štvrtok 10. januára 2019

S1 La Corsa della Bora 100 miles DNF

Ľudia by sa mali učiť vytrvalosti; mali by sa naučiť zniesť nepohodlie tepla a chladu, hladu a smädu; mali by sa naučiť trpezlivosti, keď sú obeťami osočovania a posmechu; pretože je to cvik trpezlivosti, ktorý zhasína plameň pozemskej vášne, ktorý spaľuje ich telá.  Budha


Pár dní po závode a mne sa slová hľadajú ďaleko ľahšie. Možno práve písanie mi pomôže pochopiť, čo všetko sa tam udialo a čím som skutočne prešiel. Necítim sklamanie ani hnev. Necítim slabosť, ale skôr pokoru a lásku k svojmu telu. Viem, že som to potreboval...

 

Po S1 som poškuľoval už dlhšie. Možno som si ten závod v duchu prial a možno bola moja prosba nakoniec aj vypočutá. Od SUT mi bolo ponúknuté miesto na 100 míľovú trať po tom, čo pár ľudí ponuku odmietlo a ja som túto šancu okamžite zobral. Prejsť 164 kilometrov s celkovým stúpaním 6700 metrov, cez tri štáty (Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko) mi prišlo ako najlepšia príležitosť spoznať krajinu v okolí Terstského zálivu. Skôr než som mohol ale nastúpiť, museli sme odoslať Talianom referencie ohľadne mojich výsledkov a Taliani nám na to kývli. Hurá sa teda pripraviť na túto krásnu mordovačku. 

 

So 100 míľovým pretekom som mal len minimum skúsenosti z našej jedinej akcie tohto charakteru 100 MKMK, kde sa mi podarilo finišovať. I keď som si po tejto akcii nebol istý či ešte chcem niekedy ísť takú dlhú trať, tak som sa nakoniec rozhodol vzdať sa zimného oddychu a pokračovať v tréningu a užiť si to. Za celý rok bolo nabehané pomerne dosť a tak som sa nejak zvlášť nebál, že by som to nezvládol, no pri takto dlhom zaťažení môže človek skončiť na čomkoľvek. Na pretek som sa tešil a chcel som si ho užiť, no zároveň si aj trochu zmerať sily a nechať na trati kúsok seba. Výprava do Sistiani sa nám pekne rozrástla. Kopa bežcov zo Slovak Ultra Team mali ukázať na vápencovej pôde svoje kvality. Majo Priadka, Maťo Halasz, Denisa Kušnierová boli mená, ktoré mali otriasť talianskými bedňami. Majo sa rozhodol pre S1 Ultra 164km/6700m a ostatok pre kratšiu trasu S1Trail 57km/2600m. Rado Harach nám mal robiť otca, fotografa, morálnu podporu i poľného kuchára. Ubytovanie sa nám podarilo rezervovať asi 1,5 kilometra od štartu v Hotel Ai Sette Nani. Hotelík pekný. I keď Taliani sú Taliani, tak nebol s ničím problém a vždy nám vyšli v ústrety. Štvrtok sme s Radom a Majom išli obdivovať zapadajúce slnko pri mori a načerpať trochu toho domáceho pohodlia. V piatok nás čakala prechádzka po Terste, káva, jedlo, pamiatky a navečer sme išli na prezentáciu. Kontrola povinnej výbavy neprebehla nakoniec. Dostali sme nejaké pekné prezenty, drop bag, ktorý bude na 85. kilometri a GPS lokátor. Piatkový večer sme strávili v kaviarničke a o 22:00 sme mali všetci povinne večierku. Štart S1 Ultra mal byť v dvoch vlnách čo si bežec môže vybrať či bude chcieť štartovať o 5:00 alebo v druhej vlne o 7:00. S Majcom sme to nechali tak, jak nás orgovia zaradili a to do druhej vlny.

 

Prístavné mestečko Sistiana a vzadu Terst.


Sistiana štart - Gorjansko 20. km

 Na trať S1 Ultra sa toho rána cez červený koberec rozbehlo 154 bežcov z rôznych krajín. Favoriti boli samozrejme domáci Taliani a Slovinci, no niekto sa s nimi chcel popasovať a to bol Majco. Hlboká tma a chlad sa znášal nad hlavami. Obiehame futbalové ihrisko a mierime ku rezervácii Devinske stene, kde by nás mali čakať pekné single tracky na vrchu útesu. V diaľke na konci útesu vidím starý kláštor. Krásny výhľad na more a na rozsvietený prístav v Sistiane a Terste. Na čongále som nahodil Inov8 Trail Talon 250. Naposledy som sa v nich pekne vytrápil vo Vipave. Stredozemský vápenec nikomu nič nedaruje a sám som si neni istý ani tentokrát  výberom. Treba to risknúť a uvidíme. Značenie je prudko husté až niekedy mi to nejde do hlavy. Prichádzajú, ale zrazu aj pasáže bez značenia a dostávam sa do rozpakov či budem musieť až príliš sledovať navigáciu. Vďaka Bohu to bola len chvíľková záležitosť. V diaľke už vidím hory do ktorých sa budeme štverať. Podbiehame diaľnicu a začínajú prvé štrkové cesty a trochu asfaltu. Suché a riedke borovicové porasty lemujú kamenistú cestu, ktorá je po okrajoch vykladaná kameňmi. Všade sú tu rozdelené parcely, ktoré niekomu patria. Väčšina, jak nie všetky, sú ale zarastené. Prichádza prvé malé kufrovanie. Pripájam sa ku početnej skupine Slovincov. Niečo s nimi prehodím a v diaľke sa začínajú ukazovať Júlske Alpy a mne už známa Vipavská dolina. Krásne scenérie. Spomínam na zážitky. Vzadu sa pyšne týči Pleša... Prichádzam na prvú stanicu. Rado Harach fotí a kecáme jak to ide. Zatiaľ všetko v poriadku a vraj Majco je len pár sekúnd za prvým. V hlave som si prepočítal, že vlastne on mi už stihol nadeliť 45 minútové manko. Dávam si čaj a na stole okrem pomarančov nič iné nie je. Aj tak je ešte skoro na jedlo. Valíme ďalej.

 

Ja a Majo Priadka. (foto Rado Harach)

Gorjansko 20. km - Ferrnetti 39. km

Za stanicou začíname hneď z ostra do kopca. Zem zmrznutá a slnko stále žiadne. Očakával som pekné počasie podľa predpovede, ale je zatiahnuté. Táto pasáž by nás mala doviezť na slovinské hranice. Z kamenistých podloží ideme do príjemnejšieho terénu. Stúpania a klesania sú tu dobre rozložené. Motáme sa stále okolo bielych kamenných značiek, ktoré určujú štátnu hranicu medzi Talianskom a Slovinskom. Hranicu do toho ešte dotvára kamenný múrik do pol stehien. Premýšľam jak to asi museli dlho stavať. Kameň na kameň  a tak niekoľko kilometrov... Je treba si dávať stále pozor, kde človek stúpa lebo kamene vedia byť skryté pod padlou, vysokou trávou. Celkovo je to tu stále hore-dole. Trochu mi to už pripomína naše pohoria. Prichádzam na vrch Monte Lanaro (544 m) a hore je krásna 180° vyhliadka. Nádhera! Plný síl sa púšťam do zbehu. Lesná cesta sa strieda s poľnou alebo ako to zahraničiari nazývajú: dirty roads. Mne tieto "prašné cesty" šmakujú najviac. V diaľke na kopci vidím kostolík so zvonicou. Vždy ma tieto stavby na kopcoch fascinovali. Prebieham malým kamenným mestečkom Col a hneď sa znova strácam v lese a užívam si výhľady v národnej rezervácií del Monte Orsario / Medvedjak. Už len kúsok do Fernetti. Single track ma vyhadzuje na asfaltku a ja konečne prichádzam na občerstvovačku. Traja Pakistánci v malom stánku. Čipujú ma a ja si dávam jablko a dve, tri hrste pekanových orechov. Do hydrovaku isostar a trochu čaju na zahriatie. Pýtam sa chalanov na občerstvovačke či sú zo Slovinska. Vraj z Pakistanu, ale žijú v talianskom Terste. Beriem jablko do ruky a slniečko ma teší svojou prítomnosťou. Bolo načase. 

 

Ešte vysmiaty (foto Rado Harach)

Fernetti 39. km - Brgod 64. km

Fernetti je malé mestečko. Prišlo mi trochu špinavé a ničím zvláštne. Po asfaltke chrúmem studené jablko a hlavou mi ide, či náhodou na to moc netlačím. Nemal by som viac kráčať? Ide mi hlavou občas... Z asfaltky schádzam na poľnú cestu a tá ma zavedie do ich lesného parku. Pekné miesto a veľmi behateľné. Stretávam tu bežcov asi z prvej vlny lebo ich tempo je skôr turistické a len kráčajú. Časovo by mi to sedieť aj mohlo. Tento úsek by mal byť trošku náročnejší na stúpania. Tie mi nevadia a teším sa na kopce. Najvyšší kopec z tejto časti by mal byť Veliko Gradište (742 m), no pred tým sa ešte musíme vyšplhať na vrch Kokoš, kde je aj chata a podaktorí sa tam môžu občerstviť. V race guide bolo písané, že je to dobrá zástavka na štrúdlu. Stúpania sú tu ostrejšie, ale netrvá dlho kým sa človek dostane na kótu vrchu. Počas behu ma zaujal zbalený spacák popri chodníku. Myslel som si, že si ho tam zabudol nejaký turista. Časom zistím o čo vlastne išlo. Je to evidentne pozostatok migrantov, ktorí utekali cez hory. Tieto "veci" budú ku Chorvátskym hraniciam častejšie a vo väčších rozmeroch. Kopy šatstva, topánky a rôzne druhy prikrývok... Z Kokoša sa mi otvára pekný panoramatický rozhľad a vidím aj ktorým smerom sa poberiem najbližšie hodiny. Veliky Golak už v diaľke vyčnieva. Najťažšia pasáž z celej trasy, ale na to som nechcel v tú chvíľu ani len myslieť. Z Kokošu vedie pekná štrková cesta a tak som si mohol stále pekne bežať svoje. Nohy už trochu začali oťažievať, ale na daný kilometer asi ani nič zvláštne. Teším sa na ďalšiu občerstvovačku. Malo by tam byť teplé jedlo a mal by ma tam čakať Rado. Nie je s kým prehodiť slovo... Taliani buď nechcú alebo nevedia po anglicky a tak väčšinu rozhovorov vediem v mojej hlave. Myseľ zatiaľ neprotestuje. Čítam si nejaké veci z telefónu a dodáva mi to optimizmus. Som niekde okolo 35. miesta, ale viem, že ma čaká ešte dlhá cesta na kalkulovanie výsledku. Cesta mierne klesá a tak moc na to nemusím tlačiť. Prechádzam lúčnym stúpanim a vidím pred sebou malé žieňa. Hneď jak ma zbadá, kope do vrtule. Ja sa zastavujem pri bežeckom páre. Nevedia nájsť cestu ďalej i keď im ukazujem značenie na strome od organizátora. GPS im ukazuje vraj vrchom cez horu. Jeho ženu by som presvedčil o tom, že v prvom rade sa treba riadiť značením organizátora a nie GPX záznamom, ktorý nemusí byť vždy presný a tentokrát aj presný nebol, ale chalanisko si išiel tvrdohlavo po svojom. Nechal som ich teda tak a bežal si svoje. Síce som aj ja chvíľami zneistel, ale následujúce stovky metrov a ďalšie značenie jak na zemi tak na stromoch mi potvrdili správny smer. Vchádzam prašnou cestou do doliny s vyschnutým korytom riečky. Začína byť riadne chladno a slnko dole neprenikne. Dobieham mrňatú bežkyňu. Vyzerá na 14 a mám chuť sa jej spýtať či na ultra nie je ešte mladá. Podľa hodiniek som už mal byť na stanici v teple, ale Suunto si ide svoje. Mám asi o 2 kilometre natočené viac na hodinkách. Nakoniec dobieham na občerstvovačku. Rado ma zdraví, robí fotečky a ideme do stanu do tepla. Dávam si teplú kapustovú polievku s fazuľou a rovno aj duplu. Je potreba sa najesť. Na ďalšej stanici vraj nie je žiadne jedlo, ale iba voda. Rado tam musel Majcovi supportovať a dať mu nejaké tyčinky. Okrem kapustnice mali ešte ryžu, ale kým som došiel, tak nič neostalo. Veľká škoda... Rado mi ponúkne džús do hydrovaku a tak neváham a riedim vodou. Nahadzujem nočný outfit, čelovku, zimnú čiapku a hor sa proti zapadajúcemu slnku a prichádzajúcej noci. Neviem čo má tam čaká a trochu mám strach.


Vipavská dolina. Pleša je kopec vpravo s tým zrázom.


Bolo treba sa riadne najesť. Konečne niečo teplé. (foto Rado Harach)

Brgod 64. km - Gojaki 85. km

Hneď do dlhého stúpania. Polievka tam sadla jak mala a cítil som sa konečne spokojne. Tyčinky mi už proste nešli. Rád by som jedol viac slané a kľudne tukové. Sladkého som mal momentálne po krk a hlavne ma riadne nezasýtili. Zima a zahrievanie organizmu si vyžaduje väčší prísun energie na kúrenie. Pekným chodníčkom si to s malou Taliankou šliapeme hore. Po pravej ruke od mora mám červené zapadajúce slnko. Romantiku prehlušuje akurát pulzujúca bolesť nôh a sťažené dýchanie. Človek sa sústredí len na ďalší krok a tak s palicami sa človek tak zžije, že je to občas do tých kopcov radosť šliapať. Obieham do kopca niekoľko ďalších ľudí. Tu okrem klasického značenia po prvý krát vidím reflexné sprejové značenie, ktoré striekali na kamene. Najprv som si myslel pri odraze svetla z čelovky, že sa jedná o rosu na kameni no zisťujem, že sa jedná o reflexné značenie. Kamene sa krásne rozsvecujú už z diaľky a príde mi to ako super nápad. Prostredie mi tu pripomína naše Strážovské vrchy. Po ostrom vápenci ani chýru. Z hrebeňa následuje dlhý zbeh. Už mi to nejde najlepšie, ale stále sa to dá s chôdzou kombinovať. Zima začína úradovať. Bundu mi síce neprefúkne, ale teplo dobre nezadržiava. Do kopca a počas behu sa človek ľahko zahreje, ale čo človek ktorý už bežať nemôže? Zima v doline je niekde tesne pod bodom mrazu, ale bezvetrie. Kráčam za talianskym párikom. Ženskej to tak melie, že po 15 minútach ich musím nejak obehnúť lebo zošediviem. Nedá sa to počúvať a ľutujem chlapa s ňou... Ešte  kilometer pred nimi som ju v horách počul. A pravdu povedať, našiel som si po dobehu šedivý fúz na brade! Schádzame cez dedinu a následne znova do stúpania. Teším sa už na chatu. Je mi zima, chcem suché rukavice a prezuť tenisky. Čaká ma tam drop bag. Na kopcoch srieň a nehostinné podmienky. Taká tá klasická surová, suchá zima. Bežci majú tenké páperky a tvár majú bufkami celú zahalenú. Po dlhom kľučkovaní po zvážnici nakoniec prichádzam na chatu. Beriem drop bag a idem do vnútra. Naše zázemie je na terase horskej chaty. Terasa je zakrytá stanovými stenami. Je tu chladno. Teplo zaisťuje plynový horák, ale ani zďaleka nedokáže vykúriť miestnosť aj kvôli fluktuácií bežcov a otvárania dverí. Na posteliach ležia bežci, ktorí to tam asi ukončili. Nechápem jak v tej zime dokážu len tak ležať. Chcem sa dačoho najesť a niečim ohriať, no na stoloch nenachádzam nič... Studené jablká, studené banány a studená voda. Vlažný instantný čaj mi začína liezť na nervy. Nikde žiadna káva. Začínam byť nasraný na neúprosné podmienky, ktoré organizátor ponúka. Prezlečiem si prepotené mokré veci, beriem suché rukavice a skúsim sa teda najesť na chate. Obsluhujúca babička ma posiela si sadnúť, že ma obslúži. Po 10 minútach to vzdávam a keď vidím, čo majú ľudia v tanieroch, tak by som sa asi aj tak nenajedol. Všetci majú  kapustovú s údeným mäsom a klobásu s chlebom. Opäť nič slané, žiadna káva proti noci... Beriem za dve hrste nejakých keksov a zapíjam to čajom. Odteraz neriešim zloženie. Do hydrovaku som si nalial jedinú možnú vodu a aj tá bola studená a bublinková. Vak ma riadne chladil na chrbte a ešte aj žblnkotal jak sa nafúkol. Nechápem prečo tam dali bublinkovú vodu... Musím sa dostať na ďalšiu kontrolu a dúfať v lepšie podmienky.


Gojaki 85. km - Podgorje 105. km

Najťažší úsek mal práve prísť. Dlhé tiahle stúpania. Čím bližšie sme boli ku hraniciam s Chorvátskom, tým viac mi to terénom pripomínalo naše kopce. Malé šutríky sa zamenili za veľké skaly a otvorené hrebene mi pripomínali náš fatranský Stoh. Samozrejme stúpania menšie a príjemnejšie. V kopcoch som sa stále cítil dobre. Väčšinu bežcov som obiehal práve v stúpaniach a klesaniach. Tu sme mali prejsť viacerými tisícovkami. Ostrič, Medvižica, Razsušica... Všetko pekné kopce. V klesaní bolo treba byť opatrný. Lístie rado schovalo skaly a človek mohol prísť ľahko k zraneniu. Za každým zdolaným kopcom čakal ďalší kopec a ešte strmší. Ozaj náročná pasáž. Človek mohol z jedného kopca vidieť, jak naproti v kopci sa doslova šplhajú ďalší bežci. Čelovky tu tvorili takého prerušovaného hada. Tu toho moc človek nenarobil. Proste noha pred nohu a takto stále dokola. Pre mňa by bolo lepšie keby som nikdy nevidel profil trate. Občas to očakávanie, že už tomu stúpaniu bude koniec, vedelo dať ranu pod pás. Dostávame sa na slovinsko-chorvátske hranice. Vysoký ostnatý plot určuje hranicu. Opäť bordel v lese. Nie je na to pekný pohľad. Cestička vedľa ostnatého plota je úzka a trochu sa bojím aby som nezavadil o tie ostré žiletky na ňom. Prichádzam na Veliku Pleševicu a následuje prudký kamenistý zbeh až do dedinky Podolje. V duchu sa teším na niečo teplé na stanici. Kamenisté klesanie mi nijak zvlášť nešmakuje. Trail Talon 250ky som zamenil za Merrell All Out Crush. Podrážka bola na tieto tvrdé kamenisté pasáže super, ale ich špica bola užšia než Inov8 a bál som sa čo to do budúcna spraví. Dosť často chodím na malú potrebu a trochu sa obávam o ľadviny. Po nekonečnom klesaním nakoniec prichádzam do dedinky Podgorje. V stane opäť chladno, postele pri vstupe, žiadne zázemie na posedenie v teple a ohriatie. Dávam si studenú kolu a tri mesiačiky pomarančov. Opäť žiadne chipsy, arašídy... Nič slané. Len syry a salámy. Začínam uvažovať o DNF... Auto pred stanom naberá padlých a vezie ich do Sistiany. Nie... Ešte je skoro na DNF.

 

 

 

Podgorje 105 km - Dolina 125 km

Až na jeden kopec by táto pasáž mala byť jedna z tých ľahších. No veru asi aj hej. Len byť čerstvý. V stave akom som bol, tak aj toto bolo dosť. Fyzicky to bolo ešte v norme, ale myseľ som mal tak zatemnenú, že prevládajúca noc, i keď jasná, bola s porovnaním s tým čo som mal v hlave krásny slnečný deň. Bol som úplne znechutený z toho, že sa nemám kde riadne ohriať a najesť niečoho teplého. Hlava mi nastavuje myšlienku nechať svoje telo vyhladovieť a ukončiť to tak. Proste sám seba presvedčím, že nemám energiu pokračovať. Smelý plán mojej bujnej fantázie. Srdiečko chcelo ešte zabojovať. Lesné prašné cestičky sa striedajú s asfaltom. Všetko príjemné a mne sa dá teda ešte pobehnúť občas. Držím sa s jedným Talianom. Jedno mierne stúpanie. V diaľke už vidím Terst. Je síce ešte ďaleko, ale verím, že to už pôjde. Na hrebeni fúka severný vietor a chlad je občas neznesiteľný. Trochu ma prefukuje a už chcem byť niekde v lese v závetrí. Talian mi odbehne a zas som sám. A dlho ešte budem. Začína dlhé asfaltové klesanie do dediny v údolí. V dolinách je ešte viac zima. Síce nefučí, ale chlad je ostrejší a suchší. Nedokážem už nejak bežať dole kopcom a asfalt ma trochu bolí. Podchádzam veľký diaľničný most. V doline je ticho. Ruky mám zmrznuté. Nad dedinou Osp ma čaká kopec s 450 metrami stúpania. Na naše pomery to nie je nič zvláštne, keď si zoberiem, že za barákom mám také kopce, no od nuly sú tie kopce výživné. Fúka  stále severný vietor a ja sa tam pomaly rúcam. Začínam byť fyzicky aj psychicky na dne. Potrebujem sa niečoho najesť... Cez 50 kilometrov som nič poriadne nezjedol. Som rozhodnutý zjesť čokoľvek aby ma to udržalo na trati. Mám pri sebe niekoľko raw barov, ale len pomyslím na sladké tak zvraciam. Na kopec sa dostávam pomerne rýchlo. Prechádzam cez dedinu Kastelec a následne do ďalšieho stúpania ku hradu Socerb. Veľká pevnosť s výhľadom na more a nočný osvetlený Terst. Už len pár kilometrov dole a som na ďalšej stanici. Vchádzam do tmavého lesa. Cik-cak chodníčkom by som to mal všetko opäť vyklesať. Je to únavné a nekonečné. V tom sa stratím. Zídem z chodníka. Podľa GPS sa neviem v tom kopci a tme vôbec zorientovať. Zo zúfalstva sa zložím na zem a začínam trucovať. Definitívne som rozhodnutý to dole dokráčať a ukončiť. Neznášam to tu. Sklamem možno ľudí doma a možno som si nezaslúžil túto príležitosť... Možno mi nie je ani dané dokončiť... Myšlienky chrlili a ja som nevedel nájsť odpoveď na to prečo? Prečo som v tak zlom psychickom rozpoložení? Prečo sa mi deje to, čo sa mi deje? Prečo chcem trpieť? Som zúfalý. Píšem si s Kateřinou ráno o pol piatej a hľadám v jej písmenách aspoň kúsok svetla. Píše aby som vydržal. Skúsil sa dole trochu prespať a najedol sa toho čo bude. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy a tak to dávam šriegom do stúpania a dúfam, že sa znova trafím na správnu cestu. Uvedomujem si, že práve tu som prešiel svojim cieľom. Všetko ostatné čo prejdem bude už len bonus. Tá medajla by bola pre ľudí čo mi stále písali a povzbudzovali. Ja už som vo svojom cieli bol. Už len to doklepať pre nich. Nakoniec všetko dobre dopadne a po chodníku prídem do dedinky Dolina. Vojenský stan s talianskými vojakmi v roli dobrovoľníkov. Konečne aspoň príjemné teplo. Chcem si na chvíľu ľahnúť. Pýtam si deku, ale vojak nerozumie... Tak mu gestikuláciou rúk ukazujem, že niečo na prikrytie. Vraj nič nemajú. Líham si teda spotený na postel. Od zeme ide chlad. Dávam si kofeinovú ampulu a budík si nastavím po 2 x 15 minút. Vyzúvam sa a zaspávam. Viacero bežcov si tu chce podriemať. Chcel by som sa niečoho najesť, no opäť nič pre mňa. Ovocie nenarezané a studené leží v bedničkách, jak keby som bežne vo výbave nosil nôž. Nikto o nás nejaví z personálu záujem či mi náhodou niečo nechýba. Dávam si hlt koly a púšťam sa do veľkého syra na stole a zajedám to chlebom a zbieram posledné zbytky pekanových orechov. Áno. Ja čo nejem nič také. Buď to pôjde so syrom alebo tam niekde hore čoskoro skolabujem bez energie. Potreboval som niečo hutné do žalúdka a hlavne slané. Pokiaľ niekomu práve prebehlo hlavou, že som pokrytec a porušil som jedno zo svojich pravidiel, tak má pravdu. No pokiaľ si neskúsil niečo podobné, tak nemá právo hodnotiť moje činy. Odchádzam zo stanice s pocitom, že som dostal do seba konečne niečo hutné a nebudem chvíľu hladný. Nohy boli na tom tiež lepšie a tak hor sa smerom Terst!


Dolina 125. km - Draga 132. km
8 kilometrov rozostup medzi stanicami nebolo veľa a veril som, že sa čoskoro dopracujem aj tam. Hneď zo stanice trochu štrajkujem a neviem kade ďalej. Jak som si pospal v stane, tak som úplne stratil zmysel pre orientáciu a nevedel som odkiaľ som prišiel. Nakoniec nájdem správnu cestu a na nej zablúdených Talianov. Zablúdili niekde v tých istých serpentínach ako ja. Čaká ma posledné náročnejšie stúpanie po vápencovom masíve. Prechádzam okolo vyhliadky na Terst, ktorý sa oblieka do prvých ranných slnečných lúčov. Chvíľu si užívam pohľad na toto mne srdcu blízke mesto a spomínam na nie tak starú návštevu s priateľmi. Prudké stúpanie som zvládol pomerne dobre. Následovala pasáž s lanami a exponovaným zbehom dolu. Vápenec sa šmýkal pod nohami a občas dal pocítiť svoju tvrdosť. Napájam sa na trasu S1 Trail 57km a hneď vidím aj prvého fotografa. Prejdem pomaličky okolo neho a asi si ma fotí. Moc tomu nechápem lebo môj zjav je skôr na hrozbu ako na príklad a môže sa stať, že si odoženú potencionálnych bežcov. Schádzam teda do doliny a znova tu vidím kopy oblečenia a tenisiek len tak pohádzané popri chodníku. Tak takto by som si jedno z najkrajších miest na trati nepredstavoval. Tu sa mi zrazu podarí pochopiť, že Corsa della Bora je robená hlavne pre všetky ostatné vzdialenosti. S1 Ultra nie je pre nich priorita. Lebo hneď po pripojení na trať päťdesiatkárov alebo štafetárov bol pre mňa pohľad na medika dovtedy len fatamorgánou. Zrazu tu boli záchranári, policajti čo riadili dopravu, organizátori, čo určovali smer behu. 130 kilometrov mi tieto veci unikali a nikde som nevidel žiadne zabezpečenie. Presne keď som zišiel vápencový masív, tak spoza mňa pribiehajú prví bežci na 57 kilometrovej trati. Medzi prvými troma očakávam Maťa Halasza, no ten pribieha niekde okolo 4-5 miesta. Nakoniec im to tam ešte ukáže. Vchádzam popri potôčiku do vápencovej doliny. Z každej strany sa tu skaliská vypínajú a romantiku dotvára neďaleký vodopád spolu s ranným slniečkom, ktoré sa tlačí do doliny. Musím dávať pozor na rýchlejších bežcov a snažím sa im uhýbať. Neskôr asi po 2 stovkách bežcoch som to vzdal a nechal som nech obchádzajú oni mňa. Mali viac síl na tieto pekné gestá. Prechádzam cez mostík na druhú stranu údolia a prichádza jedno z niekoľkých posledných stúpaní a následne by som už mohol byť na občerstvovačke. Dávam si handsfree a volám domov s tatkom či nám ešte doma žijú všetky zvery a za chvíľu mi na to zavolá aj Peťa z Prahy, tak som všetky svoje temnoty mohol na chvíľu nahádzať na ňu a odľahčiť si. Prichádzam do dediny Draga a zrazu jak iný pretek. Stoly plné ovocia, orieškov a tak tlačím čo to dá. Červené pomaranče mi pripomenú rudovlasú Dominiku z Vipavy u Elvisa :) Pri prebratí z letargie zisťujem, že naproti cez stôl hoduje aj Denisa Kušnierová. Zdravíme sa a prajeme si všetko dobré. Nalejem si horúci čaj do hydrovaku a pálim preč aby som tu neskysol. Horúci čaj na chrbte príjemne hreje a prajem si aby hrial čo najdlhšie.








Draga 138. km - Obelisco 145. km
Z občerstvovačky začína hneď stúpanie na hrebeň popri Terste. Zvrchu to tam má človek ako na dlani a už je vidieť aj môj cieľ Sistianu. Pri toľkej romantike a uhýbaniu sa pred desiatkami bežcov zakopávam o kameň a v tú chvíľu som si myslel, že som si odtrhol nehet na pravom palci na nohe. Silná bolesť ma prinútila si sadnúť na chvíľu a  prepočítať svoje možnosti. Už som vedel fakticky len kráčať a teraz už ani riadne to. Skúšam či to pôjde, ale bolesť v prste mi nedovolí nohu riadne zaťažiť a tak sa pomocou palíc snažím preniesť väčšinu váhy na zdravú ľavú nohu. Táto taktika je cesta do pekla. Skôr či neskôr niečo úplne povolí. Po dvoch kilometroch začína bolieť achilovka, ktorú ešte nejak rozhýbem. Chvíľu to aj vyzerá dobre. Do kopca sa to dá ešte zvládnuť. Opäť som hladný a dal by som si pivo niekde. Cestička pod nohami je veľmi príjemná a hrebeň je len mierne vlnitý. Bežci okolo mňa prebiehajú a niektorí sa aj zastavia, keď vidia červené štartovné číslo S1 a potlapkávajú ma po rameni alebo len niečo prehodia na znak úcty. Samozrejme som v tom stave rozcítený jak malé deco a tak občas mi upadne aj nejaká tá slza. Mne sa to páčilo  a keď si predstavím, že takto si uctievali všetkých čo stretli na trati, tak to bolo moc pekné gesto. Cesta tak nejak ubiehala a ja som razom stál na ďalšej očerstvovačke. Prišla mi na mobil správa, že už len dve stanice a som doma. Moc som sa tešil, že už mám jednu za sebou. Vojačka ma čipuje a ja si idem dať niečo na jedenie. Opäť nič slané. Bežci tu v pretlaku do seba vrážajú a snažia sa uchmatnúť nejakú korisť. Chlapík za stolom reže zo stehna a plátky nakladá na chlieb. Ja si idem kúpiť teda tretinkové nealko, ktoré chutná ako splašky. Plzeň som nečakal, ale aspoň sa z toho dobre grgalo. Zoberiem hrsť orieškov a hrsť hrozienok. Študentská zmes zarobená. Padám radšej preč lebo pretlak bežcov začína byť obťažujúci. 






Obelisco 145. km - Santa Croce 157. km
Cez malé mestečko si to podchodom prebehnem na druhú stranu cesty a opäť do mierneho stúpania. Kopce mi stále idú kráčať a dokážem konkurovať najpomalším bežcom na 21 kilometrovej trati. Pri miernom sklone dolu už kolená absentujú meniskusy a každý krok v klesaní je krok za trest. Ľavé koleno začína pobolievať a tak si nasadzujem ortézu a modlím sa aby vydržalo. Telo je už na trati dlho a začína sa všetko pomaly rozpadať. Prechádzam po asfaltke okolo kostola, ktorý je vidieť aj z Terstu. Pýši sa na vrchole kopca. Po krajoch cesty sú kríže s ukrižovanými. Na poslednom z nich je nápis Via Crucis. Prišlo mi to náramne smiešne. Je aj ta moja cesta, cesta ukrižovania? Moje telo by povedalo, že je to minimálne cesta utrpenia. Nachádzam v tom peknú symboliku. Pristavuje sa u mňa jeden zo Slovincov so slovami: Hi my slovak friend. Chvíľku sa u mňa zastaví a kecáme. Odporučil som mu navštíviť nejakú z našich domácich akcií. Kráčam po útese, tesne popri mori a slniečko ešte stále trochu hreje. Som zmierený s tým, že čas ktorý som si dal už nestíham. Celé plány sa zrúcali jak dom z karát. Trochu oslobodzujúce. Teraz sa chcem sústrediť len na to aby som to došiel aspoň do cieľa v časovom limite. Prichádzame do historického kamenného mestečka  Contovello. Popravde som trochu zmätený a myslím si, že som už v Sistiane a už sa budeme len niekde motať po okolí. Hodinky mi ukazovali 159 kilometrov a i keď ukazovali zle, tak moje uvažovanie už nebolo vôbec racionálne. Prisahám, že na baneri som videl jak je napísané 160. kilometer a 4 do cieľa. Ešte som bol v tom, že je to tá druhá posledná občerstvovačka. Všetko to hralo do karát a ja som tomu chcel uveriť. Koniec je blízko! Už len 4 kilometre! V tú chvíľu a v tom zúboženom stave by som uveril asi aj na jednorožcov. Na stanici si dávam len čaj, že však tých pár kilákov už dôjdem. Po chvíľke odhádzam a z vrchu dediny vidím ďalších bežcov ako sa driapu do posledného kopca na Santa Croce. Dostávam správu na telefón, že mi chýba ešte 14 kilometrov do cieľa. V tom momente ma to psychiky úplne položilo. Úplne ma opustila viera, ktorá držala moje telo po kope. Zrazu ma všetko viac bolelo. Dole som už nedokázal ani riadne kráčať a hore po schodoch mi museli pomôcť okoloidúci bežci z kratšej trate. Vychádzali bolesti z partií, o ktorých som dovtedy vôbec ani len nevedel. Po vytrepaní na hrebeň to bolo na stanicu asi 3 kilometre. Niekde tu mi odišlo ľavé koleno úplne. Ostalo zablokované a nedokázal som ho zohnúť. Volám Radovi, že to ešte skúsim potiahnuť dole, ale uvidíme. Som rozhodnutý to podstúpiť a klesanie vyskúšam zísť na liekoch proti bolesti. Nikdy som to neskúsil a ospravedlňoval som si to tentokrát, že ten kúsok vydržím a nejak to proste musím dobojovať. Nakoniec mi jeden Talian dáva nejaký silný liek, ktorý nemôžem zjesť nalačno. Vraj strong shit. Tak teda nejak prídem na stanicu a tam si ho dám s jedlom, plánujem. Jak som ale kráčal, tak moje koleno stále bolelo viac a viac a musel som postupne aj na chvíľu zastavovať. Slnko zachádzalo a predstava tmy vo mne vyvolávala strach. Čakalo ma 400 metrové klesanie k moru. Čo keď sa mi tam dačo stane? Ostanem na príťaž organizátorom? Stojí mi to vôbec za to? Západ slnka bol moc pekný a mne to všetko prišlo zbytočné, keď nemôžem túto krásu zdielať s druhými ľudmi. Rozhodol som sa to tam definitívne ukončiť a neriskovať. Rád by som ešte zopár východov a západov slnka uvidel. Čert ber, že je to hlúpych 8 kilometrov do cieľa... Posledný kilometer na stanicu mi trval cez 25 minút v silných bolestiach v kolene. Na stanici v Santa Croce boli 4 zdravotníci a ani jeden sa nenamáhal pristaviť a opýtať sa ma čo sa deje. Pri pohľade na mňa jak pajdám si uvedomili, že im ide asi robota a tak sa všetci otočili druhým smerom. Aj tak som nemal chuť vysvetlovať makarónovi čo ma bolí a na trati už som si zvykol, že dnes nebude všetko ako na domácich pretekoch, kde máme full servis, zázemie, plné stoly rôznych dobrôt, pekného slova aj pre zahraničného bežca, ochotných dobrovoľníkov a zdravotníkov, ktorí vám radi nalejú vodu do pohára alebo uvaria kávu. Nie... Toto som na trati za 34 hodín nezažil. Na stanici nakoniec nebolo žiadne skryté miesto pre odpadlíkov ako ja a tak ma posadili do brány garáže, kde akurát bola riadna kosa a mohol som počkať buď hodinu na bus alebo na Rada, ktorý hneď po oboznámení so situáciou neváhal prísť pre mňa. Bol som rád, že som nepodstúpil riziko s liekmi proti bolesti a vyhralo nakoniec srdiečko a zdravý rozum. 








No čo dodať na záver. Za 150 € štartovné by som očakával ďaleko viac od organizátora. Nebudem jediný z našej výpravy kto si všimol hrubých nedostatkov v organizácií. Bol to pretek plný kontrastov, kde na jednej strane mali niektoré veci neuveriteľne zmáknuté a hneď na to dostanete facku za nedodržanie ani nejakého toho základného štandardu, ktorý by na preteku mal podľa mňa byť. Trať bola krásna a nebola ani nijak znásilnená aby nabrali tie potrebné kilometre. Spojenie tratí s kratšími sa ukázal ako dobrý morálny ťah. Minimálne u mňa. Kto hľadá extrém, tak táto trať mu ho do istej miery poskytne. Záleží od počasia, aké mu matka príroda nadelí. Ja som si uvedomil, že už samotný pretek v dokonalých podmienkach o takejto vzdialenosti je pre mňa dostatočný extrém. Nepotrebujem pridanú hodnotu extrému ako zimu alebo prílišné horko poprípade príliš ťažký terén... Na to už som starý a asi po tomto preteku sa mám aj viac rád. Pokiaľ ale niekto chce vidieť veľa z Terstského zálivu a okolia, tak môžem S1 La Corsa della Bora len odporučiť. Trať je úchvatná a dostane isto každého len sa treba na ňu logisticky pripraviť a počítať skôr s minimom zabezpečenia od organizátora.

P.S. Koleno mi na druhý deň opuchlo, ale každým dňom je to lepšie. Verím, že za pár dní už obujem tenisky a skúsim sa rozbehnúť. Tak isto verím, že okrem preťaženia nedošlo k žiadnemu poškodeniu a rozhodnutie ukončiť to na 156 kilometri, bolo presne načasované aby som si neprivodil ešte dačo horšie a jediné správne.

P.S. 2: Naša výprava nakoniec bola mega úspešná. Majo Priadka vyhral S1 Ultra 164/6700 a Maťo Halasz S1 Trail 57/2600. Tak isto aj ostatní bežci pod vlajkou Slovak Ultra Team dosiahli veľmi pekných výsledkov na medzinárodnom poli. Viac info TU


P.S. 3: Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť sa zúčastniť tohoto náročného preteku a tak isto chcem poďakovať všetkým čo mi písali, mysleli na mňa alebo ináč podporovali. Bolo to od Vás moc milé a moc mi to na trati v ťažkých chvíľach pomáhalo. Ďakujem.



 

 



Ako mi drepovanie pomohlo so zranením.   Niektorí moji blízki vedia, že ma dlhodobo trápilo pravé koleno. Cez sezónu je toho niekedy...