Slapy Trail Maniacs 61km/2300m

" Utrpenie, ktoré občas prichádza na dlhej trati prežívame všetci dobrovoľne " J.H.

Pohľad na Vltavu z Albertových skál.   foto JK Photo - Jan Kyncl

Slapy sú moja srdcovka. Len málo pretekov si získalo u mňa miesto v kalendári ( 20.10.2018 ). Pretek, ktorý si vďaka zloženiu terénu môže povedať, že je trailový. Pokiaľ som po asfaltke prešiel počas závodu dokopy 2 kilometre tak to bolo veľa. Chalani z orienťáku vedia naservírovať to najlepšie z danej lokality, aby si to každý užil. Singletracky, rozhľadne, horská i rýchlostná prémia, brodenie korytom rieky, divoké chodníčky... Komorný pretek, ktorý by si možno zaslúžil viac pozornosti, ale mohol by tým stratiť svoje kúzlo. Bežec má na výber z troch trás: 61km/2300m, 47km/1850m a 33km/1200m. 

Celý rok som hustil do Rasťa, že by sme to mohli spoločne skúsiť. Váhal, až kým si nenašiel Petru :) zlomiť ho už bolo potom  jednoduchšie. Petra sa na pretek tiež tešila a pridal sa k nám aj Marek Hrušovský.

Piatok vlakom do Práglu a odtiaľ autobusom na Hořovickú chatu, kde budeme ubytovaní. Na tomto závode sa mi páči tiež jak sa človek jednoducho logisticky dostane na pretek. Dva prestupy, pokiaľ počítam aj v Púchove na vlak a večer ležíte vo svojej posteli. 22:00 je výklad trate a my ešte dopĺňame tekuté sacharidy. 23:30 sme všetci mŕtvi v posteliach. 

5:25 budíček. Štartujeme o 7:00 z dedinky Něčín, kam sa dovezieme objednaným autobusom od usporiadateľa. Všetko balenie a chystanie prebehlo veľmi rýchlo a bez problémov. Moc jednoduché sa mi to zdalo. V tom mi volá na mobil Marek, že mu niekto zobral tenisky a nemôže prísť do busu za nami. Bežím teda späť na chatu a dávam mu kľúče od izby. Berie si náhradné tenisky a načas vyrážame do Něčína. Usporiadateľ dá vyhlásiť v autobuse, že nám chýbajú krikľavé Inov8 Trailrocky. 

6:50 stojíme na námestí v Něčíne. Naťahujem gaitre a pozerám konkurenciu. Dnes by som si chcel zlepšiť minuloročný čas a zabehnúť to pod 7 hodín. 7:10 bol môj minuloročný čas a viem, že som sa strašne potrápil na trati. Dnes by to mohlo byť lepšie a hlavne poznám už aj trať.

Tesne pred štartom. foto JK Photo - Jan Kyncl

7:00 a všetci si to valíme po ceste za dodávkou z ktorej nás kamerujú. Som hneď prvý a neľúbi sa mi to. Niečo nie je dobre, ale prvý som len pár minút a do popredia sa derú tí správni borci.  Vchádzame do tmavého lesa a ja si skoro pripíšem prvé kufrovanie, ale chalanisko na mňa zozadu zahučí. Ok, tak radšej idem za niekym. Táto prvá časť je ozaj krásna. Idete v tme, čelovka na hlave, žiadna cesta, len fáborky medzi stromami ukazujú smer cesty. Preskakujete konáre, potôčiky, ihličnatá cesta je mäkkučká a vy si to plný energie užívate. Mierne tiahle stúpania sú príjemné a ja sa snažím držať tempo s prvými bežcami. To mi vydrží len pár  kilometrov a okolo mňa sa vytvorí skupinka 4 bežcov a prvého bežca už viac na trati neuvidím. Lesné chodníčky strieda kamenistá cesta pre autá. Les sa strieda s lúkou a ranná rosa sa vám snaží dostať do topánok. Zatiaľ vládne hmla a je príjemne chladno. Verím, že na obed sa to zdvihne a oprie sa do nás slnko. Zbeh do dedinky Županovice a na chalanov vpredu kričím, že prestrelili odbočku. Niektoré chytáky z minulého roku si pamätám. 

Terén sa príjemne vlní a v spoločnosti sa mi beží dobre. Zbiehame konečne ku Slapskej priehrade a začínajú tu parádne skalnaté singletracky cez borovicový les. Pri pohľade na hladinu vody v nádrži je vidieť prevládajúce obdobie sucha. Houseboaty sú naklonené na jednu strany a lodný trup jednej z lodí nepocítil vlhkosť už nejakú dobu a tak je ukotvená na drevenných koloch. 

Chalanisko za mnou dáva držku a tak zastavujem a ponúkam pomoc. Vraj dobré, ale moc mi to tak nepripadalo. Začínal som sa pomaly tešiť na 18. kilometer, kde je prvé občerstvenie. Prebiehame cez elektrickú časomieru pre vrchársku prémiu a jeden chalanisko z grupy sa rozbieha to do toho kopca nasoliť. Mňa to popravde vôbec neláka a idem si svoje ďalej. Vrchárska prémia je zaujímavá, ale bojím sa, že by sa mi to mohlo ku koncu vypomstiť. Kopec teda rezko vykráčam, šup hore na rozhľadňu a tam ma odčipujú. Nemám rád výšky a ešte keď človek vidí pod seba... 

Dole si dám trochu koly, banán a pomaranč. Oproti minulému roku som tu o 20 minút skôr. Všetko je zatiaľ dobré, akurát začínam cítiť nejak pravé koleno. Je ešte skoro na nejaké boliestky a tak sa na to radšej nesústredím.

Rasťo práve uvidel o akú rozhľadňu ide. ( foto Michal Dobiáš - Trailpoint )

A pekne až hore...

Z rozhľadne je to pekne dolu kopčekom. Vybieham na lúku, ale tentokrát už idem sám. V popredí vidím už len jedného chalaniska s ktorým sa budem naťahovať až do samotného cieľa. Štvrtý chalanisko čo dal držku už nie je ani za nami a tak sa sústredím len na toho predo mnou. Ochutnávam kúsok asfaltu a po ľavej ruke vidím ďalšiu rozhľadňu Besedná, na ktorú sa musíme vydriapať.   Stúpania sú tu moc príjemné a kopčeky tu nedosahujú ani 500 metrov nad morom. Pomaličky človek vybehne skoro všetko. Prichádzam na rozhľadňu, kliešťami si cvakám číslo a letím dolu za chalaniskom predo mnou.  

Romantika.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Cez lúčne krkaháje do lesa a na tabuli: Za jeden kilometer chodníček končí. Vedel som, že tam bude prudký zbeh na občerstvovačku. Prudký zbeh ma vyhodí na asfaltku a ja sa môžem občerstviť. Opäť nič veľké... Kola, banán a dva polmesiace pomaranča. Zatiaľ postupne do seba tlačím tyčinky, ktoré som mal so sebou. Poprosím si o pohár i keď v povinnej výbave sme mali mať vlastný, ale dohnala ma karma z minulého roku, keď som mal vlastný a vravel som im o tom, že u nás musíme mať vlastné poháre. Lebo všade na staniciach tam mali desiatky papierových pohárov. Dnes jak naschvál nemali ani jeden. Môj vlastný hrnček skončil nadobro v plastovom nebíčku v piatok, keď som si ho pritlačil ruksakom a zlomil sa... Dostal som teda jeden kelímok do vena a s ním som brázdil následujúce kilometre.

Fotograf na nich striehol. Petra s Rasťom.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Prebieham cez most na druhú stranu Slapov. Skoro polovica trate za mnou a ja sa cítim stále dobre. Ďalšie stúpanie do kopca a pekný borovicový les s krásnymi výhľadmi na nádrž. Zrobím si tu jednu fotku a v diaľke vidím chalaniska. Začína spomaľovať a ja by som mal začať pomaly loviť.

Približne v polke trati je pekný výhľad na Slapskú priehradu z mosta. Hrebeňom v pozadí vedie trať.   foto Michal Dobiáš - Trailpoint

Opäť nejakych 500 metrov asfaltu a odbočka do lesa. Tu si trošku nadbehnem lebo nevidím odbočku vpravo. Spiatočka a hore do stúpania a následne zbeh popri vode a okolo kempu Nová Živohošť. Po chalanisku ani stopy a nejak tomu neviem pochopiť kde je. Prebieham cez dedinu Nahoruby. Minulý rok si tu bežci mohli odvoliť. Tento rok sme tade len preleteli. Za chvíľu vidím chalaniska za mnou. Niekde sa asi stratil a tak ho vidím najradšej. Pekne za mnou a ešte lepšie ďaleko. Zbieham ku starému kamennému mostu. Jeseň tu s farbami čaruje a most to všetko dotvára. Fotografa tento rok nikde. Škoda. Koryto potoka je suchšie než minulý rok. 

Cesta vedie priamo popod most.  foto Rasťo Cabala

Za chvíľu by mal prísť brod cez rieku, ktorá je vraj tento rok vďaka dlhým suchám menej rozvodnená. Popri rieke si to šliapem do skalnatého stúpania. Dnes je tu viac fáboriek než minule a tak viem pekne kadiaľ vedie zapadaný chodníček od lístia. Stojím naproti rieke v ktorej je vody tak do pol lýtiek, ale nechce sa mi do nej a tak hútam, ako ostať suchý. Dobieha ma bežec za mnou a navrhujem mu vyskúšať padnutý strom opodiaľ. Dobrá voľba a nohy si na druhú stranu rieky donesiem suché. Cez metrovú obľúbenú žihľavu. Stúpania striedajú rovinky okolo chatárskej oblasti. Približujem sa na ďalšiu, tretiu občerstvovačku Hradnice, kde je aj rýchlostná prémia. Je to kilometrový okruh, kde človek obieha vlastne bývalé keltské hradisko Hrazan. Moc z toho okrem priekopov neostalo. Celú prémiu si idem pomaličky svoje. Nejak ma neláka sa tu odpáliť. Obiehajú ma tu prví závodníci na 47 kilometrovej trase. Chalanisko čo bol za mnou sa nezdržuje na občerstvovačke a valí ďalej. Ja si dávam nealko pivko, kolu, kopec pomarančov a banán. Dnes to dáme na orechoch a ovocí evidentne. Rozbieham sa s 25 minútovou časovou rezervou oproti minulému roku. Vládne vo mne spokojnosť a viem, že nemusím s nikým na trati bojovať. Jediný s kým bojujem som už len ja sám, alebo si to len chcem myslieť. Po štrkovo-kamenistej ceste to tlačím, ale jaksi to už nechce ísť. Začínajú tuhnúť lýtka a tak kráčam. Trochu sa myšlienkami opustím a hneď na to zisťujem, že som sa stratil. Na punkáča teda šriegom do prudkého stúpania na značku. Prevalím sa cez kopec a následuje dlhé klesanie. Za mnou sa zjaví bežec z kratšej trate a vo chvíli keď sa ho snažím pustiť predo mňa, tak dopadám na bok do hliny. Kŕče do lýtka, ale nič strašné. Chalanisko zastavuje a vie o čo ide. Ponúka pomoc, ale nie je s čím. Moje nohy začínajú mať problém a najlepšie ma ešte len čaká. Albertky sa neúprosne blížia. V stúpaní dobieham dnešného spoločníka na ceste a spoločne si to šuchtáme na Albertovy skály. Pociťujem nepríjemné tiahnutie na úponoch kolena a kŕče sú veľmi blízko. Niečo, čo ja v behaní nepoznám a tak sa v duchu modlím, aby som mal dosť síl prísť na poslednú občerstvovačku a zasolil riadne. Nič slané som za celý deň nezjedol a asi aj v tom môže byť háčik. Skončím nakoniec na nesolení?!

Trailmantika :)     foto JK Photo - Jan Kyncl

Albertky sú prekrásne. Skaly čierne ako noc, ostré s mnohými výhliadkami na vrchole. Kamenisté singletracky a kopa schodov jak v stúpaní, tak v klesaní, reťaze... Môj prenasledovateľ mal už poslabší ťah do kopca, tak som mu chcel čo najskôr ujsť v skalnatom teréne aby ho to nelákalo sa moc doťahovať. Stehná až na pocit blížiacich sa kŕčov boli v poriadku. Opatrne, ale stále svižne po schodoch hore a následne dole. Takto sa vám to tam opakuje 3 či 4 krát. Za každým kopcom čaká človek koniec, ale tak skoro to nebude. Albertky zo mňa dostávajú posledné sily a tak nahadzujem sluchátka s hudbou. A v tom to prichádza... 200 metrov pred občerstvovačkou sa zastavujem a nedokážem sa pohnúť. Paralyzovaný som ostal stáť v strede cesty. Jak keby niekto vypol motor. Chcelo sa mi začať plakať, ale niečo vo mne hovorilo, že na to nie je teraz čas. Skús kráčať, ľahni si na chvíľu, uvoľni sa.... Čokoľvek vyskúšaj. Dávam sa teda do podrepu a následne si kľakám na kolená. Cítim, že kŕče poľavujú a tak skúsim kráčať. Kráčať dokážem. Po minútke skúsim aj bežať a pomaly to ide, ale jak na to zatlačím, stehná idú do kŕču. Prichádzam na poslednú občerstvovačku. Pomaranče zdobím peknou kôpkou soli a zapíjam to birellom a kolou. Dobieha ma kolega a ponúkam ho pivom. Skúšam ho zdržať čo najviac :D mucha sadla na lep a chvíľu tam spolu stojíme a jeme. 

Marek pri zbehu na Alberkách.  foto JK Photo - Jan Kyncl

Rozbiehame sa spolu po asfaltke do posledných ôsmich kilometrov. Odskočím od chalaniska, ale v následujúcom zbehu sa znova zastavujem a hreším. Nedokážem znova kvôli kŕčom bežať a tak ho púšťam pred seba. Praje mi všetko dobré a ide si svoje... Nejak si v hlave rozoberám, že takto to skončiť nemalo. Kráčať 8 kilometrov do cieľa by mi zabralo cez hodinu času. Horšie než minulý rok? Neexistuje! Verím, že soľ ešte asi nezabrala a chce to asi čas. Ja neviem proste. Musí to prestať za chvíľu. Modlím sa a prajem si aby kŕče odišli. 

Cez riečny brod kráčam a následne aj po dlhej rovine. Taktiku si dávam, že skúsim striedať beh a chôdzu. Hneď jak pocítim, že sa blížia kŕče prejdem z behu do chôdze. Začínam teda pomaly pridávať na tempe. Chalanisko je tak 500 metrov predo mnou, ale jeho náskok opticky skracujem. Ide bežať a ja viem, že najhoršie je za mnou.

Vybieham na asfaltku a teším sa na posledné stúpanie. Verím, že tam ho ešte predbehnem. Zastihol som ho ešte pred kopcom a do kopca si to šiniem krátkym krokom. Nezastavujem, neobhliadam sa a idem jak najlepšie viem. Kopec vybehnutý, nasleduje chvíľu rovinka a hneď na to posledný zbeh dole. Pokiaľ vydržím zbeh, už sa nemusím báť. Minulý rok som sa takto naháňal s Barťasovou ženou. Ja tieto naháňajúce konce proste nemám rád. Má to byť už len pohodička, ale nie dnes... Dnes to bude do posledného kilometra ešte boj. Po zbehu sa otáčam a chalaniska zrazu nikde. Už som vedel, že sa nie je čoho báť. Vybieham na most a v tempíčku, ktoré som mal už pod kontrolou, som dobehol pod posledné stúpanie pod chatu. Chcel som kráčať, ale chalanisko čo dobehol predo mnou ma tam ešte hecol, aby som to vybehol a tak som sa na to nechal ukecať.

Do cieľa pribieham v čase 6:39:32 a na krásnom 4. mieste. O pol hodinu skôr než minulý rok. Zemiaková medajla po prvýkrát. Dnes to proste bolo super. Skúsenosť s kŕčmi bolo niečo nové a nabudúce to nepodcením. Pekná bodka za ultra sezónou a silný impulz do budúcich závodov.

Marek dobehol v čase 7:33 na peknom 15. mieste. Na Peťu celý čas dohliadal Rasťo a spolu to úspešne zvládli za 10:39. Pre Peťu to bola zatiaľ najdlhšia vzdialenosť čo musela absolvovať. Každý sme si splnili to svoje, prečo sme na trať vyrážali a v zdraví prebehli cez cieľovú čiaru. I keď Peťa vyzerala dobitá jak keby padla dole zrázom niekde, ale vraj sa jej len nožičky poplietli na rovine na začiatku.

Čakali sme. Driemal som :)

Slapy si proste človek buď zamiluje alebo si to len raz odbehne a zabudne. Budúci rok som na štarte znova. Jedine, že by ultramaratón Zapomenuté hory :)



Edit : Po dobehnutí do cieľa som usporiadateľovi pripomenul stratené tenisky lebo som si všimol, že jeden z nich má krikľavé Inov8. Vraj sa žiadne nenašli, hovoril org oslovený z rána, ale chalanisko s podobnými teniskami bol jaksi moc ticho. Za pol hodinu som šiel do chaty a stretol som ho medzi dverami a  v rukách držal ďalšie 290ky a so zahanbeným výrazom na tvári sa mi ospravedlnil. Vraj tomu vôbec nechápe jak sa to mohlo stať. Čiže s happyendom! 

Edit 2: Tu je VIDEO z preteku, ale nejde mi to sem nahrať, tak len odkaz. 

 

100 Míľ Krajom Malých Karpát 172km / 6000

"Čo sa ráta v boji je to, čo urobíš, keď príde bolesť" John Short

Rasťo, čo myslíš? Keby si si ty mohol vybrať z dvoch tratí, 200 a 170 kilometrov, ktorá by to bola? 170... Tak vyzeral náš rozhovor pre moje rozhodnutie skúsiť 100 MKMK.

Prečo som si vybral práve 170 a nie 200 kilometrov dlhú trasu? Veď je to len pár kilometrov naviac predsa... Zhodli sme sa spoločne s Rasťom, že 100 míľ je taký bežecký míľnik a stojí to za to utrpenie. 

100 MKMK organizuje Slavo Glesk spolu s jeho priateľmi. Osobne som žiadny pretek od Slava nebežal a tak to bolo pre mňa všetko nové. Karpaty som poznal trochu z vyhoretého Štefánika a vcelku podarenej Zošky. Na pretek som sa tešil od začiatku. Pokiaľ padla od niekoho otázka, či sa na pretek teším, tak odpoveď bola: aj hej. Bez stresu v pohode a v pokore ku vzdialenosti.

Dobre rozbehnutú prípravu mi tri týždne pred závodom skomplikovala choroba a tak som týždeň ležal v horúčkach a bolestiach kĺbov. Pozostatok klimatizovaného autobusu z Myjavy do Trenčína... Padlo aj podozrenie na encefalitídu, ale dnes už viem, že ju môžem vylúčiť. Týždeň na to, keď už som sa vylízal z choroby ma seklo v krížoch (klíma v práci) a tak som väčšinu týždňa behal v bolestiach a veľmi pomaly. Do kopcov sa mi behalo relatívne bez bolesti, no dole to bolelo jak čert. Vedel som, že už nič nenatrénujem a tak radšej budem udržiavať. Posledný týždeň som nenabehal skoro nič. Dva pomalé výbehy po práci aby nohy nezabudli a ostávalo veriť, že telo si s porciou kilometrov poradí.

Štartovné som dostal do vena od Jakuba Vranu, ktorý to mal už rok zaplatené a neplánoval bežať, za čo mu ďakujem a ostávam dlžníkom. 2 týždne pred pretekom som vysadil všetok kofeín a tak prebehol trojdňový detox v bolestiach hlavy. Plánoval som užívať kofeínové ampule Sponser Energy Activator 200 pri krízach a chcel som aby kofeín zaúčinkoval čo najintenzívnejšie. Ináč do pozornosti asi môžem zmieniť, že bez kofeínu sa mi upravilo ranné vstávanie. Niekoľko rokov som sa ráno nebudil sám od seba a vcelku fresh. Zadovážil som si tekuté Magnézium a slané tyčinky. Všetko od Sponseru u Maťa Bernovského v Bernosport. Slané tyčinky neboli vôbec slané, ale zachránili ma pri nechcenom "dojdení". Všetky tieto veci som mohol vyskúšať až priamo na trati čiže som nevedel do čoho sa púšťam. Samozrejme sa to tak nemá robiť, ale to je už moja klasika. Okrem iného som potreboval nové šortky a poriadne ponožky. Šortky od Berna, značka RaidLight, Trail rider short a ponožky od ProRunning, Compressport racing socks V3.0 trail. Ku týmto dvom veciam neskôr spravím asi aj recenziu. Na poslednú chvíľu som si zohnal aj pacera, Ďura Macáka. Toho ako jedinú novinku som mal vyskúšaného :D Pokiaľ máme frflať riadne, tak nech sme na to dvaja. Dohoda znela, že ma bude čakať na 106 kilometri a potiahne ma do cieľa. Toľko ku technickým veciam.

Piatok beriem v práci dovolenku. Vstávam ráno o pol deviatej a už teraz viem, že to bude dlhý víkend. Štart je naplánovaný na 22:00 z námestia v Chtelnici. Do Chtelnice prichádzam niečo okolo piatej podvečer a skúsim ešte podriemať, ale nervozita úraduje, tak na to kašlem a miesto toho sa idem zvítať so známymi tvárami. 21:00 začína Slavova hodina a jeho výklad trate, na ktorú som zvedavý. Tento pretek je vcelku náročný na orientáciu, tak sa snažím aspoň polku z toho čo hovorí pochytiť. Hneď jak ukončí vcelku zábavný výklad, balím ruksak a ešte dopĺňam tekutiny. Opäť budem mať na chrbte  5 kilo... Taký môj váhový minimalistický štandard. Vždy si zaspomínam na Tona Krupičku a  jeho minimalizmus.

21:59 a všetci stojíme na námestí a čakáme na odpočítavanie. Slavo ešte dáva nejaké perly. Nálada je super. Pripájam sa k Julke Batmendijnovej a Lukášovi Šichtovi. Ich ambície sú mi sympatické. Hlavne to dobehnúť. Idú najdlhšiu trasu 203km / 7500m. Ja som si dal na 172 kilometrov 40 hodín.

22:00 a všetci sa hrnieme cez kolotoče naproti svojmu osudu a verím, že je o nás postarané.

Slavo podáva inštruktáž. (foto Pete Green)

S Birellom to na štarte ide ľahšie. (foto Rado Harach)

Jedna spoločná pred štartom (foto Rado Harach)

Chtelnica - Hradište pod Vrátnom 22. km

Z Chtelnice bežíme do mierneho stúpania po asfalte. Zapínam čelovku a kecám s Julkou a Lukášom v sprievode ich kámoša Miňa. Takto nejak by som si to predstavoval až do konca. Pohoda, klídek, ale viem, že to je len moje zbožné prianie. Realita bude asi niečo iné. Prechádzame okolo vodnej nádrže Chtelnica, kde svetlá rybárov lemujú jazero. Žartujeme, že to sa asi Jaro Kováč stratil, lebo sme tam videli svietiacu čelovku. Julka nás občas hecne, že nech si ideme po svojom a tak hneď v hustom lese sa odpájam. Cez Výtok na Komárovú až do Skália. Tam stretávam Jara, ktorý stresuje, že nevie kade ísť. Spolu pokračujeme teda dlhým klesaním až na občerstvovačku do Hradišťa pod Vrátnom. Na začiatok som si užil vcelku dosť asfaltu a tak nejak tuším, čo bude následovať. Na občerstvovačku dobieham dačo málo pred jednou ráno. Slavo ma víta, čipujem, nálepka do itinerára a upozornenie, že má pre mňa Lunter nátierku. Ach jaká to radosť pre mňa. Prvý kofeín príde v podobe pepsi, trochu iontu do vaku, dva chleby s nátierkou a valíme ho ďalej. 

Slavo. Hlavný organizátor aj hostiteľ v jednom. Občerstvovačka v Hradišti pod Vrátnom. (foto Rado Harach)

Hradište pod Vrátnom - Rozbehy 39. km

Hneď za dedinou stretávam znova blúdiaceho Jara. Evidetne je slepý jak patrona lebo ináč si to neviem vysvetliť. Samozrejme hodinky nepoužíva, stará škola a aj keby ich mal tak na ne neuvidí... Ináč celkovo je v SUT lige na treťom mieste. Dokončí snáď aj nemožné. Pripájam sa ku Martinovi. Diaľkoplazec z  Bratislavy. Ako on tvrdí, je skôr turista, ako bežec. Jeho tempo mi je príjemné a kecáme spolu. Na Rozbehy je to znova dosť po asfalte. Na nohách mám asi nešťastne zvolenú obuv. Moje Reeboky majú agresívnu, tvrdú  podrážku, ktorú som chcel využiť na vápencových kopcoch, no cítim sa ako by som bežal v kopačkách po asfalte. Maťo si to šinie v Hokách a len si pochvaľuje a ja ticho závidím. Tempíčko si dávame niečo medzi 6-8 minút na kilometer. Občas začnem na dlhé asfaltové úseky frflať a neviem sa dočkať nejakého stúpania. Napájame sa na trať Štefánik Trail a tu to trochu poznám. Vyreflexkovaná trať jak na diaľnici. Prvé žihľavové krkaháje a ja začínam byť veľmi skoro nevrlý a oplzlý. Bežne to býva o pár desiatok kilometrov ďalej, no žihľava je pre mňa kryptonit. Martin mi v pozadí ukazuje blikajúce veterné turbíny. Tam niekde má byť občerstvovačka a na nej Rado s Ľubicou. Teším sa na známe tváre. Mám tam odložený tempeh, ktorý plánujem do seba dostať neskôr. Na stanicu prichádzame pred pol štvrtou ráno. Hádžem do seba tekuté magnézko, keby náhodou, ale len tak náhodou som sa skoro z toho dogrcal. Niečo tak nechutné som nečakal i keď to voňalo príjemne. Zapíjam to pepsi, hádžem do seba nektarinky, kecáme s Radom a pomaly sa poberáme ďalej. Nohy zatiaľ idú v pohodičke a trochu sa teším na Záruby. Po 15 minútach kopeme do vrtule.

Občerstvovačka Rozbehy. No a nenajedz sa! (foto Rado Harach)

S Martinom dopĺňame kalórie a spolu budeme lúskať následujúce kilometre na Záruby. (foto Rado Harach)

Rozbehy - Jahodník 54. km

Tento úsek bude jeden z tých kratších. 15 kilometrov, ale preverí stehná. Na Jahodníku ma čaká drop bag a môžem doplniť tyčinky a nahodiť denný slnečný outfit. Celkovo som na nohách od rána 20 hodín, ale zatiaľ žiadna únava. Konečne žiadny asfalt, ale kopce. Chvíľu po lúke a následne do prvého vážnejšieho stúpania na Hrubý kamenec 405 m. No! Tam je aj to vážnejšie. Fatra to nie je :) 

Otvára sa nám panoráma na vodnú nádrž Buková a za horizontom vidieť, že čochvíľa nám bude svitať. Prechádzame okolo nádrže a pomedzi stany rybárov sa premotáme na lúku pod Zárubami. Vybavujem si tu minuloročného Štefánika. Po červenej sa šplháme s Maťom hore na Záruby 767 m. Začína byť šero a tak už aj vidím niečo z trate a okolia. Záruby sú krásne a teším sa na vrchol. Stúpanie náročné, ale takéto ja ľúbim. Vápenec mne dobre známy. Za odmenu nás hore čaká svitanie. Stretávame tu pár bežcov. Mne sa ide veľmo fajne hore a tak sa od Martina odpájam a idem si znova sám. Zbeh zo Zárub je technicky náročnejší, ale nohy som mal v pohode. Po zelenej dole až na občerstvovačku Jahodník. 6:33 ráno a ja dobieham na chatku s domácimi a pár bežcami vonku. Ponúkajú mi rajčinovú polievku a tak neváham. Nejaká pepsi, lipový teplý čaj, pohladkanie maličkého mačiatka pre šťastie a rukami sa predieram v mori tyčiniek v drop bagu. Beriem len nevyhnutné aby som zas nemal 5 kilo na chrbáte. Buffku na hlavu, okuliare nech vyzeráme cool. Pravidlo je jasné: Aj keď už nevieš bežať, stále musíš vyzerať dobre. 20 minút a ja sa vraciam chvíľu po tej istej ceste späť na trasu. Stretám Lukáša a fandím mu. Nevyzerá dobre a vraj zvracal... Snáď sa mu po polievočke polepší. Momentálne mám pred manželským párom náskok 20 minút. Prvý už mi v mojej B kategórií nadelil cez 1,5 hodiny. Tam to asi moc význam nemá naháňať :)

Vodná nádrž Buková pred svitaním.

S Martinom na Zárubách.

Jahodník - Plavecké Podhradie 74. km

Po dlhšej dobe opäť asfalt. Chytá ma ranná hygiena a tak neváham využiť priľahlé kríčky a o samote rozjímať nad zmyslom tejto strastiplnej cesty. Po žltej nastupuje dlhé a vcelku náročné stúpanie. Tu mi hlavou po prvý krát prebleskne pocit podobný kríze. Zbystrel som a nepripúšťal si niečo také. Stúpam na Čiernu skalu 662 m. V diaľke vidím ďalšieho bežca a tak sa ho snažím dohnať. Z vrchu skál sa mi otvorí nádherný výhľad na slnkom zaliatu hornatú krajinu. Pokiaľ by som si mal vybrať miesto svojho skonania, tak kľudne tu. Neskôr si to rozmyslím a miesto môjho skonania bude každých 10 kilometrov. Zisťujem, že bežec predo mnou je Poliak. Držím sa ho dole zbehom a následne nás zbeh vynesie na krásnu, trávou posiatu cestičku. Úplne sa odpojím od vedomia a predstavujem si, ako by sa po tej trávičke išlo naboso. Hodinky ma preberajú z letargie, že idem mimo trasu. Volám na chalaniska a snažím sa s ním dohovoriť, že ideme zle. Hodinky nás navádzajú smerom hore. Na pankáča to teda sekáme do strmého kopca cez žihľavu po ramená. Trpím, ale môžem si za to sám, tak nejak plynule pokračujem hore, kam ma navádzajú hodiny. Hore zisťujeme, že sme znova na tom istom zbehu a tak si dávame s poliakom repete. Ten ku mne prehodí, že aspoň dobrý tréning. Znova by minul odbočku, ale hneď ho upozorňujem. Teraz ma začarovaná cestička neopantala. Spoločne zbiehame do Plaveckého Mikuláša a dedinkou len prebehneme. Dal by som si pivo, ale šenk žiadny po ruke. Dobiehame ďalších dvoch a následne ešte jedného bežca. Utvoríme takú malú grupu a spoločne ideme na Jeleniu horu. Exponovaný, prudký kopec a sálavé slnko zo mňa ťahá všetok cukor a vodu. Začínam cítiť slabosť a klesajúcu hladinu cukru v krvi. Rýchlo si dávam poslednú "slanú" tyčinku a zapijem posledným deci vody. Na kóte sa s chalanmi skladáme pod tieň borovíc a Poliak pokračuje ďalej sám. Potrebujem si oddýchnuť a riešim dilemu s vodou. Pred sebou mám tak 8 kilometrov a ani deci vody. Aj ostatní bojujú s nedostatkom, tak sa ani neobťažujem pýtať. Teplota sa má dnes vyšplhať na 32° C. Bude to boj až do posledného metra na stanicu. Cez ďalšie žihľavové krkaháje stúpame a následne klesáme na Amonovu lúku. S partiou doženieme poľského bežca a bežíme okolo Plaveckého hradu. Dnes na pamiatky nie som. Pozriem sa inokedy. Všetci kľajeme kade to ten Slavo ťahal. Nebolo možné sa vymotať a dostať sa do dediny. Niektoré pasáže boli tak neuveriteľne znásilnené, že sa samotnému Slavovi muselo celý deň len štikať. Prichádzame konečne do dediny a skláňame hlavy pod veľkú vodnú pumpu a ovlažujeme sa.

Po pár stovkách metrov konečne sedíme na dvore občerstvovacej stanice a dopĺňam kalórie. Prichádza aj zmohnutý Lukáš Šichta. Dávam si bezvaječné cestoviny so zeleninou, ale okolo tej zeleniny to len tak preletelo. Ušanovaný tempeh si dávam ako hlavný chod a zajedám to cestovinami. Dobíjam hodinky, nejaké ovocie, iont do vaku a stanicu po 25 minútach opúšťame.  

Čierna Skala.

Jelenia hora a pohľad na Plavecký hrad v diaľke.

Plavecké Podhradie.

Plavecké Podhradie - Harmónia 106. km

Dobre natlačený z Podhradia si to vo svižnom tempe dávame do stúpania na Vápennú 752 m. Nohy stále tlačia, čo je dobré znamenie. Hore sa vydriapeme vcelku rýchlo. Chvíľu odpočinok a ide sa po červenej späť dole do Sološnickej doliny. V tejto časti nás čakajú tri najvyššie položené kopce z Malých Karpát. Jeden máme práve za sebou. Pokiaľ to zvládneme, máme z väčšej časti vyhrané. Pred nami sa pýši Petrklín. Všemi obávaný a ospevovaný kopec. Snáď ani Rysy nie sú tak strašidelné. Opieram sa do palíc a hecujem sa slovami "tak poď zmrde". Chalanisko za mnou sa hecuje tiež a odpájame sa od ostatných. Hore vyletíme pomerne rýchlo. Konštatujeme, že je to ozaj náročný kopec. Dal zabrať, ale pojali sme to ako výzvu a zviedli dobrý boj. Po pár minútach prichádza ostatok chalanov. Po Slavovom špeciálnom značení to spúšťame rovno dole na pankáča. Chalanom tu odbieham a nechám si chvíľu samoty pre seba. Vybieham na asfaltku, ktorá by ma mala doviezť na mŕtvu občerstvovačku Vývrat, kde bude voda a niečo málo pod zub. Pribieham ku potoku, kde si namočím bufku okolo krku a šiltovku. Po asfaltke pokračujem ďalej. Asfalt sa bude ťahať následujúce kilometre až na Vývrat. Začínam cítiť chodidlá a asfalt im nepomáha, ale nohy bolia menej, keď bežím ako keď kráčam, no už to nejde nejak. Dobieham znova polského bežca a spolu si to bačujeme po asfaltke v tieni krásnych mohutných gaštanov. Celá cesta bola lemovaná veľkými stromami až po Vývrat. Na Vývrate nás dobieha zbytok skupiny. Zjem nejaké ovsené, tukom naládované sušienky od Zuzanky, pepsi, iont do vaku, druhé a zároveň posledné tekuté magnézko. Na stole sú minerálky, ale mne spadli oči na pivo. Tak moc by som si dal pivo, ale nealko tu nie je. Dúfam, že čoskoro sa dočkám a tak volám Ďurovi Macákovi, nech niečo pre mňa nachystá. Z Vývratu sa napájame na modrú značku, ktorá zo začiatku stúpa pekne plynule na Vysokú 754 m. Pred kótou sa Vysoká nechutne zdvihne a začínam už zvádzať boj so stehnami. Hneď sa mi to nezdalo, že by mi to tá hora dala zadarmo. Hore som pár minút posedel a opäť cez žihľavu dole. Zbeh z Vysokej je vcelku fajn, pokiaľ je ovšem sucho. Dnes je sucho veru fajné, ale v diaľke sme videli prichádzajúci dážď. Napájame sa na červenú značku. Bežíme smer Hubalová, kde sme mali pokračovať ďalej po červenej, ale parťák z Poľska nejak nepochopil itinerár a ja som mal hodinky zavesené na ruksaku kvôli nabíjaniu a tak sme si to struhli po modrej. Asi po hodine behu sa ocitáme pred Zochovou chatou. Hneď som vedel, že sme pekne v prdeli. Vyberám itinerár a pozerám kade ďalej, ale moje navigačné schopnosti po 30 hodinách už vôbec nie sú dobré a tak si zúfalo sadám uprostred asfaltky a márne sa snažím pochopiť itinerár a kade vlastne mám ísť. Parťák mi moc nepomáha a ešte mi prikúri, že to chce kľud lebo keď som nervózny vraj človek robí chyby. V tom si chce potykať a tak uznám za vhodné, že je čas sa radšej predstaviť, nech vie na koho má nadávať :D 

Po 10 minútach plánovania som schoval itinerár a rozbehol sa po červenej na Tisové skaly, následne na modrú značku smer Zámčisko, ale po chvíli som to sekol krížom cez horu na žltú správnu cestu. Zbytočne sme si nadišli nejaký kilometer a možno stovku stúpania... Odteraz som si povedal, že sa budem orientovať len podľa seba a nebudem sa spoliehať na nikoho iného. Snažím sa stratu dohnať a tak to do zbehov trochu púšťam. Po chvíli prichádzame na Zámčisko. Niekde má byť kontrolné stanovisko, alebo sme ho prebehli, keď sme sa snažili natrafiť na správnu cestu. Zo Zámčiska prudký zbeh a ja znova odbočím zle. Mirek to samozrejme po mne zopakuje, ale zastavujem len po pár desiatkach metrov a tak spiatočka späť na modrú, popri potoku, kde je kontrola. Nakoniec bola pod Zámčiskom, ale dôležité, že sme našli. Z lesa vybiehame na asfaltku a už vidím jak ku mne beží môj pacer Ďuro. Som zachránený!

Mirek fotí na Vysokej.

Modra, Králová - Smolenice 139. km

18:44 prichádzam na kontrolu. Čipujem, zdravím Martina Urbaníka a chalanov. Do ruky mi je zoslaný Birell a Ďuro mi natiera chleba s pažítkovou lunterkou. V neďalekom šenku kupujem jahodové džúsy a s vodou si ich zarobím do hydrovaku. Chvíľu sedím, chystám čelovku na nočný outfit. Chcelo by to prezuť, ale tenisky ma čakajú až v Smoleniciach. Mirek zatiaľ odchádza z občerstvovačky. Ja sa nikde neženiem a chvíľu ešte ostávam. Chalani ma chvália, že na pokročilý kilometer a čas vyzerám veľmi dobre. Nie je nad takéto lichôtky. Čo by za takú lichôtku dala 15ka v noci v bare. Prichádza Miki Kéri a bude robiť pacera Julke. My sa zbierame a vyrážame v ústrety noci. Kolečko cez Královú a kontrola s nápísom Warrior. Pridáva sa ku nám miestny chalanisko na bicykli a pýta sa nás čo bežíme. Chvíľu nás sprevádza a potom sa odpojí za partiou do šenku. My narážame na Mirka. Sme si dnes súdení. Nad les sa zniesla znova tma. Zapínam čelovku a hodnotím situáciu. Rozbitý fajn, kríza zatiaľ žiadna, ale Ďuro radí aby som si dal kofeín predtým, než na mňa doľahne kríza. Hádžem do seba teda jeden shot a som prekvapený z chuti. Kofeín zabral a hrám sa na znovuzrodeného a ukazujem Ďurovi jak sa behá 4:20 tempo, ale len desať sekúnd :) 

Všetky povinnosti som hodil na ramená pacerovi. Musí strážiť značky, kontroly a či dostatočne pijem a jem. Čistý Hawaj, nie? Samozrejme mi pacer nemôže nijak fyzicky pomáhať s nosením výstroje. Tiahle stúpanie na vrch Kukla. Hore veľké ohnisko, vyhliadková veža a mňa začína hore trápiť kyselina. Jahodový džúsik, i keď veľmo chutný, mi proste nesedel. Nehovorím o tom, že sa mi v hadičke vždy pokazil od tepla a mal som prvý lok burčák. Prežil som, ale tešil som sa do dediny Píla. Šenk a pivo. Tešili sme sa tam všetci aj Mirek. Ten sa tešil hlavne na pomarančový sok, ale okúzlil ho aj náš Zlatý Bažant 0,0% nealko. No chalani asi doma moc kvalitné pivo nemajú lebo tento im rozhodne z varne moc nevyšiel. Krčma plná abstinentov s červeným knoflíkom medzi očami nasvedčovala, že je zapnutá klimatizácia. Kukajú na nás jak na zjav. Každý dáme po nealku a pakel slaných čipsov. Zbytok Mirkovho soku som vychliapal ja :) som to ja len charakter. Vybiehame na ulicu a zabáčame hneď do lesa. Po lúke okolo osvieteného hradu Červený Kameň. Následne cez les prebehneme do dediny Častá a Doľany, kde nás zastavujú podgurážení domáci, že je zákaz ísť ďalej. Z našich pohľadov zavetrili, že nemáme náladu sa naťahovať a tak od ich srandy ustúpili a začali sa chovať ako ľudia. Chvíľu sme pokecali a pádili sme ďalej okolo kostola, cez krásny vysvietený cintorín, plný kaplniek a samozrejme aj hrobov, jak už to tak býva na cintorínoch. Stúpame po zelenej popri viničoch a ja si odtrhávam dva veľké strapce šťavnatého hrozna a Mirkovi odporučím si odtrhnúť tiež. Chválime sladkosť a pomaly kráčame. Podliezame elektrický ohradník, ktorý vraj nebolí moc, ale šupa je to dobrá... Vraj preberie, povedal Slavo pri výklade trate. Následuje dlháááá nudná cesta po kamenistej zvážnici po modrej značke do dediny Majdan. Sakra, tak ale toto bolo také znásilňovanie kilometrov, že už som začínal byť z toho na prášky. Dúfam, že Mirek mi polku môjho nadávania nerozumel. Bol ticho, tak dúfam, že nie... Ďurovi oznamujem, že si potrebujem zastaviť a na chvíľu si ľahnúť na zem. Bolí ma chrbát z ruksaku a tak sa skladám vedľa rázcestníka. 

Z Majdanu si ešte niečo pamätám, no z Lošonca tak tretinu a z Jahodníku len asfalt a hore kopec a otvorený šenk (mal som chuť na pivo, ale nemal som síl tam tých 10 metrov ísť).

Nekonečná cesta okolo vcelku pekného Smolenického zámku do dediny Smolenice. Samozrejme občerstvovačka za dedinou pri vlakovej stanici, kúsok pred Trstínom. Dlhá asfaltová rovina a moje boľavé nohy ma ničili. Nakoniec 2:03 ráno prichádzame na občerstvovačku v Smoleniciach. Peter Gemeran sa snaží dačo dospať a lámeme ho nech ide s nami, ale má tiež riadne zničené chodidlá. Nechávam si z drop bagu zaliať dva hrnčeky instantnej polievky s morskými riasami. S chlebom padli vhod. Stôl plný dobrôt, ale hladný viac nie som a na nič ani riadne nemám chuť. Prehodím si tenisky, zalepím boľavé prsty, vazelína, dve ampule kofeínu so sebou a valíme ďalej. 

106. kilometer a vraj vyzerám stále dobre. Práve prehadzujem na nočný outfit. (foto Tomáš Karas)

Smolenice - Katarínka 152. km

Cez Trstín sa dostávame na asfaltku a následne na prašnú cestu, ktorá nás dostane opäť do riadnych krkahájov. Po takých hatiach chodiť... Žihľave sa už ani nevyhýbam lebo som aj tak nechal nohy v Smoleniciach. Kráčame do kopca a doháňa nás znovu vzkriesený Peťo Gemeran. Kofeín v Trstíne nezabral a na mňa padla kríza. Ostal som jak ožuté seno bez energie a len paličky mi pomáhali aby som nepadol dole držkou. Jediná nádej je, že so slnkom príde nový deň a snáď sa moje telo dá do poriadku. Ďalší kofeín plánujem až pred Katarínkou. Zbiehame do dediny Naháč a blúdiaci Jaro nás obieha. Prehodí nejakú funny story a ide si svoje sám. Popri potoku sa pomaly dostaneme do lesa a ja si prasknem poslednú ampulu kofeínu. Vypínam čelovku a nechávam to len na slabé svetlo z práve vykukajúcého slnka niekde tam za horizontom. Škriabem sa do kopca na Katarínku. Ku prekvapeniu to nebol kopec, ale ruiny kostola. Snáď stovka ľudí ležala roztrúsená po tráve v spacákoch. Sme upozornení jedným preživším, že sa musíme chovať potichu. Ľudia sem chodia pracovať dlho do noci. Reštaurujú ešte čo ostalo z ináč veľkého kostola. Miesto malo pre mňa magickú moc a s vychádzajúcim slnkom to tam bolo krásne. Až tak krásne, že som požiadal Ďura o 15 minút na spánok. Chcel som to dať na jeden záťah, ale telo rezignovalo a tak som dal sám so sebou dohodu. Padol som na trávu, prehodil cez seba bundu a s Mirkom sme sa odpojili na 15 minút. To bol najlepší ťah, čo som v tom stave mohol spraviť. Ďuro ma zobudil a ja som sa cítil zrazu dobre. Mŕtva občerstvovačka a ja dávam hlt pepsi, ale už mi nič neberie. Mám len čistú vodu a plánujem to na nej už docválať.

Katarínka. Podriemať si na tomto mieste bolo neskutočne príjemne a osviežujúce.

Katarínka - Výtok 162. km

Kamenistá cesta do Dobrej vody a sediaci Peťo Gemeran na pníku popri ceste. Berieme ho so sebou a pokračujeme spoločne ďalej. Slnko presvitá cez les a dodáva optimizmus. Nejak sa mi na prstoch dobre zašprajcovali leukoplasty a kostičky na prstoch prestali trochu bolieť. Začali sme teda cupitať a zbeh do Dobrej vody nám ušiel jak nič. Prehnali sme sa cez dedinu fakticky v behu a sám som bol prekvapený, že to stále ide. Ďuro si ide rolu autistu. Je popredu a rozpráva labuti, či jej nie je zima na plutvy! No nie je to romantické? Skoro ma tam vykotilo!!! On sa zaujíma či nie je nejakej pačmage zima na čongále a ja mu skapíňam od bolesti za chrbtom :D Popravde on sa rozpráva aj so srnkami, veveričkami, stromami a dokonca aj s kameňmi, keď už nie je nič iné po ruke. Obhajuje túto chorobu, že na ultra beháva často sám, tak si našiel takúto mini autistickú hru... Len on si to len tak pohundráva aby ho nikto poriadne nepočul, ale tú labuť som moc dobre počul! Mirek sa odpája kvôli potrebe a praje nám šťastnú cestu keby sme sa nevideli lebo vo Vývrate sa odpája cesta A od cesty B a C. Z dediny opäť kamenistá cesta a mňa začínajú žrať muchy za živa. Smrdím jak pís of šit a evidentne z toho majú strašnú radosť, ma takto psychicky ničiť. Som unavený a posledné čo chcem je láska jednej muchy. Ďuro hecuje, že keď pobežím, tak ma nedoženú, ale prekukol som ho. No fakt je, že som sa stavil o jedno pivo či vybehnem kopcovitú lúku na Vývrat. Staviť sa nechcel, ale vybehnúť som ju celú vybehol. Do kopca sa mi išlo super a tak som fakticky už po Vývrat bežal. Na kontrole som zadelil gél, ktorý som si šanoval celú cestu na posledných 10 kilometrov. Pojedol som im nejaké pomaranče, nektarinky a išli sme ďalej. Gél chutil divne. Kokos a makadamové oriešky, no ja som grgal jarovú vodu... 

Výtok - Chtelnica 172. km

Hlava cítila koniec utrpenia a telo vyplavovalo tony hormónov. Bolesť už ani nebola bolesťou a ja som zrazu vedel behať jak na 40. kilometri. Nechápal som, ale nepýtal som sa prečo. Nejaká kuleha môjho tela, ktorej som sám nerozumel. Natrafili sme po ceste na maličkú srnku, čo plače nad svojou mŕtvou mamou. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, že aby jej Ďuro išiel pomôcť :D ja neviem čo som si myslel, že mu asi skočí to malé do náruče a zoberiem si ju domov. Ďuro urobil drámu, keď niečo skočilo do kriakov, že aby som dával pozor keby to nebol náhodou vlk! Reku a čo ho palicou po hlave ovalím, keď odtiaľ vyskočí, ty vajčák? :D Jaká komédia...

Samozrejme sme nezachránili ani mladé a ani vlk nevyskočil a tak sme pokračovali smelo dole do Chtelnice. Vyzeralo to nádejne s časom pod 35 hodín, ale nie za toho otca aby to skončilo. Za každým kopčekom prišiel ďalší ktorý ma psychicky zdeptával, až som to vzdal a išiel si znova svoje. Krkaháje ma strašne deptali. Do Chtelnice som si to teda dobačoval po nekonečných hodinách v teréne. Slavo a komorná časť dobehnutých ma uvítala pred obecným úradom. Čas 35 hodín a 18 minút.  Tento krát bez sĺz alebo nejakého zvláštneho pocitu. Možno ešte príde a možno nepríde nikdy.

Zážitky. Priateľstvo. V srdci. V srdci ostávajú!

Nakoniec sa patrí asi niečo múdre dodať. Tak to vraj chodí či čo. 100 MKMK som si užil. Stále mi to príde ako sen. Nie preto lebo som to zvládol, ale preto lebo človek nevie či sníva alebo žije. Jediná kontrolka pravdy je mučivá bolesť tela. Cez 50 hodín v režime ONLINE mi prišlo, jak keby bolo všetko liate do jedného príbehu.

Nesiahol som si na dno a nenašiel svojich bubákov a ani v tom nebolo žiadne duchovné osvietenie, jak by niekto mohol čakať. Dokonca ma počas behu nenapadla ani jedna rozumná vec. Bol som vulgárny, neohrabaný a protivný a aj tak som sa na sebe smial... Všetko je nestále a to je na ultra to najkrajšie. Bežal som len obyčajný príbeh, ktorý som mohol zdielať s ľudmi a na konci to dopadlo, tak jak malo. Neobyčajne dobre!
Nechcem hovoriť, že už nikdy, ale už nikdy nepôjdem ďalšiu sto míľovku :) 

Pokiaľ ale chcete precítiť Malé Karpaty a vidieť aj divočinu tak Slavove dietko 100 MKMK je pre to jak stvorené. Navštívite miesta, na ktoré sa len tak bežne nedostanete a všetky sú moc pekné. No a samozrejme pokiaľ trpíte nejakými pohybovými problémami, tak táto žihľavová terapia Vás rozhodne zbaví minimálne reumy. Pokiaľ skôr neprídete o zdravý rozum :)

Obrovské ďakujem patrí všetkým čo mi držali palce. Na tom 150. kilometri ste to boli práve Vy, čo lámali chleba v mojej hlave. Ďakujem Ďurovi za 100% robotu v úlohe pacera, všetkým ktorí fandili po telefóne, Zuzke za odvoz domov a za domáce uhorky v cieli, no a všetkým zúčastneným a organizátorom preteku. Bez Vás by totiž nebolo koho chváliť a komu ďakovať :)

 

Projekt: Minčol - Minčol 76km/5000+ m

"Beh je chorý šport... a my všetci sme blázni. Učíme sa behať, keď cítime bolesť: a potom ešte pritlačíme."  Les Brown

 

 

Vrútky. Sú tri hodiny ráno a my si pripravujeme posledné veci pred železničnou stanicou, aby sme mohli vyraziť na projekt Minčol - Minčol. Z Vrútok započneme výstup na Minčol v Malej Fatre, prebehneme na Minčol v Oravskej Magure a skončíme v Dolnom Kubíne. Projekt robíme pod hlavičkou R+J Bežecké projekty, ale myšlienka pochádza od Rasťa. On síce rád píše v množnom čísle, že čo sme to vymysleli, ale pravdou je, že to vymyslel on. A to je fajn lebo Rasťo potom na oplátku rád berie pivo alebo kolo dobrej kávy za to, že nás tak zničil. Preto rád behám s Rasťom a jeho projekty, okrem iného :)

Tma nad Vrútkami nás núti nasadiť čelovky a rozbiehame sa smerom k ATC Turiec a následne po žltej na Minčol. Počasie nám praje. Je málinko chladnejšie a terén je len mierne mokrý. Na Minčol by sme chceli prísť ešte pred piatou, aby sme si pozreli východ slnka. Každý z nás naspal maximálne 3 hodiny a tak konštatujeme, že to bude síce ťažké, ale jeden deň s deficitom zvládneme. Slnko začína za horizontom Kriváňskej Malej Fatry pomaly poškuľovať, kým my si to stále šlapeme hore. Občas cinganie palíc a fučanie preruší vystrašený vták v korunách stromov, čo sa snaží odletieť. Ani sa nenazdáme a stojíme v sedle Prašivé. Posledné mierne stúpanie na vrchol Minčola zvládame s prehľadom a prichádzame ešte aj s časovou rezervou. Zisťujeme, že hore bivakujú ľudia a ich pes im ide vo vnútri dotrhať stan kvôli nám. Pofotíme východ slnka, trochu si odpočinieme a už nás Rasťo ženie smerom dole do Strečna.

Ešte posledné úpravy a je to. (foto Rasťo)

Slniečko už naťahuje svoje lúče. (foto Rasťo)

Čakanie na slnko. (foto Rasťo)

Pohľad z Minčola. (foto Rasťo)

Ešte pár fotiek vychádzajúceho slnka a ideme dole.

Zbiehame ku sedlu Javorina a stretáme po ceste prvých zberačov čučoriedok, ktorí si to v svižnom kroku valia do pekného stupáku. Chlapi v rokoch a v ozaj dobrej kondičke, konštatujeme. V sedle prechádzame okolo prístrešku, kde niekto spí v natiahnutej hamake. Chvíľu parťákov ťahám zlým smerom, ale chalani si toho všimnú a zavelia späť na červenú značku. Túto cestu dole po zvážnici si dobre pamätám spred dvoch rokov, keď som tade išiel na ťažko a bolo to nekonečné. Dnes to ide vďaka behu lepšie a hlavne rýchlejšie. Začínam cítiť trochu lýtka a tak ich skúšam pri pauzičke trochu prestrečovať. Z vrchu cesty sa nám naskytol krásny pohľad na dolinu a márne v hmle, ktorá tam vládne čakám, že sa objaví silueta Strečnianskeho hradu. Bola by to luxusná fotečka. Hmla si to nerozmyslela a tak sme sa vydali smerom k nej. Kubec nám do prudkého klesania rozpráva o svojom pobyte na Malorke a zrazu sme v Strečne rýchlejšie než bol pôvodný plán a my sa lúčime s Lučanskou Fatrou a prebiehame do Fatry Kriváňskej. Máme našetrené nejaké minúty naviac a hodláme ich utratiť za pivo a kávu na Chate pod Suchým. Prebiehame mostom cez rieku Váh a blížime sa ku Starému hradu. Stretávame prvú turistku dnešného dňa a jej krása nám zamotala asi hlavu lebo sme hneď na to zišli z cesty. Pravda je, že sme len išli cestou ľahšieho odporu a hlavne slnko, ktoré presvecovalo hmlu v smrekovom lese nás úplne uchvátilo. Doslova tam čarovalo so svojimi lúčmi. Samotná zrúcanina má magickú energiu a do toho takéto hmlisté počasie dodáva Starému hradu punc záhady. Čaká nás náročné stúpanie na chatu, ale cesta je pekná a na chate je pivo. Pivo je totiž hnací motor R+J Bežeckých projektov. Naša mena a náš dôvod prečo vlastne beháme. Slniečko už začína rozdávať radosť v podobe dobsonov a z nás začína tiecť. Nikde sa neponáhľame. Máme na to celý deň.

Kiežby sa ten hrad tam ukázal. (foto Rasťo)

Buď ja alebo strom! (foto Rasťo)

Slnečné lúče presvitajú cez hmlu pri Starom hrade. (foto Rasťo)

Na chatu prichádzame opäť s časovou rezervou a tak si tam hodinu posedíme. Nejaké pivečko, radler, chipsy, praženica, káva... Práve sa prebúdzajúcim turistom na chate podarujeme úsmev a pozdrav a už sa pakujeme hore na Suchý. Suchý je moja najobľúbenejšia hora z Malej Fatry a hneď za Suchým je Veľký Rozsutec. Počas cesty hore nadhodíme klasické kecy s Kubom o tom, aké sú naše Ambit 3 super lebo ich proste máme a zhodujú sa v údajoch. Garmiňáci to majú s nami hold ťažké, ale už aj Rasťa lámeme na super značku akou je Suunto. Nie, nerobím im reklamu. Len rýpem. Kopec energie a tak si to hore doslova vycupitáme. Výhľady na jedničku a miliarda múch. Kladiem otázku do vetru, že ako je možné, že muchy vyletia tak vysoko. Vraj vyletia ešte vyššie a tak sa pýtam, že čo tak vysoko hľadajú a odpoveďou je, že  spotených turistov. Zo Suchého sme sa rozhodli, že to zoberieme po červenej po hrebeni. Cesta sa mi moc nepáči, ale vraj traverzy popod Suchý nie sú o moc lepšie. Je to čistá hra na nervy. Hore, dole, hore, dole a tak dokola až po Stratenec. Odtiaľ chvála Bohu začína lepší terén a dá sa aj niečo súvislejšie pobehnúť. Šlapeme na Malý Kriváň a stretávame tu už aj prvú početnejšiu turistickú skupinu. Z vrchu vidíme, že dnes to bude beh pomedzi turistov. Na vrchole Veľkého Kriváňa je vidieť riadny nátresk.

Chvíľu posedíme a nechávame sa unášať krásou Malej Fatry a blízkeho okolia. 

Tekutá inšpirácia. (foto Jakub)

Ešte mi je veselo. (foto Rasťo)

Pohľad zo Suchého na Malý Kriváň a hrebeň na Stratenec. (foto Rasťo)

Hore a dole a hore a dole... (foto Rasťo)

Dopĺňame kalórie na Malom Kriváni. (foto Rasťo)

Tetula nám pokazila fotku, ale aj tak ju ľúbime. Má podobne krivo pusu jak ja... (foto Rasťo)

Výhľad z Malého Kriváňa na Veľký Kriváň a vzadu Rozsutec. (foto Rasťo)

Z Malého Kriváňa zbiehame v peknom tempíčku a turisti nám radi dávajú prednosť. Prichádzame ku prameňu pred sedlom Bublen a dopĺňame prázdne hydrovaky. Zrážky sú tu asi vydatné lebo voda tečie silno. Prechádzajúci ľudia si nevedia s mokrom rady a tak hľadajú všetky možné cesty len aby sa náhodou nenamočili. Vtipné, keď stojíte priamo v strede toho blata a nejak to neregistrujete...

Prameň pod sedlom Bublen. (foto Rasťo)

Máme mierny časový sklz a tak sa na Veľkom Kriváni neplánujeme dlhšie zdržiavať. Svižným krokom vyletíme cez Pekelník na Kriváň. Turistov je tu snáď viac než kameňov a väčší problém ako terén mi robí kľučkovanie medzi nimi. Niektorí sú ochotní a púšťajú nás rýchlejších, ale niektorí tak ochotní už nie sú. Prichádzame na najvyšší vrchol Malej Fatry, Veľký Kriváň 1709 m n. m. Dnes nemám chuť pobudnúť na tomto ináč veľmi peknom vrchole a tak po pár minútach zbiehame do Snilovského sedla a pripadám si ako lyžiar, ktorý sa vyhýba prekážkam a registrujem jak sa partia chalanov dohaduje na tom aby ma potkli. Ľudia sú občas arogantní a ešte aj primitívni. Nechápem čo takého človeka môže potom ťahať do hôr. Vlastne už viem. Asi to bola lanovka...

Veľký Kriváň a kopa ľudí. (foto Rasťo)

Rasťo ma ukľudňuje, že za Chlebom to už bude lepšie. Na Chlebe sme posedeli pár minút, zjedli niečo a už som sa tešil na hrebeň medzi Chlebom a Stohom. Klesania a pekné chodníčky z tejto pasáže robia bežcovi chute pobehnúť. Prichádzame ku Poludňovému Grúňu a pri pohľade doprava sa mi chce zaplakať. Už len pri pomyslení, že sa budem musieť škriabať na Stoh som dostaval kŕče. Ten kopec úprimne zo srdca neznášam. Skúšam vytiahnuť ešte žolíka, že či to nepodbehneme, ale Rasťo rozhodol, že nie. Stoh je ako ináč zo začiatku klzký od blata a tak vďaka Ďuro za palice.

Všetky cesty aj tak vedú na Chleb. (foto Rasťo)

Naša cesta končí tam niekde v zadu. Pohľad z Chlebu. (foto Rasťo)

Možno keby som bol fresh, tak mi Stoh aj prischne k srdcu, ale ja sa tam vždy driapem rozbitý jak hračka a spomienky na túto ináč moc peknú horu sú také, že: "buldozér na hajzla!" Pokiaľ niekde platí "no pain, no gain", tak tu! Celú dobu človek čúmi pod nohy a dáva nohu pred nohu až pokiaľ nevidí vrchol. Po pol hodine nakoniec sedíme zmorení pod kótou a tlačíme do seba čokošku s ďatlami a už sa teším na Veľký Rozsutec. Hora veľká, ale je to aj moc veľká zábava sa hore driapať po štyroch. Zbiehame z kóty dolu do sedla Medziholie po chodníčku a ja si spievam pesničku od Janis Joplin - Piece of my heart, ale slečnu čo zbierala čučoriedky vedľa cestičky som asi moc neohúril. Nakoniec ani našich chalanov. V polke zbehu zo Stohu začína opäť blato a šmykľavé kamene. Začínam hromžiť a byť zábavne protivný. Kto nevie, čo znamená byť zábavne protivný, tak nech ide niekedy s nami. Vybiehame na lúku pred Rozsutcom a pýtam sa chalanov, že či tu je Woodstock lebo toľko ľudí v horách ležať na tráve som veru ešte nevidel. Ja s Kubom si ideme doplniť pred náročným výstupom vodu do hydrovakov a Rasťo zatiaľ pokračuje po značke kúsok pod les. Fronta na vodu je už aj v horách a nie len na chatách.

Posledná selfie Rasťo, jo? Fešáci na Stohu. :) ( foto no kto asi :D )

Zbeh zo Stohu. Za chvíľu mám v pláne očariť turistku zbierajúcu čučoriedky svojím spevom. (foto Rasťo)

Rozsutec je majestátna hora. Náročná, ale jak som písal, je aj zábavná. To prevýšenie čo tam je,  zvláda človek v pohodičke aj vďaka neustále sa meniacemu terénu. Raz idete po štyroch a raz po reťaziach a inokedy si to strihnete mimo chodníček a vyskúšate si aj trochu obratnosti. Ľudí je tu pomerne menej než som očakával a tak skoro vôbec nečakáme na schádzajúcich z vrchola. Skôr nás začína tlačiť nerozvážny mladík, ktorý asi nevie čo má robiť lebo raz sa zasekne pod reťazou a pustí nás a následne zhadzuje kamene za seba a Kubo musí byť opatrný. Hneď na to sa na nás natlačí zozadu a tak ho pustíme, no chalanisko opäť nevie kam ruky položiť. Isté legendy opradené tajomstvom vravia, že chalanisko tam lezie stále dookola Rozsutca ešte dnes. Hore sme behom chvíle. Pofotíme si dačo a prehodíme reč s žienkou, ktorá sa na Rozsutec vybrala v skinnersoch. Kto nevie o čo sa jedná, tak je to obuv podobná ponožke. Turistické topánky mal jej priateľ zavesené na ruksaku. Ja som svoj prvý Rozsutec vyliezol tiež v barefootoch od Merrellu, čiže ju chápem.

Po pár minútach velíme ísť už dole. Do polky Rozsutca je to fakticky nebehatelné a človek má dosť to aj len odkráčať. Potom sa to už začne spúšťať až do sedla Medzirozsutce. Pred Malým Rozsutcom odbáčame znova na červenú a čaká nás 450 metrový padáčik na jednom kilometri. Verte, že na to aby si toto človek obľúbil, musí byť masochista. Aspoň terén sa zo skalnatého vápenca zmenil na mäkkú rašelinu. Obiehame dole partiu Čechov a nadhodia, že jak to robíme, že to dokážeme bežať, veď to sa vraj nedá ísť ani krokom dole. No keď zbadali Kuba v sandálkoch jak to solí dole, tak stratili záujem vôbec konverzovať. Nie masochisti, ale nesvojprávni blázni! S časovým sklzom oproti plánu prichádzame do Petrovej na Jánošíkov dvor. Nevieme sa dočkať fajného jedla u Jánošíka. Najedia sa tam jak vegáni tak vegetariáni i samozrejme všejedlíci. Všetci traja si dávame niečo ľahšie, grilovaného tofu s grilovanou zeleninou, no a samozrejme čapujú tam čo? Pivo! Hnací motor našej výpravy.

Na Rozsutec je to zábava. (foto Rasťo)

Pohľad z Rozsutca na môj "obľúbený" Stoh. (foto Rasťo)

Pohľad na Malý Rozsutec.

Vstupujeme dnu a čašníčka nás nestihne ani pozdraviť a už na ňu sypeme, koľko pív a koľko kofoly. Za stolom začínam zaspávať a chalani sa na tom náramne zabávajú, ale nedokázal som si pomôcť a tak som si skrátil čakanie na jedlo a pivo driemaním. Opäť sme sa tu zdržali nad vyhradený časový rámec, ale nejak nám to nevadilo. Veď sme bežali nakoniec pre seba a nie pre výsledok. Najedení statočne, plní vody sme sa teda vybrali do Zázrivej. Samozrejme mne šlofík pomohol  a jedlo mi tam popadalo jak tetris a tak plný energie som chcel začať bežať, ale chalani ma hneď brzdili so slovami, že sa asi povracajú a nech radšej teda chvíľu kráčame. Cez kopec po červenej sa dostávame nad Zázrivú. Zázrivá je malebná dedinka v údolí, kde ju z jednej strany obopínajú Kysucké bradlá, z druhej strany Oravská Magura a z ďalšej strany Malá Fatra. Radosť tu žiť a ešte väčšia by bola tu trénovať. V Zázrivej práve prebieha "Deň nezávislosti" alebo čo oslavujú. Koče s koňmi, ľudovky na dvoroch, ľudia hulákajú a niečo slávia. Chalani kropia, že to mi prichystali svadbu. Cez Zázrivú len prebehneme a po asfaltke šlapeme do posledného stúpania na náš vysnívaný Minčol.

Zbeh do Zázrivej. (foto Rasťo)

Rasťo si tie zbehy užíva.

Zaslužené. (foto Rasťo)

Treba do seba dačo natlačiť. (foto Rasťo)

Rasťo nám rozprával, že tento Minčol už nebude tak prudký, ako ostatné kopce čo sme išli. Prudký nie, ale nekonečný veru bol. 9 kilometrov s necelou tisíckou stúpania započalo najprv po asfalte s pečúcim slnkom na naše chromé hlávky. Nálada sa niesla v režime " tichá domácnosť" a každý si riešil svojich bubákov v sebe. Po asfaltke nám začali kamenisté cestičky, ktoré ale onedlho vystriedalo blato a rozbitá cesta od dobytka, ktorú lemovali statné veľké smreky. Prechádzame okolo farmy s kravičkami a na krkoch majú zvonce. Každá si hrá niečo iné a je z toho riadny jazz... Ja byť tou kravou a mám toto počúvať celý deň, tak si radšej obmotám krk okolo elektrického pletiva a zvalím sa tam. Toľko ku farmám z mojej strany a zvončekom na krku. Zas na druhej strane, keď niekto počúva mňa, 16 hodín, ako tomu je dnes, tak sa divím, že ma chalani neprepichli palicou a nezahrabali ešte pod Kriváňom, čo furt frflem a hromžím. Jak stúpame hore, tak sa chodníček začne podobať na turistický a nie na rozryté pole. Hustý tieň dáva pre dnešok slnku zbohom a my si to funíme hore. Príroda je tu nedotknutá a je to ako v pralese. Už toho máme plné zuby a posledné výškové metre nie a nie ubúdať. Robíme si srandu, že to pôjdeme nabudúce opačne, alebo že si ešte dnes pôjdeme vybehnúť Choč, ale to sú už len také nešťastné vtipy bez náboju z pretrvávajúceho zúfalstva. Popri chodníku nachádzam dva dubáky a beriem ich so sebou v úmysle niekoho po ceste potešiť, ale Rasťo ma uvádza na pravú mieru, že tu ťažko niekoho stretneme.

Ultramykologický zážitok. (foto Rasťo)

 
Chodník sa vlní a v tom Rasťo z ničoho nič nahlas vykríkne, že už nikdy nechce počuť slovo Minčol. Hneď na to na neho spustíme s Kubom spŕšku minčolov... Keď byť škoďák, tak riadny. Už keď si myslíme, že sme na vrchole, tak začne ďalšie stúpanie, ale nakoniec sa nám to po hodine a pol podarí dotiahnuť až na samotný vrchol Minčola v Oravskej Magure. Gratulujeme si, ale nálada nie je najlepšia. Sme na nohách už 17 hodín, plus nočné cestovanie si vyžiadalo svoje. Chceme to mať už dnes z krku, no ešte nás čaká zbeh do Dolného Kubína, čo je ďalších 10 kilákov a tisíc metrov klesania. Toto proste na záver nechceš, keď už človek nevie či má stehná a meniskusy. Rasťo fotí, kameruje a my  si s Kubom dopĺňame kalorický deficit, ktorý je hodne hlboko, ale nie je umenie behať pri švédskych stoloch.

Slnko zapadá a my vieme, že to za predpokladaných 18 hodín nestihneme. Pri najlepšom 19, jak nie 20 hodín. Rapídne sa ochladilo a tak naťahujem rukávniky. 

Vrchol Minčola a pre nás skoro cieľ. (foto Rasťo)

3 výjavy na Minčole. (foto Rasťo? :D )

Tu aj nejaké video pre pobavenie.

                                                                    

Meteorologická stanica na Kubínskej Holi. (foto Rasťo)

Záver sme vcelku vypustili, i keď celú zjazdovku na Kubínskej Holi sme zbehli dole behom chvíle. Pod zjazdovkou sa dohadujeme, či nebude lepšie si objednať taxík a ukončiť to tam... Krízička riadna, no Rasťo, i keď uznal, že sme ho prehlasovali, tak nám nejak nedal priestor k realizácii a krízu sme zažehnali rozprávaním. Slnko zapadlo a znova sa na nás zniesla tma. Vyťahujeme čelovky a do cieľa nás delí len pár kilometrov cez les. Vyrušíme zver pri spaní a snáď dve desiatky vysokej sa rozletí za praskania dreva po celom lese. Nastúpame ešte pár metrov a už nás to vyhadzuje na mesiacom osvetlenú lúku, priamo nad mesto. Bol to moc pekný pohľad na rozsvietený Kubín a siluety okolitých hôr, ako Osnica, masívny Choč s jeho bradavicou a Šíp. Vo svite mesiaca a našich čeloviek sme uznali, že sme urobili dobre, keď sme si ten taxíka nakoniec nezobrali. Posledný zbeh okolo záhradkárskej osady a po 18 hodinách a 48 minútach sme sa konečne dopratali do Dolného Kubína, kde sme to ukončili a následne si išli vychutnať zlatú odmenu v neďalekom šenku.

Ubytovanie sme mali rezervované cez AirBnB priamo v Dolnom Kubíne. Mladý chalanisko nás zobral pod svoju strechu, navaril nám čaj z konopných semien a čerstvých bylín na spánok, ponúkol nám jeho kozmetiku na okúpanie a dokonca aj ovocie na večeru a to len za pár drobných. Mimochodom ušanovaný dubák som podaroval práve jemu.

Čo viac dodať na záver? Projekt to bol nádherný, ale na mňa aj dosť ťažký. 5000 výškových metrov nabúchať do 65 kilometrov je už poriadna výzva. Myslím si, že môžeme byť spokojní lebo od začiatku sme išli to, čo sme si dohodli a došli by sme aj do cieľa v stanovenom čase, ale na hlavných občerstvovačkách sme sa zdržali vždy dlhšie než bolo plánované. Ale možno aj vďaka tomu sme to úspešne dobojovali až do konca v šťastí a zdraví. Veľká skúsenosť do budúcna a som rád, že som mohol opäť spoznať pre mňa nový kút našej krásnej zeme. Veľká vďaka patrí chalanom za bojovnosť a za super náladu počas celej akcie a za to, že proste len sú :)

Pokiaľ máte záujem o info ohľadne našich plánovaných projektov a chceli by ste sa pridať niekedy alebo nás podporiť kľudne len páčikom, tak môžete učiniť tu, na FB skupine R+J Bežecké projekty .