Od Tatier k Dunaju OTKD 2017 aneb jak prebehnúť 345km za 29 hodín a 54 minút.

"Beh, je moja šťastná hodina."

 

Po týždni som sa, aj vďaka chorobe, ktorá ma dostihla krátko po OTKD rozhodol, že spíšem konečne blog o tom, ako si vlastne tím Bylinožravcov počínal na najväčšom štafetovom behu na Slovensku. 

Myšlienka na ďalší štafetový beh bola u mňa viac menej po minuloročnom Vltava rune, tak trochu uzavretá. Všetko sa to, ale zmenilo, keď som sa snažil do tandemu na Ultra Punk 85 zohnať nejakého bežca na vegánskych stránkach. Nakoniec sa mi ozval Matúš, ale uznali sme, že nie je dôvod to siliť za každú cenu a tak sme spolu nakoniec nebežali, no ostali sme  v kontakte a ponúkol mi možnosť bežať OTKD miesto chalaniska, ktorý sa nemohol zúčastniť. Moc nadšením som zo začiatku neovplýval, ale už len myšlienka, že môžem bežať s podobne postihnutými ľudmi ako ja, ma nakoniec presvedčila. Koľko krát sa človeku podarí v živote bežať s partiou prevažne čisto rastlinne sa stravujúcich ľudí s presvedčením, že ku tomu aby sme boli zdraví a dokázali podať aj výkon, nemusí človek pojedať telá druhých tvorov. Dokázať, že máme možnosť vybrať si ďaleko ušľachtilejšiu cestu, cestu bez zbytočného utrpenia. Tím sa počas tých dvoch alebo troch mesiacov neustále menil, ľudia prichádzali do zostavy a v zápätí aj odchádzali a občas to vyzeralo tak, že to nezložíme. Na morálke to moc nepridáva, keď sa nevie zložiť stála zostava, no nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme sa sústrediť na pretek. Skôr než sme odbehli prvé metre, kapitánka v Bratislave usporiadala dve spoločné stretnutia. Na jedno som sa nedostavil, no na druhom som mal možnosť spoznať väčšinu tímu. Ľudkovia to boli veru sympatickí a vedel som, že to bude určite zážitok na celý život. 


Moja príprava pred OTKD nebola nijak zvlášť výnimočná, miesto lesov som sa stiahol na asfalt a za výbehy do kopcov som začal drieť tempá a intervaly na Východnej ulici. Chcel som sa na pretek riadne pripraviť. Tak isto sa aj celý tím poriadne pripravoval a nenechali sme nič na náhodu. Sponzor Veg life nám zaopatril autá z požičovne, firma fresheees online zelovoc  nám zabezpečila fair trade banány a super sladučké Medjool datle. Za to sponzorom patrí veliká vďaka lebo bez nich by sme si asi OTKD neodbehli. Finančne by to asi nebolo možné, čo ma trochu mrzí, že dnes je beh veľakrát tak isto finančne náročný, ako tri dni niekde na festivale. Nuž, ale sú veci ktoré sa nikdy nezmenia a preto radšej behám po horách, kde akcie sú komornejšie. Zas na takýchto akciách človek zažije veci, ktoré by v kopcoch nezažil. Je dobré si to skúsiť a zvážiť. Ja sa vraciam späť do lesa :)

Dátum OTKD bol 19.-20.8 a nám pripadol štart niekedy o 11:20 z lyžiarskeho strediska Jasná v Nízkych Tatrách. V sobotu ráno ma chalani vyzdvihli pri OC Laugarício a šinuli sme si to do Jasnej. Posledné dni som toho moc nenaspal. Za tri dni som mal na konte 10 hodín spánku a vedel som, že následujúca noc nebude o moc lepšia. Nakoniec to bolo ešte horšie než som čakal, ale pokiaľ človek danému problému neprikladá veľkú váhu, tak problém sa nemusí stať problémom. Minimálne nemusí prerásť do obmedzenia. Na parkovisku pred Jasnou sme čakali na auto s kapitánkou Kristínou, ktorá nám mala dať tričká, štartovné čísielka a číslo na auto. Hneď jak sme mali všetko potrebné, tak sme valili do Jasnej na štart. Skôr, ako budem písať čo sa dialo v aute a na trati, len chcem povedať, že môžem písať len za seba a možno dačo málo za naše auto, čiže len za polovicu tímu. Čo sa dialo v druhom aute vôbec netuším.

Vyčančané afto

Prichádzame do strediska Jasná a moje oči hneď ťahajú hory, ktoré sú tam neskutočne krásne. Hneď som si začal plánovať svoje budúce kroky v týchto končinách. Dúfam, že sa mi raz podarí pobehať všetky tieto vrcholy, ale jak sa poznám, tak tieto priania sa mi vcelku plnia aj vďaka ľudom naokolo.
Všade na štarte je mnoho ľudí a atmosféra je super. Robíme si nejaké spoločné fotky, niektorí členovia tu stretávajú svojich starých známych, kecáme a už sa nevieme dočkať na štart. Prvý úsek to vychytal Radek z nášho auta. Začína teda pretek, ktorý skončí približne za 30 hodín v Bratislave. 

Naša crew

Kámoš brokoličák a niekde je aj kámoška mrkva

Výstrel oznámil štart a my rýchlo nastupujeme do auta a po ceste skúšame povzbudzovať Radka. Ide mu to super a ja som milo prekvapený jeho tempom. Zrobíme fotečku a už aj valíme na miesto odovzdávky. 

Radek si to valí dole z Jasnej

Na odovzdávke sa pripravuje Marek a čakáme na Radka. Máme dosť času a tak sa rozcvičuje a čo to pobehá. Ja niečo fotím, ale neskôr už foťák do ruky nechytím. Nejak ma to nenapadne a hlavne sa mi ani nechce fotiť. Ja na fotenie musím mať chuť a počasie. To druhé nám nemalo vôbec hrať do karát a od večera bolo hlásené pršanie. Veril som, že to nebude zas tak tragické a možno nezaprší. Radek prichádza na výmenu do Pavčinej Lehoty s asi len s 2 minútovým meškaním, oproti času ktorý mu bol vypočítaný podľa jeho času na 10km, ale sme len na začiatku a veríme, že všetko to bude len lepšie. Marek chytá štafetový kolík a valí si to do dedinky Ľubeľa a my zatiaľ nechávame vystrečovať Radka a plánujeme cestu. 

Výmena

Zo začiatku na nás dopadá nervozita a nedarí sa nám dostať na správnu cestu a tak si to trošku predĺžime, ale nič vážneho. Do Ľubeli prichádzame s časovým náskokom. Marek vychytal krásnu trať s peknými panorámami. Radek si to dáva na penovom valci a na predávku sa pripravuje Matúš. Je celý nabudený a pripravený sa na trati odovzdať. Motivuje ho predbiehanie bežcov a rád si ich počíta, jak piloti stíhačov počítajú svoje zostrely. Vieme, že o to tu nejde a ťažko sa porovnávať, no pokiaľ je to liek na motiváciu a výkon, tak prečo nie. Ja osobne som mal súpera čas, ktorý mi bol vypočítaný na daný úsek. Na 10 kilákov som si dal čas 42 minút a systém vám pridelí čas GAP, ktorý vám vypočíta podľa prevýšenia na danej trati. Marek pribieha tiež s malým oneskorením a kolík putuje s Matúšom na odovzdávku do Lubčianskej doliny, kde budem čakať na svoj úsek ja. Marek vyzerá dobre a chváli si aj trať. 

Marek v ráži.

Po chvíli sa teda poberáme na ďalšiu odovzdávku. Po ceste fotíme bežiaceho Matúša. Jeho pasáž je viac menej stále do mierneho stúpania, no ide sa mu evidentne veľmi dobre. Po rozbitej asfaltke sa vkrádame do útrob Nízkych Tatier. Nejak neviem odhadnúť či táto cesta je aj oficiálne na mape. Vyzerá tak akurát na zvážanie dreva, ale je mi povedané, že je normálne používaná. Prichádzame na odovzdávku  a idem sa trochu rozbehať a rozcvičiť. Čaká ma úsek na Železnô, kde to bude z 10 kilákov, 5 do kopca. Úsek s prevýšením 550 metrov mi isto dá zabrať. Ovlažujem sa vodou a trochu preklínam to teplo, ktoré nás má dneska mučiť. Pribieha Matúš vo veľkom štýle a podáva mi pásku. Snažím sa to neprepáliť, ale moja nadržanosť na beh mi jaksi na hodinkách chvíľu ukazuje tempo tesne nad 4 minúty. Musím spomaliť, ale nie moc a šetriť sa na stúpanie. Nohy mám trochu slabé, ale tie sa rozbehajú po chvíli. Autá čo ma obiehajú vytrubujú a občas niekto z auta aj vyhúkne nejaké povzbudivé hlášky. Asi po dvoch kilákoch ma obieha bežec v tempe pre mňa asi z vesmíru. Ja sa na svojom 4:20 natrápim teda riadne a jaksi si neviem predstaviť, jak dokážu niektorí bežať 3:40 a vyzerať tak, jak keby si išli len tak tréningovo zabehať. Nechávam ho samozrejme nech si ide svoje. Tu sa naťahovať by nemalo zmysel. Prichádza konečne stúpanie a moje tempo sa rapídne prepadá na 6:00/km. Nech robím čokoľvek, tak viac zo seba neviem dostať a teplo mi v tom vôbec nepomáha. Nohy vládzu, ale v puse mám sucho jak na púšti a pľúca mi pískajú jak o závod. Stretávam našich a podávajú mi v kopci vodu. Upíjam si, ale jaksi mi to ostáva v hrdle a mám chuť to zo seba vyhodiť. Nejak to vstrebem a do kopca sa mi podarí obehnúť nejakých bežcov. Tento úsek má bežať aj Kubo Vrana a tak som sám zvedavý, ako sa s ním popasoval. Nakoniec to bol skoro rovnaký boj s teplom a riadnym kopčiskom, jak mi povedal. Ku koncu úseku sa to stúpanie láme a ja som sa práve dostal do tempa. Beží sa mi dobre a stretám pri kraji dvoch týpkov, prezlečených za vranu či čo a nejaké ďalšie zviera. Pred finišom do toho ešte trochu kopnem pre efekt aby som si mohol vypočuť od nejakého inteligenta, že vzadu podávajú hovädzí guláš. Uznal podľa vegánskeho dresu, že to bude najvhodnejšia poznámka.

Bežiaci "Ježíš" na Železnô

Kolík podávam Betty a tá sa do toho opiera s veľkou bojovnosťou. Čaká ju riadny padáčik z Železného do Liptovskej Osady. Osobne tento kraj vôbec nepoznám a krása mi je zatiaľ odopretá, no má sa to za chvíľu zmeniť a môžem byť svedkom neuveriteľne krásnej prírody. Občas si kladiem otázku, kde som celý čas žil. Za tento rok som mal toľko možností vidieť našu hrudu v tak krásnych momentoch, že sa tomu ťažko verí a vždy je tu niečo nové a ešte krajšie. Niekedy si hovorím, že žiť na Slovensku nie je Boh vie čo, no keď vidím, čo tu doma máme, tak to razom pominie a som vlastne spokojný a šťastný. Skutočné bohatstvo sa skrýva za hranicami značiek, ktoré ohraničujú naše mestá. 

Betty si to valí dole bez rešpektu a my si ju počkáme na pol ceste na fotečku a keď tak aj na občerstvenie. Dopĺňam zatiaľ energiu z medjool datlí. Sedíme v kufri karavely a kecáme s chalanmi a už si to ku nám šinie Betty. Kristína sa ku nej vrhá s vodou a povzbudzuje ju. 

Je libo Betty vodu?

Betty si to okolo nás prefrčí a my sa teda poberáme na predávku do Liptovskej Osady, kde bude Kristína preberať štafetu. V dedinke sa obhliadame po šenku a pive, ale nakoniec sa zhodneme, že si doprajeme až v následujúcej dedine. Betty prilieta a kolíka sa chytá kapitánka Kristína. 

Zohratosť je pilier úspešných odovzdávok.

Kristína si to valí riadne a som rád, že v tíme máme takéto super bežkyne. Je radosť sa na tie bojovnice pozerať. Ono, nakoniec je fajn sa pozerať na bežiace ženy. Vždy je to viac oku lahodiace, ako upachtení chlapi, čo vyzerajú ako pred infarktom. Ženy to vedia proste zahrať v každej situácií a ešte sú pri tom aj usmiate a vtipné.
Do Vyšnej Revúcej je to niečo málo do 10 kilákov a 230 metrov stúpania. Príroda je tu krásna a trať sa celý čas vlní. Zastavujeme sa v šenku v jednej z časti Revúcej. Dostávam do pohára niečo podobné nealko radleru bez peny... Chalani si dávajú po malom, lupneme to do seba a valíme na odovzdávku, kde na nás bude čakať už druhé auto a tým pádom pre nás už padá. Pred odovzdávkou Kristína ešte skúša zabojovať a chce obehnúť bežca pred sebou a tak sa do toho vkladá. Zabúdame čipovať, ale vraj to nevadí nejak. Prehodíme nejaké slová s druhou posádkou a ideme si po svojom. Plán je sa niekde najesť a dúfame, že nám niekto uvarí dačo vegánske a nebudú to len suché zemiaky alebo ryža. Nakoniec uspejeme na Donovaloch. V hoteli nám uvaria rizoto a ku tomu si doprajeme čapované pivečko. Máme nejakých 6 hodín na odpočinok a tak ideme do Tesca v Banskej Bystrici niečo nakúpiť a skúsiť sa niekde na chvíľu prespať. Miesto na odpočinok padlo na  parkovisko Stráže, odkiaľ vlastne aj začína naša štafeta. Rozkladáme si spacáky na trávnik a ja sa snažím do seba natlačiť nejaké kalórie naviac. Lunter, rajčiny a dobrý čierny chlieb; nie je nikdy zlý. Počasie sa začína kaziť a môžeme očakávať čo chvíľu aj dážď. Zabalím sa do spacáku s tým, že si na chvíľu zdriemnem, ale jak som tušil, dážď mal pre nás iný program a tak sa balíme rýchlo do auta. Niektorí odvážlivci ostali ležať vonku pod stromom, ale ostatok sa tlačil vo vnútri dodávky. Tu Radek oznamuje kapitánke, že končí kvôli pretrvávajúcej horúčke, ktorá ho sprevádzala od poslednej etapy a nechce riskovať. Rozumné rozhodnutie v nesprávny čas akurát, ale treba ho rešpektovať. Jeho úseky si teda rozdeľujeme medzi mnou a Matúšom a Radek bude šoférom. Mal som ísť až 8. úsek a mať tak dosť času na odpočinok, no takto za hodinu valím jeho úsek. Robíme si čajík na plynovom ohrievači pod strechou z kufrových dverí a ja sa pripravujem na štart. Na toto som sa tešil a videl som v tom veľkú výzvu. Nálada mi stúpla a už som sa nevedel dočkať kedy budem na odovzdávke. Pršalo vytrvalo a ja som sa rozhodol pre najväčší minimalizmus. Čím menej toho na sebe ponesiem, tým menej budem mokrý a ťažký. Tielko, šortky a reflexná vesta s čelovkou. Tma už padla a bude našou spoločníčkou následujúcich 10 hodín. Radek ma odprevádza na štart. Prší riadne a ja tam nakoniec čakám cez 20 minút v daždi, úplne premočený. Zatiaľ chladno moc nie je, no ja už sa len modlím aby prišiel Michal s kolíkom a mohol som sa zahriať behom. Dážď s tmou komplikuje situáciu s overovaním bežcov a tak z diaľky bežec musí kričať svoje číslo aby sa vedel jeho parťák, čo na neho čaká pripraviť. Prichádza Michal a podáva mi pásku a ja si valím do mierneho kopčeka svoje tempo. Za mnou ide hneď ďalší bežec, ktorý sa mi; ale po pár stovkách metroch stráca. Prebehol som popod nadjazd a nebol som si istý, či idem správnym smerom a tak som spomalil a čakal na bežca za mnou, no jeho nikde. V diaľke som len videl, ako nejaké autá zastavujú pod nadjazdom a za chvíľu prefrčia okolo mňa. Par sekúnd som tam v tom daždi stál a čakal na toho bežca, no žiadny neprišiel. Usúdil som, že táto štafeta asi hrať čisto nebude a tak som sa rozbehol ďalej. S Matúšom som sa pred štartom bavil o tempe aké zvoliť na extra pasáž a bol som za to, že ju pobežím trochu pomalšom tempe aby som si ušanoval sily na posledný úsek. Predsa len, keď má človek 4 etapy miesto 3, tak sa to na konci môže už odzrkadliť. Jaksi sa mi; ale pomalšie tempo nedarilo udržať a tak som si išiel svoje, čo som aj trénoval. 4:20/km po celý čas na hodinách a mne sa bežalo veľmi dobre. Dážď ustal a svieži vzduch hnal vietor do chrbta. Občas som dobehol nejakého bežca, prehodil nejaké to slovo a povzbudil ho. Endorfíny mi tlačili na lebeňu a ja som si ten beh totálne užíval a chcel som bežať do Bratislavy na jeden šup najradšej. Zo Stráže do Hronskej Dúbravy to bolo dačo bez mála 11km/100m prevýšenia. Krásne tempárske úseky. Pribieham do Hronskej Dúbravy a štafetu dávam Matúšovi. Som totálne vo vytržení a tak si trochu ulietavam v cieli nejakými pokrikmi... Mám približne dve hodiny si trochu odpočinúť a zas pôjdeme do plných. Počasie sa na chvíľu umúdrilo a ja som si želal aby to tak aj ostalo. No neostalo a malo byť ešte horšie. 

Z Hronskej Dúbravy ideme teda do Žiaru nad Hronom, kde si pred Tescom na parkovisku dopriavame silnú kávu, ktorá nás riadne vzpružila. Kapitánka nevedela vraj ešte následujúci deň zaspať. Vybalil som tam všetko moje hipšterské náradie na kávu, French press, mlynček na kávu, zrno, cukorničku, lyžičky a zvaril malý zázrak :)  V tme je krásne vidieť naokolo blesky a jak sa búrka ťahá nad okolitými kopcami. Zo Žiaru čaká úsek Matúša. 

Hipšter kafé :)

 

Matúš pred svojou štafetou.

V noci sa nám opäť riadne rozpršalo. Chalani si prehadzujú kolík a Matúš kopne do tempa. Čo viem, tak to bol náš najrýchlejší úsek s priemerkou 4:12/km. Zo Žiaru nad Hronom sa presúvame do Hliníku nad Hronom a tam začína opäť môj úsek.


Prší a zrážky sú vraj pre daný región rekordné. Dávam si teda na seba "nepremokavú" bundu aby mi aspoň voda mohla stekať po nej dole, keď už budem premočený, ale nebol to dobrý výber. Teplo a dážď ma rýchlo zaparí a človek sa potí ešte viac. Je niečo pred pol nocou a Matúš mi podáva do rúk kolík. Môj úsek do Žarnovice má necelých 9 kilákov a skoro žiadne stúpanie a tak by som do toho rád dal čo to pôjde. Marek mi zapožičal jeho čelovku Petzl so 750 lumenami, ale v tom hustom lejaku bolo aj tak vidieť len pár metrov pred seba. Zo začiatku si držím tempo pri 4:00/km a v tom ma predbieha jeden z bežcov úplne inej ligy. Skúšam sa ho držať chvíľu, ale je úplne inej kvality a tak to po pár minútach vzdávam a idem si svoje. Moje Altry Instinct  4 jak sú široké a plné vody, vážia snáď kilo každá. Dobieham totálne vyčerpaný  a premočený. Som rád, že to mám za sebou a najradšej by som to niekde zabalil. Štafety sa chytá opäť Betty. Prezliekam sa do suchého no zisťujem, že jediná moja triga je mokrá od mokrých vecí v kufri. Trocha vystrečujem a usadám do auta.

Zo Žarnovice do Voznice je to kúsok a trať je kľukatá. Dážď trochu ustal. Vo Voznici čakáme pod strechou kufru na Betty. Poprchá už len a Kristína je pripravená na svoj predposledný úsek. Betty trochu mešká oproti plánu, no vraj videla bežať myši cez cestu. Smejeme sa, že či náhodou nemá halucinácie z vyčerpania. Vyzerá dobre a tak sadáme do auta a ideme pre dnešok na poslednú odovzdávku do dediny Brehy.  Po ceste stretávame Kristínu, jak sa drží jedného bežca a následne zisťujeme, že jej prestala svietiť čelovka. Podávame jej teda náhradnú a pridáva do tempa. Po ceste je kopec bežcov a vďaka reflexným prvkom ich je vidieť už snáď z kilometra. Na odovzdávke vo Voznici si všímame, že niekto asi súloži v toy toy budke. Evidentne tie kondómy čo dávali do štartovacích balíčkov bolo niekomu ľúto nevyužiť. Ledva, ledva, že tu toy toyku neprekotili. Nuž proti chuti, žiaden dišputát, veď láska si nakoniec nevyberá. Aspoň sme sa zasmiali dobre. 
Kristína dobieha, predáva štafetu opäť druhému autu a nám znova padá. Máme pár hodín na odpočinok a tak sa rozhodujeme, kde zhodíme naše telá. Telocvičňa v Komjaticiach bude naša spálňa. 

Do Komjatíc prichádzame niekedy po druhej hodine a čo najrýchlejšie sa zhadzujeme na zem a niektorí z tímu ostávajú spať v aute. Keď som konečne zaspal, budí ma Marek aby som vstával, že prší. Mal som chuť sa zakopať pod zem. Konečne som si mohol odpočinúť a zas dačo. Balím spacák a veci a ideme do vnútra školy. Všade po chodbách sú spiaci ľudia. Zhadzujem sa na prvý voľný flek a snažím sa zaspať, no ľudia celú noc prichádzajú a odchádzajú, chrápu v tandeme a svetlo na fotobunku je každú chvíľu v pozore... Mám dojem, že som na hodinu zaspal a v tom ma budil Matúš, že za chvíľu štartujeme. Už som sa nechcel zakopať, ale rozplakať sa od nemožnosti. Tak moc som chcel spať, že by som za to dal čokoľvek... Nejak sme sa premotali a dali do poriadku. Presso stroj, ktorý varil kávu pre bežcov, vypálil všetky zástrčky čo mala škola a tak som sa na kávu nedostal. Znova malá rana pod pás. Život býva občas riadne krutý a dnes si to na mne vylial všetko. Balíme sa a ideme teda na štart do Komjatíc, odkiaľ bude štartovať Matúš za chorého Radka. Zvarím tam vo French presse riadnu šupovicu na nakopnutie a ideme na odovzdávku. 
Stretávame posádku druhého auta, kecáme a čakáme na Michala.

Chladné ráno bude hrať bežcom do karát. Michal pribieha a Matúš berie štafetu do rúk. Jeho úsek Komjatice - Rastislavice je 8,6km dlhý, ale bude ho po dobehnutí čakať len hodinu odpočinku a znova beží. Málo času na regeneráciu a odpočinok. Presúvame sa do Rastislavíc, kde bude čakať na predávku Marek. Ten vyzerá fresh a v dobrej nálade aj vďaka odvaru, ktorý som ráno zvaril.
Po ceste stretávam starú známu Jitku, ktorú pred finišom trošku vyburcujem do tempa. Čakáme na Mareka a domáci, ktorému parkujeme pred domom nám ponúka pálené a snaží sa naviazať kontakt. Čím sme bližšie ku Bratislave, tým viac ľudia žijú behom a sú viac spoločenskí. Moc príjemná zmena.
Dobieha Matúš a Marek si to valí do svojho posledného úseku, Rastislavice - Selice. Tieto posledné úseky sú čisto rovinky a heaven pre tempárov. V Seliciach stretávam Kuba z rodu Vranovie a dávame si spolu svojku.

Selice s Kubecom.

 Betty mi zapletá v aute copík a ja do seba hádžem ďalší gél Agáve 9 a pár datlí, nech som dostatočne nacukrený na posledný úsek.  Marek prehadzuje kolík Matúšovi a ten si to valí opäť v parádnom štýle. Radosť pozerať na jeho techniku behu. 
Pár kilákov za Selicami, ale má problém s kolenom a žiada nás o ortézu. Skúša pobehnúť s ňou, ale bolesť mu nedovolí a zbytočne riskovať nechce. Kristína teda sťahuje Matúša z trate a berie si jeho úsek, ako náhradník. Do Šale je to nejakých 4-5 kilometrov.
Predávka v Šali je na hrádzi pri Tescu. Stretám tam opäť Kuba a rozcvičujem sa. Kubo štartuje chvíľu predo mnou. Bolo by fajn ho dohnať, ale asi nemožné. Dobieha Kristína, beriem kolík a valím za Kubom. Pasáž sa nesie cez celú Šaľu, námestie a bočné ulice. Mám pred sebou pár stovák metrov skupinu 3 bežcov a ich náskok pomaly skresávam. Tempo 4:15/km sa mi darí udržať až po rovinku za Diakovce, kde sa do nás opiera silný protivietor a tempo je rázom skoro 5:00/km a je to boj. Keď prestane fučať, je to ako by som zapol prídavné motory a beží sa mi super. Zo skupinky začína zaostávať jeden z bežcov  a ja sa zavesím na ostatných dvoch. Sám som zvedavý, pokiaľ dokážu držať toto tempo. Teplota je 18°C a na beh to je stvorené, no vodou nepohrdnem a popri trati sú ľudia ostatných tímov a tak si ju vyžiadam. Podávajú mi fľašu a tú následne po pár metroch odovzdávam druhému človeku, ktorý na to čaká. Niet tej vody, tak by som asi začal bojovať s nejakou krízou, ale vniesla do mňa novú vlnu energie. Obieham ďalšieho z dvoch bežcov a zavesím sa za prvého nech ma ťahá. 
Prichádza na mňa zvláštny pocit šťastia, že presne na toto som celý čas trénoval a i keď tempo nie je svetové, tak ho dokážem držať stále aj po posledných útrapách. Mám v nohách jeden extra úsek naviac oproti ostatným a stále sa cítim dobre a silno. Začínajú sa mi tlačiť slzy do očí a som vďačný Bohu za moje telo, ktoré ma stále drží a nesklamalo. Púšťam si Mp3 a song od Rolling Stones - Midnight rambler mi do žíl vleje kopec novej energie. Spomeniem si na nočné dlhé behy z práce o pol noci a všetky tie tempá a intervaly na Východnej. Kopem do vrtule a obieham vedúceho bežca, ktorý to nechce vzdať a drží sa ma, ale asi po pol kiláku začne zaostávať a ja hrotím ešte tempo pred finišom. Vidím pred sebou Matúša a ja si dovolím ešte záverečný šprint do cieľa... Odovzdávam kolík Betty, kontrolujú mi ID náramok a ja som šťastný, že to mám konečne všetko za sebou.
Z Horných Salíb sa presúvame rýchlo do Čiernej Vody. Razom zo mňa opadá všetka povinnosť a dovolím si začať driemať v aute. Jak keby niekto mávol čarovným prútikom a ja sa dokážem uvolniť.

V Čiernej vode ide ostatok povzbudiť Betty na záverečnú odovzdávku s Kristi a ja s Marekom ostávame v aute a kecáme. Strečujem a rollujem nohy. Vedľa nás zaparkujú Trenčania a prehodím s nimi nejaké to slovo. Pýtajú sa na názov Bylinožravci a či ozaj teda bežíme len na rastlinách. Prikyvujem, že hej a nejak sa do toho nevkladáme viac.
Prichádza spokojná Betty a je vidieť, že už toho začína mať tiež dosť. Rýchlo nastupujeme a valíme do dediny Potônske Lúky. Kristína práve beží svoj posledný úsek. Má už v nohách viac než plánovala a ja dúfam, že ku ničomu neočakávanému nepríde. Samozrejme to kapitánka zabehla na jednotku a výmena s druhou posádkou nakoniec dopadla super a naša časť je za nami. Sme spokojní a unavení. Dohadujeme sa, že upraceme auto, umyjeme okná a pôjdeme sa najesť do Bratislavy, kým nepribehne ostatok druhého auta. Máme pár hodín a tak ich treba okrem odovzdania auta, využiť na občerstvenie.

Na parkovisku si vybaľujem veci a nechávam ich usušiť. Snažím sa uvariť kávu, ale vo vetre mi jaksi môj varič nechce zohriať vodu a tak to zabalím a ideme do Bratislavy. Tam odovzdávame auto a ideme sa najesť do Balans bistra na riadny vegánsky burger a burrito. Určite každému odporúčam tento podnik. Cena nie je nekresťanská a človek sa tam naje veľmi dobre. 
Najedení sa teda poberieme električkou na nábrežie pri sade Janka Kráľa, kde je cieľ a odovzdávanie medailí.
Čakáme na Michala, ako na posledného bežca. Máme malý sklz oproti plánovanému príchodu, ale je to v pohode. Za chvíľu Michal pribieha a my všetci spolu si to bežíme do cieľa, kde nám následne na krk vešajú medaile. Fotíme sa, gratulujeme si, no mňa a Mareka tlačí čas a musím sa rýchlo pobrať na vlak domov.

Beh do cieľa

Fotenie s medailami

S odstupom času si môžem povedať, že to bol super beh. Veľa nových zážitkov a skúseností. Tých 30 hodín s minimom spánku za to určite stálo, no či si ešte niekedy vyskúšam takúto dlhú štafetu, uvidím. Po Vltave som sa zranil a po OTKD som bol týždeň v horúčkach po prechladnutí a ani po týždni nie som stále fit a schopný trénovať. Nadmerné zaťaženie a počasie si; vyžiadalo svoju daň. Moc ďakujem ľudom za skvelú atmosféru jak v aute, tak pri jednotlivých predávkach. Na chvíľu sme boli jedna rodina s jedným cieľom, ktorý myslím; sme dokázali splniť a ukázať ľudom, že nevyzeráme ako bledé trosky bez energie len kvôli tomu, že sa nestravujeme ako väčšina populácie. Nakoniec 12. miesto v mix kategórií je super a celkovo 71. miesto z 205 tímov hovorí za všetko. Tak isto ešte raz ďakujem sponzorom za ich chuť obetovať pre nás nemalé finančné čiastky, aby si 12 ľudí mohlo splniť svoj sen a v neposlednom rade, veľké ďakujem kapitánke Kristíne, že mala pevné nervy až do konca a celé to takto pre nás pripravila, no a ešte sa klaniam celému tímu za super bojovnosť aj keď nie všetci boli bežci na závodnej úrovni, ale dali do toho všetko čo mohli.

Hľa tu naše videjko, ktoré zrobila Luci :)

Rád by som teda predstavil tých "12" bylinožravých bežcov na rastlinný pohon, ktorí tento 345 kilometrový beh zvládli. Položil som im teda týchto 6 otázok:
1. - Ako a prečo si sa stal/a vegánom/vegetariánom
2. - Ako si sa pripravoval na OTKD
3. - Aké očakávanie si mal/a od OTKD
4. - Čo príjemného a zároveň najintenzívnejšie sa ti vrylo do pamäti počas OTKD
5. - Čo najemotívnejšieho sa ti podarilo prekonať na trati
6. - Čo si si nakoniec odniesol/a z OTKD okrem medaile :)

Luci

1. - Videla som film Earthlings a už dlhšie som nejedla mäso, ale potom som prestala jesť aj mlieko a vajcia.
2. - Trénovala som každý deň cca 7.5 km behy. Niekedy rýchlostne, niekedy iba tak pre vytrvalosť.
3. - Išla som do toho aby som dokázala sama sebe, že na to mám. Páčila sa mi myšlienka behu, mám rada športové aktivity v tímoch. Nemala som žiadne očakávania, iba som to chcela zabehnúť.
4. - Atmosféra v našom aute č.2 , navzájom sme sa povzbudzovali a zdieľali sme svoje tipy a triky na lepšiu výdrž.
5. - Beh o 4 ráno v daždi. Posledný kilometer som mala závrate, bolo mi na zvracanie, chcela som to vzdať. Potom začalo ešte viac pršať tesne pred odovzdávkou a tak som sa z posledných síl rozbehla a motivovala ma myšlienka suchého oblečenia a auta.
6. - To, že viem, že som to dokázala. Spoznala som aj super ľudí a až je mi teraz za nimi smutno, veď sme spolu prežili hnusné spotené chvíle a nakoniec sme spolu úspešne prebehli cieľom. 

Jakub

1. - Vegetariánom som sa postupne stal asi v 17tich kvôli zvieratám. Vegánom po 30tke, kedy som sa začal stretávať s vegánskou komunitou v Bratislave na vegánskych večeriach a uvedomil si, že krava nemá mlieko len tak z ničoho nič.
2. - Celoročne som intenzívne turistikoval a chodil denne do práce na biku. Snažil sa dodržiavať aspoň 4-5 silových tréningov v posilke za týždeň. Behal som len rekreačne, čo je škoda, lebo myslím, že keby som sa do toho oprel aspoň posledných pár mesiacov seriózne, mal by som oveľa lepší výsledok, výkonovo som na to mal. Stravu som veľmi neriešil, akurát som posledné 2-3 dni pred pretekom trochu zvýšil podiel pomalých sacharidov.
3. - Veľmi sa mi páčila myšlienka propagácie vegánstva a vegetariánstva na športovom podujatí. Chcel som zažiť pocit, že na niečom zmysluplnom makám s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. Sám som tam šiel s očakávaním, že to bude bolieť, že to bude náročné, že určite budú chvíle, kedy si budem v duchu nadávať, prečo som sa na to dal, ale že to nakoniec dáme a že to bude skvelý zážitok.
4. - Spolupatričnosť. Že sa z nás stala na dva dni malá rodina a makali sme na niečom dobrom spolu. Ten pocit, že nebežíš sám za seba, ale beží jeden pre druhého.
5. - Po dobehu prvého úseku som mal totálnu lavínu endorfínov a miloval som celý svet a všetkých ľudí okolo seba. Najväčšia kríza bol druhý úsek, ktorý bol v noci, v hustom daždi a nevedel som, či som sa nestratil. Tam som sa proste prepol do režimu stroj, dýchaš a bežíš. Tretí úsek sa ozvalo nedoliečené zranenie členka - tam som proste zaťal zuby a šiel cez bolesť, vedel som, že nikto z nášho auta už nebol v stave bežať o úsek naviac.
6. - Veľa malých pekných zážitkov a jeden veľký skvelý pocit. A sebadôveru, že dokážem zabehnúť s prestávkami tých 30. Doteraz som vždy behával maximálne 10 a je to pre mňa osobne veľký posun. 

Radek

 1. - Vždy nám bolo hovorené, že bez mäsa sa žiť nedá a ja som to 26 rokov bral ako fakt. Kvôli záujmu o zdravú výživu som sa stretol s prácou profesora T. Colina Campbella (Čínska Štúdia) a zistil opak. Že živočíšne produkty nám vlastne škodia a nepotrebujeme ich k životu. To my otvorilo oči a stretol som sa aj s etickými a ekologickými dôvodmi pre vegánstvo. Vtedy som sa stal zo dňa na deň vegánom a nikdy rozhodnutie neoľutoval.
2. - Začal som behať dlhšie úseky a smerom k závodu zvyšoval frekvenciu. Pre posilnenie stredu tela tiež 1-2 x týždenne core workout s vlastnou váhou.
3. - Skúsiť si, čo takýto dlhý závod obnáša, spoznať nových bylinožravých známych a šíriť vegánsku myšlienku.
4. - Na prvej nočnej odovzdávke, v úplnej tme a búrke mi došlo, akú šialenosť to vlastne robíme :)
5. - pri "spiacej" prestávke po prvom kole som v sebe musel vybojovať bitku so svojou hrdosťou. Z nepatrného prechladnutia sa vďaka nedostatku spánku pred závodom a stresu rozvinula chrípka a cítil som, že to nie je dobré. Rozhodol som sa a oznámil kapitánke, že odstupujem zo závodu, na ktorý som sa polroka tešil a pripravoval.
6. - Určite priateľov, pocit hlbokej sunáležitosti a veľa zážitkov.

Betty

 1. - Je to dlhší príbeh. Prvý dôvod je, že si neželám aby kvôli mne trpeli zvieratá (doma sme chovali zvieratka, od detstva som odmietala konzumovať ich telá), a ďalším dôvodom boli zdravotné ťažkosti s trávením. 
2. - Šesť krát do týždňa beh po 10 km, prevážne lesná cesta. K tomu cviky vlastnou váhou. Stravu som obohatila zelenými potravinami :) hlavne mladý zelený jačmeň. 
3. - Išla som do toho aby som spoznala ďalších športujúcich vegánov. Pre mňa dobrodružstvo :) výzva. 
4. - Príjemné- všetko, podpora...
5. - Pri poslednom úseku, po skoro 2 hodinovom spánku som začínala cítiť mierny krč v nohách, rozdýchala som to a predbehla nakoniec ešte troch bežcov :) 
6. - Priateľov, skúsenosti, rady, zážitky, všetko za čo som veľmi vďačná!

Ema

1. - Najlepšia kamarátka, ktorá je diabetička a zároveň študuje medicínu ma prinútila pozrieť si film Earthlings a prečítať si kopec vedeckých štúdii. Stala som sa vegetariánkou na strednej - pred viac ako troma rokmi, keď som mala 17 rokov. Samozrejme, že si všetci mysleli, že som blbnúca tínedžerka a do troch mesiacov budem letieť na inom módnom výstrelku. Nebolo to tak. Tešil ma fyzický pocit čistoty a duševná spokojnosť zo šetrenia životov. Tak sa experimentovalo a uberalo zvieracích produktov zo stravy a keď som sa dozvedela o Scottovi Jurekovi, už nebolo návratu. 
2. - Asi mesiac pred OTKD som bežala svoj druhý 42km beh, takže stačilo len udržiavať kondíciu z už natrénovaného. Akurát som začala behať viac do kopca na Sandbergu v Devínskej - kvôli 500m prevýšeniu na svojom prvom úseku. Kedysi som cvičila aj s činkami, no geneticky sa mi ľahko tvoria svaly a teda ma to akurát spomaľuje pri behu - čo je moja priorita a srdcovka. Takže len s vlastnou váhou a nejaká tá yoga. 
3. - Očakávanie bolo niečo nadpozemsky úžasné a to sa mi aj splnilo - lebo milujem diskomfort a nekaždodenné situácie. Nečakala som nič ľahké a bola som pripravená bojovať. Očko poškuľovalo aj po bedni... veď čo by to bolo keby team Bylinožravcov všetkých prevalcoval? Ešte som sa samozrejme tešila, že stretnem ľudí, ktorí majú rovnaké priority v živote ako ja. Identifikujem sa ako bežec vegán a som na oba tituly hrdá. Viem, čo to obnáša byť jedným aj druhým a preto hocikto, kto svoj život napĺňa rovnakým spôsobom ako ja je pre mňa ihneď niečo ako dlhoročný priateľ, ktorého si veľmi vážim. 
4. - Búrka, na ktorú som sa pozerala zo suchého auta s vedomím, že člen/ka nášho tímu s ňou naplno bojuje na trati. To by bolo k tomu intenzívnemu. Príjemné bolo jedlo, o ktoré sa všetci kamarátsky delili a priateľstvá, ktoré medzi nami vznikli v priebehu pár hodín. 
5. - Na ceste dolu kopcom na úseku Šturec som mala niečo zapichnuté v podrážke, ale povedala som si, že aj ak je to klinec, tak sa nezastavím! Druhý úsek bol dosť krízový - v daždi a o čase kedy inokedy spím jak poleno. Svieži vzduch, kúzlo čelovky a neznáma trať to však zachránili. 
6. - Zážitok, na ktorý budem do konca života spomínať s hrdosťou, láskou a vďačnosťou. Spoznala som 11 ľudí, z ktorých si každého jedného veľmi vážím a som rada, že takí ešte medzi nami sú. Videla som krásne miesta na Slovensku, kde som v živote nebola a pocítila som obrovskú lásku ku svojej krajine. 

Michal

1. - Vegetariánom vyslovene zo zdravotných dôvodov a vegánom na mesiac, na skúšku a nejako sa to predĺžilo už na vyše 5 rokov.
2. - Nič extra, iba beh párkrát do týždňa, tak ako kedykoľvek predtým.
3. - Iba ukázať aspoň niektorým ľuďom, že človek môže mať dosť energia aj z rastlinnej stravy a bez toho aby do seba "aj tak sypal chémiu" ako často počúvam.
4. - Myslím, že tam vznikla celkom príjemná partia ľudí. S  väčšinou z nich som sa predtým nepoznal a málokedy sa človek s niekym tak povediac skamaráti za taký krátky čas. Možno za to môže to zdieľané utrpenie :-D
5. - Krutý nedostatok spánku a naozaj krátke časy na regeneráciu medzi etapami.
6. - Že sa dá, aj keď sa ti strašne nechce a všetko ťa bolí, ale nemôžeš sa na to vykašlať. Keby som bežal sám za seba, tak poslednú etapu asi vzdám, ale takto som proste nemohol. Pomaly ale predsa..

Matúš

1. - Začal som variť vo vegetariánskej reštike, kde som sa naučil variť bez mäsa + ma názorovo ovplyvnila hudba. Hlavne hardcore a anarcho punk, kde je téma vegetariánstva/vegánstva, ekológie často zmieňovaná + moja nová frajerka tiež nejedla mäso ;) + samozrejme kopa dokumentárnych filmov o dopade živočíšnej stravy na našu planétu. Jednoducho som si spočítal všetky za a proti a bolo jasné ako sa rozhodnúť.
2. - Nič špeciálne, ako vždy som veľa bajkoval, každý deň do práce na bajku + výlety na mtb po Karpatoch, ako aj výjazdy na žiletke po rakúskych cestách + beh cca 2,3x týždenne(na striedačku tempák, fartlek, intervaly + ak sa podarilo raz týždenne dlhší beh 2-2,5h ) + plávanie, keď som bol pri jazere + workout na preliezkach 2x týždenne: zhyby, kliky, drepy, dipy. Strava bola pestrá, keďže pracujem 5 rokov ako šéfkuchár vo Veg life, mám každý deň na obed kopec výživného vege/vegan jedla, šalátov a sem tam nejaký ten fresh z čerstvého ovocia.
3. - Spoznať nových ľudí, ktorí sú mi hodnotovo blízki, propagovať bezmäsité stravovanie a pohyb. Užiť si kopec tímovej srandy a samozrejme zabojovať o dobré umiestnenie na pretekoch.
4. - Osamotený nočný beh v poriadnom zlejváku po tmavej ceste, ktorú na okamih osvetľovali blesky, ako za bieleho dňa a oči zvieracích divákov po stranách cesty.
5. - Pretek bol super, behalo sa mi dobre, takže žiadna kríza neprišla. Jediné čo ma mrzelo, že som musel skrečnúť posledný úsek, ktorý som nahrádzal za spolubežca, keďže ma rozbolelo koleno. 
6. - Spoznal som nových ľudí s vášňou pre beh. Taktiež si odnášam v spomienkach veľmi priateľskú atmosféru behu (skoro ako by to neboli ani preteky), úsmevy, priateľské doťahovania a radosť ľudí z behu. A tak to má byť!

Kristi

1. - Bola som už vege bábätko, no mamu donútili lekári to zrušiť. Keď som mala nejak 11, čítala som sériu kníh Sedem labiek za Penny o dcére veterinára, ktorá zachraňovala zvieratká a stala som sa doslova zapálenou bojovníčkou za práva zvierat :) Útulok pre psy bol môj druhý domov, spolužiakom som robila prezentácie o týraní zvierat v cirkusoch no a prestala som jesť mäso, čo moja mama s radosťou podporila. Vegetariánkou som najmä z environmentálnych dôvodov, no úplne zvrhlá mi aj predstava prežúvania mŕtvych bytostí. Za tie roky (15+) som si od toho už absolútne odvykla.
2. - Každý deň jazdím do práce na bicykli a keďže bývam na kopci s nejakým 7-percentným prevýšením, je to celkom pekný tréning. Popritom cvičím kalisteniku a jogu, občas si idem zaplávať, liezť na stenu, v zime bežky, lyže. Behávam tak 2-krát týždenne rôzne dĺžky. Môj obľúbený je okruh v lese nad Dlhými dielmi "hore kopček, dole kopček" o dĺžke nejakých 8 km, ale dávame si s Matúšom občas aj intervaly alebo rovinu. Vyslovene však neznášam betón, tam idem behať len vtedy, keď sa kvôli počasiu inde nedá. Behávam aj bicyklujem inak celoročne, aj počas zimy.
3. - Tím Bylinožravci som sa rozhodla dať dokopy po mojom prvom roku na OTKD, ktorý ma absolútne nadchol. V tom čase som dosť fičala na knihe Jedz a behaj od Scotta Jureka a keďže môj predošlý OTKD tím bol celkom vyvalený z toho, že som vege, zdalo sa mi, že ešte stále na Slovensku nechápeme, že aj špičkoví atléti sú vegáni a vegetariáni. Povedala som si, že by sme s naším tímom mohli ukázať, že športovať sa dá aj na rastlinný pohon a myslím, že sa nám to aj celkom pekne podarilo :)
4. - Toho je kopec. Nadšenie na štarte; beh môjho prvého úseku medzi Liptovskou osadou a Vyšnými Revúcami, kde ma každé jedno protiidúce auto povzbudzovalo, či to boli bežci alebo nie; pocit zvláštnej slobody, keď som si karimatku so spacákom rozložila na trávniku odpočívadla Stráže, čo by som v normálnom živote asi nikdy nespravila; zistenie, že sme v priebežnom poradí prví v kategórii; stretávania s kamarátmi z iných tímov počas cesty; strašne milé bolo, keď mi na nočnom úseku uprostred lesa vypla čelovka, nevidela som ani na krok, tak som tam musela taká tápavo krokom našľapovať, kým na nedobehol chalan, ktorého som predtým trhla a bežali sme spolu; úsmev organizátora v telefóne nad názvom nášho tímu ("áááá, jasné, vegetariáni!"), keď som mu nahlasovala zraneného bežca; ako mi chalani z iného tímu ponúkali v rade za sebou: vodu, ionťák, orech zo stromu a strašne mi fandili a potom si ma počkali aj v cieli; ako som z posledných síl nahodila pred odovzdávkou šprint, aby ma nepredbehol jeden týpek a keď som potom ležala zničená v tráve, tak mi došiel pogratulovať za to, že ma nepredbehol no a pohľad na tváre mojich parťákov v cieli. Zničení, ale so šťastím v očiach z toho pocitu, že si siahli na dno svojich fyzických aj mentálnych síl, prekonali sa a zistili, koľko sú toho vlastne schopní uniesť :)
5. - Prvé zablúdenie pri šoférovaní, keď nás navigácia v mobile posielala opačným smerom a ja som sa na seba strašne hnevala, lebo som nestihla prísť na to, ako gps nahodiť do navigácie v aute a museli sme sa navigovať s knihou. A ako som si pred posledným úsekom dala nejaký gél a tak strašne ma z neho bolelo brucho, že som nemohla dýchať. Fučala som ako pri pôrode, no ani to moc nepomáhalo. To bolo najdlhších 11 km v mojom živote.
6. - Najlepší zážitok tohto leta. Pocit, že keď opustíš svoju konformnú zónu, objavíš v sebe skrytú silu a obrovský pocit slobody. Že vlastne nezáleží na tom, či máš dobré vlasy a či spíš na mäkkom alebo stredne tvrdom matraci. A strašne krásne zistenie, koľko sú ľudia ochotní obetovať pre tím. Spoznala som nových úžasných ľudí a verím, že to neboli naše posledné spoločné preteky :) No a v neposlednom rade mám z tohto ročníka jednu obrovskú kapitánsku organizačnú skúsenosť. V tíme 12 ľudí sa mi vystriedalo asi 20 ľudí, musela som vybaviť sponzora na dopravu, všetkým všetko vysvetliť a zabezpečiť, aby každý bol tam, kde má byť, vtedy, keď má byť a robil to, čo má robiť. Nezaobišlo sa to bez pár chýb a trochy nervozity, za čo sa všetkým ospravedlňujem, no nakoniec sme všetko zvládli na jedničku!

Marek

1. - Nikdy som nemal extra rád mäso. Keď som bol malý, tak sme chovali kurence a zajacov. Staral som sa o ne a jesť ich mi bolo príliš ľúto :). Jedol som teda len bravčové a hovädzie a tak bolo aj možno trochu jasné, že časom sa stanem vegetariánom :). Zlom nastal v lete, keď sme mali na záhrade veľa zeleniny a vždy k tej zeleniny sme mali nejaké mäso a to ma už nebavilo jesť zdravé a zároveň mastné jedlo a tak som sa stal vegánom. 
2. - Na OTKD som sa ani moc nepripravoval. Bral som ho ako doplnkový pretek :D teraz trénujem na Košický maratón :)
3. - Viac krát som sa chcel zúčastniť takéhoto štafetového behu, len som sa trocha bál, čo by na mňa hovorili druhí spolu bežci, keby som im povedal že som vegán :) a toto bola príležitosť ktorá sa neodmieta. Rovnako zmýšľajúci ľudia, ako ja a tak nebolo o čom :D ale som strašne rád, že sme ukázali ľudom že aj bez mäsa sa to dá :) 
4. - najviac ma dostalo že som dokázal pri nedostatku spánku stále bežať :) pri obyčajnom dni by som si povedal kašlem na to... Nejdem behať, ale keď bežíš pre tím prekonáš sa :) 
5. - Najemotívnejší asi bol nočný beh v daždi, keď som niekedy dosť nadával na dážď a posledný úsek, kde som po 4 kilometroch dostal kŕče v stehnách.
6. - Zážitok na celý život, na ktorý môžem len v dobrom spomínať. Spoznal som super ľudí, bez ktorých by som to asi nezabehol.

Jiří

1. - Dôvodom bol ryžový pôst, ktorý som podstúpil kvôli chorobe. Za 30 dní som schudol 22 kíl a vyčistil som si svoje telo a myseľ natoľko, že už som sa nikdy ku klasickej strave nevrátil. Bolo mi ľúto špiniť niečo tak čisté a krásne, ako moje telo na ktoré som dovtedy nikdy nebral ohľad. Zo začiatku to teda bolo zo zdravotných dôvodov. Neskôr prišiel dôvod spirituálny (karma) a až poslednú dobu sa ozýva etická stránka a tak vegánstvo je pre mňa jediný možný životný smer. V októbri začne 4 rok na rastlinnej strave i keď med som, ako jedinú živočíšnu zložku ešte chvíľu jedol, no už viac než rok ani ten. Podľa všetkého už som mal byť dávno pod zemou na nedostatok bielkovín, vitamínov a minerálov.
2. - Na OTKD som sa nepripravoval nijak zvlášť špeciálne. Akurát som zamenil kopce a lesy za asfalt a rovinky, kde som si piloval tempá a intervaly. V stravovaní som dosť nad vecou a tak sa nejak nestresujem, či je treba dačo meniť. Jem koľko mi chutná a čo mi chutná. Snažím sa jesť čo najviac lokálne a sezónne. Veľa ľudí sa sklamalo v rastlinnej strave práve preto lebo nejedli dostatočne veľké množstvo. Kaloricky to nezvládali. Dokážem odbehnúť 50ku tak isto dobre na chia a citróne, ako s žalúdkom plným lunter nátierky.
3. - Očakávania neboli radšej žiadne. Tento rok mi očakávania kazili sezónu a tak som sa uspokojil s tým, že by bolo dobré aby som sa nezranil a pretek si užil.
4. - Veľmi príjemné bolo, keď som pri nočnom behu zistil, že tie dve oči v diaľke sú vlastne reflexky. Myslel som si, že si nas*riem v tú chvíľu do trenírok. Bežal som do mierneho kopčeka a v diaľke som uvidel dve svetielkujúce oči. Nasmeroval som na tú vec svoj lúč čelovky a začal kričať po tej zvery, no zver sa nepohla a tak som zastavil a začal tlieskať a skákať aby ušla, no zver nereagovala. Nakoniec mi to nedalo a pomaly som sa priblížil. Boli to len šikovne nastrelené 2 reflexky... ten úsek bol aj pre mňa totálne ustrelený a endorfíny ma tak dopovali, že som mal chuť odbehnúť celú štafetu sám. Pri odovzdávke som bol total high a miloval som všetkých a všetko.
5. - Môj posledný úsek, kde som bežal v skupinke bežcov a jak pomaličky jeden za druhým odpadávali a mne sa hrnuli do očí slzy šťastia, že presne na toto som sa celý čas pripravoval. Že tie nočné behy a tréningy mali zmysel. Viera v pripravenosť a to, že mi Boh dovolil používať toto telo ku veci ktorú milujem a tou je beh.
6. - Spomienku na super ľudí s ktorými si určite v budúcnosti ešte dačo odbehnem.