COMPRESSPORT JEŠTĚD SkyRace 2018

24km / 1600+

 

Ještěd 1012 m n.m.

I keď ma beh nie vždy baví, skôr by som povedal, že behám lebo musím, tak občas sa nechám ukecať na nejakú "somarinu". Popravde väčšinou ja ukecávam druhých, ale o tom teraz nebudem písať. No a keď už bežať musím, tak najradšej do kopca, nech je z toho aspoň poriadna výzva a tak ma Petra ukecala na šialenosť typu SkyRace Ještěd. Zopár pretekov v kopcoch som už absolvoval a nevidel som žiadny problém prečo by tento beh mal byť niečim výnimočný. To som ešte nevedel, ako moc sa mýlim.  Liberec milujem a Ještěd som si zamiloval hneď na prvýkrát, keď som práve s Petrou na ňom po prvý raz stál pred dvoma rokmi v rámci dlhšieho behu po Ještědskom hrebeni. A tak sme sa dohodli, že to spolu skusíme v rámci MČR v behu do vrchu a znova sa postavíme na Ještěd a to rovno 2 krát.

V piatok som si v práci zobral voľno na cestovanie do Prahy, kde som aj prenocoval a následne ráno sme sa vybrali smer Liberec. V noci sme sa vďaka Igorovi ( Petrin kocúrik :D ) moc nevyspali a ešte ma začali trápiť aj priedušky. Čiže sme boli mierne pokrčení hneď po ránu. Popravde ešte cestou do Liberca mi v aute pár krát preletela myšlienka, že to radšej vzdám a pošanujem zdravie. Niekedy, ale vlastná hlava ide proti sebe a tak som to nejak zvlášť neriešil. Problém nastáva, keď si z toho hlava spraví problém a ja som si to radšej nepripúšťal, že by to dnes nemuselo dobre dopadnúť lebo... V Prahe na Čerňáku už nás čakal Pája s Martinom, Dávidom, Marekom a Pájov pes Tony.

Naša parta: Marek, Já, Pavel s Tonym, Martin, Peťa, Jana a David

Krátko po desiatej ráno prichádzame do Horného Janychova a parkujeme v areáli závodu, ktorý je postavený na dvojpodlažnej garáži. Ideme na prezenčku, preberáme veci a ja si idem poriadiť návleky na ruky lebo Jurko sa rozhodol v ten deň bežať iba v tielku, ale počasie bolo občas chladné a vôbec som netušil čo ma na hrebeni môže čakať. Predpoveď bola na obed síce prívetivá, ale nechcel som to podceniť. Medzitým odštartovali detské kategórie a juniori. Štart bol plánovaný na 12:00, ale musel sa odložiť o 15 minút z dôvodu meškania programu. Pred nami ešte odpálili závod na  12,5km / 850+ Ještěd Trail a hneď sme sa začali radiť do koridoru. Taktiku som mal v hlave jasnú. Do 15. kilometra by som sa chcel cítiť čo najčerstvejšie a potom zvládnuť dvakrát výstup na Ještěd a zároveň aj dvakrát zbeh a to všetko pod 3 hodiny. Organizátor dáva ešte stručné info, kde je to na trati nebezpečné a kde by sme mali radšej dbať na opatrnosť. 12:15 a ja si idem pre svoje milované endorfíny do kopcov.

Zo štartu sa začína príjemné mierne stúpanie popod zjazdovku. Sprevádza nás smrad fekálií z priľahlých chát a blato čierne ako uhlie. Prvé ozaj vážnejšie stúpanie do zjazdovky. Opieram sa do palíc a snažím sa zvoliť si čo najlepšiu trasu aby som sa vyhol rozbitému terénu od bežcov. Na vrchu zjazdovky nás čaká ešte sneh a tak sa radím na pravú slnečnú stranu s myšlienkou, že to bude dobrý nápad. Nebol... Zbytočne som si nadišiel a nakoniec to bolo späť na druhú stranu ešte horšie.

Ľudia sa po technickom snehu museli doslova hore na zjazdovku vyškriabať po štyroch. ( foto Michael Dobiáš - Trailpoint)

Vybiehame na "slalomák" a nasleduje prudký zbeh druhou stranou zjazdovky. Sneh s ľadom pod nohami šmýka, ale bežci potlačujú pud sebazáchovy a zbeh bušia čo nohy dajú. Horskí bežci vedia o čom hovorím. Je to proste šialenosť a nechápem, že ešte stále chodím a nie som na invalidnom vozíčku alebo ešte niečo horšie. Tieto zbehy popierajú gravitačný zákon a aj zdravý úsudok. Jak píše R. Askwith v knihe Stopy v oblakoch: " čím rýchlejšie bežec beží dole, tým je menšia šanca, že sa zraní." Niečo na tom rozhodne bude.Vidím pár bežcov jak zavrávorajú  a niektorí dokonca idú dole po riti. Snažím sa vyhnúť zbytku technického snehu a tak si radšej vyskočím na vyvýšený bok zjazdovky a bežím dole v machovom poraste medzi stromami prepletený sieťou koreňov. Príde mi to viac bezpečné než tá biela nestabilná sračka. Prvý vážnejší zbeh za mnou a už sa opieram do palíc v dlhom tiahlom stúpaní. V kopcoch mi to ide a s palicami sa mi darí pekne bežcov dobiehať. V tieni smrekov je príjemne. Povedal by som, že aj chladno, ale nič z toho chladu nepociťujem a je mi fajn.

Zbeh druhou stranou zjazdovky. Blato, ľad a sneh... Pri dobrom načasovaní, človek trávi minimum času s kontaktom so zemou :)

Vybieham kopec a následne po krátkom úseku ma čaká ďalší zbeh. Tento je síce technicky menej náročný a aj menej prudký, ale bojím sa to riadne pustiť a tak dávam prednosť ostatným bežcom za mnou. Zbehy mi moc nejdú a bojím sa o koleno o ktorom viem, že sa začne ešte ozývať a hlavne to nechcem na 4. kilometri zbytočne prepaľovať. 

Trasa sa zdvíha a následne padá. Skôr pre tempárov, ale darí sa mi držať si miesto i tempo. Zvážnica ma zrazu vykopáva na lúku, kde je tabuľa so smajlíkom a s názvom "uži si krásny stupák" alebo niečo v tom znení. Krásny ozaj aj bol. Opieram sa znova do palíc a viem, že si tu dokážem urobiť nejaký náskok a pár bežcov v kopci obehnúť. Pozerám priebežne na hodiny a moje tepy nechcú zliezť nižšie než 169 úderov za minútu. V duchu som prehodil, že dnes sa mi tam tie hodiny asi zastavili lebo od začiatku som nevidel nižšie číslo. Na to, že som v nohách mal len niečo málo cez 5 kilákov, tak som už začal pociťovať miernu únavu a trochu mi to nalomilo aj morálku, ale stále som sa utvrdzoval, že to proste nie je možné aby som tu vychcípal na začiatku.

Po prudkom stúpaní následuje už mne známa časť trate, Hlubocký hřbet. Tadiaľto som bežal s Peťou a tak som sa na to aj tešil. Fakticky sa už nič veľké nestúpa a po celý čas sa beží buď po turistickom chodníku alebo ceste čo spravila lesná technika. Občas nejaké jemné blatko, kaluž, ale nič nepríjemné. Dostal som sa do hluchej bubliny bez bežcov a tak som bežal chvíľu sám. Len dvoch bežcov som videl pred sebou. Trochu ma demoralizovalo ich tempo. Bežali každý kopček a ja som samozrejme nechcel zaostávať a tak som sa snažil bežať všetko tiež. Zvažoval som či to ustojím, ale nakoniec to bolo fajn a bežcov som pri občerstvovačke dobehol. Bola druhá v poradí, ale na prvej som si dal len čistú vodu. Tu už som doplnil iont, vodu, hrsť hrozienok a pár mesiačikov pomarančov a valíme ďalej. Zopár bežcov to tadiaľ preletelo a tak som sa znova prepadol o pár miest dole. 13. kilometer a ja pociťujem, že moje lýtka poznali aj lepšie časy. Stretávam prvých vykrčovaných bežcov, ktorí zastavujú a snažia sa strečingom dať nohy do poriadku. Pokračujem rýchlym krokom do mierneho stúpania a predo mnou sa otvára výhľad na Ještěd v celej jeho kráse. Vysielač na vrchole pôsobí majestátne a tešil som sa na vrchol a zároveň obával som sa zbehov, ktoré mali z neho následovať. Cestou narážam na jednu bežkyňu a udivuje ma jak cupitá všetky kopce. Vôbec nemieni kopce kráčať a všetko beží. Nechcem ostať zahanbený a tak sa opieram do palíc. Zakiaľ ona beží, mne stačí zrýchlený krok a myslím na to, že je to asi efektívnejšie. Dole kopcom a na rovine ju vždy obehnem, ale v kopcoch mi zas ona dýcha za krk. Ženská jedna! Kamenistá cesta s ešte pozostatkom snehu nás razom vyhadzuje na asfaltku. Po pár stovkách metrov ma čaká prvý výstup na Ještěd. Cesta vedie skrz obrovské kamene a nie po nejakej ceste. Proste len medzi kameňmi sú napichané vlajočky a ty si choď. Niekedy je to o držku a človek musí nohy rôzne naťahovať a zdvíhať ich do výšok a pri tom myslieť na to aby niekde nezavadil a nerozbil si pusu. Obzvlášť, keď mám palice v rukách a len tak sa musím prstami opierať o vysoké kamene. Na trati sú fotografi a na vrchole kopa ľudí čo povzbudzuje. Naleje mi to trochu síl a na vrchole pri hoteli ma už čaká obávaný prvý  zbeh.

Buď ako Hanibal. Cestu si nájdem alebo si spravím :)

Peťa si to užíva!

Smejem sa, ale cez slzy :)

Kúsok po asfaltke a z nej prudký chodník dolu. Dosť technicky náročné. Chodník je podobný ako na Lysej hore. Čiže veľké kamene, ostré kamene, oblé kamene a občas len kamene s koreňmi. Môj jedno jadrový procesor musí za sekundu vypočítať miliardu možných dopadov aby som si nezlámal špáratká a ustál to. Zbehy sú proste čistá mágia. Nechápem jak to dokáže náš mozog spracovať v tej rýchlosti. Prepočítať všetky tie možnosti a počítať z toľkými premennými a to so 100% úspešnosťou. To si človek proste musí zamilovať a nemyslieť na to, že kľudne len jeden centimeter človeka delí od istého zranenia alebo zmrzačenia. Nie je čas nad tým premýšľať a tak to púšťam dole v rámci možností. 

Martin z našej partie. Nasolil mi 10 minút. Ani sa nedivím, keď lieta!

Zbeh z Ještědu ( foto Michael Dobiáš - Trailpoint)

Kopec turistov udivene kuká na bláznov ktorí nepoznajú prekážky a podarí sa mi v zbehu posunúť dopredu. Vbieham do lesa a kamene strieda premočený mach, blato a korene. V diaľke počujem jak niečo na štarte vyhlasujú a viem, že sa blíži pomaly koniec, ale ešte ma čaká jeden výstup hore a následne tvrdý zbeh dolu. Opieram sa znova do palíc a predo mnou sa vynorí asi tucet bežcov. Už si ich netrúfam naháňať do kopca a idem si stále svoje. Niektorí sa šetrili a v kopci dokonca obehnú mňa, ale vôbec mi to neprekáža lebo ja začínam zvádzať svoj súboj v hlave... Pokiaľ som mal na 15. kilometri vyzerať čo najviac fresh, tak sa mi to nepodarilo a na 17. som už bol pekne dokrkvaný a hlavne ma stále prenasledovala tá ženská :) Čiže všetky srandy bokom a začína mini súboj medzi mnou a ňou. Snažím sa držať do prudkého stúpania s paličkami tempo a nepoľaviť aby som ju morálne možno trochu nalomil lebo ona sa snaží všetko do kopca bežať a ja s ňou dokážem držať tempo len rýchlym krokom. Uvidíme komu vydržia sily až na vrchol. Kopec na chvíľu poľavuje a je možnosť pobehnúť, ale chodník sa stráca vo vode a blate. Sekám to priamo cez blato, ktoré siaha nad členky a hlavou mi preletí myšlienka, že hore pôjdem len s jednou topánkou a druhú si prídem z bahna vyloviť po závode. Našťastie som ich mal riadne utiahnuté, tak cajk. V zákrute nás pozorujú  mladé turistky, ktoré prehodia medzi sebou pri pohľade na mňa jak to sekám blatom: " Ty jo vole! Fúúúúj..." Jak málo stačí v spoločnosti ku pohoršeniu... Križujem asfaltku a pred sebou mám stále cez dva tucty bežcov, jak sa škrábu po kameňoch hore na kopec. Nie je tam miesta nejak obiehať, ale pár bežcov predsa len v širších miestach obehnem. Spomeniem si na Petru a jej príbeh jak sa jej chcelo na tých kameňoch plakať. Mne sa chcelo popravde tiež, ale asi by ma to zdržalo :) Vybieham na kopec a prehadzujem svoje už poloretardované nohy cez betónový schod ktorý mi siaha do pol hrude. Občerstvovačka a ja do seba ládujem colu, iont, vodu a keby tam bolo ešte šampanské so šmolkami, tak to prasknem do seba tiež. 

Občas sa to zdalo nekonečné, ale nie nemožné. Kopce proste treba milovať!

Palice mi niekedy ozaj pomohli a isto mi ich nejeden bežec v stúpaní závidel :)

Duševne sa pripravujem na posledný zbeh, ktorý začína asfaltom a neskôr sa stáča znova do lesa. Hlavou mi stále lieta myšlienka na kŕče, ktoré bežne nemám, ale pri takýchto typoch behu sa vedia ozvať. Bežkyňa za mnou má hydrovak a vôbec ma na občerstvovačke nečaká. Jaká škoda... Zas ju musím naháňať a dokazovať svojmu mužskému JA, že muž nemôže predsa prehrať... Ale môže! A stáva sa mi to často. Vedel som, že dievčina ma slabšie zbehy v technických pasážach a tak som na asfalte vyčkával až na nejaký pekný nebezpečný záhul. Z asfaltky hneď aj prišiel. Strmý blatistý kopec s koreňmi pri ktorom stojí chlapík a upozorňuje nás na nebezpečenstvo pošmyknutia. Vypínam pud sebazáchovy, naťahujem krok a každým skokom som bližšie ku nej až ju po chvíli obieham a následne nechávam za sebou. Nevládzem, ale jedine čo ma ženie vpred je moja mužská pýcha. Voda mi pod nohami pri dopade čvachtá a v tempe preletím jednu šmykľavú drevenú lávku a za ňou hneď ďalšiu. Nebezpečná pasáž na pošmyknutie, ale ustojím to s istotou. Až s takou, že mi je to trochu divné. Doteraz neprišlo žiadne väčšie zaváhanie. 

Tieto parádne lávky cez potôčky boli tiež nebezpečná nástraha.

Vybieham znova na zjazdovku a chcelo sa mi znova plakať. Zjazdovka strmá ako sa na riadnu zjazdovku patrí a ešte aj premočená. Snažím sa teda o zbeh, no príde mi, že miestami je to skôr dlhý šmyk. Bubny o ktorých hovorili pred štartom si vyžiadajú môj prvý time out. Padám dole pred bubnom a skladám sa tam jak polské lego a pri tom si priľahnem nohu. V prvý moment pri uvedomení si, čo sa vlastne stalo, tak som tam aj rovno ukončil pretek. Hneď ma napadlo, že to už nerozbehám a zošrotoval som si  koleno. Nič vážne. Len som si ho mierne natiahol a tak sa nejako poskladám do zvislej polohy a nechám svoju fyzickú schránku to nejak zletieť ešte dole. 

S unavenými nohami a miestami šmykľavým terénom sa zo zjazdovky stáva nebezpečná vec (foto Michael Dobiáš - Trailpoint)

Prichádza mierny kopček a následný zbeh v klzkom smradľavom blate. Len pol kiláku pred cieľom a ja sa opäť skladám bokom do blata no  rukami brzdím svoje padajúce telo a nejak to dokážem ukočírovať aby som sa tam celý nevyváľal v tom smradľavom blate. Posledné  mierne klesanie do cieľovej roviny po spevnenej ceste. Otočka za mňa či si to tá super žena nerozmyslela a nechce ma ešte naháňať pred finišom, ale po nej ani chýru a tak si to konečne v kľudne dobieham do cieľa v čase 2:44 a na peknom 78. mieste z 367 bežcov. Prvý muž v cieli bol Ondřej Fejfar s časom presne 2 hodiny a prvá žena, Krchová Zuzana s časom 2:33. Asi za minútu po mne pribieha dievčina a dávame si spolu high five, gratulujem jej a skladám poklonu za jej neuveriteľné výbehy do kopca. Dávam sa do reality a skladám svoje telo na slnkom zaliaty betón. Zimnica, únava, nohy jak z kameňa... Dnes to dopadlo skvelo a ďakujem Bohu za to, že mi umožnil všetky tie nástrahy bezpečne prejsť bez nejakého nešťastia. Peťa dobieha po mne v krásnom čase 3:39 a vyzerá, že jej tieto Sky veci nič nerobia :D proste fresh jak na štarte. Po Peti ešte priletí Pavel s Tonym, kde Tony vyzerá, že by ešte jeden Ještěd zvládol, ale pániček asi nie...

Marek v cieli.

Finišovka

Čo viac dodať. Bolo to super a určite si to na Ještěd ešte niekedy prídem zopakovať. Ještěd SkyRace bola pre mňa obrovská výzva a tento závod bol pre mňa jeden z najťažších aký som kedy absolvoval. Milovníkom horských behov len vrelo odporúčam. 

Nech hory a kopce sú našou radosťou!