Moje bežecké zranenie.
Ako názov napovedá, bude sa jednať o bežecké zranenie, len tentokrát trochu z iného pohľadu. Z môjho pohľadu. Nebudem sa zaoberať anatómiou a nechcem ísť ani do odborných hĺbok. Na to nemám vzdelanie. Chcel by som napísať o mojom poslednom zranení a čo mi vzalo, respektíve prinieslo.
Jak ľudia okolo mňa vedia, tak začiatkom januára som sa nechal zlákať 100 míľovým pretekom. Pretek mi dal riadne fyzicky zabrať a nakoniec som ho ani nedobehol. Práve zranenie sa postaralo o to aby som predčasne pretek ukončil. Pokiaľ niekto chce vedieť ohľadne toho niečo viac, tak TU .
Ale aby som zbytočne stále nemútil vodu a išiel k veci. Od zranenia prebehol mesiac. Fakticky som cca 10 dní nedokázal vôbec bez bolesti ani kráčať, nato behať. Čo si má bežec počať v takých krušných chvíľach?
Veľa bežcov, ktorých poznám zvláda zranenia a následný tréningový výpadok ťažko. Samozrejme je to individuálne, ale bežec má rád svoje telo a rád trénuje alebo sa len tak túla v horách a k tomu potrebuje mať svoj aparát v poriadku. Od toho slovo bežec. :) Nie vždy to ale ide podľa predstáv a je dobré mať nejaký svoj záložný plán. Ja osobne som za zranenia tak trochu rád. Rád? Hej! Zranenie mi umožní sa bez výčitok svedomia doma váľať a nič nerobiť. S kľudom jesť koľko sa mi chce aniž by som musel vypočítavať čas do tréningu aby mi nebolo zle atď. Nachádzam si čas na knihy a na priateľov. Rozprávanie mi veľmi počas zranenia pomáha. Bežci okolo mňa sú veľmi optimistickí a udržať si dobrú náladu je pre zranenie veľmi dôležité. Myslím si, že pre hojenie zranenia je to lepšie, keď je myseľ pozitívne naladená a nemá čas riešiť zranenie. Zo začiatku, keď som začínal behať, tak som sám mal problém si nejak s tým poradiť. Mrzelo ma, že tie kilometríky tam nepadajú ako majú a s plánom začínam byť pozadu. Dostával som sám seba pod tlak.
Jak som ale písal, dnes tomu je trochu ináč. Užívam si voľno a odpočinok. Strečujem, valcujem, masírujem, navštívim svojho maséra, ktorý mi vždy povie, že:"A mám ti to zakazovať?". To sú presne tie slová čo chcete počuť. Netreba vyplakávať. Hľadajte v zranení príležitosť a skúste postíhať veci, ktoré cez sezónu nestíhate. Ja som ich nestihol asi ani tak, ale... :)
A tak sa nejako predierate tou pauzou. Mňa nikdy mrle doma nežerú. Moc dobre viem presedieť za PC niekoľko hodín a viem, že si to treba užívať kým to ide. Neskôr sa možno k tomu niekoľko dní či týždňov nedostanem. Všetko sa vyvíja dobre. Po 2 týždňoch koleno prestáva bolieť a ja skúšam znova behať. Nie je to žiadna sláva. Znova je fajn keď sa človek rozbieha, moc na to netlačiť. Osobne si to neužívam, ale viem, že to lepšie teraz nebude. Pomaly sa šuchtám a šetrím sa. Pozorujem sa čo mi robí dobre na koleno, či rovinky alebo kopce a čo mi koleno pripomína. Nejak si poposúvam tréningové plány aby som sa nedostal pod tlak. Práve pri týchto behoch kedy som ešte nie úplne fit, si moc rád pripomínam, aké šťastie mám, že môžem behať. Že moje nohy ma celý rok nesú kam si zamaniem. Mnoho ľudí túto bežnú vec k dispozícií nemá a ešte viac tento dar nevyužíva. To uvedomenie, že zdravie máme jedno mi prináša krajší pocit, než samotné behanie. Bude to aj tým, že mne to behanie nikdy úplne nešmakovalo a neprepadol som tomu, že nič na svete nie je lepšie. Samozrejme, že je! War Thunder alebo rozpíliť tisícky zombíkov a uchlipkávať pri tom z čajíčku.
No a tak to by mohlo byť všetko. Nie je to ten najlepší článok čo som napísal, ale potreboval som sa vypísať a podeliť sa lebo osobne si myslím, že zdieľanie je základ. Čiže nech si nikto nerobí starosti s tým, že nemôže práve behať. Pauza patrí tak isto k tempu. Nejeden umelec, muzikant by o tom vedel rozprávať. Zranenia sú tu tiež na to aby sme si všetky tie privilégia pripomenuli. Mne osobne najčastejšie tieto veci pripomína, okrem zranenia, ešte pohľad na človeka pripútaného k vozíku. Cez moje telo prebehne impulz a skontrolujem kontrolky či všetko funguje jak má. Zatiaľ všetko funguje a vďaka Bohu za to. Nech vás aparát poslúcha!
