Valašský Hrb 2017 54km / 1900m

 

Ešte dnes po 4 dňoch od preteku som stále unavený a slová sa mi hľadajú tak isto pomaly a fádne ako moje kroky skrze brutálnu svalovicu na hamstringoch... Nie som stále úplne fyzicky odpočinutý a tak neviem či písať o Hrbe bude objektívne a či nájdem správne slová, ktoré by opísali moje zápolenie s trasou a mojou hlavou, ale skúsim to načrtnúť s troškou optimizmu.

Valašský Hrb mala byť jedena z mojích top akcií pre rok 2017. Na začiatku roka som si dal cieľ odbehnúť závodne jednu 50ku v ČR a jednu u nás doma. 

O závode mi povedala Peťka z Prahy, že vraj je to u nich jeden z najkrajších pretekov a tak nebolo moc o čom premýšľať. Trať sa beží niečo ako "tam a späť" , kde bežec stretáva po celý čas bežcov či už v protismere alebo bežcov na kratších trasách (10, 20, 30km). Pre mňa nová a veľmi príjemná skúsenosť s týmto typom behu. Fandia vám bežci, ľudia popri trati a celé je to také živšie. Trať má písané parametre 54 kilometrov a približne 2000 výškových metrov. Dnes už viem, že dĺžka trate by aj sedela, ale o výškových metroch stále trochu pochybujem. Tým ale nezľahčujem tento pretek, lebo práve behatelnosť trate zaručuje riadne rýchly pretek v srdci krásnych beskydských hôr. Do závodu som išiel s myšlienkou, že odbehnúť trať pod 6 hodín by bolo veľmi príjemné a pre mňa osobne dostačujúce. Vedel som, že na pretek som maximálne pripravený v rámci mojich možností. I keď Hrb je jeden z mojich klincov sezóny, tak som chcel aby som prišiel do cieľa v zdraví, šťastí a hlavne aby som si z trate aj niečo pamätal.

Tak zvané "pajdy" mám rád a vždy budia u mňa veľký rešpekt lebo sú na mňa stále "rýchle" a ozaj valiť niekoľko hodín vo vysokom tempe dokážu len dobre pripravení a skúsení jedinci. Pokladám sa za priemerne skúseného a pripraveného, tak pre mňa je to vždy veliká výzva a boj až do konca.   

Pred pretekom som ešte navštívil outdoorový obchod Bernosport, kde na mňa čakala minimalistická šiltovka Buff v krásnej modrej farbe s podpisom Tona Krupičku. Chcel som niečo na tú moju hlavu aby mi ju proste nepripieklo a šiltovka poskytuje vďaka zloženiu materiálu "Fastwick Extra Plus", 98 % ochranu pred UV žiarením a hlavne rýchlo schne a je možné ju zložiť do vačku. Síce som váhal s ďalšou investíciou do bežeckých potrieb, ale táto krasotinka ma proste okúzlila. Maťo mi pri odchode poprial veľa šťastia a tak som bol na pretek definitívne vybavený. 

Na jedenie počas behu som si zobral balík datlí od mojich obľúbencov Bionebio, odrodu Deglet Nour a balíček sušených marhúľ od tej istej firmy. Najlepšia kvalita čo viem a za rozumnú cenu.

Na štarte som sa mal zoznámiť s Kateřinou, ktorú som nikdy na živo pred tým nevidel a ktorá je tak isto postihnutá chorobou na V tak ako aj ja. Bežkyňa, ktorá to skúša ako nováčik na ultra vzdialenostiach a je dosť možné, že o nej budeme v budúcnosti počúvať častejšie.

V piatok som si zobral dovolenku kvôli cestovaniu do Valašského Meziřičí "Valmez", kde ma mala čakať Peťka aj s Pavlom a Alicou ktorú som ešte nepoznal a samozrejme Tony, Pavlov psík a maskot :) Aj keď som mal na prípravu celý deň, tak som samozrejme opäť nič nestíhal. Taká klasika... No tentokrát som nič doma nezabudol našťastie. Vlak mal meškanie a Birell s Mp3 mi spríjemňovali následujúcu hodinu a dačo cestovania. Do Valmezu prichádzam na podvečer a za chvíľu prichádza Peťka s priateľmi, ktorí budú cez víkend moji bežecký súrodenci.

Ubytovaný budeme v chatke pri hoteli Relax Kyčera, ktorá je od Valmezu asi 30 minút cesty autom. Večer pred závodom som si dal na večeru riadnu porciu šalátu s kukuričnými cestovinami, tofu a slnečnicovými semiačkami. Pred spaním ešte roller na 10 minút a už len som si nechal snívať o Beskydách.

Cez týždeň som behal minimálne, len s jedným tempovým behom a tak som mal nohy a hlavu riadne odpočinutú a bol som pripravený zdolávať nástrahy trate.

Možno už je niekomu známe z predošlých reportov, že pred závodom neraňajkujem klasické "pevné jedlo". Opäť som si nechal cez noc namočené chia v 0,5 l vody a do toho som si dal dodatočne citrón. Tento krát som si, ale pred štartom ešte doprial vystrelováka v podobe kávy, kakaa, kokosového oleja a škorice. Odporúčam všetkým a najlepšie experimentovať pred závodom :) s peristaltikou to nepohlo vôbec tak predpokladám, že je to cajk.

Naraňajkovaní sme sa teda pobrali na štart. V aute panovala trochu predštartová nervozita a to, že sme nemali kde poriadne zaparkovať nám tiež nepridávalo. Organizátori to tam majú ťažké veru s parkovaním. Príliš veľa áut a málo placu. 

Po kapánek komplikovanejšom parkovaní sme sa vybrali na registráciu. Registračka v krásnej chalúpke v horskom hoteli Čarták a v okienkach nás vítajú organizátori. Berieme si svoje prezenty, rozkukáme sa a ideme sa prezliecť lebo o chvíľu štartuje "pajda". Stretávam tu Dubničanov a prehodím pár slov s prianím, veľa šťastia.

Registrácia ( foto Valašský Hrb)

Cesta na štart  s úsmevom a partou Vegánov (foto Pavel)

 

Všetko nám odsýpa jak má a valím na štart. Vchádzam na štart medzi ostatných pretekárov a hľadám Kateřinu s ktorou sa máme stretnúť. Tu je ináč jej blog a jak sa popasovala s traťou i129/https://www.vegansport.cz/blog/muj-prvni-i129/  . Zdraví prvá a následne sa zoznamujeme a obhliadame jeden druhého, kto je väčší exot :D Kateřina mala rýchle a ťažké ráno a tak si nenachystala nejaké drobnosti. Ponúkam jej teda zo svojich zásob datlí, ktorých mám dostatok. Kecáme a očakávame štart. Stojím medzi stovkou bežcov a neviem ešte čo ma čaká. Drony lietajú nad hlavami a fotografi fotia čo to dá. Pripadám si ako atrakcia, kde 100 previnilcov ide na nedobrovoľnú cestu smrti ukameňovaním. Prajeme si veľa síl s Katkou a o 10:00 zaznie výstrel.

Štart (foto Pavel)

Chalanisko v pravo v zelenom ma ťahal nakoniec na 45km až skoro do cieľa. (foto Milan952)

Na štarte ľudia fandia jak sa na pretek patrí a mám pocit, že som tam počul aj svoje meno od chalanov z Dubnice, tak dík za to hoši! Po štrkovej ceste nás čakalo mierne stúpanie ktoré nás doviedlo do krásneho vlhkého a chladného smrekového lesa. Ďakujem Pánu Bohu za to, že som mohol bežať väčšinu cesty popod stromami v tieni kde bolo veľmi príjemne vyklímované.

štart 50ky z diaľky (foto Valašský Hrb)

Stúpania sú tam vcelku behatelné a ja som cítil v nohách istotu aj dostatočnú silu a tak som sa moc nešetril. Mohol som do nich kráčať, ale vedel som, že trať podľa tempa ktoré sa tam nahodilo bude ozaj rýchla a pokiaľ chcem pomýšľať na normálne umiestnenie s dobrým časom tak musím tie grmbále proste bežať. V chládku sa bežalo super a deň pred tu asi pršalo súdiac podľa kaluží a mokrej zeme. Občas nejakú kaluž preskočím aby som si čo najdlhšie udržal nohy v suchu, ale inak si nevyberám cestu kadiaľ bežať. Tempo mi prišlo vcelku rýchle, ale stále to bolo v norme až dokiaľ neprišli prvé vlnité úseky so zbehmi kde to bol pre mňa masaker. Tempo 4:10 pri miernom klesaní a následne mierne stúpanie mi do istoty, že to celé zvládnem odbehnúť vôbec nepridávalo. Na takéto tempá som netrénoval vôbec a nemal som ani poňatie koľko dokážem toto tempo udržať. Bolo to veliké riziko, že to prepálim hneď na prvej desine... V prvom kopčeku si cupitám a obieham partiu bežcov asi kámošov a jeden z nich má potrebu komentovať môj vegánsky dres s arogantným a posmešným hlasom. Stroho odpovedám na otázku, že či som ozaj vegán podľa dresu, odpovedám, že nie... Dres mám len tak na okrasu hovorím nahlas a v duchu si hovorím, že pokiaľ ma tento chlap obehne tak som dnes prehral sám nad sebou. Ešte prehodil nejaké vety, ale už som ho nepočúval a hlavne už som škrábal posledné metre kopca a nemal som záujem sa ním čo i len nechať rozhodiť. Žiaľ každý máme miesto na tejto planéte a musíme sa snažiť spolu nejak spolunažívať... Aj s takými, ktorí si to zrovna nemyslia. Ani neviem ako a už bežím okolo prvej stanice na 4. kilometri. Nezastavujem si pre vodu a valím pekne ďalej. Prebiehame lúkami a občas sa naskytnú aj pekné výhľady, ale v rýchlosti si ich neviem nejak vychutnať. Trať je dosť podobná chodníčkom v našich Strážovských vrchoch, dokonca aj kamenistým podložím. 

Panoráma 

Prichádzam do prvého ozaj vážneho stúpania na 10. kilometri na horu Vysoká (1024 m.n.m.) 

Niektorý borci to berú vážne a cestu celú hore vybehnú. Ja si tu netrúfam a chcem si konečne oddýchnuť a hlavne sa napiť a najesť. Kopce využívam na doplnenie energie lebo na rýchlych zbehoch by som sa asi netrafil do pusy s datlami.

Za Vysokou nasleduje prudký a krutý zbeh s bahnitým terénom a kameňmi. Nechávam sa trochu uniesť aj vďaka povzbudzovaniu okolo idúcich a ozaj si to dole šiniem riadnou rýchlosťou. Na kopci som zabudol asi pud sebazáchovy a márne na mňa dole kričí, keď moje srdce tepe najrýchlejší drum&bass aký tieto lesy kedy počuli, že nebež tak rýchlo dole lebo nohy ešte budeš potrebovať... Haha to je taká klasika nerozvážneho bežca ako ja alebo moc odvážneho?

Prichádzam do ski areálu Třeštík a stretávam prvého bežca na 50km v protismere s úsmevom na tvári a pred mojími očami sa vynorí zjazdovka. V tej chvíli sa mi na sekundu zaseklo srdco, ale na občerstvovačke zisťujem, že sa ide naokolo a nie priamo po zjazdovke. No to som si teda riadne odfúkol. Dávam si colu, vodu a šiltovku dávam do vandla s vodou  a ovlažím sa. Ku otočke je to približne 2 kilometre stúpania. Síl je stále dosť a tak si trošku do kopca pobehnem a podarí sa mi obehnúť aj pár bežcov. Kopce sa idú ozaj super a pomaly sa blížim ku otočke na 12. kilometri na vrchu Trojačka (938 m.n.m.). Nasleduje rýchly zbeh po smrekových koreňoch a musím si dať prvú pauzičku na potrebu. Zbeh pokračoval tou istou cestou spať popod zjazdovku, kde opäť zastavujem na sekundu a dávam si opäť colu, vodu a hrsť hrozienok. To by bolo asi všetko čo som im za 5 hodín zjedol na občerstvení... Nejak som nemal chuť v tom tempe jesť, ale snažil som sa každú pol hodinu hodiť do seba 3-4 datle a dve sušené marhule. Rozbieham sa znova a tu ma čaká prekvapenie lebo trať nejde znova späť hore na Vysokú, ale popod horu po asfaltke. Cesta je označená fáborkou, ale mne sa to nejak nepozdáva a tak kontrolujem navigáciu, ktorá tiež úplne nechápe kade bežím. Otáčam sa na bežca ktorý je za mnou asi 50 metrov či ideme správne. Odpoveď sa mi nedostáva a tak spomaľujem a čakám či ešte niekto nabehne na asfaltku. Otáčam sa asi po minúte a za mnou je horda bežcov a tak si hovorím, že asi je správny čas znova začať bežať svoje.

Nejak takto :)

Alebo takto bez zombíkov  (foto milan952)

Táto asfaltová pasáž mi moc nešmakovala. Prišlo mi, že sa nedokážem dostať do poriadneho tempa a plieskam len nohami na prázdno. Po asi 2 kilákoch asfaltu sa opäť napájam na známu trať a opäť si to celé zopakujem, len z iného uhlu. Z ničoho nič ma na trati začnú neuveriteľne páliť oči a slziť. Nechápal som vôbec čo sa deje a musel som na chvíľu zastať a poriadne si vysušiť oči rukávom dresu. Od potu to nebolo a okuliare som mal na očiach. Občas sa mi to stáva z ostrého slnka a bez okuliarov začnem strašne slziť, ale teraz som nechápal prečo, či na občerstvení niekto chytil pohár a ruku mal od chilli a  ja som si pretrel oko, ozaj neviem... Trvalo to pár minút a tak som si aspoň mohol oddýchnuť a nabrať trochu dych. Znova krásne rýchle vlnovky na hrebeni a všade kopec bežcov. Stretávam Alicu v protismere spolu s Báječnými ženami a fandia. Dodáva mi to trochu energie a za chvíľu na to stretnem aj Pavla ako si to ladne vyklusáva do kopčeka. Zdravíme sa a zavesím sa za bežkyňu. Je na čo pozerať a tak sa nechávam chvíľu ťahať. Slniečko sa na obed začína opierať do čierneho dresu a ja začínam pociťovať aj únavu. Na dvadsiatom kilometri nastupuje únava aj s prvými pochybami, že som to ozaj prepálil a či to proste neseknem na 30. kilometri v cieli. Premýšľam nad Peťkou, kde asi je lebo som ju na trati nestretol. Asi sme sa minuli jak som obchádzal Vysokú po asfaltke. Do cieľa 30ky je to už len 4 kiláky a míňam ďalšiu občerstvovačku. Nezastavujem a valím si svoje stále ďalej. Vodu som mal a domnieval som sa, že v cieli nejaké občerstvenie ešte bude. Pred cieľom ma obieha veľa bežcov a ja im pozerám na sfarbenie štartovného čísla či je to moja krvná skupina na "pade". Nikto z našich a tak ostávam v kľude. Blížim sa ku cieľu 30ky a ľudia popri ceste hustnú a fandia jak sa dá. Super povzbudenie  a ja márne v rýchlosti hľadám občerstvenie, ale nikde nič nie je a ani byť nemalo. Bola možnosť si v cieli odložiť niečo z vlastného a tak vyťahujem fľašu a kontrolujem stav vody. Jedno deci na 24 kilometrov? Dá sa to reálne odbehnúť? Pýtam sa v duchu... To určite nie, ale skúsim teda bežať pokiaľ to pôjde i keď tomu vôbec neverím, že niekam dobehnem. Prebieham cez rušnú asfaltku a mierny kopec s domom na konci. V kopci stretávam pár bežcov a jeden z nich sa odpája od svojho parťáka. Pýtam si vodu od neho, ale ten je úplne suchý. Pribieham ku domu kde domáci hrá golf na dvore a tak ho žiadam o vodu. Úspešne mi pán podáva plnú fľašu a polka hneď steká dole krkom. Ďakujem za záchranu preteku.  Rozbieham sa teda za druhým bežcom a zisťujem, že je to žena. S touto ženou sa budem naháňať následujúce kilometre, ale jej nohy sú evidentne v ďaleko lepšej kondícií ako tie moje. Do kopcov ju doháňam, ale následne pri zbehoch mi uteká jak nič. Zrazu je predo mnou občerstvovačka pod vrchom Čarták a ja nechápem čo tam robí. Bol som v tom, že nič ďalších 12 kilometrov až do otočky nebude, ale to je pre to lebo si nečítam itinerár a nepočúvam usporiadateľa. Chlapík na stanici mi vraví, že je teda asi fatamorgána a ja mu odpovedám, že pokiaľ hej tak veľmi krásna a  tak sa nalievam vodou. Jesť mi nechutí stále a melón sa bojím zmiešať s datlami a marhuľami... Neviem čo by to porobilo a na závode to riskovať nechcem. Niekde tu začína boj s nohami. Stále je dosť síl kopčeky cupitať, ale pri zbehoch sa začína ozývať pravé koleno z mojej neuveriteľne dokonalej techniky zbehu. Snažím sa väčšinu záťaže predávať teda na ľavú nohu a kontrolujem viac techniku pri zbehu ako samovoľné bušenie bez hlavy a päty. Táto pasáž sa mi moc páčila a bola oveľa viac kľudná. Menej bežcov a viac času na hĺbavé úvahy typu "tak kde to Jurko zabalíme?" , ale vždy si spomeniem na starca Santiaga a jeho ostrohu v päte, jeho odvahu, bojovnosť a jak celé noci nespal aby nestratil svoj kapitálny úlovok ktorý mu aj tak nakoniec celý zožerú žraloci... Bojovník srdcom i dušou po celý čas čo bol na mori. Santiago je pre mňa od vtedy čo som čítal Starec a more, jedna z najväčších postáv a hlboká studňa inšpirácie. Vždy keď som na tom zle, či už pri tréningu, závode alebo aj v bežnom živote, vždy si spomeniem na Santiaga a jeho útrapy, ktoré si nechcel ani na sekundu pripustiť a vedel prečo. Myseľ je najväčší nepriateľ a tak isto najhorší súper, ktorý rozhoduje veľa krát o celom dianí. 
Snažím sa bežať čo mi nohy vládzu, ale jak zastanem na okamih, tak sa z mojich nôh stáva kopa bolesti. Musím občas prestrečovať hamstringy aby som sa dokázal znova rozbehnúť. Utešujem sa, že 14 kilometrov do cieľa je ako keď si idem len tak zabehať na Brezinu tréningovo. Posledný kopec pred otočkou a ja zastavujem a nevládzem sa pohnúť. Na chvíľu sa dávam do spánkového režimu, vypínam software a tlačítko ON stláča až bežec ktorý ma dohnal a chcel ma povzbudiť nejakými slovami. Snažím sa ho teda nestratiť a držím sa ho jak sa mi dá. Prichádzame na občerstvovačku na vrchu Tanečnice (912 m.n.m.) a sadám si na zem. Nejem, nepijem a chcem to tam zaparkovať... Nohy mám v plameňoch a bolesť prehlušuje všetky podnety z okolia. Znova ma zapína tá istá ruka chalaniska so slovami "Poď vstávaj! Sedieť budeme v cieli!". Vstávam a naberám si vodu do fľaše a utekám za chalaniskom, ktorý ma zapína ako prehriaty domáci spotrebič a skúša čo vydržím.
Samozrejme mi uteká a nedokážem už udržať s chalaniskom také tempo. Snažím sa, ale nezastaviť a za kopcom stretávam bežca, ktorý mal pripomienky na môj dres. Mal som pred ním asi 10 minút náskok, ale vo mne sa tam dačo zlomilo. Jurková súťaživosť nabrala na obrátkach a začínam listovať v Mp3 nejaký riadny nakopávak od Arctic Monkeys - Crying lightning. Cítim, že to pôjde a aj keď to bude bolieť tak to tam do toho cieľa dotlačím po štyroch! 
Stretávam Kateřinu, objímame sa a prehodíme povzbudzujúce slová jak nám to dobre ide. Ďalšia dôležitá vzpruha a ja kukám na hodiny a z hodiniek na mňa pozerá tempo 5:10 na 46 kilometri a stále to dokážem ukočírovať. Proti idúci bežci povzbudzujú a ja im to oplácam potleskom a nejakým slovom. 
50 kilometer a ďalší switch off... Preťahujem hamstringy v kopci a predkláňam sa pri kolená a medzi nohami, za mnou vidím bežca jak si to cupitá hore kopcom. Posledný rýchlik mi práve uteká a ja viem, že sa ho musím držať čo to pôjde a tak sa lepím na sympatického bežca z Jablunkova. No po pár kilákoch ho opäť strácam v miernom stúpaní a nechávam ho ísť svoje. Bežím okolo občerstvovačky a radšej ani nezastavujem lebo už by som to asi tento krát definitívne nerozbehal. Už len posledný kilometer  do mierneho kopca a následne cez asfaltku, kde ma chalani z Dubnice povzbudzujú a ja viem, že už to je doma... Mierny kopček a následne kopa fandiacich ľudí mi zdvíha hormóny šťastia a konečne som v cieli za veľkého potlesku. Dopadám na Petine rameno a vypínam. Snažím sa dať do poriadku a začínam slziť opäť. Či to slnko alebo len slzy šťastia? Ťažko povedať. Líhám si na trávičku a nechávam sa hladkať slnkom, ktoré príjemne hreje a ja si užívam konečný oddych a bolesť, ktorá pulzuje v mojich nohách. Tentokrát mi bolesť neprekáža, len rekapituluje aké fajne to dnes bolo.

Ja a Peťa a Tony :) (foto Pavel)

Následne ku mne prichádza chalanisko a jeho čarovná zapínacia ruka, ktorá si chce potriasť a zablahoželať ku zvládnutiu trate. 
Zabalili sme to skôr ako ma napadlo si pozrieť čas a moje umiestnenie. Až doma na druhý deň som zistil, že som mohol stáť v mojej kategórií na bedni. Celkovo 20. miesto s časom 5:27 a v A. kategórii na peknom 3. mieste. Spokojnosť s výkonom, ktorý som tam nechal na trati a viem, že viac už to tentokrát nešlo. Do preteku som sa maximálne odovzdal a to sa mi stáva ozaj len výnimočne. Bežec čo mal plnú pusu kecov nakoniec zaparkoval do cieľa hlboko po pol hodine od môjho dobehu a tak som si to trošku viac vychutnal.

Valašský Hrb je krásna akcia, podobná nášmu Baba - Kamzík, jak metrážou tak profilom trate a môžem ju vrelo odporučiť. Čo stráca na výškových, doháňa na rýchlosti a z trate sa tak stáva ozaj rýchly pretek, na ktorý musí byť človek pripravený. Osobne preferujem radšej pomalšie trate s väčším prevýšením, ale Beskydy ma veľmi milo prekvapili!
Cenu, ktorú som si neprevzal mi nakoniec poslali domov na tretí deň a tak konečne nejaké to železo z behu máme konečne doma...
Ďakujem Peťke, Pavlovi a Alici za krásny víkend strávený v Beskydách. Verím, že ešte niekedy tam moje nohy zablúdia.

Pája, Alica, Tony a Ja. 

 

Tréningový 20. - 21. týždeň

 

Čas a peniaze sú dve veci ktorými nikdy poriadne nedisponujem a tak som znova zhrnul dva týždne do jedného. 

Termínovka na Štefánika 144km/5300m sa neúprosne blíži. Pred tým 2 týždne ešte Valašský Hrb 54km/1900m (1318m Movescount) a tieto dva preteky znamenajú vrchol prípravy a vôbec mojej sezóny. Potom len chuť ukáže či si dačo ešte naplánujem.

Za 20. týždeň  som si teda stihol odbehnúť 98km a 2670 výškových metrov čo predstavovalo niečo málo cez 10 hodín aktivity (Strava). Po víkendovom Ultrapunku 85k som si vôbec nepredstavoval, že dokážem tak rýchlo zregenerovať a nabehať toľko kilometrov, ale Boh mi doprial nakoniec.

Pondelok -  beh voľno, 30min. ľahké cvičenie na stred tela , 10min. roller

Utorok - dlhý tempový beh - beh z práce 21 kilometrov. Chcel som vyskúšať trošku zmenu tempa a zapracovať na rýchlosti, ale stále ostať čo najviac v aerobnej zóne. Cestu domov som si tak zrýchlil o 8 minút. Za 42 rokov pri miernom zlepšovaní budem bežať rýchlejšie než firemný autobus :) to je výzva! Večer ešte 15min roller.

Streda -  recovery run - 9,7km šuchtačka na Východnej v nízkej intenzite. Večer 30min. cvičenie, 10min. roller.

Štvrtok - Intervaly - 12km na Brezine (80-90% MTF) 1x1500m / 2x800m / 1x600m / 2x400m / 1x200m / 1x100m / 3x50m šprint - 2min. pauza medzi intervalmi. Večer 15min. roller.

Piatok -  beh voľno, večer 25min. cvičenie celého tela, 10min. roller.

Sobota - dlhý horský beh - 34,5km / 1571m v mojom obľúbenom sedmičkovom tempe. Trenčín - Ostrý vrch - Petrova Lehota - Baske - Dolná Poruba. Svalovica na prdeli po piatočných drepoch a málo vody ku koncu. Večer 10min. roller.

Nedeľa - horský beh - 19,7km / 628m. Trenčín - Kubrica - Ostrý vrch - Soblahov. Nazbieranie ešte posledných výškových metrov a prinútiť telo pracovať rozbité a unavené. Večer 10min. roller.

21. týždeň 

Môj couch alebo gauč? :D

Týždeň kedy som si povedal a dosť... Budem viac spať a odpočívať lebo po víkende som sa cítil tak jednoducho povedané, rozmrdaný. Niekedy to inak nejde opísať, tak sa ospravedlňujem. A tak som pojal týždeň pred Valašským Hrbom, prvým klincom sezóny asi takto. Bolo mi dopriane nabehať 90 kilometrov / 2880 výškových metrov čo bolo 9 hodín aktivity (Strava).

Pondelok - voľno od behu, žiadny roller , žiadne cvičenie. Len som dýchal a spal.

Utorok - výbehy do kopca - 11km / 758m (80-90 MTF), 6 x Kozí vrch, 1x Merínske skaly + 2x zbeh, 1x Kukučínka v tempe. Jeden deň som sa dával do poriadku, aby som sa znova za hodinu zrušil na týždeň. Dobrá taktika pred pretekom :) v noci 10min. roller.

Streda - recovery run - 9,6km šuchtačka na Východnej v nízkej intenzite. Nepríjemný pocit a tepy do 5 kiláku lietali jak na maratóne, no potom sa to zlomilo a bol kľud. V noci roller 15min.

Štvrtok - tempo beh - 11,4km na Východnej. 10min. WU / 40min. tempo (80%) / 5min. CD. Chcel som si predĺžiť tempo na 50 minút, ale peristaltika ma dohnala akurát tak v tempe domov. V noci 15min. roller.

Piatok - beh voľno, roller 15min. 

Sobota - dlhý horský beh - 54,7km / 1318m v závodnom tempe. Nebudem moc písať o mojom trápení po 42. kilometri a nechám si to na zvlášť stránku na blogu :) možno sa bude na čo aj tešiť. Veľký boj v hlave ku koncu a telo pomaly rezignovalo.

Nedeľa - recovery run - 3,5km na Východnej. Mentálne vypnutý, fyzicky zničený a tepy si robili čo chceli. Radšej som to zabalil skôr než ma niekto bude zoškrabávať z asfaltky.

Tréningový 18. - 19. týždeň

Keďže nebolo moc času na nič a na písanie obzvlášť, tak som si nakoniec dovolil spojiť dva tréningové týždne do jednoho. Nakoniec však o nič nejde.

18. týždeň sa mal niesť v znamení výklusov a prípravy na sobotňajšiu akciu Ultrapunk 85 od Tk Filozof a tak som  pojal celý ten týždeň viac šuchtavo. Za tento týždeň sa mi aj vďaka Up85 podarilo nabehať 123 kilometrov s 4100 výškovými metrami, čo bolo nakoniec 19,5 hodiny aktivity. Snažil som sa rollovať každý deň a okrem spánkového hlbokého deficitu som bol s týždňom veľmi spokojný.

Pondelok : beh voľno, večer cvičenie 30 minút / 15 minút roller.

Utorok : dlhý tempový beh - beh z práce 21 kilometrov. Sledovanie tepovej frekvencie (únava). Večer roller 15 minút.

Streda : recovery run - 8,1km šuchtačka na Východnej bez nálady a chute. Večer 15 minút roller.

Štvrtok : recovery run -  5,3 km ďalšia nudná šuchtačka na Východnej pred víkendom. Večer 10 minút roller.

Piatok : total free 

Sobota : orientačný ultra beh v tandeme - 89,2 km / 3908m výškových. 18h:19min aktivity. Cca 15 minút roller po dobehu.

Nedeľa : total free. Rozbitučký príjemne. Večer roller 15 minút.

19. týždeň

 

Po víkende som bol v spánkovom deficite a telo si začalo pýtať viac odpočinku. V práci poobedná zmena a tak som toho patrične využil ku dospaniu. Plánoval som si, že na tento týždeň pôjdem pomaličky a sám uvidím ako budem cítiť nohy a podľa toho si urobím aj tréning. Popravde sa mi nechcelo ani prd... Chcelo sa mi len spať a piť tekutiny. Trénovať som chodil aj v noci po práci lebo ráno som sa nedokázal vykopať z postele. Nakoniec som ku prekvapeniu nabehal 82 kilometrov s 2830 výškovými metrami čo bolo 9h:14min aktivity. Veliká spokojnosť hlavne s víkendom.

Pondelok : beh voľno, cvičenie 30 minút / 10 minút roller

Utorok : recovery run  8,4km - šuchtačka na Východnej za svitu mesiaca. Roller 10 minút.

Streda : recovery run  6,8km - Brezina beh predčasne ukončený kvôli peristaltike čriev a bez toaleťáku... Dobehol som LTT :) v noci 25 minút cvičenie / 10 minút roller.

Štvrtok : stupňované výbehy do kopca 7,9km / 480m - Brezina  3x 75-85% MTF / 2x 85-90% MTF / 1x 90-95% MTF. Nohy jak dva šutre a prdel z betónu. Únavu po víkende stále cítiť. V noci 35 minút cvičenie / 10 minút roller

Piatok : total free / 10 minút roller

Sobota : dlhý cezpoľný beh  27,4km / 931m - Trenčín - Ostrý vrch - Macková - Soblahov. Nohy ešte stále unavené... Teplo a málo vody na cestu. Večer 15 minút roller.

Nedeľa : dlhý cezpoľný beh 31,3km / 1201m - Trenčín - Ostrý vrch - Svitava - Petrovanské lúky - Nad Teplicami - Kubrá. Kopec energie a tak som sa snažil bežať čo najviac do kopcov a skúsiť vybojovať nejaký segment. Teplo a rýchlejšie tempo do polovice ubralo síl a na konci nebolo moc na rozdávanie. Pred žel. stanicou mi začalo aj prščeky krútiť na rukách :D dehydratácia? Sranda to telo... Poobede 15 minút roller

 

Ultrapunk 85

Punkový ultra kolotoč nikdy nespí a TK Filozof si pre nás pripravil nezvyčajnú chuťovečku v podobe behu dvojíc z Handlovej do Bojníc cez pohorie Žiar, Malú Fatru a Strážovské vrchy. 

Ako býva zvykom, TK Filozof  vie pripraviť perfektnú akciu aby boli všetci spokojní.

Prečo som si vybral túto udalosť je dôvod, že cesta vedie miestami, na ktoré som sa doteraz nedostal a chcel som si ich prebehnúť a skúsiť si beh dvojíc a zároveň prípravu na blížiaci ST140. No jedná sa o pretek dvojíc a ja som potreboval parťáka/čku na beh a nikto v okolí nemal zrovna na ten termín čas alebo bol v tom nejaký háčik. Tak som začal zháňať na Fb v skupinách svoju dvojičku, ale nakoniec som tam uspel len na polku alebo vôbec. Asi dva týždne  pred akciou sa mi ozval Martin, že či ešte hľadám niekoho. S Martinom sme sa nepoznali a tak som dúfal, že všetko bude ok a niekde na 60 kilometri si nedáme do ciferníku... Len žartujem, no mohlo to dopadnúť všelijak. Dohodli sme sa, že to nebudeme hnať a zoberieme to viac voľnejšie. Čas na prebehnutie sme si dali 17 hodín, čo nie je zrovna čas šampiónov, ale stále si myslím slušný.

Osobne som tak dlhú trať pred tým nebežal a s 85 kilometrami a 4 tisícmi výškovými metrami sa z tejto trate stáva ozaj dobrá výzva,  ktorá preverí človeku jak nohy tak hlavu. Na závod som bol fyzicky pripravený a technicky vybavený i keď ešte tesne pred pretekom som musel navštíviť obchod s výbavou do prírody Bernosport pre pár posledných doplnkov do povinnej výbavičky. Maťo z Bernošportu mi rád poradil s výberom čelovky od firmy Petzl a ja som sa ešte rozhodoval, či si mám ešte kúpiť od Inov8 návleky Debris Gaiter 32, lebo v posledných Reebokoch ktorých behávam mám problém s bordelom v topánkach a je to vcelku otrava, obzvlášť na dlhých tratiach. Dovolil mi ich vyskúšať a  ja som ich aj zobral i keď s pochybnosťami, že či mi táto vec vydrží kvôli gumičkám, ktoré vedú popod pätu na uchytenie. Nakoniec sa mi táto vecička tak moc hodila až som uznal, že je to jedna z najlepších malých investícií do bežeckých doplnkov. Neviem si vynachváliť a viac už bez toho ani bežať nechcem v kopcoch. Tak isto ma potešila čelovka od značky Petzl  model Actic. Na hlave máte 300 lumenov a veľký svetelný kužel ktorý vám vraj 100 hodín bude robiť spoločnosť na nočných túlačkách. Na ST 140 som aj tak potreboval dačo na prisvietenie popod nohy, tak why not. TK Filozof máva preteky perfektne zabezpečené na občerstvení a tak som riešil akurát datle a nejaké tyčinky. Datle samozrejme od českej firmy Bionebio a odrodu Deglet Nour, lebo iba kvôli tej chuti chodím behať. Kto raz skúsi tak začne behať tiež! 

Autobus som si do Handlovej rezervoval 2 dni dopredu pre prípad, že by bol plný. Martin tam na mňa mal čakať. Martin nakoniec čakal, ale autobus neprišiel a tak som sa musel otočiť na sociálne siete o prosbu s odvozom. Ujal sa ma Rado a tak za chvíľu už bol na stanici a valili sme do Handlovej. Prichádzame ku budove Relax centra, vchádzam a tam relaxujú niektorí ultráci domácou pálenkou. Nieje nad dobrú medicínu pár hodín pred štartom. Zoznamujem sa s Martinom, ktorý chvíľu neverí, že to som ja lebo na profilovke vyzerám inak, viac zmrznuto či čo. Ubezpečujem ho, že som to ja... Jeho balíček záchrany v celej kráse aby sme to zajtra spolu zvládli. Ustielam si na zemi v telocvični a trochu si hromžím, že neznášam spať na tvrdej zemi na karimatke lebo mám kostnaté boky a keď sa prehadzujem na stranu, tak ma to občas zabolí. Nehovorím o zvuku, ktorý je podobný jak keď hrkáte v pohári s kockami. Nikto si nesťažoval tak som asi spal len na chrbte. Ráno budík o 5:00 a opäť som sa nevyspal ani po týždni. Tento týždeň bol čo sa týka hodín spánku dosť kritický a opäť to bolo zlé. Ale tak všetko sa dá zvládnuť keď na to človek nemyslí a neberie to ako problém alebo prekážku. Proste je to tak a zmieriť sa s tým čo najrýchlejšie. No keď som ráno uvidel ako ľudia vyťahujú spod spacákov žinenky a dávali ich na kopu  v rohu miestnosti, tak s tým som sa zmieroval o niečo dlhšie. Ukrátiť sa o taký komfort dobrovoľne. Štart mal byť o 6:00 z Námestia baníkov a tak sme sa pobrali s Martinom tam.

 

Spoločná fotka 40tich ultra zbojníkov (foto Tk Filozof)

Námestie v Handlovej

Na námestí už čakala kopa ultra bežcov, či už známejších ako napríklad pre mňa veľký vzor, vegán Martin Kovaľ, ale tentokrát bez dvojičky Riša Zvolánka. Potom určite stojí za spomenutie ďaľších super bežcov ako Paťo Hrotek alebo Ladislav Halasz a kopec iných. No ja som vsadil na Kovala a jeho parťáka, že by to mohli vyhrať i keď konkurencia tam bola ozaj silná. Seba rozhodne nepočítam. Ja som bol určený na zbieranie padlých v zadných radoch. Parťák Maťo bol trošičku nervózny pred štartom. Predpokladám kvôli jeho boľavému členku, ktorý sa mu mal stať najlepším mučiacim priateľom ďalších 89 kilometrov. Odpočítavanie a výstrel z pištole započal 18 hodinové tak trochu trápenie i vychutnávanie prekrásnej prírody. Pohľady domácich vyzerali, že rozumejú prečo sa 40 ľudí vyobliekaných do najpestrejších farieb sveta vybralo o šiestej ráno bežať niekam tam. No, ale určite nepochopili prečo jedna žena mala svadobný závoj na hlave a vedľa nej bežal muž, ktorý mal čierno biele triko jak sa nemýlim a pôsobilo to ako sako. Tož takto sa oslavuje v ultra rodine :D Niekedy je to vcelku zábava byť medzi ľuďmi, ktorí kašlú na rutinu alebo zaužívané zvyky.

 

Jedna ultra svadobná?

Po pár stovkách metrov vybiehame z pre mňa smutnej Handlovej a po panelke si to pomaličky cupkáme po žltej ku chate Remata. Stretávame skupinu prvých kufrujúcich bežcov v počte 10-14 a padne pár uštipačných poznámok na ich adresu. V kútiku duše viem, že sa mi to asi najskôr vráti. Zákon karmy totižto platí aj v ultra a obzvlášť, keď sa v duchu smejete parťákovi a následne idete do kolien tiež. 

Prvý kopec mal byť Bralová skala, kde je na necelých 3 kilákoch 375 metrov prevýšenie. Na začiatok slušná nálož a pomaličky z výškových ukrajujeme po cik-cak cestičke. Na hrebeni to už bola pohodička a čo chvíľa sme čakali na prvú občerstvovačku na 10 kilometri. Bežíme dole totálne premočenou lúkou a ja sa snažím aby som nebol hneď mokrý, ale rada od Maťa, že je to asi úplne jedno kade pôjdem a tak to púšťam dole, kde na nás mávajú dobrovoľníci. Pýtam sa na niečo vege a boli tam domáce cookies s arašídovým maslom, tak som si pár prihral. Výber zodpovedá vzdialenosti a tak si odpípame s čipom na ruke a valíme si ďalej.

Premočaná lúka

Občerstvenie na 10. kilometri

Nasledovala ďalšia hrebeňovka po červenej až do Jasenova, čo je 28. kilometer a ďalšia občerstvovačka. Celú noc pršalo a ranné slniečko sa začalo do lúk opierať. Para so slnečnými lúčmi dotvárala dobrú atmošku a chuť všetko fotiť, čo mal na starosť Maťo. O blato nebola núdza, a tak isto ani o kaluže a rôzne druhy potôčikov, ktoré raz vyvierali z cesty a skončili po pár desiatkách metrov bez nenazdania až po rozvodnené potoky, ktoré si razili cestu menšieho odporu. Po ceste narážame na hodne ťažobných miest s drevom a ponúka sa nám aj prvý krát výhľad na náš cieľ Bojnice. Slniečko s radosťou rozdáva svoje dobsony a s Maťom sa rozkecáme o jeho práci a jeho členku, ktorý ho začína trápiť. Po chvíli nás doháňa jedna dvojica a následne pri klesaní do Jasenova  svadobná dvojica. Domáci sa nás pýtajú odkiaľ ideme a kam a povzbudzujú.

Potôčiky všade kam človek šliapol

V Jasenove sa chvíľu snažíme zorientovať kde je občerstvovačka, no následne vidíme vlajku červeného vlka s nápisom "Ultra trail is punk". Otváram si Birella a na stole uvidím Luntera, hummus v krásnom žltom črievku a ja som vedel, že to je to pravé humusové. Mám pocit, že som tam zládoval dve črievka nátierok s cibuľou, ale tak keď mi chutilo a sladké som mal pri sebe po celú dobu tak som neváhal, ba priam som si prial hummus na každej občerstvovačke a vesmír mi mal vyhovieť. Spomenul som si na Rasťa a jeho žravé, dravé chvíle na ultrákoch. Prehodím pár slov s Radom (hlavným usporiadateľom) a dostaneme sa ku tomu, že nechcel cestu viesť cez vrch Vyšehrad, čo je 4 stupeň ochrany či čo. No niečo ako area 52 len u nás a menšie, aby nedráždil ľudí a tak cesta vedie pekne popod kopec. Maťo dostáva prvého ružového pantera proti bolesti a ľadový obstrek zo spreja a valíme ďalej. 

Tankujeme

Napájadlo v Jasenove

Na občerstvovačke v Jasenove s uboleným Maťom. Neskôr mi povedal, že keby som ho tam nepodržal tak to vzdá.

Organizátor sľuboval pár miest kde si máme dať pozor na orientáciu. Miesta trošku viac komplikovanejšie, ale tak aspoň je to väčšia výzva. A jedno miesto malo byť práve Vyšehrad. Samozrejme sme mali navigáciu v mobile a aj na hodinkách, ale ešte je tu ľudský faktor čiže medzikus ktorý sa rád mýli. Valíme si to po červenej a ocitáme sa na Vyšehrade. Presne tam kde sme nemali byť a aj som to prehodil Martinovi, ale podľa navigácie na mobile uznal, že ideme správne i keď jeho hodinky úplne nesúhlasili. Tak sme teda šli a kochali sme sa krásnym výhľadom, ktorý v zápätí vystriedal pocit zúfalstva keď sme zistili, že sme išli hore úplne zbytočne a tak radíme spátečku a kopec obiehame naokolo a razom po 2 kilákoch kufrovania a nejakých výškových sme späť tam, kde pred hodinou. 

Výhľad z Vyšehradu

Pod Vyšehradom hral medveď s dubákom karty

Natrafíme teda konečne na správnu cestu  a valíme ďalej. Na 50. kilometri vo Fačkovskom sedle by nás mala čakať ďalšia občerstvovačka, no cesta tam bude tak trochu nekonečná. Vôbec nám to neutekalo a Maťova noha bola horšia a horšia. Hneď na to ďalší kufer a miesto toho aby sme išli popod horu, sme si to dali cez hrebeň...

 

Cesta ktorá nikdy nekončí

Nič hrozné sa tentokrát nestalo, kufer to bol malý, len čas strávený hľadaním správnej cesty nám ubral trochu síl a aj vody, ktorá sa míňala rýchlo, no po pár kilákoch narážame na ceduľu "5min. prameň" a ja sa rozhodnem doplniť zásoby vody a tak beriem aj Maťovu fľašu, nech si zatiaľ oddýchne. Prichádzam ku chatke a vedľa nej skala a kamene, z ktorých vyvierala voda silným prúdom. Také miesto, kde len sadnúť a zostárnuť. 

Vraciam sa späť ku Maťovi a ten si radšej ani nesadol a za zvukového doprovodu kvôli bolesti sa znova rozhýbe a pomaličky si to šinieme ďalej. Míňame navŕšené kopčeky kameňov neznámeho pôvodu a debatujeme o stromoch a o prírode. 

Ku prameňu

Jak sa to tam dostalo mi ostalo záhadou

 

Schádzame do sedla Vrícke a tam by mali byť tiež nejaké kritické miesta s orientáciou a tak prečo by sme toho nevyužili. Hneď kufer a síce sme na značke, ale na starej a neplatnej. Červená jak červená a snažíme sa natrafiť na pôvodnú čo sa nám aj podarí. Nič veľkého sme nezašli, ale nepoteší. Cesta je aj tak jaksi neprehľadná a v smrekovom nízkom poraste, kde je nedostatok svetla sa ťažko hľadá značka.

Výhľad na časť Malej Fatry

Môj Tlachoplach, spoločník na cestách

Vychádzame konečne na lúku a snažíme sa čosi pobehnúť, ale Maťova noha moc nesúhlasí. Síce bojuje jak sa dá, ale bolesť aj napriek požitým analgetikám je silná.  Bežíme popod Vraniu skalu a cestu nám križujú potôčky a kaluže. Divím sa, že dediny dole nie sú pod vodou pri toľkej vode čo tam tečie. Narážame na čerstvú medvediu stopu a tak si začneme pískať a spievať aby o nás ujo medveď pre istotu vedel. Nechcel by som mu vletieť do náruče dnes keď je pretek, inokedy by mi to tak nevadilo asi.

stopa uja medveďka

Pod Vraniou skalou

Pramene úplne všade a tak dopĺňame

Pred Fačkovským sedlom stretávame dvoch bežcov a ultra ženu. Jeden je hotový a jeho parťak mu ušiel a druhá dvojica je Peter a Jitka, ktorí si to pomaly šinú dole. Hodíme pár slov a už si pípame s čipom a dobíjame techniku i naše telesné schránky. Na kontrolách sú opäť milí ľudkovia a starajú sa o nás ako o vlastných a opäť sú tam moji malý miláčikovia Lunterovci. Chytám jedno črievko s chlebom a šup ho do seba a nejaké arašídy k tomu. Jako kombinácia rastlinných nátierok s datlami a ovocnými tyčinkami nie je vôbec dobrá kombinácia ani s hodinovým odstupom. Turbo pohon alebo aj občas Warp fungoval až do Bojníc. Nuž čo je v prírode, to tam aj ostane. 

Občerstvenie na 50 kilometri

Fačkovské sedlo 50km v nohách a úsmev na tvárach (Peťo, Jitka, Maťo a Ja)

Kľak z Fačkovského sedla

Kľak zo zjazdovky

Z Fačkovského som to mal už nachodené pred tým a tak som vedel čo nás čaká. Hneď na úvod nech nám nieje ľúto zjazdovka s riadnym stúpaním. Trháme medvedí cesnak a Maťo fotí Kľak, ktorý sa nám pekne vyfarbil. V nohách máme 53 kilákov a do Čičmian nás čaká vcelku behateľná časť. Na hrebeni zabúdam svoju palicu tlachoplach, ktorý mi pomáhal zdolávať zradný terén.

Strážovské vrchy

V ľavo v zadu ten hrebeň je Magura a za tým sú Bojnice náš cieľ.

Kúsok pod Homôlkou už v Strážovských vrchoch

Prvý klesák rozbahnený a ja si to dávam nedobrovoľne po riti dole a hneď na to Maťo tiež. Za všetko môže tlachoplach a jeho absencia... Slniečko nám posvecuje do cesty a ja vidím strom porastený stromovými hríbmi a tak sa začnem po ňom šplhať a vyvádzať jak také deco. 

Drevokocúr

Sranda aspoň pre spestrenie už aj tak zúfalej situácie. Minimálne som sa snažil aby Maťovi bolo čo najpohodlnejšie. I keď ma chytali chvíle kedy som bol tak trošku z toho celého frustrovaný, že nemôžeme bežať poriadne, tak na druhej strane som si sám povedal, že je to super skúsenosť a možno je aj dobre, že sa tak šetrím.

Maťo a za ním je Kľak

Zrazu zvuk hromu do nás zaseje trochu strachu, ale búrka nás minie o chlp a do Čičmian dobehneme v celku dobrom čase. Tam nás víta pán Knížat a nasmeruje nás tak aby nás mohol pekne odfotiť. Hromžil na plechovú búdu pod svahom ktorá mu kazila kompozíciu. Lunter hummus opäť padá za obeť a arašídy, plus nejaká Pepsi. Zisťujem pre mňa dôležitú novinku a to, že Cola už na ultrák NIE! Nemá cukor, ale glukóźovo-fruktózový sirup a tým pádom zloženie a kombináciou už nie je vhodná pre výkon. Pepsi má cukor klasický :) no dobre, nech je jak chce. Kecáme a dopĺňame tekutiny a chvíľu posedíme. 63 kilákov v nohách a doteraz som nemal žiadnu krízu, čo ale pripisujem pomalšiemu tempu. Akurát pri odchode z kontroly prichádza Jitka s Peťom a my sa rozhliadame po počmáraných domčekoch v Čičmanoch.

Kúsok na Čičmanmi

Pôvodne maľby na chalúpkach

 

Nad Čičmanmi pod Lazovým vrchom

Čičmany

Ku nasledujúcej kontrole na 71. kilometri v sedle Obšiar nás  malo čakať viac menej len stúpanie. Pripravili sme sa na tmu a vytiahli čelovky. Slniečko sa s nami lúči jasnou oblohou a naše nohy začínajú pociťovať riadnu únavu. Razíme si cestu do kopca na Čičerman. Konštatujem, že pomarančový ionťák chutí ako sirup Oravan pre diabetikov.  Maťova noha stále protestuje a vyžiada si chvíľu odpočinok a tak ho čakám na kóte kým fotí. Kopec s nekonečným stúpaním a následne s riadnym klesaním do sedla Obšiar. Močím kade chodím by som mohol nazvať tento beho výlet, ale aspoň ľadviny pracujú ako majú a kontrola farby moču je tiež dôležitá kvôli možnej dehydratácií. Do Obšiaru prichádzame o niečo skôr než sme si dali za cieľ a tak opäť sa potichúčky prikrádam ku chlebom s Lunter nátierkou a kopou cibule :D jako ja im musím vybaviť sponzora toho Luntera lebo som im požral snáď celé zásoby a to nebol stále koniec. Dopĺňame fľaše a čapujem si malinový ionťák ktorý mi ozaj chutí. Čaká nás Veľká Magura a na 3,5 kilometra necelých 400 metrov stúpania. V nohách cez 70 kilákov a takáto sabotáž na záver. Čelovice nám určovali smer a cesta na Maguru je nie moc príjemná. Ostré kamene s blatom a modrými slimákmi bez ulity. Smrteľná kombinácia s dávkou únavy a hororový scenár je na svete. Utrpenie malo začať pri zbehu dole do Bojníc. Na Magure sme sa obliekli a nasadil som si aj rukavice a odložil svoje drevenné ultra punkové paličky ktoré som ťahal so sebou a pomáhali mi pri výstupoch. Odtiaľto pre mňa začínala doba temna, striedaná s dobou retardácie. Už som bol unavený z toľkých hodín, ale cítil som sa fajn. Prirovnal by som to tak, že hlava nebola a telo bolelo, ale bolo mi to úplne jedno. Pekne vymetená hlava bez myšlienok zapnutá na autopilota. No a tak sme sa šmatlali po hrebeni raz hore a raz dole a výškové aj napriek blížiacemu sa cieľu ukazovali stále nadmorskú výšku cez 900 metrov. Posledné kilometre sme to už len dokráčali. Nemali sme čo stratiť  popravde... No možno Maťo ten jeho rozbitý členok :) Keď sa vyzúval v telocvični v cieli tak som čakal, že mu ostane členok v topánke, ale bol akurát opuchnutý. Dokráčali sme teda do školy niečo pred pol jednou ráno, kde nás už očakávali s úsmevom a gratuláciami a tieto chvíle sú tie najkrajšie. Nebol som ani hrdý na to čo sme dokázali a nebol som ani naštvaný, že to nešlo tak jak sme chceli. Nebol som nijaký.... Bol som len spokojný s tou čistou hlavou kde nič nebolo a celý ten kolotoč civilizácie si zas hľadal cestu späť do mojej hlavy a snažil sa rozpohybovať znova moju chorú myseľ, ktorá bola 18 hodín odrezaná od problémov. Tie momenty pri behu sa dá myseľ pekne analyzovať a každá myšlienka, či už dobrá alebo zlá, sa dá pekne spracovať a rozdrobiť tak ako by ani nakoniec nebola. To je to čaro tých dlhých behov pre mňa osobne.

Pár spoločných fotiek, gratulácie, sprcha a posledná Lunter nátierka no tentokrát už nemali hummus, a tak som sa uspokojil s oškvarkovou,  šak tá je tak isto dobrá nakoniec :) 

O tom, že to nebola hračka svedčí aj DNF 4 teamov z 20.

A je to! 89km...Trošku sme to natiahli nakoniec...

Ofiko už aj s diplomami

Táto fotka to asi vystihuje úplne presne a všetko. Čistý stav, úprimnosť, spokojnosť s bytím tu a teraz. Koktejl únavy, hormónov, bolesti, šťastia. To je ten stav a zároveň odplata za tú snahu v Ultra. Dôvod prečo to skúšať a nevzdávať.

Veľké poďakovanie patrí:

- Maťovi parťákovi za jeho neuveriteľnú bojovnosť s jeho zničeným členkom i keď by som mu za to asi aj nakopal, že sa takto dobrovoľne ničí, ale hlavne mu ďakujem, že sme to spolu celé absolvovali úspešne a nevzdal to!

- TK Filozof za vytvorenie super akcie so super organizáciou a ich rodinnej atmosfére, ktorá je úplne geniálna

- Radovi za odvoz do Handlovej, lebo bez neho by som tam nedošiel a nikdy nezačal

- Jitke za luxusný vip odvoz do Trenčína autom, ktorý som neplánoval 

- A samozrejme obrovské ĎAKUJEM Vesmíru za to, že to pre mňa tak celé krásne pripravil a nenechal ma ani raz zapochybovať o tom čo robím. A za nátierky moc ďakujem, bolo ich ozaj požehnane :D