Peter Wohlleben -   Tajný život stromov

 

Peter ako hájnik v Nemecku a zároveň autor knihy, píše o živote stromov, ako komunikujú, čo cítia, čo nám prezrádza sfarbenie lístia, ako sa rozmnožujú a celkovo je kniha plná faktov a prekvapujúcich poznaní. Autor sa nebojí vnášať do tajov lesov trochu humoru, ale aj skepsu ohľadne toho čo všetko človek robí naopak a proti prírode. Objasňuje čoho sa ľudstvo dopúšťa a jak by sa dali robiť zmeny už len tým, že necháme les lesom bez zásahu.   Čítanie je príjemné a každý kto ju dočíta do konca asi nebude už viac vnímať strom ako kus dreva v lese, ale možno skúsi prehodiť pár slov s pánom Dubom alebo slečnou Jelšou alebo len začneme viac vnímať spev vtákov,zvuk hmyzu a uvidíme zrazu, že les nám doposiaľ prázdny a mŕtvy je vlastne plný života a energie... 

Letecká 100vka aneb ako som si skúsil skoro Ultra.

 

“Neúspech by mal byť naším učiteľom, nie naším hrobárom. Neúspech je oneskorenie, nie porážka. Je to dočasná odbočka, nie slepá ulička. Neúspech je niečo, čomu sa môžeme vyhnúť iba tým, že sa rozhodneme nič nehovoriť, nič nerobiť a ničím nebyť.” – Denis Waitley

 

 Po 4 dňoch od nevydarenej L100 som sa konečne dokopal napísať pár riadkov o tom, čo sa vlastne na trati stalo, ako som sa cítil a či by nakoniec bolo v mojich silách zvládnuť trať.

L100 mala byť moja top akcia pre tento rok a tomu som sa aj podriadil s plánovaním či už tréningov alebo osobného života. Odbehnúť si 100 kilometrov skreslo v našich hlavách počas cesty z Čachtického krváku v aute s Miladkou a Marošom Gekonom.

Slovo dalo slovo a rozhodli sme sa, že ja a Miladka vyskúšame na jar Leteckú.

Týždeň pred závodom som si chcel ešte poriadiť na pretek pár drobností a tak som navštívil na Električnej ulici, outdoorový obchod Bernosport  s tým, že by som si rád kúpil bežecké ponožky a kompresné návleky od Royal Bay. S firmou RB mám pomerne dobré skúsenosti lebo podkolienky fungujú i keď teraz už len dožívajú po 3 rokoch používania a nikdy nebol s nimi problém. Len podkolienky mi stláčajú prsty k sebe a na dlhých tratiach mávam krvavé prsty od trenia nechtu na vedľajší prst, tak som sa rozhodol pre lýtkové návleky. Ponožky som si vybral od značky Inov8 Race Ultra ktoré môžem vrelo odporučiť. Malá kompresia a sedia skvele. Nikde žiadny šev čo by nejak bránil prščekom v robote a tak isto schnú veľmi rýchlo. Majiteľ mi vyčaril úsmev keď mi ponúkol na tovar zľavy a ja som si spokojne odniesol tovar domov.

Ku príprave ku samotnému preteku asi moc nenapíšem lebo sa jednalo o môj prvý dlhý ultra trail. V Skratke asi len toľko, že som od decembra začal prípravu pomalými nízko tepovými behmi až do polovice februára, kde som sa snažil znížiť tepovku, čo sa mi aj podarilo. Pri príprave som dbal aby som sa nezranil a tak som moc na kilometre netlačil. Mesačné objemy boli od 170 do 270 kilometrov a  nastúpal som dačo okolo 18 tisíc výškových metrov. Každý víkend som sa snažil odbehnúť dlhší beh cca 20-25 kilometrov. Od polovice februára som začal zaraďovať aj intervaly a tempové behy a striedal týždeň s objemom a týždeň na výkon. Skoro každý deň som sa snažil precvičiť stred tela a nohy nejakými 10-15 minútami. Či je to dosť alebo málo nedokážem posúdiť, ale vždy sa dá nabehať viac. Neplánoval som žiadne umiestnenie, ale len sa zúčastniť a dobehnúť pretek pod 20 hodín čo by bol pre mňa obrovský úspech.

Na pretek som mal nachystaných 600g datlí odrody Deglet Nour lebo som si nebol istý s občerstvovacími stanicami a ich výberom. Počasie nám nemalo vôbec priať. Pršanie, mráz, nárazový vietor, sneh, blato a celkovo riadna zima. Oblečenie na pretek som si bral teda nepremokavé i keď premoklo behom hodiny, ale ono to samozrejme lepšie znie a človek sa cíti viac suchší keď to navlečie na seba. Pod bundou ma mali hriať rukávniky a funkčné prádlo od slovenskej firmy GEKONsport  . Tak isto som si zobral jeden náhradný set prádla a 2 páry náhradných ponožiek. Ruksak plný vecí a fľašky s vodou mi pripadali obzvlášť ťažké a na tomto by som mal popracovať do budúcnosti a niesť ozaj len to nevyhnutné. Ambitky si nastavujem tak aby mi Gps záznam vydržal 24 hodín a do hodiniek si nahrávam tak isto mapu pre navigáciu. Terén som viac menej poznal až na pár kilometrov trate. Myslel som si, že ma trať nemá ako prekvapiť, no mýlil som sa.

Ráno budíček 4:00. Raňajky ako vždy, chia a citrón a viem, že som vystaraný s hladom na najbližšie hodiny. S Kubom a Ďurom som dohodnutý na bus 4:40 a tak sa stretávame na zastávke. V buse prehodíme nejaké slová a už sa registrujeme v Sokolovni pri futbalovom štadióne. Prezlečiem sa a ideme sa nastúpiť von pred budovu a očakávame štart. Stretávam Simonku a Tomáša Podperu ktorý si to ide s chalanmi odbehnúť po Inoveckú chatu a Peťa Knížata ktorý si to ide skúsiť odbehnúť v horúčkach. Ešte sme si stihli spravili jednu fotečku spoločnú a už si valíme každý svoje. 

Ja a Jakub na registrácií (foto Eva Kovalčíková)

Zľava : Ďuro, Tomáš, Kubko, Ja, Miladka, Rasťo a Andrej (foto "bežec")

Zo začiatku to vyzerá na riadený chaos a kopec bežcov prelína cesty sem a tam a autá dávajú nervózne prednosť. Chalaniska, ktorého míňam pred prechodom prehlasuje, či je koniec sveta keď všetci bežia. V každom prípade koniec sveta neprišiel a tiež keď raz príde, určite nebudem utekať s paličkami v rukách a v reflexnom oblečení. Začiatočná bublina bežcov sa už trhá prvé stovky metrov a ja neviem aké tempo nasadiť. Riadim sa teda podľa bežcov,  ktorých poznám. Chvíľami pobehnete  a potom zas kráčate a tak stále dokola a najlepšie to udržať 104 kilometrov. Poprchá, ale nejak mi to neprekáža zatiaľ. Pripájam sa ku Rasťovi, urobím fotečku a valíme si to každý sám po svojom. Na Brezine míňame prvý kontrolný bod a ja si ho fotím s tým, že si ich dopíšem potom naraz na chate.

V pozadí Čiernachov, Macková a Inovec pod hmlou vpravo.

Jeden z kontrolných bodov

 

Pršať neprestáva a ja si dávam na seba nepremokavú šušťačku s kapucňou. Keďže som bol mokrý a na to som si dal nepremokavú bundu, ktorá vôbec nedýcha tak som sa akurát riadne sparil, ale aspoň mi bolo teplo. Trasu som si rozplánoval tak, aby som na každej živej kontrole cca každých 20km dobehol pod 4 hodiny, čo bolo aj reálne v mojom tempe bez toho aby som nejak moc tlačil na pílu. Stúpame popod Čiernachov a nám na hlavičky miesto dažďa začína padať niečo podobné snehovým vločkám.

Rasťo a cesta ku Čiernachovu

Zatiaľ mám nohy,ruky v suchu a vcelku si beh aj užívam. Pred Mackovou mi Rasťo uchádza z dohľadu a ja sa nenechávam uniesť jeho tempom a idem si stále to svoje. Pri zbehu do Mníchovej Járky mi uchádza noha a padám na koleno. Blato na lesnej ceste je šmykľavé riadne a tak hľadám alternatívne cesty bez blata. Koleno trošku pobolieva, ale nič vážne. Prebieham cestu a valím si to do kopca smerom na Inoveckú chatu. Začínam cítiť vodu v topánkach a rukavice mám premočené. Teším sa hore na chatu do tepla na čaj a niečo zajesť. Snažím sa zjesť 3-4 datle každú pol hodinu a piť čo najviac vody, ale v takom chladnom počasí to do človeka proste nejak nejde i keď aj tu sa môže človek rýchlo dehydrovať, obzvlášť v nepremokavom oblečení, ktoré nedýcha a človek sa pod tým potí ďaleko viac než normálne. Cestou hore na mňa zaútočí nepriateľ číslo jedna pre bežca... Príroda volá a ja si to zabehnem kúsok od značky vyriešiť. Čas nejak neriešim a tak tento sklz neberiem nejak vážne aj keď ma poobiehalo určite veľa bežcov. Pomaličky ukrajujem z výškových z Inovca a popri cestičke drepí bežkyňa a vykonáva potrebu jak keby o nič nešlo. Trochu sa nad tým pozastavím a premýšľam, či ultráci sú tak ostrielaný všetkým, že aj takéto intímne chvíle môžu zdielať za verejné bez náznaku hanby alebo váhania. Popravde mne osobne to nevadilo vôbec, tak asi na takéto podujatia chodia ľudia čo sú prírode akurát trošku viac než blízki a všetko čo sa tam deje sa deje v lese a tudíž to tam asi aj ostane. Paradox keď o tom píšem na blogu hehe. Pribieham na chatu niečo po 9:00 a s časom som spokojný. Dávam si horúci čaj a nejaké ďatle. Z občerstvovacieho stola mi nepadne nič do chuti a tak sa nepokúšam nič ukoristiť. Odovzdávam hárok s vyplnenými indíciami kontrol, dostávam štempel a z chaty odchádzam po 20 minútach. 

Živá kontrola a občerstvovačka na Inoveckej chate 20km

Vonku stále sneží a teplota sa blíži k nule. Predsa len to je o pár metrov viac než v meste. Som na kompletku premočený, ale myseľ mám stále v dobrom stave. Pri driapaní na zjazdovku prehodím pár slov s chalaniskom z  Nemecka. Jak sa sem dostal, ako sa dozvedel o Leteckej a tak. Mal na sebe riadne veliký batoh a bol oblečený skôr turisticky a toto ma vcelku fascinuje. Ako dokážu s takým nákladom na chrbte držať také tempo po celý čas a čo v tých ruksakoch vlastne majú... Poprial som mu teda veľa síl a šťastia a hneď na to zdravím Adama Lisého ako točí alebo fotí bežcov. Po červenej sa dostávam na kótu a počasie je tu pod psa. Hmla, sneženie a zmrznuté ruky, ktoré sa mi občas podarí nejakým zázrakom zahriať. Popravde palice sú v takej situácií akurát veľká príťaž a vôbec mrznutiu rúk nepridávajú. Mohol som ich síce založiť do batohu, ale to ma napadlo až teraz. Nuž po vojne je každý generál. Následovala vcelku pekná a behatelná časť Inoveckého hrebeňa. Bočný vietor mi síce občas vyfúkaval sople z nosa a zmrzlý sneh v rýchlosti robil peeling na tvári, ale ináč som si pripadal ako na Kanárskych ostrovoch na dovolenke. Nič ma nemohlo rozhodiť a užíval som každý krok. Premýšľal som o tom či po ceste nebola nejaká tajná kontrola, ale nič som nevidel. Aj keby bola tak pre mňa bolo viac dôležité pozerať popod nohy ako na okolité stromy. Nechápem prečo vlastne ľudia podstupujú takéto podujatia v tak nechutných podmienkach a s úsmevom na tvári kopec krát. Tá zmierenosť so situáciou  a prijatie toho všetkého asi je kľúč k úspešnému absolvovaniu. Teším sa na ďalšiu živú kontrolu a na zeleninový vývar ktorý tam má byť. Kontrola sa nachádza na chate Pod Bezovcom čo je lyžiarske stredisko na 40. kilometri. Cestu sem som poznal dobre. Popri ceste bolo niekoľko neuveriteľne krásnych a statných stromov a tak som zdravil čo to išlo a čo som si dokázal všímať. Akonáhle sme zostúpili nižšie, tak prestalo pršať a sneh vystriedalo blato. Veril som, že už to môže byť len lepšie. Premočené rukavice som teraz dokázal zahriať a dokonca som veril, že ich dokážem aj na rukách usušiť svojím teplom čo sa mi aj podarilo. 

Pod Skalinami

Cesta na Bezovec a stromvládca Buko

Na chatu Pod Bezovcom prichádzam na obed o 12:10 a do rúk mi dávajú teplý hrnček polievky. Zhadzujem zo seba oblečenie a dávam ho sušiť. Druhý set som si chcel nechať na neskoršie, asi až na 60. kilometri. Dávam si suché druhé ponožky a ostávam vyzutý aby som si užil aspoň chvíľu pocit suchých nôh. Prehrabávam sa v polievke a zisťujem, že je slepačia... No popravde som ostal znechutený viac než zo 40 kilometrovej trasy plnej blata, snehu atď. Nieje nič horšie než keď človek očakáva riadnu papinu a dostane sa mu to čo by nikdy nechcel. Ponúknem vývar teda bežcom, ale nikto sa ho nechce ujmúť. Chatárka sa pýta, že prečo si neprajem vývar tak jej vysvetľujem, že som počítal so zeleninovým vývarom jak bolo písané a , že teda mäso nejem. Niektorý mi dali dobrú radu aby som teda vyjedol len vývar a mäso nechal tak. Rada nad zlato... Pozerám na stôl s občerstvením, ale nič pútavé na ňom nevidím. Beriem si teda dve jablká a dva mesiačiky grepu na chuť. Mám dostatok datlí na prežitie nukleárneho útoku tak si nerobím starosti stým, že by som bol bez energie a za ďalšie na ďalšej živej kontrole majú byť aj vegánske vecičky a tak na tie sa moc teším. Niečo cez pol hodiny strávenej na chate som stále vo svojom limite a vyrážam zdolať ďalších 20 kilometrov do Duchonky. 

Zjazdovka na Bezovci

Viem, že Ďuro mi v telocvični vravel o lúkach a zlej orientácií na nich, kúsok za Bezovcom. Natráfal som sa na dvoch bežcov a išiel som s nimi. Po chvíli mi ich tempo nebolo moc príjemné a tak som si išiel svoje a tu využívam prvý krát navigáciu na hodinkách. Ku prekvapeniu bola navigácia presná, no nechápal som ako je možné, že po 8 hodinách behu mám vytasanú baterku, keď som si nastavil výdrž na 24 hodín s tým, že signál bude biednejší, ale predsa bude. V duchu si hovorím, že to mám za to, že som si to poriadne nevyskúšal pred pretekom a tak teraz trp. Spoliehal som sa trochu na techniku a tá mala v pláne ma pri najbližšej možnej príležitosti zradiť. Nečakal som, že tá možnosť príde za kilometer a hodinky povedia stroho "Saving exercises". No tak to by sme mali. Cez lúky som síce prešiel, ale celkovo túto časť od Bezovca po Duchonku nemám vôbec prechodenú. Prebieham okolo družstva alebo teda to čo z neho zostalo a z lúk sa vraciam späť do lesa. Nohy začínam trochu cítiť. Skôr ako lýtka mám trochu odpálené pravé stehno zo zbehov, ale nič hrozné. Veď už idem cez 40 kilometrov a tak nejaká tá boliestka skôr či neskôr musela prísť. Po asfaltke som mal prísť ku rázcestníku Horáreň pod Kostolným vrchom, kde z červenej sa budem napájať na modrú. Fotím si kontrolný bod a valím si to po modrej. Stále nikoho nestretávam, ale tak to sa stáva na takom kilometri. Stopy tam sú nejaké aj keď už sú zmyté dažďom a ťažko poznať od čoho sú. Stále sa mi darí držať behatelné tempo a myseľ zatiaľ nič nevymýšľa. Bežím si po krásnej lesnej ceste, ktorú lemujú husto rastúce nízke duby a pod nimi všade obrastené skaly čerstvým zeleným machom. Je to tu jak z rozprávky a trať mi prídáva na optimizme. Ohlasuje sa nepriateľ číslo jedna opäť. Schádzam z trate a musím vyhrabať papier zo spodku ruksaku. Rozhodujem sa, že pokiaľ mám behať nejaké takéto ultra záležitosti tak do budúcna budem potrebovať dobrú vestu alebo ruksak. Inak to proste nejde. Nemám dostatok vačkov a nemám si kde dať potrebné veci ktoré by mali byť po ruke a tak za každým musím zhadzovať ruksak. Lezie to na nervy a otravuje to človeka. Vraciam sa späť na modrú a bežím miernym klesaním a míňam rázcestník Gonove Lazy. Pozerám do itinerára a tento bod tam nenachádzam. Hovorím si, že šak asi každý bod nebude zapísaný v itinerári a tak bežím ďalej. Z lesa vychádzam na poľnú cestu a hneď na to mám  stúpanie do kopca. Snažím sa v hline nájsť stopy bežcov, ale vidím len zmoknutú stopu crossy ktorá tadiaľ niekedy šla. Hovorím si, že šak som na modrej a to je dôležité a tak sa driapem na kopec s vysielačom. Obzerám sa pred kótou či náhodou neuvidím niekoho, ale nikde nikto nebol. Čudné a začínam sa strachovať, že tu už niečo ozaj nehrá. Dostávam sa na kótu a mne sa vynorí krásny výhľad na okolie. Snažím sa zorientovať a v diaľke hľadám siluetu Topolčianskeho hradu, ale nikde nič nevidím, až niekde v diaľke vidím dymiace komíny jadrovej elektrárne Jaslovských Bohuníc. Kurva! Hreším a preklínam svoju existenciu a vtedy som zistil, že som celý čas išiel do protismeru po modrej a vyhodilo ma pred Piešťanmi. Ostávam zúfalý a demoralizovaný. Bez chuti pokračovať a bojovať ďalej. Zabehol som si síce 7 kilometrov zle, ale späť ďalších 7 by som asi nezvládol. Možno fyzicky hej, ale morálne ma to totálne zlomilo. 

Výhľad z vrchu Skalka a vľavo v strede je dymiaca jadrová elekráreň

 

Mesiace tréningu sú zrazu úplne nepodstatné a tak z kopca to zbehnem do dediny, kde sa uisťujem ozaj o tom, že som presne na opačnej strane jak som mal byť. S domácim sa púšťam do reči a púšťam si mobil pre zistenie polohy. Krutá realita mi ukazuje, že som 5 kilometrov od Piešťan v dedinke s názvom Hubina. Rozhodnutý, že moje ďalšie kroky budú smerovať do Piešťan na vlak, volám ešte Marošovi, že teda končím a píšem bežeckej podpore Peťke, že to balím. Maroš sa mi ponúkne s odvozom aj keď sa ho snažím presvedčiť, že to nieje nutné. Kráčam a premýšľam aké by to bolo keby som nezablúdil. Teraz som si mohol dopriavať odpočinok na Duchonke a tlačiť do lebene vegánske dobroty. Nuž človek mieni a Pán Boh mení.

Celkovo do Piešťan to bolo niečo málo cez 60 kilometrov a cítil som sa fyzicky vcelku fajn len to sa môže zmeniť po ďalších 10 kilometroch na peklo. Nad kúpeľným mestom vyšlo slniečko a krásna dúha. Asi taká malá satisfakcia od  Boha za to počasie čo  malo trápiť moju maličkosť a trochu ma chcel tým povzbudiť, že má ma aj tak rád. Uškieram sa a dávam mu teda za pravdu, že všetko má svoj dôvod. Dokonca aj moje blúdenie malo zmysel, len pre mňa zatiaľ bez odpovedi.
Ostatok samozrejme dobehol jak sa patrí v šťastí a poriadku. Obzvlášť musím povedať, že Miladka to zvládla na jednotku! Jej prvý ultrák a zmákla to parádne. 
Letecká 100vka mi dala mnoho skúseností ktoré sa nedajú nikde kúpiť ani vyčítať. Tie si treba odžiť a vytrpieť na trati a preniesť ich do ďalšieho preteku a tam ich skúsiť zužitkovať.

Už teraz sa teším ako sa začnem pripravovať na Štefánik Trail o dĺžke 140 kilometrov, snáď s lepším koncom pre mňa.

Dúha v Piešťanoch a počasie na jedničku

Beh Štiavnickými vrchmi 50 km

                                                                 "Kto nepozná prírodu skrze lásku, ten ju nepozná vôbec."

                                                                                            Karl Wilhelm Friedrich Schlegel

 

Punkový kolotoč s ultrabehmi nikdy nespí a TK Filozof  si pre nás nadšencov ultrabehov a diaľkových pochodov pripravil ďalšiu akciu v Štiavnických vrchoch. Keďže sa blíži termín Leteckej 100ky na ktorú je prihlásených viacero mojich bežeckých priateľov a ja tiež  , tak sme nechávali posledný víkend bez plánovania nejakej akcie. Len nechať si voľný víkend je pre závislákoch na endorfínoch a bolesti veľmi ťažké a tak sme pokukovali po niečom behatelnom. Na výber sme mali z dvoch pre nás zaujímavých behov a to Beh cez Hubalovú 22 km, ktorý sa radí do behov zo série "Výživnej štvorky" alebo Beh Štiavnickými vrchmi 50 km BS 50. 
Podaktorí Hubalovú absolvovali po minulé roky a tak sme sa zhodli , že BS 50 bude asi lepšia alternatíva a podľa môjho názoru aj dobrá príprava na L 100. Hubalová je "krátka" a je to hlavne pretek kde ide o niečo a ja súťaživec by som sa tam asi najskôr dobre odpálil. Rozhodnutie teda znelo, že keď už poznáme cestu do Žarnovice tak prečo týchto skúseností nevyužiť a vycestovať do Štiavnických vrchov a prebádať nové mieste v našej malej krajine.
Naša punková zostava bola nakoniec Jakub, Miladka, Rasťo a Katka.


 Budíček 4:20 ako bežne do práce a cítim , že moje nohy po včerajších bulharských drepoch nie sú ešte zregenerované , ale nelámem si s tým hlavu. 50ka sa dá odbehnúť aj s ďaleko viac rozkašovanými nohami ako svalovica na prdeli a stehnách. Balím si veci a dávam do seba pol litra vody s chia a citrónom a tým sú moje raňajky na ďalšie hodiny vyriešené a jesť budem až na trati. S chia mám super skúsenosti a viem , že ma nič neprekvapí na štarte. Na beh som si nabalil 2 balíky datlí od bionebio Deglet Nour a do fľašiek na beh som si nariedil džús s vodou. 5:20 naberám Katku s Jakubom pri Južanke s príjemným ranným úsmevom ktorý Vám kolegovia v práci len tak ľahko nedajú a keď už , tak nie zadarmo a valíme si pre Rastíka ku Smažienke a následne pre Miladku. V aute rozvoniavajú mandarínky a na zadných sedadlách práve prebiehajú fruitariánské orgie. Počasie nevyzerá najlepšie. Chladno a sychravo nám nedodáva optimizmus , ale dobre vieme , že aké počasie bude  sa ukáže až za Penhýbelom. Cesty prázdne a v aute si pohrávajú na rockovej republike Zeppeliny, Hendrix, Slíže a celkovo hudba , ktorá nás trošičku nakopáva a my si v aute pospevujeme a tešíme sa na nadchádzajúce hodiny. Po ceste opäť skupujeme všetky staré chatrče v maličkých dedinkách a rozplývame sa , aké by to asi bolo keby by sme tu niekedy žili. Cik pauza znova za Penhýblom a zrazu sa nám počasie krásne ukazuje. Človek jak keby priešiel na inú planétu. Slniečko hladká svoje kopčeky svojími lúčmi a nás opúšťa pochybnosť , že dnes bude škaredo. Prechádzame cez Žarnovicu a nás čaká šplhanie do Hodruškých kopcov. Primrznutá cesta a zmrznuté jazerá nám dávajú jasne poznať , že zima tu neskončila. Cestou križujeme niektoré miesta na ktoré sa dostaneme bežecky a Rasťo nám objasňuje okolie a trasu kade pobežíme. Pred nami sa vynára staré a   historické mesto Banská Štiavnica v plnej kráse. Jedno z najkrajších miest ktoré som mal kedy možnosť vidieť. Mačacie hlavy, historické centrum , kostoly a staré domce lemujúce cestu a v nás, ktorí sme tu po prvý raz, necháva Štiavnica hlboký dojem. Už len samotná cesta autom ku Počúvadlianskym jazerám je veľmi zaujímavá a vrelo odporúčam. Po ceste je banské múzeum , Vindšatchtské jazero v ktorom sa chcela Miladka okúpať, ale nakoniec si to rozmyslela lebo bolo súvisle zamrznuté a bez píly by to asi nešlo, rôzne štôlne a celkovo je vidieť čím to okolie žilo a jak moc bolo bohaté. 
Ku Počúvadlianskym jazerám sa dostávame s 15 minútovým predstihom jak sme pôvodne plánovali.


Ideme na registrácie a ja zisťujem prvú z niekoľkých nepotešujúcich skutočností, ktoré mali následovať. Zabudol som si peniaze doma pri prezliekaní bundy a mám len na štartovné , ktoré je dobrovolné a na benzín ktorý sa dobrovolne míňa. Preberáme si itinerár a sadáme za stôl. Rasťo prehlási, že študovať trasu v itinerári je momentálne nemožné kvôli nesústredenosti a ja prikyvujem na súhlas, že tiež. Vypijeme si kávu a ideme sa prezliecť do auta. 

Kávička u Starej Blaškovej (foto TK Filozof)

Ďalšia vec ktorú som zabudol doma je pletenná čelenka s ktorou som plánoval bežať. Škoda veru... Sedí mi a som v nej neodolateľný. Presne tieto dve veci robia bežca neporazitelným hehe. No vlastne ešte Gps trasa v hodinkách ktorá sa mi tak isto zmazala z hodiniek aj s mojími nastaveniami a s banánom ktorý som zabudol na streche auta a paličkami, ktoré sa mi rozpadli v ruke keď som ich išiel skladať. Vydarený začiatok dňa a tak si hovorím , že už to môže byť len lepšie. Radíme sa pred reštauráciu s pozoruhodným menom "U starej Blaškovej" na štart.

PP aneb Punková partia (foto noname)

Vidím známe tváre z Pohronského maratónu a tak isto aj starého známeho z jednej akcie, kde celú cestu rozprával o tepoch a po dvoch rokoch neprestal a stále mal 52 tepov/min. Jak úsmevne sa zabrzdiť na takejto maličkosti a rozprávať o nej dva roky. Nuž , ale maličkosti robia veľké veci veľkými. 


8:30 a my si to valíme popri Počúvadlianskom jazere. Kubko s Katkou pôjdu svoje a dopĺňať by ich mala Miladka.

Gekone v akci (foto TK Filozof)

Popri Počúvadlianskom jazere (foto TK Filozof)

Ja som sa s Rasťom dohodol , že by to bolo fajn prebehnúť pod 7 hodín s tým, že sa moc nezničíme. Slovo dalo slovo a s Rasťom valíme prvé kilometre spolu. O tom, že sme si boli súdení nás mali presvedčiť znaky ktoré boli viac než presvedčivé. Ja som nemal navigáciu v hodinkách a trať som neštudoval, kdežto Rasťo mal  GPS, ale chýbal mu itinerár s popisom trate, ktorý vytratil tesne po štarte. Podarilo sa mu jeden vytratený itinerár nájsť na zemi ktorý opäť po chvíli vytratil a tak už to bolo definitívne, že musíme ísť spolu čo sa ukázalo ako dobrý nápad. Po 2,5 km zisťujem posledné prekvapenie a to, že som si nepustil hodinky a tak už len kývnem znechutene rukou. V piatok tu trošku posnežilo a tak sme sa mohli pripraviť na sneh a v neskorších hodinách keď sa slnko oprie do svahov o riadne blatko.

Asi ja  (foto TK Filozof)

Netreba dávať veľké peniaze na Sparťana a válať sa v blate. Stačí si ísť na jar zabehať do Štiavnických vrchov dobrý trail a nevyhýbať sa kalužiam, ktorých sú tu mraky. Hory sú tu riadne premočené a pod snehom zakrytou trávou to je riadne čvachtavé. Zatiaľ sme mali šťastie a všetko bolo z rána premrznuté , ale počítali sme , že do cieľa neprídeme ani suchí ani čistí. Pomaličky prebieham popri Richnavskom jazere až na Havrankovu lúku, kde si Rasťo zabehne do krovia a ja si dávam prvú ďatlovú svačinku po 5 hodinách od prebudenia. Nohy sú v pohodičke a my zbiehame do dediny Hodruša Hámre kde by na nás mala čakať občerstvovačka. Cestu ku občerstveniu nám skríži slepica ktorá vyzerá, že svoje zdravie nechala v kurníku pre kunu a koňa ktorého mala rómska rodinka na voľno pusteného pred domom ako svojho mazlíčka. Paradoxi a konfrontácie ktoré v itinerári človek nevyčíta.

Už nás očakávajú na 15 km Hodruša Hámre (foto Rasťo)

Organizátori nás vítajú a stoly sú plné dobrôt. Hodím do seba pomaranč, banán a čaj. Nejak sa nezdržujeme a aj kráčame s Rasťom na zelenú do stúpania. Hodruša je staré banícke mesto , ale sláva mesta už je dávno preč. Slávu pripomína zrekonštruovaný dol , ale ináč nič moc k videniu.

Zrekonštruovaný dol v Hodruši (foto Rasťo)

Šlapeme do mierneho stúpania a zrazu sa dostávame ku krásnemu zrekonštruovanému kostolu. Žasneme nad kostolíkom a hlavne nad jeho umiestnením, lebo je to asi kilometer , možno dva, nad obcou a hlavne je to v lese čo je na kostol nezvyčajné. Kostol býva predsa v 99,9% na námestí vedľa krčmy. Urobíme si fotečky a ideme loviť partiu ktorá nám uletela na občerstvovačke.

Kostolík nad Hodrušou prekvapil (foto Rasťo)

Kocháme sa okolitými svahmi ktoré boli utvorené sopečnou činnosťou a kamene pokryl zelený mach. Je to tam podobné ako u nás na Seleckom kamennom mori. 
Obiehame partiu 3 bežcov, jednu bežkyňu a dostávame sa na otvorenú luku Kerling kde je kaplnka. Rasťo prehodí , že mal tú česť tadiaľto pár krát behať v minulosti a tak sa mu odovzdávam do rúk a nechávam mu žezlo vodiča. 

Kaplnka na Kerlingu ( foto Rasťo )

Prechádzame cez Kešnerovskú a obdivujeme krásny velikánsky dub a pod ním kríž. 

Starý dub (foto Rasťo)

Príjemným klesaním schádzame na Hadovú kde cestu lemujú lipy a vedľa nich je veliký renovovaný majer s jazierkom. Príroda je tu neskutočná a nám sa vynárajú krásne panorámy ako Vtáčnik alebo krásny kaštieľ, ktorý nechal postaviť otec synovi podľa nejakého starého talianskeho vzoru. Aj ja chcem takého tata sucho prehodím a obiehame do kopca ďalšieho bežca ktorý na pohľad vyzerá , že trpí.
Schádzame do obce Banky ktorú len letmo prebehneme a hneď zas valíme do stúpania. Zo zvážnice cez kopec dobieham ku Štiavnickému jazeru a robíme pár fotiek a ja si zatiaľ vyhadzujem štrk a ihličie z tenisiek. 

Peklo tie malé vecičky a tajch za mnou ( foto Rasťo )

Vôbec nerozumiem , že doteraz som mohol behať bez návlekov a nevadilo mi to. Je to otrava vysýpať kamienky z topánok každých 10 kilometrov.
Po asfaltke zbiehame zelenú asi pol kilometra a ostro zatáčame späť do lesa. Cestička vedie popod tajch a my máme možnosť vidieť systém vodných kanálov, ktorý posiela vodu úspešne do dolín. Rasťo mi rozpráva o histórií Štiavnice  , ako bola Štiavnica prvé mesto v Uhorsku  s kanalizáciou a ako moc bola Štiavnica vďaka baníctvu bohatá.  Zo zelenej sa napájame na červenú a dobiehame ďalšiu partiu bežcov. Sneh sa zmenil na čľapkanicu a kaluží pribudlo aj s blatom. Zatiaľ sa snažíme byť čo najviac v suchu to ide , ale vyzerá to beznádejne.

Červená studňa 31. kilometer a my sme na druhej občerstvovačke. Opäť super výber od ovocia , salám , orieškov , čokolád až po rôzne muffiny a koláče. Hádžem do seba pomaranče , banán a horkú čokoládu. V nalámanej čokoške som uvidel ritter sportku marcipánovú tak som vyďobával hlavne tú lebo je zložením vegánska. Ritterka ma riadne potešila to Vám teda poviem. Do fliaš si načapujem ionťák a do druhej si domiešavam vodu s džúsom a vyrážame. Začínam cítiť únavu a moja prdel už tiež nieje to čo pred tým. Bola blbosť cvičiť deň pred...

 

Občerstvovacia stanica na 30. kilometri (foto TK Filozof)

Valíme si to po červenej do kopčeka čo najrýchlejšie do závetria. Snehu tu razom pribudlo a všetko je tu pekne biele. Človek by nepovedal , že zima je už fuč. Tu ešte veru nie. Škriabeme sa na vrch Paradajs. Názvy vrchov sa mi tu ozaj zdajú divné. Proste také neslovenské. Všetky by sa mali volať Ostrý vrch a Grúň , pre spestrenie a bol by pokoj. Paradajs? Evokuje to vo mne nejakú exotiku v tichomorí a nie nejaký kopec v srdci Štiavnických vrchov. Táto pasáž kde sa beží krátka hrebeňovka je pre mňa asi najkrajšia časť trate. Skaly a singl tracky až na vrch Tanád (939 m.n.m) najvyššie položené miesto na trati jak sa nemýlim.

Na hrebeni ( foto Rasťo )

Najkrajšia časť trate ( foto Rasťo )

Tanád a rozbité Ja ( foto Rasťo )

Tanád a nerozbitný Rasťo ( foto rozbité Ja )

Chodníček je tu  výživný s krásnymi výhľadmi. Človek beží hore, dole a zas hore, dole a celé to ukončuje strmý skalnatý zbeh  do lyžiarskeho strediska.

Zbeh z hrebeňa ( foto Rasťo )

My sme sa trápili a mohli sme sa nechať pekne kľudne vyviezť lanovkou , myslím nahlas pri pohľade na lyžiarsky vlek. 
Táto časť až po vrch Sitno sa nesie v štýle oblých lúčnych kopcov a Rasťo konštatuje , že asi tieto kopce vznikli umelo navozením hlušiny. Je to kľudne možne lebo kopce tu vyzerajú inak než všetko naokolo. Tu sa nám podarí trošku zakufrovať i keď veľmi málo. Zišli sme z červenej ktorá vede po vrchu hlušinách a my sme šli popod ne po modrej , ale po chvíli si všímame , že ideme zle a vraciam  sa späť na červenú a pokračujeme hrebeňom kde si opäť vytriasam kamienky z topánok a následne zbiehame  do sedla Pleso.

Lyžiarske stredisko pod Tanádom ( foto Rasťo )

Boj s kamienkami ( foto Rasťo )

Pred sedlom nás prekvapí rozsiahla mokraď a kedže som fajnový a nechcem aby som po zbytok trasy bežal premočený tak sa snažím nájsť alternatívu. Obchádzka je malinká nakoniec a my sa napájame na modrú smer Krížna. Ku Križnej bežíme po asfaltke ktorú lemujú staré duby. 

Asfaltka ku Križnej ( foto Rasťo )

Na Križnej opäť vyhadzujem z topánky kamienky a dumám ako je možné , že v ponožke mám viac bordelu ako v topánke. Na túto otázku som nezistil odpoveď do konca trate. Popod vrch Sitno (1009 m.n.m.) čo ho robí najvyšší vrchol v okolí sme mali bežať následujúcich 10 kilometrov. Kamenistá zvážnica, ktorá nemala konca. Každý beh má dačo do seba. Niečo čo ho robí  unikátnym a čím človeku podkope trochu morálku. Asi neexistuje trať, kde je všetko ako z rozprávky. No tak táto zvážnica nebola z rozprávky , ale rovno z pekla, pripravená zničiť naše nohy. 
Mierne stúpajúca rovinka, kde sa dá pekne držať tempo a tak s Rasťom sme sa opreli do toho a vyčarovali tempo 5:30/km s tým , že nech to máme čo najrýchlejšie za sebou. Priemerku za celý čas sme krásne skresali a my už sme dúfali v nejaký výbeh kde budeme môcť vykráčať , ale zvážnica bola nekonečná. Nič také neprišlo a ani prísť nemalo. Miesto toho sme si opäť trošku zbehli z trate , ale nič vážne a po pár stovkách metrov sme sa znova napojili na trať. Prichádzame na rázcestník pod Sitňanským hradom a dohadujeme sa s Rasťom , že do cieľa je to niečo cez 5 kilometrov a máme pol hodinu aby sme to dali pod sedem hodín čo by bolo potešujúce. Určili sme si teda šestkové tempo no hneď prvé metre sme nevedeli nájsť žltú značku a zo šestkového bolo zrazu desinkové. Museli sme si teda ozaj švihnúť po úvodnom zaváhaní. Počítali sme s miernym klesaním a peknou cestou , čo nakoniec bola pravda. Krásny single track ktorý križovali potôčiky a výhľady až do Maďarska. 

Vrch Sitno ( foto Rasťo )

Cesta bola kľukatá , ale nám sa darilo dodržať tempo čo sme si stanovili ba ešte lepšie. Posledné kilometre sme sa snažili držať v tempe mimo komfort aby sme všetko stihli. Síl ešte bolo a tak sme nemali problém to doklepať úspešne do konca.

Rasťo stíha držať tempo aj fotiť ( foto Rasťo  )

Posledný kilometer bol po asfalte ktorý tak trailový bežec obľubuje a dobiehame ku Starej Blaškovej  za potlesku ostatných bežcov s časom 6:56. Robíme si finišofku , gratuluje nám organizátor za dobehnutie a ja sa dávam do reality. 

V cieli s diplomami  (foto Rado TK Filozof)

Zrazu človek už nikam utekať nemusí. Je to také zvláštne po celom dni. S Rasťom ideme do auta sa prezliecť a vystrečovať a následne späť ku Blaškovej do tepla na kávu, nejaké to jedlo a samozrejme počkať na ostatných bežcov. Po približne hodine a pol pribieha Katarína s Jakubom. Pre Katkine boľavé koleno sa rozhodli , že si trasu skrátia o nejaký kúsok , veď o nič nejde nakoniec a aj tak luxusný výkon na človeka ktorý toho moc za poslednú dobu nenabežkal. Tak isto dostali diplom s odbehnutými kilometrami a večeru. Kubec s novými palicami spokojný a mal možnosť ich aspoň pred L 100 vyskúšať v teréne. Teraz už len počkať na Miladku ktorej požičali aj čelovku lebo už sa stmievalo a Miladka sa rozhodla trasu dokončiť. Nakoniec po 3 hodinách po našom príchode , prichádza aj Miladka celá spokojná a vysmiata jak keby ani nebežala poriadne. Táto žena ma vie vždy ohromiť s akou ľahkosťou dáva tie 50ky aj keď možno pomaličky , ale je to 50 kilákov a tie nepustia. Jeme, pijeme a kecáme a zhodujeme sa na tom , že by sme po ceste domov mohli navštíviť hlavného Gekona Maroša a vyžrať mu ladničku a vypiť všetky zásoby. Po prvom telefonáte váhal a našu ponuku odmietol , no potom uznal za vhodné aby sme prišli. Veď ako náš správny Capo di tutti nás nenechá hladných po takom výkone s logom jeho srdcovky.
Cestu domov sme zobrali cez Vyhne pre zmenu. Opúšťame tento kraj s krásnymi spomienkami a s pevnou vierou , že organizátor dokáže s podporou bežcov zorganizovať taký istý jak nie ešte krajší beh aj budúci rok. Pre mňa osobne jedna z najkrajších 50tiek čo som kedy bežal. Každému odporúčam navštíviť tento kraj a pochodiť čo to možno najviac a na budúci rok si skúsiť tento krásny beh Štiavnickými vrchmi.

 

 Dietka stromov

Kráčam a premýšľam... Kam asi poletujú všetky tie listy , ktoré vietor poháňa niekam tam. Z hora z kopca dole a z dola opäť niekam hore za hory... Naháňajú sa ako malé hrajúce deti na dvore , kde vietor je ich pohonom a spoločníkom na ich cestách, necestách. Vŕzgajúce stromy nakláňajú svoje koruny ako hlavy rodičov a smejú sa nad svojími lietajúcimi ratolesťami bez cieľa. Potok plný energie žblnkoce a nenecháva koryto suché a mach obrastený na kameňoch si práve užíva svoju chvíľu romantiky na prvých jarných slnečných lúčoch. Občas zo stroma zletí konár na výstrahu svojím milujúcim odrasteným deťom a spokojne sa ďalej opierajú o svojho suseda a lamentujú. Kam asi kráča ten človek? Čo ho ženie tráviť hodiny a dni v lesoch. Čo mu pomáha znášať bolesť a samotu na jeho cestách? Vie snáď , že žiť a byť je práve tam kde je a nikde inde ? Zastav človek na chvíľu a počúvaj našu reč a užívaj si energie ktorou Matka príroda obdarila tento les. Len zastav, prestaň myslieť a chvíľu s nami v kľude pobudni. Matka s tebou počíta , veď sme sa nikdy neoddelili od seba, stále sme jedno... V tichu nachádzaš zrazu seba a pokorne prikyvuješ.

Hermann Hesse :   Šťastie

 

 

  Kniha Šťastie je krátka kniha rozdelená na niekoľko príbehov , ktoré autor opisuje vo svojom jedinečnom podaní. Príbehy zo života sú doplnené niekedy o tak neuveriteľné opisy , že človek žasne kde sa tá slovná zásoba skrývala. Pár výňatkov z knihy možno priblíži dianie v knihe a pomôže s rozhodnutím si knihu kúpiť.

Čím je slovo staršie, tým viac životnej sily a magickej moci obsahuje. Mená, ktorými Adam v raji nazýval stromy a kvety, mali inú a hlbšiu silu ako tie, ktoré im neskôr prisúdil záslužný  Linné.
Všetky naše jazyky sú pomerne staré, ale ich slovná zásoba sa nachádza v neprestajnej premene. Slová môžu ochorieť, môžu zomrieť a navždy zmiznúť, a každý deň môžu v každom jazyku pribudnúť k starej zásobe nové slová. No s týmto nárastom je to ako s každým pokrokom: môžeme s obdivom žasnúť nad schopnosťami jazyka, vynachádzať  označenia pre nové veci, nové životné pomery, nové funkcie a potreby ľudského života, ale pri bližšom pohľade čoskoro zistíme ,že deväťdesiatdeväť  zo sto zdanlivo nových sú len mechanické kombinácie zo starej zásoby, ba že nejde o skutočné a pravé slová,sú to iba označenia, núdzové pomôcky. naše jazyky získali v posledných rokoch prírastky, ktorých počet je obrovský a zarážajúci, no ich závažnosť a výpovedná hodnota, jazykový obsah, krása a skutočný podiel zlata je veľmi biedny, toto zdanlivé bohatstvo  je len akési inflačné čaro.
Keď sa pozrieme na ľubovolnú stranu ľubovolných novín, natrafíme na tucty takýchto slov, ktoré nedávno ešte nejestvovali a nevieme, či pozajtra ešte budú existovať. Takéto slová, vybrané z novín celkom netendenčne, znejú napríklad takto: dcérska spoločnosť - vyplácanie dividend - kolísanie rentability - atómová bomba - existencializmus.
Ide o zložité, zložené a náročné slovíčka, no všetky majú rovnaký nedostatok, že im chýba jedna dimenzia, lebo síce pomenúvajú, no nezaprisahávajú, neprichádzajú zdola, zo  zeme a z ľudu, ale zhora, z redakcií, z kancelárií  priemyslu, z úradovní inštitúcií.
Všetky pravá, vyrastené, rýdze, plnohodnotné slová sú: otec, matka, predkovia, zem, strom, hora, údolie. Každému z nich rozumie pastier aj profesor  či člen spolkovej rady, každému z nich sa prihovára nielen nášmu rozumu, ale aj zmyslom, každé vyvoláva záplavu spomienok, predstáv a náznakov, každé znamená čosi večné, nenahraditeľné, neodmysliteľné.
K týmto dobrým , plnovýznamovým slovám patrí aj slovo chlieb. Stačí ho vysloviť a uvedomiť si, čo znamená, zaraz osloví všetky naše životné sily, telesné aj duševné, a uvedie ich do činnosti. Žalúdok, podnebie úst, nos, jazyk, zuby, ruky sa ozývajú a v duši sa prebúdzajú stovky spomienok, na um nám zíde jedálenský stôl v rodnom dome, sedia za ním milé, dobre známe postavy z detstva, otec alebo matka odkrajuje krajce z pecňa chleba a podľa ich veľkosti a hrúbky ich rozdeľujeme, zohľadňujúc  vek či hlad príjemcu, v hrnčekoch vonia raňajšie mlieko.
Alebo nás prenikne silné čaro  spomienky na vôňu, ktorá sa šírila v skoré ráno, ešte takmer v noci, z domu pekára, bola to teplá a výživná vôňa, podnetná a chlácholivá. Vzbudzovala hlad, no zároveň ho napoly zaháňala.
O slove chlieb by sa dala napísať namiesto tejto drobnej úvahy aj celá kniha.
Ľud, tvorca a uchovávateľ jazyka, našiel pre chlieb výrazy nehy a vďaky, a stačí, ak vymenujem len dva z nich, aby som vzbudil množstvo ďalších náznakov. Ľud rád hovorío "dobrom chlebe" a Taliani a Tesínčania, keď chcú vyzdvihnúť ho, povedia, že je buono come il pane, teda dobrý ako chlieb.
                                                                                            1959



Človek, ako si ho Boh predsavzal a ako ho celé tisícročia chápala literatúra a múdrosť národov, je vybavený schopnosťou tešiť sa z vecí, aj keď preňho nemajú nijaký úžitok, orgánom pre krásu. Na radosti človeka z krásy sa vždy rovnakou mierou podieľa duch  aj zmysly, a kým ľudia schopní napriek útrapám a ohrozeniu, čo na nich v živote doliehajú, tešiť sa z takýchto vecí: z hry farieb  prírode alebo  na obraze, z volania hlasov búrky a mora alebo z hudby tvorenej ľuďmi, kým sú schopní za povrchom záujmov a potrieb vnímať  a preciťovať svet ako celok, v ktorom jestvuje súvislosť, tisícoraké bohatstvo vzťahov, súladu, analógií a zrkadlení  - od pohybu hlavy hrajúceho sa mačiatka až po hru variácií sonáty, od oddaného pohľadu psa až po tragédiu básnika -, ktorý večne plynúca reč  poslucháča poučí, pobaví a dojme, dovtedy bude človek dávať zmysel svojmu bytiu, lebo "zmysel" predstavuje právo túto jednotu mnohorakého, alebo aspoň schopnosť ducha vytušiť v chaose sveta jednotu a harmóniu. Ozajstnému, zdravému, celistvému. nezmrzačenému človeku sa svet, Boh neprestajne odpláca zázrakmi, napríklad tým ,že okrem večerného ochladenia  a ukončenia pracovného dňa jestvuje aj čosi také, ako sčervenanie večernej oblohy a čarovné plynulé prechody  z rúžovej do fialovej, alebo že jestvuje čosi také, ako je premena ľudskej tváre, keď sa na nej ako na oblohe tisícich odtienikoch mihne zázrak úsmevu , alebo že jestvuje čosi také, ako sú priestory a okná domu, že jestvuje čosi také, ako je usporiadanie peľových tyčiniek v kalichu kvetu, ako sú husle vyrobené z kúskov dreva, ako je stupnica, a niečo také nepochopiteľné, krehké, zrodené z prírody a ducha, rozumné a zároveň premúdrené a detinské, ako je reč.

                                                                                         1949


Často dlho stojím na brehu s klobúkom v ruke a s vetrom vo vlasoch, ovievaný tónmi a vôňami mladosti, oslovený a pozorovaný svetom, ktorý mi naliehavo pripomína minulosť, skúma a obzerá si ma ako otec syna, čo sa vrátil domov z dlhej vandrovky, pričom svoju dlhú neprítomnosť nepociťuje ako neveru. Trvácne predsa vždy hľadí na všetko prechodné s očividnou prevahou, kolíšucou medzi posmechom a zmierlivosťou, hoci cítim, ako si mňa, starého muža, táto vlhko-chladná diaľava skúma a obzerá, trpí ma a zľahka sa mi vysmieva, vôbec sa necítim ponížený. Každé nové stretnutie so zemou a prírodou je podobné, aspoň pre nás umelcov: naše srdce sa ochotne a plné lásky otvára elementárnemu  a  zdanlivo večnému ,tlčie v rytme vlnobitia, dýcha s vetrom, letí s oblakmi a vtákmi, cíti lásku a vďačnosť za krásu svetiel, farieb a tónov, vie, že k nim prináleží a je s nimi spätý, a predsa nedostane od večnej zeme, od večnej oblohy inú odpoveď ako pokojný, napoly výsmešný pohľad veľkého na niečo malé, starého na dieťa, pretrvávajúceho na pominuteľné. Až sa napokon zo vzdoru či z pokory vzoprieme rečou proti nemote, pozemskosťou a smrteľnosťou  proti večnosti, a vtedy sa pocit malosti a pominuteľnosti  zmení na hrdý a zároveň zúfalý pocit človeka, najodpadlíckejšieho, ale schopného najväčšej lásky, najmladšieho, ale najbdelejšieho , najstratenejšieho syna zeme, schopného najviac pretrpieť. A hľa, naša bezmocnosť je prekonaná, nie sme ani malí, ani vzdorovití, netúžime splynúť s prírodou, no proti jej veľkosti staviame vlastnú veľkosť, proti jej trvácnosti svoju premenlivosť, proti jej nemote svoju reč, proti jej zdanlivej večnosti naše poznanie smrti, proti jej ľahostajnosti naše srdcia schopné lásky i utrpenia.

                                                                                        1947