestečka  Contovello. Popravde som trochu zmätený a myslím si, že som už v Sistiane a už sa budeme len niekde motať po okolí. Hodinky mi ukazovali 159 kilometrov a i keď ukazovali zle, tak moje uvažovanie už nebolo vôbec racionálne. Prisahám, že na baneri som videl jak je napísané 160. kilometer a 4 do cieľa. Ešte som bol v tom, že je to tá druhá posledná občerstvovačka. Všetko to hralo do karát a ja som tomu chcel uveriť. Koniec je blízko! Už len 4 kilometre! V tú chvíľu a v tom zúboženom stave by som uveril asi aj na jednorožcov. Na stanici si dávam len čaj, že však tých pár kilákov už dôjdem. Po chvíľke odhádzam a z vrchu dediny vidím ďalších bežcov ako sa driapu do posledného kopca na Santa Croce. Dostávam správu na telefón, že mi chýba ešte 14 kilometrov do cieľa. V tom momente ma to psychiky úplne položilo. Úplne ma opustila viera, ktorá držala moje telo po kope. Zrazu ma všetko viac bolelo. Dole som už nedokázal ani riadne kráčať a hore po schodoch mi museli pomôcť okoloidúci bežci z kratšej trate. Vychádzali bolesti z partií, o ktorých som dovtedy vôbec ani len nevedel. Po vytrepaní na hrebeň to bolo na stanicu asi 3 kilometre. Niekde tu mi odišlo ľavé koleno úplne. Ostalo zablokované a nedokázal som ho zohnúť. Volám Radovi, že to ešte skúsim potiahnuť dole, ale uvidíme. Som rozhodnutý to podstúpiť a klesanie vyskúšam zísť na liekoch proti bolesti. Nikdy som to neskúsil a ospravedlňoval som si to tentokrát, že ten kúsok vydržím a nejak to proste musím dobojovať. Nakoniec mi jeden Talian dáva nejaký silný liek, ktorý nemôžem zjesť nalačno. Vraj strong shit. Tak teda nejak prídem na stanicu a tam si ho dám s jedlom, plánujem. Jak som ale kráčal, tak moje koleno stále bolelo viac a viac a musel som postupne aj na chvíľu zastavovať. Slnko zachádzalo a predstava tmy vo mne vyvolávala strach. Čakalo ma 400 metrové klesanie k moru. Čo keď sa mi tam dačo stane? Ostanem na príťaž organizátorom? Stojí mi to vôbec za to? Západ slnka bol moc pekný a mne to všetko prišlo zbytočné, keď nemôžem túto krásu zdielať s druhými ľudmi. Rozhodol som sa to tam definitívne ukončiť a neriskovať. Rád by som ešte zopár východov a západov slnka uvidel. Čert ber, že je to hlúpych 8 kilometrov do cieľa... Posledný kilometer na stanicu mi trval cez 25 minút v silných bolestiach v kolene. Na stanici v Santa Croce boli 4 zdravotníci a ani jeden sa nenamáhal pristaviť a opýtať sa ma čo sa deje. Pri pohľade na mňa jak pajdám si uvedomili, že im ide asi robota a tak sa všetci otočili druhým smerom. Aj tak som nemal chuť vysvetlovať makarónovi čo ma bolí a na trati už som si zvykol, že dnes nebude všetko ako na domácich pretekoch, kde máme full servis, zázemie, plné stoly rôznych dobrôt, pekného slova aj pre zahraničného bežca, ochotných dobrovoľníkov a zdravotníkov, ktorí vám radi nalejú vodu do pohára alebo uvaria kávu. Nie... Toto som na trati za 34 hodín nezažil. Na stanici nakoniec nebolo žiadne skryté miesto pre odpadlíkov ako ja a tak ma posadili do brány garáže, kde akurát bola riadna kosa a mohol som počkať buď hodinu na bus alebo na Rada, ktorý hneď po oboznámení so situáciou neváhal prísť pre mňa. Bol som rád, že som nepodstúpil riziko s liekmi proti bolesti a vyhralo nakoniec srdiečko a zdravý rozum. 








No čo dodať na záver. Za 150 € štartovné by som očakával ďaleko viac od organizátora. Nebudem jediný z našej výpravy kto si všimol hrubých nedostatkov v organizácií. Bol to pretek plný kontrastov, kde na jednej strane mali niektoré veci neuveriteľne zmáknuté a hneď na to dostanete facku za nedodržanie ani nejakého toho základného štandardu, ktorý by na preteku mal podľa mňa byť. Trať bola krásna a nebola ani nijak znásilnená aby nabrali tie potrebné kilometre. Spojenie tratí s kratšími sa ukázal ako dobrý morálny ťah. Minimálne u mňa. Kto hľadá extrém, tak táto trať mu ho do istej miery poskytne. Záleží od počasia, aké mu matka príroda nadelí. Ja som si uvedomil, že už samotný pretek v dokonalých podmienkach o takejto vzdialenosti je pre mňa dostatočný extrém. Nepotrebujem pridanú hodnotu extrému ako zimu alebo prílišné horko poprípade príliš ťažký terén... Na to už som starý a asi po tomto preteku sa mám aj viac rád. Pokiaľ ale niekto chce vidieť veľa z Terstského zálivu a okolia, tak môžem S1 La Corsa della Bora len odporučiť. Trať je úchvatná a dostane isto každého len sa treba na ňu logisticky pripraviť a počítať skôr s minimom zabezpečenia od organizátora.

P.S. Koleno mi na druhý deň opuchlo, ale každým dňom je to lepšie. Verím, že za pár dní už obujem tenisky a skúsim sa rozbehnúť. Tak isto verím, že okrem preťaženia nedošlo k žiadnemu poškodeniu a rozhodnutie ukončiť to na 156 kilometri, bolo presne načasované aby som si neprivodil ešte dačo horšie a jediné správne.

P.S. 2: Naša výprava nakoniec bola mega úspešná. Majo Priadka vyhral S1 Ultra 164/6700 a Maťo Halasz S1 Trail 57/2600. Tak isto aj ostatní bežci pod vlajkou Slovak Ultra Team dosiahli veľmi pekných výsledkov na medzinárodnom poli. Viac info TU


P.S. 3: Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť sa zúčastniť tohoto náročného preteku a tak isto chcem poďakovať všetkým čo mi písali, mysleli na mňa alebo ináč podporovali. Bolo to od Vás moc milé a moc mi to na trati v ťažkých chvíľach pomáhalo. Ďakujem.