Valašský Hrb 2017 54km / 1900m

 

Ešte dnes po 4 dňoch od preteku som stále unavený a slová sa mi hľadajú tak isto pomaly a fádne ako moje kroky skrze brutálnu svalovicu na hamstringoch... Nie som stále úplne fyzicky odpočinutý a tak neviem či písať o Hrbe bude objektívne a či nájdem správne slová, ktoré by opísali moje zápolenie s trasou a mojou hlavou, ale skúsim to načrtnúť s troškou optimizmu.

Valašský Hrb mala byť jedena z mojích top akcií pre rok 2017. Na začiatku roka som si dal cieľ odbehnúť závodne jednu 50ku v ČR a jednu u nás doma. 

O závode mi povedala Peťka z Prahy, že vraj je to u nich jeden z najkrajších pretekov a tak nebolo moc o čom premýšľať. Trať sa beží niečo ako "tam a späť" , kde bežec stretáva po celý čas bežcov či už v protismere alebo bežcov na kratších trasách (10, 20, 30km). Pre mňa nová a veľmi príjemná skúsenosť s týmto typom behu. Fandia vám bežci, ľudia popri trati a celé je to také živšie. Trať má písané parametre 54 kilometrov a približne 2000 výškových metrov. Dnes už viem, že dĺžka trate by aj sedela, ale o výškových metroch stále trochu pochybujem. Tým ale nezľahčujem tento pretek, lebo práve behatelnosť trate zaručuje riadne rýchly pretek v srdci krásnych beskydských hôr. Do závodu som išiel s myšlienkou, že odbehnúť trať pod 6 hodín by bolo veľmi príjemné a pre mňa osobne dostačujúce. Vedel som, že na pretek som maximálne pripravený v rámci mojich možností. I keď Hrb je jeden z mojich klincov sezóny, tak som chcel aby som prišiel do cieľa v zdraví, šťastí a hlavne aby som si z trate aj niečo pamätal.

Tak zvané "pajdy" mám rád a vždy budia u mňa veľký rešpekt lebo sú na mňa stále "rýchle" a ozaj valiť niekoľko hodín vo vysokom tempe dokážu len dobre pripravení a skúsení jedinci. Pokladám sa za priemerne skúseného a pripraveného, tak pre mňa je to vždy veliká výzva a boj až do konca.   

Pred pretekom som ešte navštívil outdoorový obchod Bernosport, kde na mňa čakala minimalistická šiltovka Buff v krásnej modrej farbe s podpisom Tona Krupičku. Chcel som niečo na tú moju hlavu aby mi ju proste nepripieklo a šiltovka poskytuje vďaka zloženiu materiálu "Fastwick Extra Plus", 98 % ochranu pred UV žiarením a hlavne rýchlo schne a je možné ju zložiť do vačku. Síce som váhal s ďalšou investíciou do bežeckých potrieb, ale táto krasotinka ma proste okúzlila. Maťo mi pri odchode poprial veľa šťastia a tak som bol na pretek definitívne vybavený. 

Na jedenie počas behu som si zobral balík datlí od mojich obľúbencov Bionebio, odrodu Deglet Nour a balíček sušených marhúľ od tej istej firmy. Najlepšia kvalita čo viem a za rozumnú cenu.

Na štarte som sa mal zoznámiť s Kateřinou, ktorú som nikdy na živo pred tým nevidel a ktorá je tak isto postihnutá chorobou na V tak ako aj ja. Bežkyňa, ktorá to skúša ako nováčik na ultra vzdialenostiach a je dosť možné, že o nej budeme v budúcnosti počúvať častejšie.

V piatok som si zobral dovolenku kvôli cestovaniu do Valašského Meziřičí "Valmez", kde ma mala čakať Peťka aj s Pavlom a Alicou ktorú som ešte nepoznal a samozrejme Tony, Pavlov psík a maskot :) Aj keď som mal na prípravu celý deň, tak som samozrejme opäť nič nestíhal. Taká klasika... No tentokrát som nič doma nezabudol našťastie. Vlak mal meškanie a Birell s Mp3 mi spríjemňovali následujúcu hodinu a dačo cestovania. Do Valmezu prichádzam na podvečer a za chvíľu prichádza Peťka s priateľmi, ktorí budú cez víkend moji bežecký súrodenci.

Ubytovaný budeme v chatke pri hoteli Relax Kyčera, ktorá je od Valmezu asi 30 minút cesty autom. Večer pred závodom som si dal na večeru riadnu porciu šalátu s kukuričnými cestovinami, tofu a slnečnicovými semiačkami. Pred spaním ešte roller na 10 minút a už len som si nechal snívať o Beskydách.

Cez týždeň som behal minimálne, len s jedným tempovým behom a tak som mal nohy a hlavu riadne odpočinutú a bol som pripravený zdolávať nástrahy trate.

Možno už je niekomu známe z predošlých reportov, že pred závodom neraňajkujem klasické "pevné jedlo". Opäť som si nechal cez noc namočené chia v 0,5 l vody a do toho som si dal dodatočne citrón. Tento krát som si, ale pred štartom ešte doprial vystrelováka v podobe kávy, kakaa, kokosového oleja a škorice. Odporúčam všetkým a najlepšie experimentovať pred závodom :) s peristaltikou to nepohlo vôbec tak predpokladám, že je to cajk.

Naraňajkovaní sme sa teda pobrali na štart. V aute panovala trochu predštartová nervozita a to, že sme nemali kde poriadne zaparkovať nám tiež nepridávalo. Organizátori to tam majú ťažké veru s parkovaním. Príliš veľa áut a málo placu. 

Po kapánek komplikovanejšom parkovaní sme sa vybrali na registráciu. Registračka v krásnej chalúpke v horskom hoteli Čarták a v okienkach nás vítajú organizátori. Berieme si svoje prezenty, rozkukáme sa a ideme sa prezliecť lebo o chvíľu štartuje "pajda". Stretávam tu Dubničanov a prehodím pár slov s prianím, veľa šťastia.

Registrácia ( foto Valašský Hrb)

Cesta na štart  s úsmevom a partou Vegánov (foto Pavel)

 

Všetko nám odsýpa jak má a valím na štart. Vchádzam na štart medzi ostatných pretekárov a hľadám Kateřinu s ktorou sa máme stretnúť. Tu je ináč jej blog a jak sa popasovala s traťou i129/https://www.vegansport.cz/blog/muj-prvni-i129/  . Zdraví prvá a následne sa zoznamujeme a obhliadame jeden druhého, kto je väčší exot :D Kateřina mala rýchle a ťažké ráno a tak si nenachystala nejaké drobnosti. Ponúkam jej teda zo svojich zásob datlí, ktorých mám dostatok. Kecáme a očakávame štart. Stojím medzi stovkou bežcov a neviem ešte čo ma čaká. Drony lietajú nad hlavami a fotografi fotia čo to dá. Pripadám si ako atrakcia, kde 100 previnilcov ide na nedobrovoľnú cestu smrti ukameňovaním. Prajeme si veľa síl s Katkou a o 10:00 zaznie výstrel.

Štart (foto Pavel)

Chalanisko v pravo v zelenom ma ťahal nakoniec na 45km až skoro do cieľa. (foto Milan952)

Na štarte ľudia fandia jak sa na pretek patrí a mám pocit, že som tam počul aj svoje meno od chalanov z Dubnice, tak dík za to hoši! Po štrkovej ceste nás čakalo mierne stúpanie ktoré nás doviedlo do krásneho vlhkého a chladného smrekového lesa. Ďakujem Pánu Bohu za to, že som mohol bežať väčšinu cesty popod stromami v tieni kde bolo veľmi príjemne vyklímované.

štart 50ky z diaľky (foto Valašský Hrb)

Stúpania sú tam vcelku behatelné a ja som cítil v nohách istotu aj dostatočnú silu a tak som sa moc nešetril. Mohol som do nich kráčať, ale vedel som, že trať podľa tempa ktoré sa tam nahodilo bude ozaj rýchla a pokiaľ chcem pomýšľať na normálne umiestnenie s dobrým časom tak musím tie grmbále proste bežať. V chládku sa bežalo super a deň pred tu asi pršalo súdiac podľa kaluží a mokrej zeme. Občas nejakú kaluž preskočím aby som si čo najdlhšie udržal nohy v suchu, ale inak si nevyberám cestu kadiaľ bežať. Tempo mi prišlo vcelku rýchle, ale stále to bolo v norme až dokiaľ neprišli prvé vlnité úseky so zbehmi kde to bol pre mňa masaker. Tempo 4:10 pri miernom klesaní a následne mierne stúpanie mi do istoty, že to celé zvládnem odbehnúť vôbec nepridávalo. Na takéto tempá som netrénoval vôbec a nemal som ani poňatie koľko dokážem toto tempo udržať. Bolo to veliké riziko, že to prepálim hneď na prvej desine... V prvom kopčeku si cupitám a obieham partiu bežcov asi kámošov a jeden z nich má potrebu komentovať môj vegánsky dres s arogantným a posmešným hlasom. Stroho odpovedám na otázku, že či som ozaj vegán podľa dresu, odpovedám, že nie... Dres mám len tak na okrasu hovorím nahlas a v duchu si hovorím, že pokiaľ ma tento chlap obehne tak som dnes prehral sám nad sebou. Ešte prehodil nejaké vety, ale už som ho nepočúval a hlavne už som škrábal posledné metre kopca a nemal som záujem sa ním čo i len nechať rozhodiť. Žiaľ každý máme miesto na tejto planéte a musíme sa snažiť spolu nejak spolunažívať... Aj s takými, ktorí si to zrovna nemyslia. Ani neviem ako a už bežím okolo prvej stanice na 4. kilometri. Nezastavujem si pre vodu a valím pekne ďalej. Prebiehame lúkami a občas sa naskytnú aj pekné výhľady, ale v rýchlosti si ich neviem nejak vychutnať. Trať je dosť podobná chodníčkom v našich Strážovských vrchoch, dokonca aj kamenistým podložím. 

Panoráma 

Prichádzam do prvého ozaj vážneho stúpania na 10. kilometri na horu Vysoká (1024 m.n.m.) 

Niektorý borci to berú vážne a cestu celú hore vybehnú. Ja si tu netrúfam a chcem si konečne oddýchnuť a hlavne sa napiť a najesť. Kopce využívam na doplnenie energie lebo na rýchlych zbehoch by som sa asi netrafil do pusy s datlami.

Za Vysokou nasleduje prudký a krutý zbeh s bahnitým terénom a kameňmi. Nechávam sa trochu uniesť aj vďaka povzbudzovaniu okolo idúcich a ozaj si to dole šiniem riadnou rýchlosťou. Na kopci som zabudol asi pud sebazáchovy a márne na mňa dole kričí, keď moje srdce tepe najrýchlejší drum&bass aký tieto lesy kedy počuli, že nebež tak rýchlo dole lebo nohy ešte budeš potrebovať... Haha to je taká klasika nerozvážneho bežca ako ja alebo moc odvážneho?

Prichádzam do ski areálu Třeštík a stretávam prvého bežca na 50km v protismere s úsmevom na tvári a pred mojími očami sa vynorí zjazdovka. V tej chvíli sa mi na sekundu zaseklo srdco, ale na občerstvovačke zisťujem, že sa ide naokolo a nie priamo po zjazdovke. No to som si teda riadne odfúkol. Dávam si colu, vodu a šiltovku dávam do vandla s vodou  a ovlažím sa. Ku otočke je to približne 2 kilometre stúpania. Síl je stále dosť a tak si trošku do kopca pobehnem a podarí sa mi obehnúť aj pár bežcov. Kopce sa idú ozaj super a pomaly sa blížim ku otočke na 12. kilometri na vrchu Trojačka (938 m.n.m.). Nasleduje rýchly zbeh po smrekových koreňoch a musím si dať prvú pauzičku na potrebu. Zbeh pokračoval tou istou cestou spať popod zjazdovku, kde opäť zastavujem na sekundu a dávam si opäť colu, vodu a hrsť hrozienok. To by bolo asi všetko čo som im za 5 hodín zjedol na občerstvení... Nejak som nemal chuť v tom tempe jesť, ale snažil som sa každú pol hodinu hodiť do seba 3-4 datle a dve sušené marhule. Rozbieham sa znova a tu ma čaká prekvapenie lebo trať nejde znova späť hore na Vysokú, ale popod horu po asfaltke. Cesta je označená fáborkou, ale mne sa to nejak nepozdáva a tak kontrolujem navigáciu, ktorá tiež úplne nechápe kade bežím. Otáčam sa na bežca ktorý je za mnou asi 50 metrov či ideme správne. Odpoveď sa mi nedostáva a tak spomaľujem a čakám či ešte niekto nabehne na asfaltku. Otáčam sa asi po minúte a za mnou je horda bežcov a tak si hovorím, že asi je správny čas znova začať bežať svoje.

Nejak takto :)

Alebo takto bez zombíkov  (foto milan952)

Táto asfaltová pasáž mi moc nešmakovala. Prišlo mi, že sa nedokážem dostať do poriadneho tempa a plieskam len nohami na prázdno. Po asi 2 kilákoch asfaltu sa opäť napájam na známu trať a opäť si to celé zopakujem, len z iného uhlu. Z ničoho nič ma na trati začnú neuveriteľne páliť oči a slziť. Nechápal som vôbec čo sa deje a musel som na chvíľu zastať a poriadne si vysušiť oči rukávom dresu. Od potu to nebolo a okuliare som mal na očiach. Občas sa mi to stáva z ostrého slnka a bez okuliarov začnem strašne slziť, ale teraz som nechápal prečo, či na občerstvení niekto chytil pohár a ruku mal od chilli a  ja som si pretrel oko, ozaj neviem... Trvalo to pár minút a tak som si aspoň mohol oddýchnuť a nabrať trochu dych. Znova krásne rýchle vlnovky na hrebeni a všade kopec bežcov. Stretávam Alicu v protismere spolu s Báječnými ženami a fandia. Dodáva mi to trochu energie a za chvíľu na to stretnem aj Pavla ako si to ladne vyklusáva do kopčeka. Zdravíme sa a zavesím sa za bežkyňu. Je na čo pozerať a tak sa nechávam chvíľu ťahať. Slniečko sa na obed začína opierať do čierneho dresu a ja začínam pociťovať aj únavu. Na dvadsiatom kilometri nastupuje únava aj s prvými pochybami, že som to ozaj prepálil a či to proste neseknem na 30. kilometri v cieli. Premýšľam nad Peťkou, kde asi je lebo som ju na trati nestretol. Asi sme sa minuli jak som obchádzal Vysokú po asfaltke. Do cieľa 30ky je to už len 4 kiláky a míňam ďalšiu občerstvovačku. Nezastavujem a valím si svoje stále ďalej. Vodu som mal a domnieval som sa, že v cieli nejaké občerstvenie ešte bude. Pred cieľom ma obieha veľa bežcov a ja im pozerám na sfarbenie štartovného čísla či je to moja krvná skupina na "pade". Nikto z našich a tak ostávam v kľude. Blížim sa ku cieľu 30ky a ľudia popri ceste hustnú a fandia jak sa dá. Super povzbudenie  a ja márne v rýchlosti hľadám občerstvenie, ale nikde nič nie je a ani byť nemalo. Bola možnosť si v cieli odložiť niečo z vlastného a tak vyťahujem fľašu a kontrolujem stav vody. Jedno deci na 24 kilometrov? Dá sa to reálne odbehnúť? Pýtam sa v duchu... To určite nie, ale skúsim teda bežať pokiaľ to pôjde i keď tomu vôbec neverím, že niekam dobehnem. Prebieham cez rušnú asfaltku a mierny kopec s domom na konci. V kopci stretávam pár bežcov a jeden z nich sa odpája od svojho parťáka. Pýtam si vodu od neho, ale ten je úplne suchý. Pribieham ku domu kde domáci hrá golf na dvore a tak ho žiadam o vodu. Úspešne mi pán podáva plnú fľašu a polka hneď steká dole krkom. Ďakujem za záchranu preteku.  Rozbieham sa teda za druhým bežcom a zisťujem, že je to žena. S touto ženou sa budem naháňať následujúce kilometre, ale jej nohy sú evidentne v ďaleko lepšej kondícií ako tie moje. Do kopcov ju doháňam, ale následne pri zbehoch mi uteká jak nič. Zrazu je predo mnou občerstvovačka pod vrchom Čarták a ja nechápem čo tam robí. Bol som v tom, že nič ďalších 12 kilometrov až do otočky nebude, ale to je pre to lebo si nečítam itinerár a nepočúvam usporiadateľa. Chlapík na stanici mi vraví, že je teda asi fatamorgána a ja mu odpovedám, že pokiaľ hej tak veľmi krásna a  tak sa nalievam vodou. Jesť mi nechutí stále a melón sa bojím zmiešať s datlami a marhuľami... Neviem čo by to porobilo a na závode to riskovať nechcem. Niekde tu začína boj s nohami. Stále je dosť síl kopčeky cupitať, ale pri zbehoch sa začína ozývať pravé koleno z mojej neuveriteľne dokonalej techniky zbehu. Snažím sa väčšinu záťaže predávať teda na ľavú nohu a kontrolujem viac techniku pri zbehu ako samovoľné bušenie bez hlavy a päty. Táto pasáž sa mi moc páčila a bola oveľa viac kľudná. Menej bežcov a viac času na hĺbavé úvahy typu "tak kde to Jurko zabalíme?" , ale vždy si spomeniem na starca Santiaga a jeho ostrohu v päte, jeho odvahu, bojovnosť a jak celé noci nespal aby nestratil svoj kapitálny úlovok ktorý mu aj tak nakoniec celý zožerú žraloci... Bojovník srdcom i dušou po celý čas čo bol na mori. Santiago je pre mňa od vtedy čo som čítal Starec a more, jedna z najväčších postáv a hlboká studňa inšpirácie. Vždy keď som na tom zle, či už pri tréningu, závode alebo aj v bežnom živote, vždy si spomeniem na Santiaga a jeho útrapy, ktoré si nechcel ani na sekundu pripustiť a vedel prečo. Myseľ je najväčší nepriateľ a tak isto najhorší súper, ktorý rozhoduje veľa krát o celom dianí. 
Snažím sa bežať čo mi nohy vládzu, ale jak zastanem na okamih, tak sa z mojich nôh stáva kopa bolesti. Musím občas prestrečovať hamstringy aby som sa dokázal znova rozbehnúť. Utešujem sa, že 14 kilometrov do cieľa je ako keď si idem len tak zabehať na Brezinu tréningovo. Posledný kopec pred otočkou a ja zastavujem a nevládzem sa pohnúť. Na chvíľu sa dávam do spánkového režimu, vypínam software a tlačítko ON stláča až bežec ktorý ma dohnal a chcel ma povzbudiť nejakými slovami. Snažím sa ho teda nestratiť a držím sa ho jak sa mi dá. Prichádzame na občerstvovačku na vrchu Tanečnice (912 m.n.m.) a sadám si na zem. Nejem, nepijem a chcem to tam zaparkovať... Nohy mám v plameňoch a bolesť prehlušuje všetky podnety z okolia. Znova ma zapína tá istá ruka chalaniska so slovami "Poď vstávaj! Sedieť budeme v cieli!". Vstávam a naberám si vodu do fľaše a utekám za chalaniskom, ktorý ma zapína ako prehriaty domáci spotrebič a skúša čo vydržím.
Samozrejme mi uteká a nedokážem už udržať s chalaniskom také tempo. Snažím sa, ale nezastaviť a za kopcom stretávam bežca, ktorý mal pripomienky na môj dres. Mal som pred ním asi 10 minút náskok, ale vo mne sa tam dačo zlomilo. Jurková súťaživosť nabrala na obrátkach a začínam listovať v Mp3 nejaký riadny nakopávak od Arctic Monkeys - Crying lightning. Cítim, že to pôjde a aj keď to bude bolieť tak to tam do toho cieľa dotlačím po štyroch! 
Stretávam Kateřinu, objímame sa a prehodíme povzbudzujúce slová jak nám to dobre ide. Ďalšia dôležitá vzpruha a ja kukám na hodiny a z hodiniek na mňa pozerá tempo 5:10 na 46 kilometri a stále to dokážem ukočírovať. Proti idúci bežci povzbudzujú a ja im to oplácam potleskom a nejakým slovom. 
50 kilometer a ďalší switch off... Preťahujem hamstringy v kopci a predkláňam sa pri kolená a medzi nohami, za mnou vidím bežca jak si to cupitá hore kopcom. Posledný rýchlik mi práve uteká a ja viem, že sa ho musím držať čo to pôjde a tak sa lepím na sympatického bežca z Jablunkova. No po pár kilákoch ho opäť strácam v miernom stúpaní a nechávam ho ísť svoje. Bežím okolo občerstvovačky a radšej ani nezastavujem lebo už by som to asi tento krát definitívne nerozbehal. Už len posledný kilometer  do mierneho kopca a následne cez asfaltku, kde ma chalani z Dubnice povzbudzujú a ja viem, že už to je doma... Mierny kopček a následne kopa fandiacich ľudí mi zdvíha hormóny šťastia a konečne som v cieli za veľkého potlesku. Dopadám na Petine rameno a vypínam. Snažím sa dať do poriadku a začínam slziť opäť. Či to slnko alebo len slzy šťastia? Ťažko povedať. Líhám si na trávičku a nechávam sa hladkať slnkom, ktoré príjemne hreje a ja si užívam konečný oddych a bolesť, ktorá pulzuje v mojich nohách. Tentokrát mi bolesť neprekáža, len rekapituluje aké fajne to dnes bolo.

Ja a Peťa a Tony :) (foto Pavel)

Následne ku mne prichádza chalanisko a jeho čarovná zapínacia ruka, ktorá si chce potriasť a zablahoželať ku zvládnutiu trate. 
Zabalili sme to skôr ako ma napadlo si pozrieť čas a moje umiestnenie. Až doma na druhý deň som zistil, že som mohol stáť v mojej kategórií na bedni. Celkovo 20. miesto s časom 5:27 a v A. kategórii na peknom 3. mieste. Spokojnosť s výkonom, ktorý som tam nechal na trati a viem, že viac už to tentokrát nešlo. Do preteku som sa maximálne odovzdal a to sa mi stáva ozaj len výnimočne. Bežec čo mal plnú pusu kecov nakoniec zaparkoval do cieľa hlboko po pol hodine od môjho dobehu a tak som si to trošku viac vychutnal.

Valašský Hrb je krásna akcia, podobná nášmu Baba - Kamzík, jak metrážou tak profilom trate a môžem ju vrelo odporučiť. Čo stráca na výškových, doháňa na rýchlosti a z trate sa tak stáva ozaj rýchly pretek, na ktorý musí byť človek pripravený. Osobne preferujem radšej pomalšie trate s väčším prevýšením, ale Beskydy ma veľmi milo prekvapili!
Cenu, ktorú som si neprevzal mi nakoniec poslali domov na tretí deň a tak konečne nejaké to železo z behu máme konečne doma...
Ďakujem Peťke, Pavlovi a Alici za krásny víkend strávený v Beskydách. Verím, že ešte niekedy tam moje nohy zablúdia.

Pája, Alica, Tony a Ja.