Ultrapunk 85 vol. 2

„Prekážky sú to čo vidíš, keď sa prestaneš pozerať na svoj cieľ.“ – Brian Tracy 

Vĺčik z dielne TK FILOZOF

 Punkový ultra kolotoč ani po roku nespí. Keď som mal možnosť  minulý rok zabehnúť si túto trasu s Martinom Minaroviech, tak som netušil, ako moc sa budem tešiť na ďalší ročník. Jak nejaký ovšem bude. Kto by si chcel našu minuloročnú púť prečítať, tak tu Ultrapunk85. Tento rok sa zmenila akurát jedna vec a to, že miesto mužskej kategórie som si skúsil beh v mixe. Tandem v mixe je podľa mňa náročnejší a to je tá správna výzva!

Tento rok som s hľadaním parťáka nemal problém a fakticky sa mi hneď prihlásila Vanda Panda. Spolu sme mali už bežať niekoľko pretekov, ale vždy sa to nejak zhatilo na poslednú chvíľu. Tandemových behov je ú nás jak šafránu a tak  slovo dalo slovo a začali sme spolu hútať, ako by sme to konečne dopracovali do úspešného konca. Názov nášho rastlinne nadopovaného dua bol "mrkvička a zemiačik". Každý si asi môže tipnúť, kto bol kto.

UP85 som si chcel tento rok rozhodne užiť na pohodu kvôli blížiacemu sa preteku v Slovinsku (Vipava Valley 106km/5500m), no tak isto som chcel na trati nechať aspoň kúsok seba. Pochop, že bežím so ženou a predsa by som sa mal aspoň trochu ukázať :) 

Vanda je bežkyňa veľkých kvalít a má toho hodne pobehané. Ona zas pozná mňa, čo, kde som pobehal a jak, ale jak nám to pôjde spolu na trati nevedel nik. O tom, či sme si mali sadnúť nás mal presvedčiť samotný pretek. Nakoniec, minulý rok som išiel na UP85 s tým, že svojho parťáka ani nepoznám a bolo to super. Od tohto ročníka som teda neočakával o nič menej ani viac.

V piatok sme boli dohodnutí na stretnutie v Trenčíne na stanici. Busom do Handlovej a tam na prezentačku do Relax Centra, kde budeme aj spať. V Relax Centre nás vítajú známe tváre a my sa skladáme na zem s tým, že niečo pojeme a s Maťom a Vladom pôjdeme na predzávodné pivko. Jedno, dve a tretie malé a šup späť zaliezť do spacákov. Podaktorí ešte konzumujú tekuté sacharidy pred spánkom a tak zaspávame za rečnenia a svitu neóniek. 

Budík o 5:00 a ja sa začínam baliť. Zas som si všetko balenie nechal na poslednú chvíľu. Dnes toho ale moc nebolo a tak som si nejak nelámal hlavu, čo do ruksaku natlačím. Samozrejme zas bol ťažký, ale každým rokom jeho váhu skresávam. Počítam, že tak za 20 rokov budem na úrovni minimalizmu Tona Krupičku.

Panda sa snaží do seba niečo pred štartom nasúkať a ja tlačím niečo málo tiež. Skoro ešte na jedlo...

5:50 a my všetci stojíme pred Relaxom nastúpení a pripravení sa popasovať s traťou. Rado nám dáva ešte výklad trate a začína odpočet.

 S Vandou sme mali plán, že do 50teho kilometra by sme mohli byť opatrnejší a tlačiť to skôr rozumom a potom vo Fačkovskom sedle by sme uvideli, ako na tom budeme a keď tak na to ešte zatlačíme. Nechcel som sa moc rozbiť týždeň pred Vipavou a Vanda zas mala týždeň pred UP85 KBK. Hneď po štarte sa samozrejme odtrhli Paťo Hrotek s Ivanom Mudroňom. To sa tak nejak dalo aj čakať, ale že si hneď od začiatku pôjdu takto svoje som nečakal. Viac som ich až do cieľa nevidel. Tak nejak sme sa držali v polovici štartovného pola. Z Handlovej po žltej až do prvého stúpania na Bralovú skalu (826 m) . Tento rok štartovalo párov omnoho viac než minulý rok a tak tu stretávam pre mňa neznáme tváre. Spoznávame sa na trati a sem tam aj prehodíme nejaké to slovo.

Na Bralovej skale sa napájame už na červenú značku, ktorá nás dovedie na Skleniarske lúky (9 km), kde je aj prvá občerstvovačka. Tento rok sa nečipuje, ale len cviká kartička. Dávam si kolu a Panda už káže ďalej. Lukáša Šichtu parťák Lukáš,  je tiež nabudený a tak idú s Vandou popredu. My si dopijeme svoje a pomaličky ich doháňame na príjemnom lúčnom stúpaní.

Skleniarske lúky (foto Martin Minaroviech)

Pasáž od Skleniarskych lúk je až do ďalšej občerstvovačky prudko behateľná. Až na toľko, že človek musí od stereotypu občas prejsť z behu do chôdze. S dvoma Lukášmi vytvoríme bežeckú partiu a spolu za kecania lúskame kilometre ku ďalšej stanici. Chrenovské lazy, Štyri chotáre... Všetko krásne miesta. Jedľovo-smrekovo-brezové háje, chatky a všade prítomný lykožrút, ktorý evidentne úraduje lebo ťažba prebieha už aj tu. Do Jasenova sa nám beží parádne a Lukášov sme nechali opodiaľ. Príjemný zbeh do dedinky a tento rok menej rozvodnený potok. Vynárajú sa mi spomienky na minulý ročník s Maťom. Prichádzame na občerstvovačku, cvikáme si a ja si nasadzujem na koleno bandáž. Koleno síce nebolí, drží, ale radšej to nepodceňujem. Moje nohy už poznali aj lepšie chvíle, ale snažím sa to nejak nedávať najavo. Dopĺňame palivo a dlho sa nezdržujeme. 

Za dedinkou nám začína stúpanie na Vyšehrad, ktorý si tento rok kľudne odpustím a bežíme po vyznačenej trase. V diaľke vidíme prvý pár Luciu Dobruckú so svojím mužom. Ide im to moc pekne a trošku som prekvapený, že ich stále vidíme. Buď prepaľujeme tempo alebo sa niečo deje lebo mi to nejak nejde do hlavy. Slniečko nám začína pripekať hlavičky a tuším, že dnes bude hydratácia dôležitejšia viac než inokedy. Prebiehame asfaltku cez Vyšehradské sedlo a my sa pomaly približujeme Malej Fatre. Les nám dáva chlad a nám sa ide pomerne dobre. Viac bežíme než kráčame a celý čas mi to príde dosť plynulé. Prichádzame na Hadvigu, ale tento rok pekne po značke popod ňu a nie horom hrebeňom. Človek si aj pamätá, keď musí. Prilepíme sa na ďalší bežecký pár. Dalibor Dvorštiak a jeho parťák Roman Piechočák. Dalibor vyzerá sviežo no Roman vyzerá trošku horšie a tak ide chvíľu s nami a inokedy pozadu. Vybiehame Závozy (912 m) a Dalibor chce počkať parťáka. S Vandou teda pokračujeme dole do Vríckeho sedla sami. Tu mi začína pri zbehu trošku štrajkovať koleno. Kým pribehneme do sedla, tak nás čakajú ešte dva zbehy a z toho ten posledný je vcelku prudký. Snažím sa teda prenášať viac váhu na ľavú nohu aby som pravej odľahčil. Viem, že sa mi to môže vypomstiť a odpáliť si touto taktikou aj druhú nohu, ale nič mi neostáva. Bolesť nie je zatiaľ ničím výnimočná na pokročilý kilometer. Zbiehame do Vríckeho sedla. Desiatka turistov nás víta a neveria moc mojej odpovedi na ich otázku, kam bežíme. Hneď za sedlom stretávame párik Dobruckých. Nechávam sa trochu uniesť a pridávam na plyn. Vandu nechávam za sebou a uvedomujem si to až pri otázke Štefana, že či bežím sám... Tak stopka a počkať na Pandu. Zatiaľ nám unikajú, ale nechávame si ich na dohľad. Lucia vyzerá, že je zranená a predpokladám, že to je aj dôvod prečo sme ich stále mali pred sebou na dohľad. Nebyť Dobruckých, tak ani tento rok snáď nenatrafím správne červenú značku za Vríckym sedlom, ale všetko nakoniec dopadlo fajn. Vybieham na lúku kúsok pred Vraniou Skalou a stretávam turistov. Dávam sa do reči a čakám na Pandu. Dobruckí nám utiekli a ja sa teda vraciam späť za pokriku hľadať Pandu. Nakoniec len kúsok od chodníčka, Vanda hľadá pánička. No a hneď som zdrbaný, že kde som do Boha! :D

Valíme ďalej. Slnko stále viac a viac pripeká a prebehy cez lúky popod Vraniu Skalu sú impozantné. Milujem túto divočinu. Do Fačkovského sedla nás delí len pár kilometrov po rozbitej a občas rozbahnenej ceste. Ovlažujem sa v železnom korýtku a už sa neviem dočkať občerstvovačky. Do Fačkovského prichádzame niečo okolo 6,5 hodiny od štartu. Vcelku pekný čas a tak sa s Pandou dohodneme, že si chvíľu posedíme. Víta ma Martinka s jej vlčou princeznou a tá ma celého vyoblizuje. Dávam si zeleninový  vývar, naplním si camelbag, ktorý mi začne tiecť... Nejak to nakoniec utesním a hodím do seba ešte dačo málo zo stola. Osvedčili sa nejaké džúsy s chia. Moc príjemná zmena. Samozrejme padne Birell na jeden hlt a už ma Vanda drapká, že aby sme išli. Ešte stihnem Lucií Dobruckej zobrať nechtiac palice, čo následne zistí a tak si pohľadám svoje.

Ja a vlčia princezná Tinka (foto Martina Šmidová)

Vanda hada hladká a ja Jánošíka (foto Martina Šmidová)

Vanduša sa pasuje so zjazdovkou

Na to, že v nohách mám 50 kilometrov, tak sa mi ide vcelku fajn. Pokiaľ nie je zbeh, tak koleno drží jak má. Panda sa snaží tak isto a občas mám pochybnosti, či si náhodou nešanuje sily na záver. Celkovo ešte pred pretekom som mal trochu pochybnosti, či jej dokážem stíhať. Nakoniec to bolo fajn. Chcela aby som viedol, tak som viedol. Vždy sa držala na dostrel mojich poznámok :D V kopcoch som mal na vrch, ale ináč mi stále šliapala na päty. Po 15 minútach sa driapeme na zjazdovku nad Fačkovským sedlom a Dobruckých nechávame za sebou. Ideme si teda svoje, čo sme si dohodli. Homôlka nenechá žiadneho bežca alebo turistu chladným. Hore sa nám otvárajú výhľady pre mňa známe, pre Pandu neznáme. Je tu krásne a pre mňa ako keby doma. Strážovské vrchy už trochu poznám a tak viem, čo môžem čakať. Stále sa snažíme čo najviac bežať. Zbeh ku Úplazu už začína byť malinko bolestivejší. Prebiehame cez Priečnu (910 m) až popod lúku Javorina (938 m). Z Fačkovského do Čičmian je to 10 kilometrov.  Tu sa jaksi začínam po ceste hore na Javorinu pomaly opúšťať. Spoločne kráčame, kecáme o zážitkoch a o našich boliestkach. Tešíme sa na občerstvovačku a na ďalší oddych. Pande ukazujem vpravo Strážov, naľavo Čičerman, ktorý nás čaká a tak isto Maguru. 

Čičmany sú na 60. kilometri. Zastavujem a dávam si opekaný chlebík na slnku s Lunter nátierkou, kolu, pivko a znova kolu. Dopĺňam vak, ale ten mi následne vytečie na chrbát. Dlho sa nezdržujeme, ďakujeme a ja za pochodu tlačím svoj trojitý prekladaný chlebík s Lunterom. Pri odchode zahliadneme akurát pribiehajúcich Dobruckých. Tá baba je proste nezničiteľná, znelo v mojej hlave. Ledva sa drží na nohách, ale nezastaví... Klobúk dolu.

Pohľad z Homôlky na celé Strážovské vrchy (foto Martin Minaroviech)

Čaká nás už len tá náročnejšia časť trate. V Čičmanoch ma na asfaltke vypína a nepomáha ma prebudiť ani to, že vedľa mňa trúbi auto a v ňom mi vodič posunkovou rečou ukazuje či mi ne*j*be. Pozerám im do auta v nepochopení, že čo sa deje a jeho žena evidentne dáva mužovi za pravdu a od nej si vyfasujem tiež poklonu. Na to skoro narazím do Vandy a nejak nepochopím, prečo sa ma pýta na to kade ďalej. Žltá, žltá až hore na Lazový vrch. Dávam sa do poriadku a snažím si uvedomiť, čo sa udialo. Stúpanie je po lúčnej ceste, kde veľké jedle lemujú kraje hatí a pod tou najvyššou vidím Marcela Filipa s jeho parťákom. Asi sa niečo deje, keď sme ich dohnali. Zbeh z Lazového vrchu je trochu o držku a cesta sa tam občas stráca. Preskakujeme lesnú cestu a už si to valíme do stúpania na Čičerman (956 m). Stretávame Marcela, ktorý si práve užíva svoj morálny očistec v polke stúpania na Čičerman. Dávam mu jednu chalvu a chvíľu s nimi kecáme a  kráčame. Z Čičermanu následuje prudký zbeh a odtiaľ je to pomerne pekne behateľné až do sedla Obšiar, kde je ďalšia kontrola a posledná občerstvovačka na trati. Stále dokážeme pekne bežať jak rovinky, tak zbehy. Chválim Vandu a upokojujem ju, že už za kopcom je občerstvovačka. Na kontrole dobiehame ďalšiu z dvojíc. Tentokrát to je duo z východu aka All4Run Košice, Robert Spišiak a Matej Orság. Vanda pozná snáď všetkých na trati a tak si tam s nimi hutorí. Ja sa tlačím pomarančmi, čo gágor dovolí lebo viem, že Magurka si svoje vypýta. Chalani odbiehajú a my krátko za nimi. 

Doženieme ich v prvom stúpaní na Malú Maguru, kde Robo prežíva boj so svojím žalúdkom. Ponúkam mu umeboshi slivky na žalúdok a kŕče, Vanda kecá s Matejom a ten nás filmuje mobilom. On si ten kopec doslova užíval. Ja skôr trpím a radšej sa ani pred seba nepozerám. Len sa opieram do palíc a snažím sa nastupovať medzi kamene aby som si cestu hore čo najviac uľahčil. Chalani teda zaostanú za nami a my stúpame do posledného náročného kopca. Prichádzame na Malú Maguru (1101 m) a Pande padá kameň zo srdca. Vcelku sa tam riadne vytrápila do stúpania, ale to asi každý tam. Po hrebeni teda prichádzame na Maguru (1141 m), čo ju v Strážovských vrchoch radí na druhé miesto vo výškových metroch, hneď za Strážov. Minulý rok sme tadiaľto šli už s Martinom za hlbokej noci a dnes ešte slniečko nad nami. Odsýpa nám to pekne a stále nám to vcelku beží. Odteraz nás do cieľa delí 14 nekonečných kilometrov a cez 1000 metrov klesania až do Bojníc. Ja tu cestu poznám a nemám ju rád popravde. Najradšej by som ju zabudol... Po ceste dole sa človeku pletú farby značiek, cestičky sa rozdvojujú alebo rovno je tam križovatka, raz ide človek po červenej a zrazu je na zelenej a pri troške nepozornosti si proste zabehne mimo značenie. Je to tam dosť ošemetné a prebiehajúca ťažba tomu vôbec nepomáha. Na druhý mixový pár sme mali 15 minút náskok, ale vedel som, že to nie je zas až tak moc a mrzelo by ma keby sme stratili vedenie pár kilometrov pred cieľom a tak som Pandu ešte trochu ponaháňal aj na úkor, že som to rezal z rezerv na ktoré som si nechcel šahať. Boškovie laz, Pansky háj, Vendelín kaplnka a už sme boli pri Bojnickej zoo. Múr zoologickej záhrady je tu už vítaný symbol, že už sme ozaj kúsok od cieľa. Aspoň tak som si to pamätal z minulého roka. Posledný zbeh na asfaltku a následnej cez námestie ku škole. Prichádza druhé opúšťanie, ale už viem, že sa nič nemení. Sme len 2 kilometre od finišu, ale vôbec nevládzem a tak si to Vanda berie pod svoju taktovku a posledné metre reže tempo ona. Som rád, že si niečo na ten záver ušanovala a potiahla to. Na námestí je jarmok a ľudia na nás pozerajú, ako na nejaké stvorenia z iného sveta. Dnes sme len z iného mesta... Pri škole sa dávam do kroku, Vanda ešte chce bežať, ale ja to vzdávam a nechávam to tak. Za potlesku prichádzame do finišu, ktorý sa nachádza v základnej škole. Čas na hodinách mi svietil 12:10. Prichádzajú gratulácie, nejaká tá slzička šťastia, že už je to za mnou a zas chvíľu nič bolieť nebude. S Vandou si gratulujeme a spokojne sa napájam Birellom. Nejak sa zrovnávam a konštatujem v duchu, že dnes to bolo ozaj ťažké. 85 kilometrov so 4 tisícami výškovými metrami, robí z Ultrapunku ozaj výzvu. Okrem toho na trati občas tečú aj nervičky, ale to ku tomu asi tiež patrí. 6 DNF tímov značí, že trať vie potrápiť aj ostrieľaných jedincov. Fakticky UP je skôr stretnutie ultra nadšencov, ako pretek, ale istá súťaživosť tam určite je. Paťo Hrotek s Ivanom Mudroňom samozrejme prví s luxusným časom 10:50. Po nás 14 minút dobehol mixový pár Dobruckých a niečo cez hodinu aj dvojica Lisých. Bolo moc pekné vidieť prichádzajúcich bežcov do cieľa a obzvlášť tých, ktorých som videl bojovať na trati.

Väčšina bežcov si po dobehnutí sadá za jeden stôl, kde kecajú, jedia a zdieľajú svoje zážitky z trate. Konečná radosť z výkonu  je umocnené, keď ju môžeme zdielať s druhými ľudmi. 

Poďakovanie patrí organizátorom, dobrovoľníkom, bežcom a najviac samozrejme bežeckej parťáčke Vande, že to so mnou vydržala až do konca a nedala mi jednu za ucho.

Diplomy a krásne medajle s vĺčikom a pierkom