nedeľa 25. augusta 2019

Ako mi drepovanie pomohlo so zranením.

 


Niektorí moji blízki vedia, že ma dlhodobo trápilo pravé koleno. Cez sezónu je toho niekedy menej a inokedy viac. Niečo prebolí za deň, iné za týždeň, ale potom sú tu zranenia, ktoré sa nechcú stratiť vôbec a to je môj prípad. Respektíve bol. Ťuk, ťuk na drevo.
Keby som mal špecifikovať, čo presne ma bolí, tak v podstate nič. Môj problém sa objavil asi pred dvoma rokmi po skončení Ultra Breziny. Od tej doby sa s týmto mojím problémom pasujem. 
Zo začiatku sa to objavovalo len veľmi zriedka. Dokonca som tomu ani nedával nejak váhu. Po roku sa to začalo pomaličky zhoršovať a začalo ma to obmedzovať. 
Pri istom objeme ma začalo ťahať pravé koleno a mal som pocit, ako by mi vybočovalo a zažíval som pocit neistoty v ňom. Pokiaľ som pokračoval v záťaži, tak z ťahania bola mierna bolesť, ktorá vychádzala z vnútornej strany a tá vyvrcholila až do silnej bolesti, ktorá niekedy trvala aj dva dni po dobehu. Väčšinou sa jednalo o dlhé behy nad 30 kilometrov.
Dosť ma to trápilo a tak som tento rok vyhľadal fyzioterapeuta. Potreboval som odbornú pomoc. Najprv som chcel vyskúšať niečo "alternatívne", ako opakovať návštevu ortopéda, kde vyfasujem protizápalové lieky. 

Navštívil som teda Rehan Fyzio v Novej Dubnici, kde sa ma ujal Andre. Po vstupnej prehliadke sme spolu cvičili. Po cvičení povedal, že koleno je podľa neho v poriadku. Problém bude v oslabenom sedacom svale a hamstringu (to je ten sval zo zadnej strany stehna). Andre naordinoval vždy nejaké cviky a ja som ich doma cvičil. Je pravda, že ma to moc nebavilo a ja som cvičeniu venoval len nezbytný čas, ktorý mi naordinoval Andre. Ani minútu viac. Takto sa to opakovalo asi štyri krát. Andre pri návšteve vždy vymenil cviky, viac ma zaťažoval pri cvičení, rukami hľadal triger pointy, no stav sa nelepšil. Ba naopak. Posledné tréningy pred ST140 som behával aj po siedmych kilometroch v bolestiach. Nechápal som, že keď niečo robím preto, aby mi to pomohlo, tak ma to obmedzuje ešte viac. A choď s takou myšlienkou bežať 140 kilometrov, že či to vôbec dobehnem, keď už po siedmych kilometroch je dačo zle.
Bol som z toho nešťastný... No, ale všetko má svoje pre aj proti. A pár hodín pred štartom som si zlomil na bicykli zápästie a ST140 sa nekonal. Teraz som mohol odpočívať a pozorovať, ako na to bude reagovať koleno. Dostane dostatok času na odpočinok.

Po dvoch týždňoch ozaj nič nerobenia, som sa odhodlal ísť si zabehať. Pomaličky, aby som si znova niečo neprivodil. Čuduj sa svet a koleno bolelo už po štyroch kilometroch. Odbehol som nakoniec osem a dokrýval som to nejak domov. Išiel som teda behať hneď druhý deň a koleno bolelo po šiestich kilometroch. Musel som kráčať a dávať si pauzy. Ľudia mi hovorili, že to je preto, lebo som nič nerobil a sval si zase musí zvyknúť na záťaž. Niečo na tom bude určite pravdy, veď človek čo nebehá skrz nejaký dôvod, tak ho všetko oveľa viac bolí.
Tretí deň po sebe sa to všetko opakovalo a ja som bol z toho opäť celý zlý. Počas behu som si spomenul na video od Riša Zvolánka o  dôležitosti hlbokých drepov. Jemu to pomohlo na kolená. Už si úplne nepamätám, čo presne ho trápilo, ale mal som chuť to vyskúšať. Jeho článok o tomto probléme som už nenašiel, čo je škoda.

video od Riša Zvolánka

 
Kompenzácia je u mňa bežná. Do zlomenia ruky som liezol, plankoval, strečoval  skoro denne, občas si zacvičil nohy a tak isto som cvičil cviky, ktoré mi poradil Andre, no evidentne to nikdy nebolo dostatočne. Sám Andre mi na našej poslednej hodine povedal, že treba cvičiť a tú pravú nohu 2x toľko. Len koľko je to 2x toľko?


Zo zvedavosti som si na pintereste našiel 30 dňovú výzvu s drepmi a výpadmi. Stačilo už len začať cvičiť. Zo začiatku som cvičil každý deň, neskôr som si dával jeden deň voľna, kedy som ani nebehal. Mám pravidlo, že minimálne jeden deň v týždni ozaj nič nerobím a odpočívam.
Po dvoch dňoch cvičenia som sa išiel prebehnúť. Mal som malinkú dušičku a prial som si, aby ma koleno nebolelo. Po šiestich kilometroch nebolelo a tak som bežal ďalej. 
Počas behu som premýšľal, čo sa mi v živote zmenilo, že sa niečo takéto prihodí. 
Menej cvičím? Nie. Cvičím rovnako "málo".
Behám teda viac kilometrov? Nie. Behám práve menej. 
Tak? Čo sa zmenilo?
Obuv? Nie... 
Technika behu? Nie... 
Stále som sa zameriaval len na môj hobby život, ale nepozeral som na svoj profesionálny život a tam sa toho zmenilo veľa. Bingo!
Pred dvoma rokmi, keď sa objavil môj problém, tak som pracoval ešte na hale, ako manipulant. Denne som nabehal 15-20 kilometrov, tlačil alebo ťahal paleťák, fyzicky som sa hýbal celých 8 hodín. Možno prvý príznak nebolo nič vážne, len také upozornenie na daný problém. Po pol roku od prvých príznakov som zmenil v práci pozíciu. Zrazu som mal sedavé zamestnanie s minimom pohybu a fyzickej aktivity. Ani zďaleka som sa v práci nehýbal, ako na hale. A tak telo/koleno začalo chradnúť a môj malý problém pomaly prepukol až do problému, aký bol pred tým než som si zlomil zápästie. Nedokázal som bez bolesti odbehnúť 10 kilometrov, ale pomaličky malo svitať na lepšie časy. 
Toto uvedomenie mi pomohlo v presvedčení, ako moc je potreba používať a posilňovať kolená. Myslím, že naša generácia už nevyužíva potenciál kolena a hlbokých drepov. Viac sa ohýbame a ťaháme veci cez chrbát a kríže, ako z podrepu, ak vôbec niečo ťaháme. Kedysi sa robilo veľa na poliach, veľa sa "kvočalo" a koleno bolo zaťažované a aj trénované. Dnes pri sedavých zamestnaniach je koleno využívané minimálne. 


No, ale späť k behu. Už po dvoch dňoch drepovania a robenia výpadov som cítil zlepšenie. Domov som dobehol bez bolesti. Išiel som bežať aj na druhý deň a trasu si predĺžil na jedenásť kilometrov a opäť koleno nebolelo. Ani som o ňom nevedel a to som si naschvál dal posledné dva kilometre v tempe, aby som sa ozaj presvedčil, že za zlepšený stav nemôže pomalé tempo.


Začínal som pri 25 drepoch a 15 výpadoch. Ku koncu výzvy to bolo trochu na palicu. V jednej sérií som robil 125 drepov a 75 výpadov. Často to bolo viac monotónne, ako namáhavé. Telo sa veľmi rýchlo dokáže prispôsobiť na danú záťaž. Chcel som ale vydržať a otestovať koleno na slovinskej K24. Tak sa aj stalo. Tri alebo štyri dni pred odchodom do Slovinska som úspešne ukončil program. 
Ku drepom. Drepy som nevykonával až ku pätám. Nemám dostatočnú flexibilitu, ale to myslím nevadí. Snažiť sa čo najhlbšie a aby to bolo príjemné. V niektorých videách aj hovoria o tom, že nie všetci zvládajú drepy až k päte. Mne to hlavne nebolo príjemné a pokiaľ som robil drepy bez rozcvičenia, tak som bol dosť tuhý. Tuhosť sa vždy zlepšila počtom opakovaní. Po behu to bývalo vždy lepšie, čiže odporúčam po dobehu. Tu je môj plán na mesiac.



Tabuľka a pomalé navyšovanie. 32 jednotiek je preto, lebo som sa niekde pomýlil a nechcelo sa mi hľadať kde. Originál je na 30 dní.

Či to malo zmysel? Malo. Koleno sa zatiaľ neozvalo. Okrem silnejších nôh, vám drepy dajú aj lepšiu flexibilitu a taký ten zdravý pocit. Nič tam nepuká a z drepu vystrelíte bez námahy. Myslím, že aj v zbehoch na K24 mi to dosť pomohlo a cítil som nohy ďaleko istejšie a silnejšie. Určite to nebude všeliek a veľa ľudí môže mať s drepmi rôzne problémy, ale za vyskúšanie to určite stojí. Denne to zoberie len pár minút. Dnes aj po splnení výzvy mám drepy s výpadmi naďalej v mojich cvikoch a kombinujem to so švihadlom. Robím si 15-20 minútové kruháče v aeróbnej zóne 3-4x do týždňa. 
Určite teda netreba podceňovať cvičenie nôh. Spoliehať sa na to, že veď behám, tak cvičím nohy, mi príde málo. Obzvlášť, keď vás niečo trápi.



Tak hor sa do drepovania a robenia výpadov :)

sobota 17. augusta 2019

K24 Ultra trail 100 km/5400 m

,,Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa."  Hermann Hesse

 

 Niekedy vo februári, po prebudení, prichádza správa na messenger a v nej stojí gratulácia k narodeninám a zaplatená registrácia na K24 v Slovinsku. Vitaj pekný deň a ďakujem priateľom za bolestivú dovolenku. Cúval som pred tým ako sa dalo, ale oni to nakoniec vymysleli. Dnes samozrejme neľutujem.
Po nevydarenej letnej časti, kedy som odpískal ST140 a aj Bergmarathon Traunsee v Rakúsku, som sa na K24 Ultra trail tešil. Okrem zlomeného zápästia som sa trápil aj s kolenom a týždeň pred odchodom aj s preťaženým úponom na píšťale. Nakoniec som do Slovinska odchádzal v pomerne funkčnom stave, ale s malinkou dušou, či tomu bude aj na trati.

Trať K24 Ultra trail vedie cez dve pohoria. Karavankami a Kamnicko-Savijnskými Alpami. Trať je dlhá 100 kilometrov s prevýšením 5400 metrov. Originál K24 bola undergroundová akcia. Trať merá 85 kilometrov a musíte prejsť päť vrcholov s prevýšením 5000 metrov za 24 hodín. Po úspešnom zdolaní trate sa môžete stať členom klubu K24.

Rasťo to zahral opäť pod hlavičku R+J Bežecké projekty. Do Slovinska sme odchádzali deň pred štartom v zmiešanej formácií. Z Přelouče prišiel Pája s Petrou. Z Trenčína sme išli ja, Kubo Vranovie, Katka Janurka a novopečení Cabalovci. Vlakom do Bratislavy ku nám nastúpil v Trnave aj samotný Pán Priadka. V Bratislave nás potom už čakal Rado Harach a mohli sme vyraziť smer Prevalje. Večer sme si niektorí vybrali štartovacie balíčky a ináč sme len kecali a jedli. Na večeru som sa podujal ja a zahral som to na rýchlovku aglio olio. Podaktorí z jednoduchosti boli unesení. V piatok len spánok, jedlo, káva... Príprava na štart, ktorý je o 22:00. 
Na štarte sme dve hodiny skôr, stretávame tu ďalších bežcov zo Slovenska a Čiech. Nasávame tunajšiu atmosféru. O desiatej večer zaznie výstrel a 241 bežcov sa rozbehne naprieč svojmu osudu. Slovensko má na trati 13 ľudí. Ašpirant na prvé miesto je samozrejme Majco Priadka, ktorý bol veľmi namotivovaný.

Naše sídlo a celá parta (foto niekto z domácich)

2 hodiny do štartu (foto Rado Harach)

Črna na Koroškem - Dom na Peci 17. km
S Rasťom, Kubom a Katkou sa zaraďujeme do koridora niekde v druhej polovici. Nechceme zavadzať rýchlejším bežcom. Pri krajoch cesty stoja ľudia a fandia. Fandia z domov, záhrad, balkónov... Črna na Koroškem tým žije, aj keď je len pár hodín pred polnocou. Prichádzame do prvého stúpania, ktoré bude dlhé a unavujúce. Z 600 m n. m. sa dostaneme až na 2125 metrov. Z 18 kilometrov je 6,5 kilometra štôlňa bez stúpania, čiže na 11,5 kilometra príde až 1500 metrov prevýšenia. Na úvod sa dostávame do lievika a kopec ubieha pomaly. Niekedy až príliš. Čakáme, kým sa to trochu pretrhá. Prichádzame k bani, kde sa ťažilo olovo. Štôlňa dnes slúži na atrakcie, ako bicyklovanie a kajak. Pred vchodom do bane podávajú dobrovoľne ochrannú prilbu. Čaká nás cez 6 kilometrov behu v hlbinách kopca. Chlad a vlhkosť sa nám usádza na oblečení. Zo začiatku to je príjemné, no neskôr už tej zimy bude aj dosť. Pri výbehu zo štôlne nás teplotný rozdiel trošku zaskočí. Kratučký zbeh a znova do kopca. Kilometer pod kótou je prvá občerstvovačka. Vonku pri chate sa zhromažďuje ešte stále veľa bežcov. Pijem kolu, nejaké pomaranče, doplním vodu a pádime preč.
Prebiehame 6,5km dlhou štôlňou (foto Tomo Jeseničnik)
Dom na Peci  (foto Rasťo Cabala)

Dom na Peci - Kmetija Kumer 26. km
Zo začiatku sa motáme v mäkkom podklade pod smrekmi, no tie za chvíľu vystrieda vápenec a kosodrevina. Teplota je fajn, občas dačo pofúkne a hore sa ide dobre. Pokiaľ niekto nezavadzá. Moc bežcov nemá vo zvyku uhnúť pred rýchlejším a tak ich obiehame v miestach, kde to aspoň trošku ide. Po 3,5 hodinách od štartu prichádzame na najvyšší kopec na trati, vrch Peca, 2125 m n. m. Chvíľu pobudneme, pofotíme, ale chlad nás ženie preč. Z vrchu sú krásne výhľady a jasná obloha s mesiacom tomu všetkému pridáva riadnu dávku romantiky. Čaká nás dlhý zbeh do doliny, ktorý sa zdá byť nekonečný. Bežíme po príjemnom single tracku a v diaľke je vidieť had z bežeckých čeloviek. Motáme sa na slovinsko-rakúskych hraniciach. Pri zbehu nás obehne pár bežcov a v duchu si tak hovorím, že ešte dnes ich niekde stretneme. Zbeh je ozaj prudký, podobný tomu nášmu do Zázrivej, keď idete po červenej z Rozsutca. Príkre svahy sú tu vyznačené páskou, aby človek dával pozor, no rozhodne vás neuchránia pred pádom dole. Pribiehame na zvážnicu a tá nás dovedie až na chatu, kde si znova doplníme zásoby. Zatiaľ sa nám ide veľmi dobre. Až moc dobre a to je podozrivé. Po necelých piatich hodinách prichádzame na stanicu. Tempo je pomalé, ale cieľ je skúsiť to dať pod 20 hodín, ako na Vipave s tým, že začiatok neprepálime a udržíme si nejaké to svoje konštantné tempo až do finišu. Chalanisko pred občerstvovačkou povzbudzuje a v ruke máva so zvonom. Robíme si srandu o stimulantoch, lebo nechápeme, ako to ten chalanisko bude dávať celú noc. Na stoloch klasika, ovocie, iont. Trochu sa obávam monotónnosti na staniciach. 

Kmetija Kumer - Zadnji Travniki 35. km
Kúsok za chatou si vypíname čelovky a pozorujeme oblohu. Miliarda hviezd a čiernočierna tma. Zvážnice. Nekonečné zvážnice, ale aspoň môžeme dačo pobehnúť. Cesta by nás mala doviesť ku tretiemu najvyššiemu bodu na trati, Gladki vrh, no skôr než tam dobehneme, zvážnicu po pár kilometroch vystrieda krásny smrekový single track. Mäkká hlina pod nohami nám moc šmakuje. Preskakujeme malú mokraď po kameňoch a snažíme sa ostať v suchu. Všade sú mravce a stále to komentujem. Chalani si myslia, že trochu blúznim, ale sami neskôr uveria, že tento kraj patrí ozaj len a len mravcom a to nekecám. Pred výstupom na Gladki vrh je ešte jedna občerstvovačka. Zastavujeme, vyklepem tenisky, lebo Jurko šetril a nechcel si kúpiť gajtre, tak čil musí vyklepávať bordel z tenisky každých 20 kilometrov. Niečo málo pojeme a valíme hneď do stúpania. Za chvíľu nám začne svitať a  za Rasťovím plánom začíname zaostávať. Mali sme už byť niekde na 40. kilometri.

Občerstvovačka pod kopcom  Gladki vrh (foto Rasťo Cabala)

Zadniji Travniki - Koča na Grohatu 45. km
Stúpanie až na hrebeň je prudké. Z lesa sa vynárame a pomaly sa tlačíme hore. Príjemný terén vystriedal znova vápenec. Opäť najviac bežcov obehneme práve v stúpaniach. Slnko sa neúprosne tlačí z poza horizontu. Nastal veľmi veselý okamžik, kedy si s Kubom robíme srandu z Rasťa a narážame na jeho rezký krok hore. Vraj trojitý bajpas, titanové platničky, resuscitátor, nová okysličená krv a iné vylepšenia od jeho sponzora VŠZP. To sa potom hore ide dobre. Iný bežci tu skapíňajú do kopca, zakiaľ my sa tam rehoceme na celú horu. Trošku demoralizácie nezaškodí. Prichádzame na hrebeň a možnú odbočku doprava, ale nevidíme nikde žiadnu fáborku a tak sa poberieme vľavo. Totiž originál K24 vedie vpravo na vrch Olševa a tak je aj zakreslené GPX, no nevedeli sme teda, že či tam ísť, alebo nie. Reku, srať na to aj za cenu DNF. Hneď na hrebeni nás trochu šoknú ovce. Na úpätí hôr si krásne vylihovali, spinkali a my sme ich vyrušili. Slnko už konečne vystrelo svoje lúče a my to najkrajšie zlízneme práve na hrebeni s nádherným výhľadom. To je proste sen každého bežca, alebo turistu, aby človeka zachytil východ slnka práve na vrchole. Posedíme chvíľu a obdivujeme scenériu. Všade samé kopce a lesy. V hlave mi šrotuje, či na tej Olševe nebola kontrola a tak... Ale prudký, nechutný zbeh ma z toho rýchlo vyliečil a bolo potreba sa sústrediť na to, kam dať nohy. Z vrchu bolo vcelku šmykľavo, ale terén sa menil spolu s meniacou sa nadmorskou výškou. Opäť mäkká zem, borovice a smreky, skaly po našej ľavej ruke. Zbiehame na rúbanisko a zdevastovaný les. Rakúska technika si tu na seba zarába. Doma by to nerobili a svoje si strážia a tak im ostávajú susediace štáty. Divme sa svetu prečo práve Rakušáci majú také pekné hory, ale majú to vymyslené moc dobre. Opäť zvážnica a tá nás  dovedie na nasledujúcu stanicu. Dačo tu aj pobehneme a tešíme sa na polievku, ktorá by tam mala byť.

Nádherné výhľady pri svitaní (foto Rasťo Cabala)

Majco Priadka na Smrekovci pred svitaním a na prvom mieste (foto Tomo Jeseničnik)
Koča na Grohatu - Bela Peč 54. km
Na stanici zisťujeme, že Rasťo si nechal poslať do drop bagu tenisky, ktoré nie sú jeho, ale Rada Haracha. On štartuje o siedmej ráno na 50ke, spolu s dvoma Petrami a Pájom. Vymysleli sme teda taktiku, že tie tenisky ponesie Rasťo na kontrolu, na 66. kilometri a tam si ich "čendžnú". Rado bude musieť bežať 16 kilometrov s menšími teniskami. Taký bol plán. Rado bol rozhodne pekne nasraný a my sme sa vystavili trochu neprajnému tlaku, lebo dobehnúť tam, aby sme sa stretli, by sme potrebovali viac než len občas pobehnúť, ale nič nebolo stratené. Na stanici bola zeleninová polievka s chlebom a smradľavý záchranársky pes. Nie je nad to, najprv pohladkať psa a potom sa s tými rukami najesť. Zrobíme nejaké fotky, posedíme a vypočujeme si od brata Čecha, že čo sa tam zajebávame, keď nám to tak parádne ide do kopca. Nie je nad pochvalu... Máme čas a natrénované máme tiež len "akurát"... Nie je sa kde ponáhľať, odpovedám. Zisťujem od organizátora, či bola teda na Olševe kontrola a odpoveď nás potešila. Nebola. Posilnení si to teda valíme na vrch Raduha. Druhý najvyšší vrchol na trati s 2062 metrami. Hneď od začiatku to išlo do stúpania. Raduha nám zamiešala karty s najnechutnejšími kopcami. Každý si ju zaradil medzi prvé priečky a to sme ešte neboli ani na kóte. Obrovský vápencový masív s prudkým stúpaním a s provizórnymi schodmi, ktoré boli aj na moje nohy vcelku vysoké. Prechádzame popri chate so záchranármi a usudzujeme, že táto lokalita bude asi návštevnosťou bohatšia. Do kopca obehneme chalaniska s B7 tričkom, čo nám hovoril, aby sme sa nezajebávali a tetulu Nemku. Nemka nám to ku kóte ešte nasolí a už ju nikdy neuvidíme. Slnko sa pomaly prevaľuje do údolia a začína byť teplejšie. My pokračujeme v tieni a krok po kroku sa blížime na hrebeň. Hore na rázcestníku stojí, že vrchol Raduhy je 50 minút. Slnko pečie a to je len 8 hodín ráno. Po asi 300 metroch je ďalší rázcestník a opäť 50 minút na ňom. Zaujímavé? Trošičku. Tlačíme sa teda hore a zbiehajúci bežec nám oznamuje, že ešte 50 minút. Znova? Nech sa človek nachádza na Raduhe kdekoľvek, na kótu je to vždy 50 minút. Treba sa pripraviť. Terén je kamenistý, slnko práska dobsony, Rasťo ide do kosodreviny a ja som bez energie. Gelujem a prestávka mi prišla vhod. Na vrchole je kontrola, kde chlapík ukrajuje z nejakej ich domácej mäsovej špeciality. Znechutenú náladu nám hneď napravia výhľady z Raduhy. Sú nádherné. Vidieť snáď polku Slovinska z nej. Ťažký kopec, ale stál za to. Púšťame sa opatrne do zbehu. Terén je šmykľavý. Deň pred tým pršalo. Nejak sme nepochopili, ako to eliťáci dokážu bežať. Toto nám išlo ináč stále v hlave a pýtali sme sa, ako asi tadeto bežal Majco... Niekedy to bolo o držku. Po nekonečnom klesaní, prichádzame na horskú chatu. Myslíme si, že je to občerstvovačka a tak si dávame pivo a dopĺňame vodu. Hundreme na to, že tu nie je nič k jedeniu. Nejak nám to nesedí. Valíme preč. Opäť obiehame žltý dres B7. Týpek si znova neodpustí, že kde sa to zas zajebávame... Terén je tu vcelku behatelný a konečne prišli na radu aj lesy a tieň. Prichádzame na správnu stanicu, kde to vyzerá ďaleko lepšie s občerstvením. Džgáme melón, pomaranče, kolu a dopĺňame, čo sa minulo.

Pohľad na slečnu Raduhu  (foto Rasťo Cabala)
Tlačíme to hore na Raduhu  (foto Miran Žlebnik)


Užívame si výhľady z Raduhy (foto Rasťo Cabala)

Slovinsko na dlani   (foto Rasťo Cabala)





Bela Peč - Dom na Smrekovcu 66. km
Na stanici sme krátko. Ponáhľame za Radom. Oni už dávno vyštartovali a nech prepočítavame, ako chceme, tak nám to nevychádza. Nestihneme skresať jeho náskok, ale ešte to nevzdávame. Volá sa Radovi a je ešte nasranejší. Ojoj, kopeme do vrtule a modlíme sa za lepší terén než na Raduhe. Za stanicou hneď do kopca. Obiehame sa tu s jedným chalaniskom. S ním to takto pôjde až do cieľa. Terén príjemný, popod smreky si to pomaličky šinieme dopredu. Začína sa na nás prejavovať únava. Už to nejde zďaleka dobre, no stále postupujeme. To bude naše heslo na následujúcich 40 kilometrov. V diaľke je vidieť vrch a som presvedčený, že je to Smrekovec, no v skutočnosti je to Veliki Travnik. Už to moc nemyslelo a človek sa uspokojí s bars čím... Šlapák na vrchol riadny a nekonečný. Občas ťahám ja, občas Rasťo alebo Kubo. Pukajúce mravce pod topánkou sú na psychinu. Vážne sa to nedalo ináč. Boli ich tam miliardy a pokiaľ niekde ich je najviac, tak jednoznačne v Kamnických Alpách. Nedá sa nikde ani sadnúť, všade sú tu tie potvory a veľké mraveniská. Na Travniku nám začína hrebeňovka, ktorá je vcelku príjemná. Podklad dobrý a behavý. Trochu sa to tu podobá na našu Malú Fatru. Po ľavej strane sa nám ukazuje predposledný vrchol trate, Uršlja gora s jej vysielačom na vrchu. Statný kopec veru a nešetríme "chválou". Konečne sa dostávame na kótu Smrekovca. Je tu len kontrola a občerstvovačka je pod kopcom. Ach jaj! Tak šup ho dolu na chatu. Sme na sračky a krízujeme. Hádžem svojím telom o zem a na telefóne čítam od Ďura Macáka, že ideme fajn a či si to užívame. Mal som chuť prasknúť ten telefón o zem, ale rozdýchavam to. Kubo donesie pivo, dávam si tu druhé a zároveň posledné hutné jedlo na trati, cestoviny so zeleninou. Veľmi dobre to padne. Odpočívame a hodnotíme situáciu. Rada nikdy nechytíme a asi budeme radi, keď sa do cieľa dopravíme sami. Na mobile zisťujem, že Majo už je dávno v cieli a ešte k tomu aj na prvej priečke. Je to proste makač!

Východ slnka na Smrekovci (foto Tomo Jeseničnik)
 
Cesta na Veliki Travnik (foto Rasťo Cabala)


Dom na Smrekovcu - Križan 81. km 
S dobre navazelínovaným rozkrokom sa ide vždy lepšie. Kto maže, ten jede! Znelo v reklame a veru je to tak!
Z chaty sa ide dlho po ceste dolu. Príjemné klesanie a žalúdok trochu plný. Nechce sa nám bežať. Občas niečo vykúzlime, ale je to skôr aby sa nepovedalo. Sme cez 15 hodín v režime a vymýšľame teda rôzne spestrenia, ako pobehnúť tam ku tomu stromu, alebo sa opúšťame, že končíme s ultra a tak. Tie klasické žvásty. Fakticky nič nebežíme už. Nie že by sme nemohli, ale ozaj sa nám nechce. Prichádza na nás spánková kríza. Spíme za pochodu a čakám kedy niekto do niečoho napikujem. Rozhodnem sa teda chalanom ukázať moje eso v rukáve. Tempo 3:30/10 metrov. Trochu sa po chabom pokuse preberám a chalanov aspoň trochu rozptýlim. Obieha nás tu zopár jedincov i párov. Nechávame to tak. Cesta vedie po malom hrebeni, kde sú neskutočne veliké buky a duby. Raj stromvládcov. Uršulja gora sa stále približuje a je ozaj majestátna. Opäť si tu cestu krátime mini šprintami a chabými pokusmi demoralizovať bežcov za nami. Po ceste stretávame ženskú, ktorá nás naviguje mimo cestu. Zisťujeme, že je tam nenahlásená občerstvovačka. Na chate kupujeme pivo, zapíjame kofeínové tabletky, ktoré zaberú na prázdny žalúdok prekvapivo rýchlo. Začíname teda loviť, kým sa kofeín nepodeje. Po štrkovej spevnenej ceste si to šinieme dopredu. Pokiaľ niekoho vidíme, tak behom obiehame na morál a za zátačkou zas kráčame. No, veru biedna taktika, ale na viac sme nemali a aspoň bola sranda. Prichádzame na stanicu. Chalanisko hrá na harmonike a ja sa tlačím melónom, čo to ide. Čaká nás veľmi náročný výstup na vrch Uršulju goru.

Zrada na záver. Stúpanie cez rozpálenú lúku (foto Rasťo Cabala)
Na každom kopci chata a pivo (foto Rasťo Cabala)

Križan - Mrdavs 91. km
Ako to už na ultra býva, tak na konci každej trate sa nájde špinavý kopec, ktorý sa vás bude snažiť zničiť, zneuctiť, znechutiť alebo len tam proste bude a vy ho musíte prejsť. Taká je presne Uršulja gora. Na dvoch kilometroch vám nadelí 750 výškových metrov. K tomu musíte prejsť cez rozpálenú lúku, kde to stúpanie bude to najmenej, čo vás trápi. Po lúke následuje už len 3/4 hodinové stúpanie, kde krok za krokom zdolávate túto príšeru. Poznáte Žibricu na Ponitrianskej stovke? Tak toto je podobná situácia. Obiehame postarších bežcov, ktorý nás obehli pri spánkovej kríze. Teraz sme na kofeíne doslova nesmrteľní. Akurát s obmedzeným časovým dojazdom. Pod hodinu sme hore. Ja navštevujem chatu a chalani zatiaľ odpočívajú. Výhľad opäť neskutočný. Všetky vrchy, ktoré sme prešli, sme mali zrazu pekne na dlani. Rado už je najskôr v cieli a jeho tenisky si pána nenašli. Čaká nás dlhý padák dolu, ale pred tým si Rasťo musí vybehnúť ešte 8 výškových metrov, aby bol ozaj na kóte. Cesta ide totiž popod kótu. My by sme to nikomu nepovedali, ale tak keď ho to baví.  Stále počúvam slovo mrdavs a reku, že to je nejaká nadávka, čo chalani niekde pochytili  a ono to je názov dediny. Necelých tisíc výškových metrov k Mrdavsu. Naháňame sa s chalanmi, ale nám zbehy ku podivu idú veľmi dobre a celý kopec zbehneme v peknom čase. Beží sa nám pomerne fajn. Nič nás vážneho nebolí, okrem svalov samozrejme, tie už bolia, ale žiadne zranenia alebo otlaky. Predbehneme tu asi zo 6 bežcov. Ku stanici vedie spevnená štrková cesta. Chalani dostávajú do daru plechovkové pivo. Opäť melóny, čo to dá a nezdržujeme sa dlho. Bola by škoda znova stratiť vydobyté pozície. Čaká nás posledných 9 kilometrov do cieľa. V ceste nám stojí už len posledný kopec Olm a prej je to pěkná mrdka. Za zmienku stojí, že mesto Mrdavs, bolo kedysi úplne zdevastované vďaka ťažbe olova. Vraj domáci ľudia majú stále v krvi olovo. Nerástlo tam nič zelené. Vláda potom urobila nejaké nápravy, aby túto malú katastrofu dali do poriadku. Zakryli pôdu novou, nekontaminovanou a dnes to tam aj vcelku vyzerá pekne. Človek by to nepovedal, že to bolo úplne mŕtve údolie.


Mrdavs - Črna na Koroškem 100. km
Z Mrdavsu za behu, cez Žeriav za chodu. Za Žeriavom ďalšia občerstvovacia stanica, ale ľudom na stanici rovno ukazujeme, že valíme ďalej. Domáci teda ani nič nechystá. Chalani to už chcú mať z krku a ja tiež. Prichádza stúpanie na "pěknou mrdku". Najprv cez štrkovňu, kde sa snažíme cez stenu štrku dostať hore. Nechutný terén. Cik-cak hore, ale už to ide ťažko. Dlhé stúpanie berie posledné sily. Gelujem, ale ani neviem, že som si niečo dal. Slnko ešte pečie a berie zbytky síl. Kubo nám uchádza a z hory je len počuť kliatie. Nervy tečú potokom. 400 metrov prevýšenia, ale nie a nie konca. Olm dáva ranu z milosti. Našťastie nejdeme až na kótu, ale po vrstevnici do zbehu. Rasťo už nemá od VŠZP v zásobe nové meniskusy a tak to musí nejak docválať. Chodníčky sú tu nebezpečné. Stačí zlý krok a nikto o vás nepočul a ani počuť nebude. Svahy sú tu strmé. Prichádzame do zbehu. Kvadricepsy držia z posledného. V kopci stretávame Petru s Pájom. Petra melie skoro naprázdno. Je mi jej trochu ľúto, ale do cieľa je to kilometer. Zvládne to. Chalani drapkajú, že je šanca to dať pod 22 hodín, keď si trochu švihneme. Pokiaľ dačo milujem, tak je to temparina na 99 kilometri. Nedá sa nič lepšie vymyslieť! Tak poďme na to teda. Rozbiehame to na päťkové tempo a neskôr aj pod. Chceme to stlačiť a tak valíme, čo nohy dajú. Ľudia v celom meste povzbudzujú. Do finišu pribiehame ruka v ruke s časom tesne pod 22 hodín. Presne 21:59:57. Malé dievčence rozdávajú medajle, tak ešte úklon a koniec všetkému. Objímačka s parťákmi a gratulácie.
Jak telo vie, že je koniec, tak ten pud prežívania úplne vypne a zrazu všetko neskutočne bolí a človek je jak suchá špongia, ktorá len nasáva informácie, pulzujúcu bolesť tela, dianie okolo seba, pozoruje, nesúdi. Len tak prežíva a cíti. Cíti seba, radosť, lásku k svojmu telu, lásku k Bohu, že mu doprial cieľ v zdraví...


V štrkovni. Nechutný terén.  (foto Rasťo Cabala)

Nekonečná cesta na "pěknou mrdku" Olm (foto Rasťo Cabala)

Možno sme si priali lepší čas, ale trať nám ukázala, aký čas bude treba. Neprišli žiadne vážne krízy a tomu zodpovedá aj výsledok. Celkovo sme skončili na 123, 124 a 125. mieste z 241 bežcov. Na trati bolo 43 DNF. Náročnosť si vyžiadala svoje obete. Občas to bolo moc náročné, to hej.
Beh v trojici je vždy náročnejší v istých veciach. Zas niektoré veci sú v skupine lepšie a jednoduchšie. Oproti minuloročnej Vipave, bola K24 terénom určite prívetivejšia. Teplo bolo znesiteľné. Značenie luxusné. Občerstvenie na staniciach dostačujúce. Hory sú tu nádherné a už len kvôli tomu by mal človek skúsiť tento pretek. Je to pomerne blízko, 4,5 hodiny z Bratislavy autom. 
Slovinsko si človek veľmi rýchlo zamiluje. Nie nadarmo sa hovorí Slovinsku, balkánske Švajčiarsko.

Celkovo Slovenská výprava bola úspešná. Všetci trinásti stovkári došli do cieľa. Majco na prvom mieste, Pavol Porubčan šiesty a Vendo Bugáň na krásnom deviatom mieste. Zo žien sa darilo Radke Paulinyovej, ktorá to docválala na 12. mieste. K24 uzatvárala Katka Janurová s časom 31:36.
Na 50ke sa darilo Silvií Petrjánošovej, ktorá dobehla do cieľa na prvom mieste a Petre Cabalovej, ktorá skončila vo svojej kategórií na treťom mieste. Tak isto všetci naši na 50 kilometrovej trase došli úspešne do cieľa a bojovali až do samého konca. Niektorí v menších teniskách, než by si priali :)

Fotku sem dávam na nátlak Peti Cabalovej. S autorom blogu nemá nič spoločné :)



 






 

streda 8. mája 2019

Ultrapunk 85 vol. 3 

,,Možno, že človek hľadá v živote práve niečo takéto a len to: najväčšiu možnú bolesť, aby sa ešte skôr než umrie, stal sám sebou" Louise-Ferdinand Céline

 

Máj, mesiac punku čas, aneb Ultrapunk po tretie. Už tretí ročník tejto komornej akcie, kde sa zídu páry, aby si pomerali sily. Ultra kolotoč nám nadelil úctyhodných 88 kilometrov a 4000+ výškových metrov. Trať je tento rok o kilometer dlhšia. Zmenil sa akurát štart, ktorý sa posunul v Handlovej malinko vyššie. Trasa vedie opäť pohorím Žiar, Malou Fatrou a Strážovskými vrchmi. Čo sa ešte zmenilo tak to, že som pre tento rok zamenil pohľadnú mladú slečnu, za statného mladého junca, až zo samotnej Českej republiky, Hradca Králové, Petra Martinovského. 
S Petrom sme si dohadovali spoločný štart ešte minulý rok. Po prečítaní môjho blogu sa mu pretek zapáčil a chcel si ho prísť vyskúšať.
Ja som mu nasľuboval hory-doly, aké to bude skvelé, aká skvelá je organizácia, príroda, ľudia, jedlo a pivo v cieli... No! Koho by som neukecal. S Petrom som sa poznal len virtuálne, ale predsa na trati bude mať človek dostatok času toho druhého spoznať. Tak to už pri behu dvojíc chodí a mne sa to páči. 
Peter je ďaleko lepší a rýchlejší bežec aj navzdory tomu, že ho trápia nejaké zranenia. Snažil som sa teda aspoň držať krok, čo to pôjde. Vedel som, že ja budem ten, čo bude ťahať za kratší koniec lana a Peter bude musieť ťahať. Tak aspoň si nespraviť hanbu.

Peter ma v piatok podvečer vyzdvihne v Trenčíne. Auto nechávame v Prievidzi na parkovisku pri Kauflande. Väčšina motorizovaných to tak robí, čo som si mohol všimnúť. Na stanici dávame kávu a pozeráme sa na rozvášnený ženský dav, kde práve prebieha rozlúčka so slobodou. Autobusárovi a nie len jemu rástli počas cesty do Handlovej šediny... Ženské to boli veru pekné, ale aj opité a hlučné. 
V Handlovej zisťujem, že štart je zmenený a tak musíme ísť ešte asi kilometer do kopčeka ďalej, kde je základná škola. S Petrom urobíme prezentáciu. Náš tím je nazvaný "zemiačik & lilek". V zeleninovom pomenovaní pokračujem po minulom ročníku s Vandou. Zdravím sa a podávam si ruky so starými známymi. Je tu Šichtík, Julka, Peter Knížat, ale i Slavo a Martin Pachta. So Šichtíkom a jeho partiou sa rozhodneme ísť na pivo a večeru do Handlovej.
Ukecali nás na podnik People. Skúsim vás od toho odkecať. Rozhodne tam nechoďte. Varia tam dobre, ale setsakramentsky dlho. Cez hodinu a pol sme čakali na grilovanú zeleninu a hranolky...
Niečo málo pred polnocou sa zahrabávame do spacákov a budík nechávame na 5:00. 

5:00 a v telocvični kosa. Hádžeme do seba rýchlo niečo na jedenie. Trochu bábovky, kávy, kakaovej nátierky so sendvičom. 
5:55 a Rado nám pred školou dáva ešte nejakú inštruktáž. Ako sa ukázalo, nie všetci pozorne počúvali. Odpočet a štart! 23 dvojíc sa ide popasovať s pre mňa jedným z najkrajších pretekov roka.


Handlová štart - Skleniarske lúky 9. km
Tento rok som sa dokázal zbaliť naľahko. Sám som bol milo prekvapený, že mi ruksak neváži 5 kíl ako zvyčajne. Zo školy do Handlovej je to dole kopcom a tak to s Petrom potiahneme v štvorkovom tempe a uvidíme, kto je natoľko odvážny a pripravený ísť dopredu. Zo začiatku si ideme v skupinke 6 bežcov. Matej Orság s jeho parťákom Júliusom Kalavským a druhý pár tvorili pre mňa neznámi bežci Pavel Beťko a Matúš Jurečka. Fakticky hneď za Handlovou zisťujem, že je zbytočné tlačiť na pílu. Chalani sú výkonnostne niekde inde než ja a tak sťahujem chvost a ideme si s Petrom svoje.
Mám pripravený itinerár z minulého roku, kde som bežal s Vandou. Tento rok by som to chcel zabehnúť pod 12 hodín a tak mám pripravené časy z minulého roka, kde to bolo tesne nad 12.  Na rázcestník Remata prichádzame v zhodnom čase, čo minulý rok, akurát teraz je to o kilometer viac, čiže máme náskok. 
Štveranie na Bralovu skalu dá zabrať každým rokom. Telo ešte nie je úplne v pracovnej teplote a 300 výškových na kilometri dá pocítiť. V stúpaní sa nám vedúce dvojice vzdialia natoľko, že už ich okrem Skleniarskych lúk neuvidíme. Ideme pozrieť s Petrom výhľady na Bralovú skalu a hneď sa valíme odtiaľ preč. Pri zbehu na Skleniarske lúky sa nám otvárajú krásne panorámy Veľkej a Malej Fatry. V Krivánskej je ešte vidieť na štítoch sneh. Oblaky sa prevaľujú cez kopce a slniečko po troške rozhadzuje dobsony. 
Na Skleniarskych ma víta Milan Žiak. Nechávame si cvakať kartičky. Nezdržujeme sa. Peter káže do kroku. Dnes to rozhodne  nebude žiadne obžerstvo.

Na Bralovej skale. V pozadí je Handlová. (foto Petr Martinovský)

Ešte plný síl. (foto Petr Martinovský)

Oblaky sa prevaľujú cez kopce a v pozadí je vidieť Veľkú a časť Malej Fatry. (foto Petr Martinovský)

Skleniarske lúky 9. km - Jasenovo 29. km
Príjemné stúpania a stúpajúci tlak v črevách ma prinúti odbehnúť si a tvrdo ušetrený čas je v čudu. Nuž, keď si príroda rozkáže... Do Jasenova je to skoro všetko behatelné a pre tempárov asi aj zážitok. Pre turistu je to utrpenie. Dlhé široké zvážnice, občas nejaký výhľad na Bojnice. Pieskový podklad je príjemný a nám sa zatiaľ beží veľmi dobre. S Petrom kecáme o všetkom možnom a kilometre na môj podiv ubiehajú veľmi rýchlo, Chrenovské lazy, Štyri chotáre... Oproti minulému roku je trať upravenejšia. Na cestách a hlavne popri, už nenájdeme zvyšky ťažby. Občas mi hlavou preletí, či sme na to zo začiatku moc nedupli, ale nohy si nesťažovali. Dnes budem na geloch a tyčinkách. Niečo málo zjem na staniciach, ale asi sa budem držať pri ovocí aby som si nepokazil žalúdok. V zbehu pred Jasenovom mi Peter ukáže, ako si váži svoj pohybový aparát a mastí to dole hlava nehlava. Nechytám sa. Do Jasenova dobiehame tretí. Prehodím roztrhnutú gumičku na gajtry, nejake chia nápoje, pivo a hneď valíme preč. Lúčime sa s Radom, Lubicou, Julkou a jej mužom Jurom. Čaká nás jeden z tých dlhších úsekov.

Petrovi ukazujem Maguru a náš cieľ Bojnice. (foto Petr Martinovský)

Už keď na 20. kilometri strečujem, tak je niečo zle. (foto Petr Martinovský)



Jasenovo 29. km - Fačkovské sedlo 50. km
Hneď za dedinou sa šplháme pod Vyšehrad. Dedinský pes ma chce dotrhať a zabráni mu v tom len jeho pán. Trošku tu haprujeme kvôli novej značke, ale nič veľké a my si to šinieme popri plote dole a v diaľke za nami počujem štekať toho istého psa. Sú za nami a nie sú ďaleko, odhadujem. Treba zabrať. Cez Vyšehradské sedlo sa prehupujeme do Malej Fatry. Krásna a divoká pasáž. Petrovi sa zatiaľ moc páči, čo sa o mojích nohách nedá povedať. Ide sa mi zrazu veľmi ťažko a nohy dosť oťaželi. Cez týždeň som nenabehal skoro nič a veľmi som si chválil pocit ľahkých nôh. Niekedy to proste asi nesadne. Nech robíte čo chcete. Hadviga dnes prichádza rýchlo, až som prekvapený. Dlhé tiahle stúpanie na Závozy mi dáva zabrať. Predýchavam a neskutočne mi tvrdnú lýtka. Peter musí kvôli mne zastavovať a čakať ma. Trochu ma to mrzí, ale dnes to ide z tuha. Na Závozoch gelujem a dávam si tyčinku. Nejak sa musím spamätať.  Peter si skoro pri zbehu vypichne oko a posiela ma  dopredu. Na hrebeni sa trápim a premýšľam, či to na Fačkovskom nezabalím. Prvá a riadna kríza. Som totálne zničený a to už na 40. kilometri. Cítim silné pnutie na stehnách a vetrím prvé kŕče. V zbehu do Vríckeho sedla aj prichádzajú a musíme kráčať. Stúpanie pod Baran dáva zabrať aj Petrovi. Ten si prežíva svoju krízičku tiež. Blato pod nohami podšmykuje a tak len opatrno, krok po kroku sa štveráme hore. Po bahnitom traverze nás konečne vypľuje pod Vraniu skalu. Výhľady sú tu krásne. Krásne sú aj moje kŕče v stehnách a tak miesto pekne behatelných úsekov, my kráčame. Zmena plánu z časového pod 12 hodín na: dokončiť.
Pred Fačkovom sa mi trochu polepší. Pod našimi nohami sa míňajú stopy medveďa a naproti nám rastie nad sedlom zjazdovka, do ktorej sa onedlho budeme štverať. 


Pohľad na Maguru z hrebeňa pred Vríckym sedlom. (foto Petr Martinovský)
Medveďku, daj labku, pôjdeme, do Fačkovského spolu :) (foto Petr Martinovský)

Fačkovské sedlo na dostrel a tak isto aj Homôľka, zjazdovka. (foto Petr Martinovský)



Fačkovské sedlo 50. km - Čičmany 61. km
Na svete ultra neexistuje nič lepšie, ako nafutrovaný sa snažiť vyšliapať prudkú zjazdovku. Tak prudkú, ako si vie človek predstaviť. Je to hnus, velebnosti. Na stanici sme si dali zeleninový vývar, pivo, chia a začal som riadne soliť pomaranče na kŕče. Vôbec nečúram a viem, že je niečo zle. Možno práve preto aj tie kŕče. Homôľku zvládame vcelku rýchlo a z vrchu vidím, že za nami už sa ťahajú ďalšie dvojice. Nie je čas zastavovať. Som doma. Strážovské vrchy poznám a odtiaľto je to veľmi behatelné. Zbeh z Homôľky je trochu nepríjemný a pod listami sa skrýva mokrá hlina, ktorá podšmykuje. Pomaličky držím tempo a Peter sa čuduje, že chytám druhý dych...
- Som doma! Musím ti to tu s hrdosťou ukázať. Myslím si. 
Rozprávam Petrovi o minuloročnej tragédií, ktorá sa stala práva v tejto lokalite a v tom istom čase, zakiaľ my sme tadeto bežali... 
Jar tento rok prichádza do týchto končín neskôr. Minulý rok bolo jak teplejšie, tak všetko zelenšie.
Bežíme popod Úplaz. Tu si členky z nakloneného chodníčka vždy poplačú. Nemám moc rád túto pasáž. Tichá domácnosť v nedohľadne a s Petrom prekecáme skoro všetko a už sa driapeme na Javorinu. Ukazujem na Strážov, ale i vzdialenú Maguru a dostávam trochu Petra do obrazu, kade povedú naše kroky. Tu sa mi nožičky posledný krát pustia do kŕčov, ale po chvíli je zas všetko dobré. V Čičmanoch, pod zjazdovkou nás čaká milá rodinná občerstvovačka. Mladá slečna nám cviká karty, ja dám Birella na jeden hlt a ešte polku druhého. Pomaranče a soľ a Peter už štengruje, aby sme išli ďalej, lebo že ma zabije, keď uvidí prichádzať bežcov. 

Pohľad na Fačkovské sedlo zo zjazdovky. Kľak je tu dominanta. (foto Petr Martinovský)

Výhľad z vrcholu Homôľky. Strážovské celé na dlani. (foto Petr Martinovský)
Panoráma  (foto Petr Martinovský)
Kúsok pod vrcholom Homôlky. Pohľad na Maguru a Čičerman. Ultra romantika (foto Petr Martinovský)

Čičmany 61. km - Sedlo Obšiar 71. km
Pomaľované domčeky a malebná dedinka. Po asfalte to ide pomaličky. Nohy mám aj z nedávnych kŕčov tvrdé. Teším sa  na kopce, kde nemusím bežať. Na Lazový vrch sa ide vcelku fajn. Peter fotí poľné kvietky, vraj sa jednalo o chránenú orchideu. Hovorím mu, že je to možné. Ako botanik za moc nestojím. Obchádzame statnú smreko-jedľu. Ako dendrológ, tiež za moc nestojím. Nevedeli sme sa zhodnúť jednoznačne na tomto druhu. Aspoň si človek kráti chvíle blbosťami. Z Lazového vrchu je prudký zbeh do sedla pod Čičermanom. Driapeme sa na Čičerman. Dlhý, tiahly výstup na vrchol. Jediné čo nás drží pokope je, že je to jeden z troch posledných kopcov na trati. Peter sa rozhovorí o jeho krízičke za Vríckym sedlom a o tom, že keby šiel sám, tak to tam asi najskôr vo Fačkovskom zabalí. Naše telá už zažili lepšie časy. Moje koleno protestuje do zbehu a jeho členok začína riadne trápiť. Prichádzame na Čičerman a následne znova do prudkého kamenistého zbehu dolu. Už nech sme v Obšiari na poslednej kontrole. Kolenovú pekne vycupkáme. Časovo si stále udržiavame odstup od 4. dvojice 20-25 minút. Kamenistá zvážnica nás vyhadzuje v sedle Obšiar. Ivan Mudroň na kontrole velí, aby sme ani nesadali a rovno išli. Vraj nás potiahne. Ja do seba džgám posolené pomaranče a Peter už nedočkavo stepuje. Vyrážame do posledného stúpania na Maguru. Tá nám nič nikdy nedá zadarmo.


Sedlo Obšiar 71. km - Bojnice 88. km cieľ
3,5 kilometra stúpania na Maguru sme započali behom. Ivo nás ženie a robí nejaké fotečky. Do nôh nám Magura nasype 400 výškových. Opieram sa do palíc a v polke nás Ivo opúšťa. Vraj pôjde potiahnuť druhých. Zaujímalo by ma, koľko v ten deň Ivo spravil výškových. Mne povedal večer, že moc nie... Na Malej Magure gelujeme a tlačíme sa stále do stúpania. Po 40 minútach stojíme konečne na kóte Veľkej Magury. Sviňa! Z vrcholu je to do Bojníc približne 13 kilometrov. Vyklesať je treba cez  tisíc metrov. Nekonečná cesta, i keď sa mi zdá, že každým rokom tento finiš lepšie psychicky zvládam. Peter chce na to dupnúť a mať to z krku. Ku členku sa mu pridáva ešte aj koleno. Nech bežíme, jak bežíme, tak naše tempo je stále cez 6 kilákov na hodinu. Bieda no... A to si pripadáte, že rýchlejšie by to snáď ani nešlo. Polianky, Boškovie laz, Panský háj, Šútovské sedlo... Boha! Nech je už ten koniec. Už nech vidím ten hnusný betónový plot zoologickej záhrady a viem, že už bude všetkému koniec. Peter stále ťahá a ja bojujem, čo to dá. Nechcem ho nechať trpieť o minútu dlhšie. Rád by som zastavil, alebo sa prešiel, ale musíme tlačiť. Neviem koľko minút stále máme náskok pred 4. tímom. Vendelín kaplnka! Chvála Bohu! Otrasný betónový plot a vykúpenie je tu! Vbiehame do Bojníc. Motáme sa uličkami a cez námestie bežíme do základnej školy. Ľudia na námestí zazerajú a možno trochu nechápu, odkiaľ sme sa tam vzali. Špinaví, tackajúci sa od bolesti... Posledná zákruta. Milan Žiak trúbi autom a ženie nás do cieľa. Nechce sa mi už bežať posledný kopček do školy, ale nachádzam odhodlanie a za behu prichádzame do cieľa. Na hodinách mi svieti 12:13 a tretie miesto sme si až do konca udržali. Máme to za sebou. Podávame si ruky s Radom a ostatnými bežcami. Podávam si ruku s Petrom a následne sa objímame šťastím. Vyhŕknu mi slzy, ale snažím sa ich zastaviť. Nezosypem sa tu... Nie teraz.


Konečne v cieli. (foto Rado Harach)
A tu je sieň slávy (foto Rado Harach)

Časový limit, ktorý som si dal, som možno nestihol. Nevadí. Dôležité bolo, aby sme zviedli dobrý boj a to sme aj spravili. Bol som spokojný a Peter tiež. 
Z 23 párov nakoniec do cieľa prišlo 18. Tento rok to vyzeralo na skúsenejšie dvojice, než minulý ročník. UP 85 som si obľúbil aj preto, že po dobehu začína až do rána afterka. Pije sa, je sa, bavíme sa... I keď ja som zaľahol ako prvý, tak viem, že nálada bola veselá až do druhej rána, lebo až  vtedy sa mi podarilo riadne zaspať. Bol to riadny odvar! 
Verím, že budúci ročník bude na bežecké páry bohatší a ja sa na štart budem môcť znova postaviť so super parťákom, akým Peter bez pochýb bol!

Ďakujem Petrovi za trpezlivosť a ochotu prísť až z takej diaľky, Maťke za krásne medajle z jej šikovných rúk a celému organizačnému tímu UP 85, že nám každý rok venujú svoj čas a prostriedky, aby si pár bláznov mohlo prebehnúť divočinou. Lebo UP 85 je rozhodne najpunkovejšia divočina, akú človek môže bežať a zažiť!

Link s výsledkami TU

 

„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/v
„Možná, že člověk hledá v životě právě něco takového, a pouze to: největší možnou bolest, aby se, ještě než umře, stal sám sebou.“

Zdroj: https://citaty.net/citaty-o-zivote/

štvrtok 7. marca 2019

Kysucká stovka 113 km/4700 m

"Sú bolesti, v ktorých človek iba sám si môže pomôcť, a silné srdce sa chce iba na svoju silu spoľahnúť." William Shakespear

 

Kysucká stovka. Taká klasika na našej ultra scéne. Kto by nad ňou aspoň raz nepremýšľal. Ani mne a Rasťovi to nedalo. Naša prvá myšlienka na Kysuckú vznikla niekedy pred rokom, počas Ostrej kružby, kde sme sa len tak okrajovo dohadovali, že by sme mohli tú povestnú Kysuckú stovku vyskúšať, zakiaľ sa borci mordovali so snehom okolo Ostrého vrchu. Kysucká s jej 4700 metrami stúpania a výnimočnými podmienkami robia z akcie jednu z tých ťažších. Samotný org odporúča túto akciu pre tých "ostrieľanejších". O náročnosti svedčia nakoniec aj čísla DNF každý rok. No dôvod prečo to skúsiť je, že som v tých kopcoch nemal možnosť odbehnúť ani meter. Slovo dalo slovo a viac sme sa tým už nezaoberali.  
Rozhodujúci faktor je na Kysuckej počasie. Podľa počasia sa ukáže, čo akcia prinesie. Tento ročník nám malo priať. Teda... Záleží jak sa na to človek pozerá. Nemalo byť -20° a nemalo byť 1,5 metra snehu. Usporiadateľ píše pár dní pred závodom, že bežecké mačky budú výhoda. Na trati od 650 m n.m. je súvislá vrstva zmrznutého snehu, ktorý sa prepadá. Od štvrtka do piatočného večera dážď a tak na trati bude aj riadne blato.
Štart Kysuckej je naplánovaný na piatok, 21:00. Pôjde sa proti noci a ja by som bol rád, keby sme stihli v sobotu posledný vlak. S Rasťom si dávame malé skromné predsavzatie, že dať to pod 24 hodín bude stačiť. Neprišli sme sem súťažiť, ale skôr sa len zúčastniť a úspešne dokončiť. Kysucká nie je akcia, ktorú by som rád opakoval viac krát, kvôli jej pridaným hodnotám, ako nevyspytateľné počasie. Proste som už fajnový. Priznávam.

V Žiline na stanici stretávame Dalibora Dvorštiaka, Martina Horčíka a spoločne sa vezieme do Kysuckého Nového Mesta. Vo vlaku zisťujem, že som si doma zabudol hrnček a tak fasujem od Rasťa krásny žltý hrnček. Do telocvične prichádzame okolo pol siedmej večer. V telocvični sa pomaly zbalíme, najeme, zvítame sa so starými známymi a vyzdvihneme si GPS tracker, ktorý je aj novinkou na tomto podujatí. Budeme monitorovaní počas celej akcie. Ako poistka veľmi fajn vec keby ste sa stratili. Neskôr na trati uvidíme, ako to funguje v praxi. Do ruksaku si balím bežecké mačky, zateplenú bundu, jedny ponožky. Nič z toho na trati nevyužijem. Pekne si to cez 100 kilometrov len tak z pasie ponesiem na chrbte.
20:45 odchádzame z telocvične na štart, ktorý je asi 15 minút chôdzou. Ulice mesta zapĺňajú húfy bežcov a domáci z toho majú pasiu. Poslušne stoja s autami na zablokovaných prechodoch a niektorí trúbia a povzbudzujú. 21:00 a je tu štart v úzkej uličke.


Bežci sa pomaly zbiehajú pred telocvičňou.

Poď Juro! Dáme jednu svojku.


Radoľa štart - Zástranie 8. km
21:00 a 90 ultra bláznov sa práve valí z Radole vpred. Hneď po troche asfaltu nasleduje poľná cesta. Zľadovatelá cesta s prímesou blata. Neskôr už len totálne prechcaná lúka s prímesou blata. Skákajúci hrnček na ruksaku mi lezie na nervy, ale Rasťo ma presviedča, že si ho tam mám nechať. Nazývame ho teda terapeutický hrnček Jozef. Na nohách mám Merrelly goratexové, ktoré som ešte 2x impregnoval, no aj tak im nedávam dlhú životnosť, že mi udržia nohy v suchu. Do Zástrania prichádzame na prvú kontrolu. Vyťahujeme našu malú bibliu, kde nám zapíšu kontrolu. Ku tejto knižke alebo ako to nazvať. Nerozumiem tomuto moc. Na kerého oného mi je formát A5 z tvrdého papiera, ktorý sa mi nikde inde nezmestí len do zadného vačku v ruksaku? Aby sa mi tam tie 4 podpisy zmestili je ozaj potreba plagát jak s Kelly Family, lebo ich je v kapele 25? Trochu minimalizmu možno do budúcnosti nezaškodí. Je mi to len proste ľúto lebo je to totálne neskladné a otravné dávať na každej kontrole ruksak dole. Holt oldschool. Kontrola je pri aute. Fasuje sa tu oškvarkový pagáčik, čaj a kola. Skoro jak na vojne. Dávame si teda colu a pokračujeme cez dedinu ďalej.



Zástranie 8. km - Horný Vadičov 35. km
Prebiehame okolo grcajúcej mládeže pred kultúrnym domom, kde hrá Benny Benassi svoje nostalgické tucky. Pokrikujem na mladú dáviacu slečnu, že len nech sa poriadne vygrcia. Po pár desiatkach metroch sa po našom boku objavuje mladý junec. Najprv Rasťa napadlo, že nám ide dať po papuli, ale vysvitlo, že sa prišiel zo zvedavosti spýtať kam ideme. Reku bežíme Kysuckú stovku a tak... Čo vieš povedať chalanovi s dvojkou v žile. Nečakane nás začne obdivovať a pomodlí sa za nás so slovami: "Boh s vami!"
Popravde ma to zaskočilo a bolo to moc príjemné zistenie, že ľudia sú tu stále silne veriaci a prajú druhým dobro. V meste sa vám toto proste nestane. Bolo to milé. Bodka.
Čaká nás výstup na vrch Straník. Vcelku slušný stupák. Oproti nám už zbiehajú bežci. Fandíme, podporujeme. Sneh je tu len sporadicky a hore to ide vcelku fajn. Na vrchole sa nám naskytne  "krásny" výhľad na automobilku KIA pri Žiline a okolie. Názorná ukážka ako megastavby "zapadajú" do prostredia... Spiatočka dole už ide malinko horšie a je treba byť viac opatrný. Znova cez dedinu okolo družstva cez blatistú cestu. Tu začína divočina. Cesta odtiaľto bola pre mňa na palicu. Zmrznutý sneh sa občas prepadával a občas podržal. Občas vykrúcal členky a občas som nevedel kam s nohou. Palice sa mi zabárali niekedy meter do snehu a boli skôr na obtiaž, ale zas na druhej strane ma podržali, keď som strácal balans. Aby toho nebolo málo, do cesty boli popadané stromy. Okrem ťažby a lykožrúta, tu ťažký sneh narobil riadnu paseku. Povyvracané stromy, polámané vrcholce... Brezy, tie tu boli najodolnejšie a ich vrcholce boli položené až k zemi. Poohýbané jak z gumy... A všetok tento materiál vám robí fyzické prekážky. Neskôr to začne byť mentálneho charakteru a tajne dúfate, že to nebude večne. Celé tri hodiny mi vydržali tenisky suché. Odľahlo mi. Nemal som čo viac stratiť. Pocit sucha a posledného ostrova bezpečia práve skončil s vodou v topánkach. Treba si rýchlo zvyknúť na podmienky a zmieriť sa s tým. Takto to odteraz bude a hotovo. Ideme do zbehu a čakáme na občerstvovačku na 35. kilometri. Tešíme sa na jedlo.


Pohľad na závod KIA pri Žiline z vrcholu Straník.
Rasťove triple depresso z ktorého sa mi ešte pár hodín nechcelo spať a vegánsky kútik.

Horný Vadičov 35. km - Klubina 52. km
7 hodín nám trvalo sa dopratať na 35. kilometer. Inokedy máte za sebou v takom čase 50ku. Na tejto stanici vzdáva najviac bežcov. V ten večer ich tu ukončilo 19. Na vašu skrehnutú morálku tu hrajú proti vám také veci ako teplý krb, teplá polievka, tony jedla, teplý čaj a káva a celkovo je táto chata veľmi útulná. Jednému menej ostrielanému jedincovi to tu musí srdce zlomiť pri pomyslení, že opustí toto ultra heaven. Rasťo mi tu urobí kávu. Ani neviem či sa to dá tak nazvať, lebo to bol tak kyselý smrťák, že som si ju musel na 4x nariediť aby to bolo konečne trochu pitné. Rasťo barista a jeho postup o level vyššie. V Považskej na stanici by si ho isto hýčkali ako top baristu! 
Tlačíme do seba kalórie. Ja do seba hádžem všetko krížom krážom. Asi po pol hodine sa teda posúvame ďalej. Vonku je niečo málo pod nulou. Sneh primrzol a nám sa do stúpania ide perfektne. Hlasné grganie znižuje možné nebezpečie, že by sme narazili na medveďa. Sme totálne nafutrovaní, až sa nám to neľúbi. Cez Skríželné zbiehame do doliny. Preskakujeme rozvodnený potok a cupkáme po asfaltke. Pri autobusovej zástavke stojí človek  a čaká na spoj. Ešte je šanca sa vrátiť domov, nadhadzujem Rasťovi. V doline po snehu ani chýru. Ale jakmile sa človek dostane nad tých sľubovaných 650 metrov, tak je snehu požehnane. V diaľke vidieť, že za chvíľu bude svitať. Dostávame sa na hrebeň a pokračujeme na Černatín. Moc krásny hrebeň. Stretávame tu aj bežcov oproti. Tu už slniečko začne ozaj poškuľovať a môžeme vypnúť čelovky. Lepšie načasovanie na svitanie sme si ani nevedeli predstaviť. So svitaním prichádza aj tragický pohľad. Hory sú tu neskutočne zdevastované... Čo išlo vyťažiť, tak sa vyťažilo. Holoruby kam oko dovidí, i keď dnes už pomaly zarastené. Ale bežecky a z trate asi najkrajšia pasáž. Pomaly si to prebehneme a čaká nás zbeh do dedinky Klubina, kde bude aj kontrola.


Rasťo si robí fotečku s her Černatínom.

Pokračujeme z Černatína.

Svitá nám na lepšie časy. Snáď aj tunajším vyťaženým lesom.

Ultra lastovička. Nemala by chýbať nikde od Slovinska.

Pohľad na Veľkú Raču. Pekný kopec.

Terapeutický hrnček Jozef.

Rieka Bystrica.


Klubina 52. km - Dedovka 65. km
Na kontrole sa dlho nezdržiavame. Stretávame tu Lukáša Jureňu. Ku jedlu tu pre mňa moc nie je. Trochu ma prekvapuje, že už nie je žiadny teplý čaj. Na to, že nie sme poslední, to moc dobre pre ostatných nevyzerá... Beriem si len suchý chlieb a zajedám to svojím údeným tempehom. Pomaly kráčame a konštatujeme, že jedenie a kráčanie do kopca zároveň je veľmi obtiažna disciplína. Rasťo zrobí nejakú fotečku. Luky nám ujde a za nami sa derie párik. Opúšťame Kysuckú vrchovinu. Nasleduje nekonečné stúpanie až na lyžiarske stredisko Rača. Žalúdok už dlhšie neposlúcha, ale zatiaľ to nie je nič kritické. Rasťo dáva o sebe vedieť medzištátnym telefonátom do Práglu. Slniečko sa do nás opiera a tak bundy ukladáme do vakov. Vyzerá to na krásny a slnečný deň. Banujem, že som počúval reči druhých a nechal si okuliare v bágli na štarte. Opatrne prechádzame medzi lyžiarmi a čaká nás dlhý zbeh dolu pod zjazdovku. Naneštastie to organizátor nedal šriegom dole, ale musíme to obchádzať celé dokola po zvážnici. Jedna z pár ozaj nezáživných pasáži. Asfalt dole je namrznutý a bojíme sa pádu. Okolo chýba les, ktorý tu kedysi bol a všade sa to hemží ľudmi.
65. kilometer a dobiehame na kontrolu. Zoznamujem sa so Zuzkou Noskovou a tá sa stará o naše pohodlie. Moc príjemná stanica. Dávame si tu zeleninovú polievku. Okrem tej tu už nič iné na jedenie nie je. Moc som sa nenajedol popravde, ale žalúdok neposlúchal a tajne som dúfal, že mi polievka spraví dobre. Trocha diéty nezaškodí. Po 25 minútach vstávame a valíme ďalej.


Pohľad späť na Kysuckú vrchovinu.
Slniečko už hreje a bundy išli do ruksakov.

Lyžiarske stredisko Dedovka.
S Rasťom na Dedovke. (foto Blažena Orošová)

Dedovka 65. km - Čadca 84. km
Z Dedovky nasledujú 4 kilometre asfaltového klesania za plnej premávky do obce Oščadnica. Autobusy a autá snažiace sa dostať pod zjazdovku mi naháňajú strach. Trochu zbytočné znásilnenie trate. Tento úsek sa mohol úplne vynechať. Z Oščadnice sa to hneď stáča späť hore cez malú zjazdovku. Ja tu začínam prežívať svoje prvé tvrdé spánkové krízičky. Rasťa posielam do kríčkov, aby som si chvíľu oddýchol. Tomu sa rozpadne zips na ruksaku a spájame ho pomocou zicherky. Šliapeme  na vrch Surovina. Je tu pekný výhľad a aj prístrešok. Rasťo navrhuje chvíľu pauzu a dávame si vyfasovaný energeťák. Modlím sa aby mi trochu pomohol proti únave, ale zas na druhej strane viem, že si to odnesie žalúdok. Po pár minútach odchádzame a za pekného výhľadu bežíme dole do doliny po rozmočenej lúke. Obiehajú nás tu dvaja bežci. Ich parťáci to vzdali a tak sa do toho opreli. Čaká nás výstup na Kýčeru. To slovo veští zradu lebo kopce s týmto menom sú vždy niečim zradné, viz. Hnilická Kýčera v Malej Fatre napríklad a keď je pekne blatistá...
Táto Kýčera mala svoje čaro v tom, že miesto chodníka tiekol potok. Veľmi príjemná záležitosť. Teplá voda tu zrovna netečie, to vám poviem. Prudké stúpanie, ale skončilo skôr než som čakal. Žalúdok v jednom ohni a každé grgnutie bolo ako zapáliť v krku oheň. Z Kýčeri to bolo pomerne fajn. Príjemné klesanie cez krkaháje a myšlienka ďalšieho odpočinku nás posúvala vpred. Obiehame tu Andreja Orogvániho. Je unavený a bez energie. Plánuje to na stanici zabaliť. Ponúkam mu pomoc nejakú, ale nič nepotrebuje a tak ideme si svoje ďalej. Čadca je klasické socialistické mestečko s bytovečkami a tým všetkým, čo ku tomu patrí. Prior som tam nevidel, ale nebol som v centre. Po takmer 18 hodinách prichádzame konečne na ďalšiu, predposlednú kontrolu. Vo vzduchu je cítiť pomaly sa blížiaci koniec.

Na trati zažívam najhoršie chvíle práve tu. Žalúdok na sračku a strašne sa mi chce spať. Vzadu je Kýčera.

Trošičku umyť nožičky lebo na Kýčeru treba byť čistučký.

Čadca a kopec jedla.

Čadca 84. km - Nesluša 104. km
Rasťo zagurtňoval rozpadnutý ruksak a ja som sa natlačil s lunterkami a cibuľou. Chvíľu to vyzeralo, že mi to tam konečne padne do žalúdka jak má. Omyl. Po pol hodine sa zbierame a ideme ďalej. Vcelku sa teším na túto pasáž. Ľudia od začiatku strašili aké to bude hrozné a tak, no čím ďalej sme išli, tým krajšia trať bola a lepšie sa išlo. Prebiehame okolo hotela Husárik. Veľa behatelných úsekov. Terén je síce mokrý, ale nič hrozné. Žalúdok na sračky a tak mi Rasťo dáva nejakú zázračnú tabletku čo chutí ako krieda s mätou. Chvíľu mi kyselina povolí, ale neskôr sa zahlási znova. Stúpame na najvyšší bod hrebeňa, Chotárny kopec 906 metrov. Začína jemne padať sneh a tak vybaľujeme fukerky. Zrazu spoza chrbta počujem svoje meno. Vladko Jakubec so svojou milou na bežkách. Dosť nečakané stretnutie. Dozvedám sa, že idú Martinovi naproti. Prehodíme pár viet a ideme si ďalej každý svoje. Cesta je počas celého hrebeňa pekne vyfrézovaná a na behanie úplne ideálna. Z Chotárneho kopca je to pekne dole brehom. Z diaľky už je vidieť Marťácky vrch a na vrchole rozhľadňa. A tak isto vidíme dvoch bežcov pred nami jak sa driapu do kopca. Dávame si za úlohu ich dobehnúť. Posledné stúpanie k rozhľadni pred kontrolou. Potom už je to fakticky len dolu do Nesluše. Začínajú ma štípať rozmočené chodidlá. Dúfam, že do cieľa vydržím. Marťákov kopec si u Rasťa vypýtal svoje a zažíva energetickú krízu, ale nesťažuje si. Bojuje. Začína sa nám znova stmievať a do zbehu zapíname čelovky. Prudký zbeh nás vyhadzuje tesne pred dedinu. Teraz už len po asfaltke asi 3 kilometre až na stanicu. Stále sa nám dobre beží. Ušetrili sme si nohy na záver a po asfaltke je to na stanicu pomerne rýchlo. Podarí sa nám obehnúť troch bežcov. Prichádzame na stanicu, kde šéfujú Ľubka a Rado spolu s partiou. Ponuka je tu parádna. Ja sa ale bojím jesť a dávam si len dva chia džúsy a dve hrste pomarančov. Kávu by som si rád dal, ale bojím sa. Žalúdok sa začína zlepšovať. Ľubka mi dá zahrať pesničku Marvin Gaye - Ain`t No Mountain High Enough, ktorú budem za 6 kilometrov spievať Rasťovi na kopci Tábor. Tak aspoň znela dohoda. Dlho sa nezdržiavame a sme vcelku nabudení to ukončiť.
Trhač faborkový. Hlad je sviňa.

Chotárny kopec. Bolo tam moc pekne a tak sme posedeli pod smrečkom.

Že servus!

Nesluša 104. km - Kysucké Nové Mesto 113. km
Podľa všetkého by nás malo čakať nejakých 250 metrov stúpania. Nič veľké, ale... Prebiehame cez dedinu a ostrá vľavo do kopca. Blato sa lepí na podrážky a s Rasťom držíme tichú domácnosť. Riešime si svoje v gebuliach. Rasťo tvrdí, že si to tak nejak sumarizuje. Driapeme sa na vrch Tábor, kde je aj rozhľadňa. Krásny výhľad na okolie. Zapínam teda pesničku a snažím sa spievať, ale nejak mi to nejde poriadne. Rasťo je spokojný aj s tým málom a tak zbiehame do cieľa. Posledné tri kilometre. Len tri, ale tie najblativejšie a najnechutnejšie. Blato nad členky, šmýka sa mi a horou sa ozýva len hromženie a kliatie... Čisté hovná a sračky. Nič pekné. Celý ten dojem sa rozplynul na jednom kilometri. Neostalo vo mne nič pekné. Nohy ma už teraz štípu dosť silno a už si prajem koniec. Pod kopcom stretávame domáceho, čo má v žile tak trojku a opiera sa o bicykel so slovami, že nech na neho nesvietim lebo mi jednu prijebe. Nie je nad domácu pohostinnosť. I keď pochybujem, že by sa od toho bicykla vôbec odlepil... V starom snehu čistíme palice a tenisky. Znechutení kráčame do finišu. Belo nám robí finišerskú fotku a usadáme vo vestibule. Čas na hodinkách ukazuje 23:38. Bez znaku, že sme niečo práve zdolali, ukončili. Bolo to celé divné... Žiadna hrdosť, emócie... 
 
104.km a dopĺňame posledné kalórie. Vo vzduchu už je cítiť blížiaci sa koniec.


Rasťovi zaspievam Ain`t No Mountain High Enough, ale moc mi to nejde.

Dodatočne podávam aspoň Rasťovi ruku. Cítil som sa blbo, že to nemalo žiadny pozitívne naladený koniec... Asi to musí prísť tento krát časom. Po vyzutí topánok zisťujem, že mi zliezol ďalší nehet na druhom palci. Ten narazený z Talianska... Asi jak bol rozmočený, tak sa mu uráčilo chalanovi.

Akcia to bola vážne pekná. Aj napriek všetkým tým ťarchám na trati to stojí za to. Tie podmienky tam sú jedinečné. Príroda na veľa miestach zdevastovaná, ale aj tak som si ju obľúbil. Rasťo tam už vymyslel nejaký projektík na leto.
Zázemie na staniciach na jednotku. Teplo bolo všade, tony jedla, ale i miesto na odpočinok. Jediné malé mínus by som dal za to znásilnenie trate v okolí Dedovky na 65. kilometri. Určite by sa to dalo vymyslieť lepšie i keď možno logisticky náročnejšie. Kto má rad humus na trati, tak Kysuckú stovku rozhodne odporúčam. Bude sa tam cítiť doma. Tak doma, ako Vít Otevřel, ktorý K100 beháva pravidelne. Ten aj Kysuckú tento rok opäť vyhral s časom 15:06, druhý Matej Oravec 15:28 a tretí Ivan Mudroň 16:43. U žien na prvom mieste skončila Marie Balšínková 19:37, druhá Monika Heissenberger 20:09, tretia Miluše Gombalová 20:13.

 Behu zdar a Ultra zvlášť!


Finišerská s diplomami na druhý deň. R+J projekty úspešne dobačovali.


Môj bežecký gear:
- tenisky: Merrell All Out Crush 2 GTX
- ponožky: SherpaX thermo
- boxerky: Craft, Greatness
- odev: 1. vrstva: Brynje
            2. vrstva: Lyžiarske termo z Lidla
            3. vrstva: Klimatex Dagur
            4. vrstva: Montane  Minimus Stretch Ultra
- rukavice: Craft Discovery
- čiapka: Singing Rock , Nanuk
- vesta: Ultimate Direction, Mountain vest 4.0 
- palice: Black Diamond, Z Distance aluminium 
- čelovka: Petzl Actik