nedeľa 7. mája 2017

Ultrapunk 85


Punkový ultra kolotoč nikdy nespí a TK Filozof si pre nás pripravil nezvyčajnú chuťovečku v podobe behu dvojíc z Handlovej do Bojníc cez pohorie Žiar, Malú Fatru a Strážovské vrchy. 
Ako býva zvykom, TK Filozof  vie pripraviť perfektnú akciu aby boli všetci spokojní.

Prečo som si vybral túto udalosť je dôvod, že cesta vedie miestami, na ktoré som sa doteraz nedostal a chcel som si ich prebehnúť a skúsiť si beh dvojíc a zároveň prípravu na blížiaci ST140. No jedná sa o pretek dvojíc a ja som potreboval parťáka/čku na beh a nikto v okolí nemal zrovna na ten termín čas alebo bol v tom nejaký háčik. Tak som začal zháňať na Fb v skupinách svoju dvojičku, ale nakoniec som tam uspel len na polku alebo vôbec. Asi dva týždne  pred akciou sa mi ozval Martin, že či ešte hľadám niekoho. S Martinom sme sa nepoznali a tak som dúfal, že všetko bude ok a niekde na 60 kilometri si nedáme do ciferníku... Len žartujem, no mohlo to dopadnúť všelijak. Dohodli sme sa, že to nebudeme hnať a zoberieme to viac voľnejšie. Čas na prebehnutie sme si dali 17 hodín, čo nie je zrovna čas šampiónov, ale stále si myslím slušný.
Osobne som tak dlhú trať pred tým nebežal a s 85 kilometrami a 4 tisícmi výškovými metrami sa z tejto trate stáva ozaj dobrá výzva,  ktorá preverí človeku jak nohy tak hlavu. Na závod som bol fyzicky pripravený a technicky vybavený i keď ešte tesne pred pretekom som musel navštíviť obchod s výbavou do prírody Bernosport pre pár posledných doplnkov do povinnej výbavičky. Maťo z Bernošportu mi rád poradil s výberom čelovky od firmy Petzl a ja som sa ešte rozhodoval, či si mám ešte kúpiť od Inov8 návleky Debris Gaiter 32, lebo v posledných Reebokoch ktorých behávam mám problém s bordelom v topánkach a je to vcelku otrava, obzvlášť na dlhých tratiach. Dovolil mi ich vyskúšať a  ja som ich aj zobral i keď s pochybnosťami, že či mi táto vec vydrží kvôli gumičkám, ktoré vedú popod pätu na uchytenie. Nakoniec sa mi táto vecička tak moc hodila až som uznal, že je to jedna z najlepších malých investícií do bežeckých doplnkov. Neviem si vynachváliť a viac už bez toho ani bežať nechcem v kopcoch. Tak isto ma potešila čelovka od značky Petzl  model Actic. Na hlave máte 300 lumenov a veľký svetelný kužel ktorý vám vraj 100 hodín bude robiť spoločnosť na nočných túlačkách. Na ST 140 som aj tak potreboval dačo na prisvietenie popod nohy, tak why not. TK Filozof máva preteky perfektne zabezpečené na občerstvení a tak som riešil akurát datle a nejaké tyčinky. Datle samozrejme od českej firmy Bionebio a odrodu Deglet Nour, lebo iba kvôli tej chuti chodím behať. Kto raz skúsi tak začne behať tiež! 

Autobus som si do Handlovej rezervoval 2 dni dopredu pre prípad, že by bol plný. Martin tam na mňa mal čakať. Martin nakoniec čakal, ale autobus neprišiel a tak som sa musel otočiť na sociálne siete o prosbu s odvozom. Ujal sa ma Rado a tak za chvíľu už bol na stanici a valili sme do Handlovej. Prichádzame ku budove Relax centra, vchádzam a tam relaxujú niektorí ultráci domácou pálenkou. Nieje nad dobrú medicínu pár hodín pred štartom. Zoznamujem sa s Martinom, ktorý chvíľu neverí, že to som ja lebo na profilovke vyzerám inak, viac zmrznuto či čo. Ubezpečujem ho, že som to ja... Jeho balíček záchrany v celej kráse aby sme to zajtra spolu zvládli. Ustielam si na zemi v telocvični a trochu si hromžím, že neznášam spať na tvrdej zemi na karimatke lebo mám kostnaté boky a keď sa prehadzujem na stranu, tak ma to občas zabolí. Nehovorím o zvuku, ktorý je podobný jak keď hrkáte v pohári s kockami. Nikto si nesťažoval tak som asi spal len na chrbte. Ráno budík o 5:00 a opäť som sa nevyspal ani po týždni. Tento týždeň bol čo sa týka hodín spánku dosť kritický a opäť to bolo zlé. Ale tak všetko sa dá zvládnuť keď na to človek nemyslí a neberie to ako problém alebo prekážku. Proste je to tak a zmieriť sa s tým čo najrýchlejšie. No keď som ráno uvidel ako ľudia vyťahujú spod spacákov žinenky a dávali ich na kopu  v rohu miestnosti, tak s tým som sa zmieroval o niečo dlhšie. Ukrátiť sa o taký komfort dobrovoľne. Štart mal byť o 6:00 z Námestia baníkov a tak sme sa pobrali s Martinom tam.

 
Spoločná fotka 40tich ultra zbojníkov (foto Tk Filozof)


Námestie v Handlovej


Na námestí už čakala kopa ultra bežcov, či už známejších ako napríklad pre mňa veľký vzor, vegán Martin Kovaľ, ale tentokrát bez dvojičky Riša Zvolánka. Potom určite stojí za spomenutie ďaľších super bežcov ako Paťo Hrotek alebo Ladislav Halasz a kopec iných. No ja som vsadil na Kovala a jeho parťáka, že by to mohli vyhrať i keď konkurencia tam bola ozaj silná. Seba rozhodne nepočítam. Ja som bol určený na zbieranie padlých v zadných radoch. Parťák Maťo bol trošičku nervózny pred štartom. Predpokladám kvôli jeho boľavému členku, ktorý sa mu mal stať najlepším mučiacim priateľom ďalších 89 kilometrov. Odpočítavanie a výstrel z pištole započal 18 hodinové tak trochu trápenie i vychutnávanie prekrásnej prírody. Pohľady domácich vyzerali, že rozumejú prečo sa 40 ľudí vyobliekaných do najpestrejších farieb sveta vybralo o šiestej ráno bežať niekam tam. No, ale určite nepochopili prečo jedna žena mala svadobný závoj na hlave a vedľa nej bežal muž, ktorý mal čierno biele triko jak sa nemýlim a pôsobilo to ako sako. Tož takto sa oslavuje v ultra rodine :D Niekedy je to vcelku zábava byť medzi ľuďmi, ktorí kašlú na rutinu alebo zaužívané zvyky.
 

Jedna ultra svadobná?


Po pár stovkách metrov vybiehame z pre mňa smutnej Handlovej a po panelke si to pomaličky cupkáme po žltej ku chate Remata. Stretávame skupinu prvých kufrujúcich bežcov v počte 10-14 a padne pár uštipačných poznámok na ich adresu. V kútiku duše viem, že sa mi to asi najskôr vráti. Zákon karmy totižto platí aj v ultra a obzvlášť, keď sa v duchu smejete parťákovi a následne idete do kolien tiež. 


Prvý kopec mal byť Bralová skala, kde je na necelých 3 kilákoch 375 metrov prevýšenie. Na začiatok slušná nálož a pomaličky z výškových ukrajujeme po cik-cak cestičke. Na hrebeni to už bola pohodička a čo chvíľa sme čakali na prvú občerstvovačku na 10 kilometri. Bežíme dole totálne premočenou lúkou a ja sa snažím aby som nebol hneď mokrý, ale rada od Maťa, že je to asi úplne jedno kade pôjdem a tak to púšťam dole, kde na nás mávajú dobrovoľníci. Pýtam sa na niečo vege a boli tam domáce cookies s arašídovým maslom, tak som si pár prihral. Výber zodpovedá vzdialenosti a tak si odpípame s čipom na ruke a valíme si ďalej.

Premočaná lúka

Občerstvenie na 10. kilometri


Nasledovala ďalšia hrebeňovka po červenej až do Jasenova, čo je 28. kilometer a ďalšia občerstvovačka. Celú noc pršalo a ranné slniečko sa začalo do lúk opierať. Para so slnečnými lúčmi dotvárala dobrú atmošku a chuť všetko fotiť, čo mal na starosť Maťo. O blato nebola núdza, a tak isto ani o kaluže a rôzne druhy potôčikov, ktoré raz vyvierali z cesty a skončili po pár desiatkách metrov bez nenazdania až po rozvodnené potoky, ktoré si razili cestu menšieho odporu. Po ceste narážame na hodne ťažobných miest s drevom a ponúka sa nám aj prvý krát výhľad na náš cieľ Bojnice. Slniečko s radosťou rozdáva svoje dobsony a s Maťom sa rozkecáme o jeho práci a jeho členku, ktorý ho začína trápiť. Po chvíli nás doháňa jedna dvojica a následne pri klesaní do Jasenova  svadobná dvojica. Domáci sa nás pýtajú odkiaľ ideme a kam a povzbudzujú.

Potôčiky všade kam človek šliapol


V Jasenove sa chvíľu snažíme zorientovať kde je občerstvovačka, no následne vidíme vlajku červeného vlka s nápisom "Ultra trail is punk". Otváram si Birella a na stole uvidím Luntera, hummus v krásnom žltom črievku a ja som vedel, že to je to pravé humusové. Mám pocit, že som tam zládoval dve črievka nátierok s cibuľou, ale tak keď mi chutilo a sladké som mal pri sebe po celú dobu tak som neváhal, ba priam som si prial hummus na každej občerstvovačke a vesmír mi mal vyhovieť. Spomenul som si na Rasťa a jeho žravé, dravé chvíle na ultrákoch. Prehodím pár slov s Radom (hlavným usporiadateľom) a dostaneme sa ku tomu, že nechcel cestu viesť cez vrch Vyšehrad, čo je 4 stupeň ochrany či čo. No niečo ako area 52 len u nás a menšie, aby nedráždil ľudí a tak cesta vedie pekne popod kopec. Maťo dostáva prvého ružového pantera proti bolesti a ľadový obstrek zo spreja a valíme ďalej. 

Tankujeme


Napájadlo v Jasenove

Na občerstvovačke v Jasenove s uboleným Maťom. Neskôr mi povedal, že keby som ho tam nepodržal tak to vzdá.

Organizátor sľuboval pár miest kde si máme dať pozor na orientáciu. Miesta trošku viac komplikovanejšie, ale tak aspoň je to väčšia výzva. A jedno miesto malo byť práve Vyšehrad. Samozrejme sme mali navigáciu v mobile a aj na hodinkách, ale ešte je tu ľudský faktor čiže medzikus ktorý sa rád mýli. Valíme si to po červenej a ocitáme sa na Vyšehrade. Presne tam kde sme nemali byť a aj som to prehodil Martinovi, ale podľa navigácie na mobile uznal, že ideme správne i keď jeho hodinky úplne nesúhlasili. Tak sme teda šli a kochali sme sa krásnym výhľadom, ktorý v zápätí vystriedal pocit zúfalstva keď sme zistili, že sme išli hore úplne zbytočne a tak radíme spátečku a kopec obiehame naokolo a razom po 2 kilákoch kufrovania a nejakých výškových sme späť tam, kde pred hodinou. 

Výhľad z Vyšehradu

Pod Vyšehradom hral medveď s dubákom karty

Natrafíme teda konečne na správnu cestu  a valíme ďalej. Na 50. kilometri vo Fačkovskom sedle by nás mala čakať ďalšia občerstvovačka, no cesta tam bude tak trochu nekonečná. Vôbec nám to neutekalo a Maťova noha bola horšia a horšia. Hneď na to ďalší kufer a miesto toho aby sme išli popod horu, sme si to dali cez hrebeň...

 
Cesta ktorá nikdy nekončí

Nič hrozné sa tentokrát nestalo, kufer to bol malý, len čas strávený hľadaním správnej cesty nám ubral trochu síl a aj vody, ktorá sa míňala rýchlo, no po pár kilákoch narážame na ceduľu "5min. prameň" a ja sa rozhodnem doplniť zásoby vody a tak beriem aj Maťovu fľašu, nech si zatiaľ oddýchne. Prichádzam ku chatke a vedľa nej skala a kamene, z ktorých vyvierala voda silným prúdom. Také miesto, kde len sadnúť a zostárnuť. 
Vraciam sa späť ku Maťovi a ten si radšej ani nesadol a za zvukového doprovodu kvôli bolesti sa znova rozhýbe a pomaličky si to šinieme ďalej. Míňame navŕšené kopčeky kameňov neznámeho pôvodu a debatujeme o stromoch a o prírode. 

Ku prameňu

Jak sa to tam dostalo mi ostalo záhadou
 
Schádzame do sedla Vrícke a tam by mali byť tiež nejaké kritické miesta s orientáciou a tak prečo by sme toho nevyužili. Hneď kufer a síce sme na značke, ale na starej a neplatnej. Červená jak červená a snažíme sa natrafiť na pôvodnú čo sa nám aj podarí. Nič veľkého sme nezašli, ale nepoteší. Cesta je aj tak jaksi neprehľadná a v smrekovom nízkom poraste, kde je nedostatok svetla sa ťažko hľadá značka.

Výhľad na časť Malej Fatry

Môj Tlachoplach, spoločník na cestách

Vychádzame konečne na lúku a snažíme sa čosi pobehnúť, ale Maťova noha moc nesúhlasí. Síce bojuje jak sa dá, ale bolesť aj napriek požitým analgetikám je silná.  Bežíme popod Vraniu skalu a cestu nám križujú potôčky a kaluže. Divím sa, že dediny dole nie sú pod vodou pri toľkej vode čo tam tečie. Narážame na čerstvú medvediu stopu a tak si začneme pískať a spievať aby o nás ujo medveď pre istotu vedel. Nechcel by som mu vletieť do náruče dnes keď je pretek, inokedy by mi to tak nevadilo asi.

stopa uja medveďka

Pod Vraniou skalou

Pramene úplne všade a tak dopĺňame

Pred Fačkovským sedlom stretávame dvoch bežcov a ultra ženu. Jeden je hotový a jeho parťak mu ušiel a druhá dvojica je Peter a Jitka, ktorí si to pomaly šinú dole. Hodíme pár slov a už si pípame s čipom a dobíjame techniku i naše telesné schránky. Na kontrolách sú opäť milí ľudkovia a starajú sa o nás ako o vlastných a opäť sú tam moji malý miláčikovia Lunterovci. Chytám jedno črievko s chlebom a šup ho do seba a nejaké arašídy k tomu. Jako kombinácia rastlinných nátierok s datlami a ovocnými tyčinkami nie je vôbec dobrá kombinácia ani s hodinovým odstupom. Turbo pohon alebo aj občas Warp fungoval až do Bojníc. Nuž čo je v prírode, to tam aj ostane. 

Občerstvenie na 50 kilometri

Fačkovské sedlo 50km v nohách a úsmev na tvárach (Peťo, Jitka, Maťo a Ja)


Kľak z Fačkovského sedla

Kľak zo zjazdovky


Z Fačkovského som to mal už nachodené pred tým a tak som vedel čo nás čaká. Hneď na úvod nech nám nieje ľúto zjazdovka s riadnym stúpaním. Trháme medvedí cesnak a Maťo fotí Kľak, ktorý sa nám pekne vyfarbil. V nohách máme 53 kilákov a do Čičmian nás čaká vcelku behateľná časť. Na hrebeni zabúdam svoju palicu tlachoplach, ktorý mi pomáhal zdolávať zradný terén.

Strážovské vrchy

V ľavo v zadu ten hrebeň je Magura a za tým sú Bojnice náš cieľ.

Kúsok pod Homôlkou už v Strážovských vrchoch

Prvý klesák rozbahnený a ja si to dávam nedobrovoľne po riti dole a hneď na to Maťo tiež. Za všetko môže tlachoplach a jeho absencia... Slniečko nám posvecuje do cesty a ja vidím strom porastený stromovými hríbmi a tak sa začnem po ňom šplhať a vyvádzať jak také deco. 

Drevokocúr


Sranda aspoň pre spestrenie už aj tak zúfalej situácie. Minimálne som sa snažil aby Maťovi bolo čo najpohodlnejšie. I keď ma chytali chvíle kedy som bol tak trošku z toho celého frustrovaný, že nemôžeme bežať poriadne, tak na druhej strane som si sám povedal, že je to super skúsenosť a možno je aj dobre, že sa tak šetrím.

Maťo a za ním je Kľak

Zrazu zvuk hromu do nás zaseje trochu strachu, ale búrka nás minie o chlp a do Čičmian dobehneme v celku dobrom čase. Tam nás víta pán Knížat a nasmeruje nás tak aby nás mohol pekne odfotiť. Hromžil na plechovú búdu pod svahom ktorá mu kazila kompozíciu. Lunter hummus opäť padá za obeť a arašídy, plus nejaká Pepsi. Zisťujem pre mňa dôležitú novinku a to, že Cola už na ultrák NIE! Nemá cukor, ale glukóźovo-fruktózový sirup a tým pádom zloženie a kombináciou už nie je vhodná pre výkon. Pepsi má cukor klasický :) no dobre, nech je jak chce. Kecáme a dopĺňame tekutiny a chvíľu posedíme. 63 kilákov v nohách a doteraz som nemal žiadnu krízu, čo ale pripisujem pomalšiemu tempu. Akurát pri odchode z kontroly prichádza Jitka s Peťom a my sa rozhliadame po počmáraných domčekoch v Čičmanoch.

Kúsok na Čičmanmi

Pôvodne maľby na chalúpkach
 
Nad Čičmanmi pod Lazovým vrchom

Čičmany



Ku nasledujúcej kontrole na 71. kilometri v sedle Obšiar nás  malo čakať viac menej len stúpanie. Pripravili sme sa na tmu a vytiahli čelovky. Slniečko sa s nami lúči jasnou oblohou a naše nohy začínajú pociťovať riadnu únavu. Razíme si cestu do kopca na Čičerman. Konštatujem, že pomarančový ionťák chutí ako sirup Oravan pre diabetikov.  Maťova noha stále protestuje a vyžiada si chvíľu odpočinok a tak ho čakám na kóte kým fotí. Kopec s nekonečným stúpaním a následne s riadnym klesaním do sedla Obšiar. Močím kade chodím by som mohol nazvať tento beho výlet, ale aspoň ľadviny pracujú ako majú a kontrola farby moču je tiež dôležitá kvôli možnej dehydratácií. Do Obšiaru prichádzame o niečo skôr než sme si dali za cieľ a tak opäť sa potichúčky prikrádam ku chlebom s Lunter nátierkou a kopou cibule :D jako ja im musím vybaviť sponzora toho Luntera lebo som im požral snáď celé zásoby a to nebol stále koniec. Dopĺňame fľaše a čapujem si malinový ionťák ktorý mi ozaj chutí. Čaká nás Veľká Magura a na 3,5 kilometra necelých 400 metrov stúpania. V nohách cez 70 kilákov a takáto sabotáž na záver. Čelovice nám určovali smer a cesta na Maguru je nie moc príjemná. Ostré kamene s blatom a modrými slimákmi bez ulity. Smrteľná kombinácia s dávkou únavy a hororový scenár je na svete. Utrpenie malo začať pri zbehu dole do Bojníc. Na Magure sme sa obliekli a nasadil som si aj rukavice a odložil svoje drevenné ultra punkové paličky ktoré som ťahal so sebou a pomáhali mi pri výstupoch. Odtiaľto pre mňa začínala doba temna, striedaná s dobou retardácie. Už som bol unavený z toľkých hodín, ale cítil som sa fajn. Prirovnal by som to tak, že hlava nebola a telo bolelo, ale bolo mi to úplne jedno. Pekne vymetená hlava bez myšlienok zapnutá na autopilota. No a tak sme sa šmatlali po hrebeni raz hore a raz dole a výškové aj napriek blížiacemu sa cieľu ukazovali stále nadmorskú výšku cez 900 metrov. Posledné kilometre sme to už len dokráčali. Nemali sme čo stratiť  popravde... No možno Maťo ten jeho rozbitý členok :) Keď sa vyzúval v telocvični v cieli tak som čakal, že mu ostane členok v topánke, ale bol akurát opuchnutý. Dokráčali sme teda do školy niečo pred pol jednou ráno, kde nás už očakávali s úsmevom a gratuláciami a tieto chvíle sú tie najkrajšie. Nebol som ani hrdý na to čo sme dokázali a nebol som ani naštvaný, že to nešlo tak jak sme chceli. Nebol som nijaký.... Bol som len spokojný s tou čistou hlavou kde nič nebolo a celý ten kolotoč civilizácie si zas hľadal cestu späť do mojej hlavy a snažil sa rozpohybovať znova moju chorú myseľ, ktorá bola 18 hodín odrezaná od problémov. Tie momenty pri behu sa dá myseľ pekne analyzovať a každá myšlienka, či už dobrá alebo zlá, sa dá pekne spracovať a rozdrobiť tak ako by ani nakoniec nebola. To je to čaro tých dlhých behov pre mňa osobne.

Pár spoločných fotiek, gratulácie, sprcha a posledná Lunter nátierka no tentokrát už nemali hummus, a tak som sa uspokojil s oškvarkovou,  šak tá je tak isto dobrá nakoniec :) 
O tom, že to nebola hračka svedčí aj DNF 4 teamov z 20.

A je to! 89km...Trošku sme to natiahli nakoniec...


Ofiko už aj s diplomami

Táto fotka to asi vystihuje úplne presne a všetko. Čistý stav, úprimnosť, spokojnosť s bytím tu a teraz. Koktejl únavy, hormónov, bolesti, šťastia. To je ten stav a zároveň odplata za tú snahu v Ultra. Dôvod prečo to skúšať a nevzdávať.

Veľké poďakovanie patrí:
- Maťovi parťákovi za jeho neuveriteľnú bojovnosť s jeho zničeným členkom i keď by som mu za to asi aj nakopal, že sa takto dobrovoľne ničí, ale hlavne mu ďakujem, že sme to spolu celé absolvovali úspešne a nevzdal to!
- TK Filozof za vytvorenie super akcie so super organizáciou a ich rodinnej atmosfére, ktorá je úplne geniálna
- Radovi za odvoz do Handlovej, lebo bez neho by som tam nedošiel a nikdy nezačal
- Jitke za luxusný vip odvoz do Trenčína autom, ktorý som neplánoval 
- A samozrejme obrovské ĎAKUJEM Vesmíru za to, že to pre mňa tak celé krásne pripravil a nenechal ma ani raz zapochybovať o tom čo robím. A za nátierky moc ďakujem, bolo ich ozaj požehnane :D

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára