Ako mi drepovanie pomohlo so zranením.

 

Niektorí moji blízki vedia, že ma dlhodobo trápilo pravé koleno. Cez sezónu je toho niekedy menej a inokedy viac. Niečo prebolí za deň, iné za týždeň, ale potom sú tu zranenia, ktoré sa nechcú stratiť vôbec a to je môj prípad. Respektíve bol. Ťuk, ťuk na drevo.

Keby som mal špecifikovať, čo presne ma bolí, tak v podstate nič. Môj problém sa objavil asi pred dvoma rokmi po skončení Ultra Breziny. Od tej doby sa s týmto mojím problémom pasujem. 

Zo začiatku sa to objavovalo len veľmi zriedka. Dokonca som tomu ani nedával nejak váhu. Po roku sa to začalo pomaličky zhoršovať a začalo ma to obmedzovať. 

Pri istom objeme ma začalo ťahať pravé koleno a mal som pocit, ako by mi vybočovalo a zažíval som pocit neistoty v ňom. Pokiaľ som pokračoval v záťaži, tak z ťahania bola mierna bolesť, ktorá vychádzala z vnútornej strany a tá vyvrcholila až do silnej bolesti, ktorá niekedy trvala aj dva dni po dobehu. Väčšinou sa jednalo o dlhé behy nad 30 kilometrov.

Dosť ma to trápilo a tak som tento rok vyhľadal fyzioterapeuta. Potreboval som odbornú pomoc. Najprv som chcel vyskúšať niečo "alternatívne", ako opakovať návštevu ortopéda, kde vyfasujem protizápalové lieky. 

Navštívil som teda Rehan Fyzio v Novej Dubnici, kde sa ma ujal Andre. Po vstupnej prehliadke sme spolu cvičili. Po cvičení povedal, že koleno je podľa neho v poriadku. Problém bude v oslabenom sedacom svale a hamstringu (to je ten sval zo zadnej strany stehna). Andre naordinoval vždy nejaké cviky a ja som ich doma cvičil. Je pravda, že ma to moc nebavilo a ja som cvičeniu venoval len nezbytný čas, ktorý mi naordinoval Andre. Ani minútu viac. Takto sa to opakovalo asi štyri krát. Andre pri návšteve vždy vymenil cviky, viac ma zaťažoval pri cvičení, rukami hľadal triger pointy, no stav sa nelepšil. Ba naopak. Posledné tréningy pred ST140 som behával aj po siedmych kilometroch v bolestiach. Nechápal som, že keď niečo robím preto, aby mi to pomohlo, tak ma to obmedzuje ešte viac. A choď s takou myšlienkou bežať 140 kilometrov, že či to vôbec dobehnem, keď už po siedmych kilometroch je dačo zle.

Bol som z toho nešťastný... No, ale všetko má svoje pre aj proti. A pár hodín pred štartom som si zlomil na bicykli zápästie a ST140 sa nekonal. Teraz som mohol odpočívať a pozorovať, ako na to bude reagovať koleno. Dostane dostatok času na odpočinok.

Po dvoch týždňoch ozaj nič nerobenia, som sa odhodlal ísť si zabehať. Pomaličky, aby som si znova niečo neprivodil. Čuduj sa svet a koleno bolelo už po štyroch kilometroch. Odbehol som nakoniec osem a dokrýval som to nejak domov. Išiel som teda behať hneď druhý deň a koleno bolelo po šiestich kilometroch. Musel som kráčať a dávať si pauzy. Ľudia mi hovorili, že to je preto, lebo som nič nerobil a sval si zase musí zvyknúť na záťaž. Niečo na tom bude určite pravdy, veď človek čo nebehá skrz nejaký dôvod, tak ho všetko oveľa viac bolí.

Tretí deň po sebe sa to všetko opakovalo a ja som bol z toho opäť celý zlý. Počas behu som si spomenul na video od Riša Zvolánka o  dôležitosti hlbokých drepov. Jemu to pomohlo na kolená. Už si úplne nepamätám, čo presne ho trápilo, ale mal som chuť to vyskúšať. Jeho článok o tomto probléme som už nenašiel, čo je škoda.

video od Riša Zvolánka

 

Kompenzácia je u mňa bežná. Do zlomenia ruky som liezol, plankoval, strečoval  skoro denne, občas si zacvičil nohy a tak isto som cvičil cviky, ktoré mi poradil Andre, no evidentne to nikdy nebolo dostatočne. Sám Andre mi na našej poslednej hodine povedal, že treba cvičiť a tú pravú nohu 2x toľko. Len koľko je to 2x toľko?

Zo zvedavosti som si na pintereste našiel 30 dňovú výzvu s drepmi a výpadmi. Stačilo už len začať cvičiť. Zo začiatku som cvičil každý deň, neskôr som si dával jeden deň voľna, kedy som ani nebehal. Mám pravidlo, že minimálne jeden deň v týždni ozaj nič nerobím a odpočívam.

Po dvoch dňoch cvičenia som sa išiel prebehnúť. Mal som malinkú dušičku a prial som si, aby ma koleno nebolelo. Po šiestich kilometroch nebolelo a tak som bežal ďalej. 

Počas behu som premýšľal, čo sa mi v živote zmenilo, že sa niečo takéto prihodí. 

Menej cvičím? Nie. Cvičím rovnako "málo".

Behám teda viac kilometrov? Nie. Behám práve menej. 

Tak? Čo sa zmenilo?

Obuv? Nie... 

Technika behu? Nie... 

Stále som sa zameriaval len na môj hobby život, ale nepozeral som na svoj profesionálny život a tam sa toho zmenilo veľa. Bingo!

Pred dvoma rokmi, keď sa objavil môj problém, tak som pracoval ešte na hale, ako manipulant. Denne som nabehal 15-20 kilometrov, tlačil alebo ťahal paleťák, fyzicky som sa hýbal celých 8 hodín. Možno prvý príznak nebolo nič vážne, len také upozornenie na daný problém. Po pol roku od prvých príznakov som zmenil v práci pozíciu. Zrazu som mal sedavé zamestnanie s minimom pohybu a fyzickej aktivity. Ani zďaleka som sa v práci nehýbal, ako na hale. A tak telo/koleno začalo chradnúť a môj malý problém pomaly prepukol až do problému, aký bol pred tým než som si zlomil zápästie. Nedokázal som bez bolesti odbehnúť 10 kilometrov, ale pomaličky malo svitať na lepšie časy. 

Toto uvedomenie mi pomohlo v presvedčení, ako moc je potreba používať a posilňovať kolená. Myslím, že naša generácia už nevyužíva potenciál kolena a hlbokých drepov. Viac sa ohýbame a ťaháme veci cez chrbát a kríže, ako z podrepu, ak vôbec niečo ťaháme. Kedysi sa robilo veľa na poliach, veľa sa "kvočalo" a koleno bolo zaťažované a aj trénované. Dnes pri sedavých zamestnaniach je koleno využívané minimálne. 

No, ale späť k behu. Už po dvoch dňoch drepovania a robenia výpadov som cítil zlepšenie. Domov som dobehol bez bolesti. Išiel som bežať aj na druhý deň a trasu si predĺžil na jedenásť kilometrov a opäť koleno nebolelo. Ani som o ňom nevedel a to som si naschvál dal posledné dva kilometre v tempe, aby som sa ozaj presvedčil, že za zlepšený stav nemôže pomalé tempo.


Začínal som pri 25 drepoch a 15 výpadoch. Ku koncu výzvy to bolo trochu na palicu. V jednej sérií som robil 125 drepov a 75 výpadov. Často to bolo viac monotónne, ako namáhavé. Telo sa veľmi rýchlo dokáže prispôsobiť na danú záťaž. Chcel som ale vydržať a otestovať koleno na slovinskej K24. Tak sa aj stalo. Tri alebo štyri dni pred odchodom do Slovinska som úspešne ukončil program. 
Ku drepom. Drepy som nevykonával až ku pätám. Nemám dostatočnú flexibilitu, ale to myslím nevadí. Snažiť sa čo najhlbšie a aby to bolo príjemné. V niektorých videách aj hovoria o tom, že nie všetci zvládajú drepy až k päte. Mne to hlavne nebolo príjemné a pokiaľ som robil drepy bez rozcvičenia, tak som bol dosť tuhý. Tuhosť sa vždy zlepšila počtom opakovaní. Po behu to bývalo vždy lepšie, čiže odporúčam po dobehu. Tu je môj plán na mesiac.

Tabuľka a pomalé navyšovanie. 32 jednotiek je preto, lebo som sa niekde pomýlil a nechcelo sa mi hľadať kde. Originál je na 30 dní.

Či to malo zmysel? Malo. Koleno sa zatiaľ neozvalo. Okrem silnejších nôh, vám drepy dajú aj lepšiu flexibilitu a taký ten zdravý pocit. Nič tam nepuká a z drepu vystrelíte bez námahy. Myslím, že aj v zbehoch na K24 mi to dosť pomohlo a cítil som nohy ďaleko istejšie a silnejšie. Určite to nebude všeliek a veľa ľudí môže mať s drepmi rôzne problémy, ale za vyskúšanie to určite stojí. Denne to zoberie len pár minút. Dnes aj po splnení výzvy mám drepy s výpadmi naďalej v mojich cvikoch a kombinujem to so švihadlom. Robím si 15-20 minútové kruháče v aeróbnej zóne 3-4x do týždňa. 
Určite teda netreba podceňovať cvičenie nôh. Spoliehať sa na to, že veď behám, tak cvičím nohy, mi príde málo. Obzvlášť, keď vás niečo trápi.



Tak hor sa do drepovania a robenia výpadov :)

K24 Ultra trail 100 km/5400 m

,,Umenie života spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa."  Hermann Hesse

 

 Niekedy vo februári, po prebudení, prichádza správa na messenger a v nej stojí gratulácia k narodeninám a zaplatená registrácia na K24 v Slovinsku. Vitaj pekný deň a ďakujem priateľom za bolestivú dovolenku. Cúval som pred tým ako sa dalo, ale oni to nakoniec vymysleli. Dnes samozrejme neľutujem.

Po nevydarenej letnej časti, kedy som odpískal ST140 a aj Bergmarathon Traunsee v Rakúsku, som sa na K24 Ultra trail tešil. Okrem zlomeného zápästia som sa trápil aj s kolenom a týždeň pred odchodom aj s preťaženým úponom na píšťale. Nakoniec som do Slovinska odchádzal v pomerne funkčnom stave, ale s malinkou dušou, či tomu bude aj na trati.

Trať K24 Ultra trail vedie cez dve pohoria. Karavankami a Kamnicko-Savijnskými Alpami. Trať je dlhá 100 kilometrov s prevýšením 5400 metrov. Originál K24 bola undergroundová akcia. Trať merá 85 kilometrov a musíte prejsť päť vrcholov s prevýšením 5000 metrov za 24 hodín. Po úspešnom zdolaní trate sa môžete stať členom klubu K24.

Rasťo to zahral opäť pod hlavičku R+J Bežecké projekty. Do Slovinska sme odchádzali deň pred štartom v zmiešanej formácií. Z Přelouče prišiel Pája s Petrou. Z Trenčína sme išli ja, Kubo Vranovie, Katka Janurka a novopečení Cabalovci. Vlakom do Bratislavy ku nám nastúpil v Trnave aj samotný Pán Priadka. V Bratislave nás potom už čakal Rado Harach a mohli sme vyraziť smer Prevalje. Večer sme si niektorí vybrali štartovacie balíčky a ináč sme len kecali a jedli. Na večeru som sa podujal ja a zahral som to na rýchlovku aglio olio. Podaktorí z jednoduchosti boli unesení. V piatok len spánok, jedlo, káva... Príprava na štart, ktorý je o 22:00. 

Na štarte sme dve hodiny skôr, stretávame tu ďalších bežcov zo Slovenska a Čiech. Nasávame tunajšiu atmosféru. O desiatej večer zaznie výstrel a 241 bežcov sa rozbehne naprieč svojmu osudu. Slovensko má na trati 13 ľudí. Ašpirant na prvé miesto je samozrejme Majco Priadka, ktorý bol veľmi namotivovaný.

Naše sídlo a celá parta (foto niekto z domácich)

2 hodiny do štartu (foto Rado Harach)

Črna na Koroškem - Dom na Peci 17. km

S Rasťom, Kubom a Katkou sa zaraďujeme do koridora niekde v druhej polovici. Nechceme zavadzať rýchlejším bežcom. Pri krajoch cesty stoja ľudia a fandia. Fandia z domov, záhrad, balkónov... Črna na Koroškem tým žije, aj keď je len pár hodín pred polnocou. Prichádzame do prvého stúpania, ktoré bude dlhé a unavujúce. Z 600 m n. m. sa dostaneme až na 2125 metrov. Z 18 kilometrov je 6,5 kilometra štôlňa bez stúpania, čiže na 11,5 kilometra príde až 1500 metrov prevýšenia. Na úvod sa dostávame do lievika a kopec ubieha pomaly. Niekedy až príliš. Čakáme, kým sa to trochu pretrhá. Prichádzame k bani, kde sa ťažilo olovo. Štôlňa dnes slúži na atrakcie, ako bicyklovanie a kajak. Pred vchodom do bane podávajú dobrovoľne ochrannú prilbu. Čaká nás cez 6 kilometrov behu v hlbinách kopca. Chlad a vlhkosť sa nám usádza na oblečení. Zo začiatku to je príjemné, no neskôr už tej zimy bude aj dosť. Pri výbehu zo štôlne nás teplotný rozdiel trošku zaskočí. Kratučký zbeh a znova do kopca. Kilometer pod kótou je prvá občerstvovačka. Vonku pri chate sa zhromažďuje ešte stále veľa bežcov. Pijem kolu, nejaké pomaranče, doplním vodu a pádime preč.

Prebiehame 6,5km dlhou štôlňou (foto Tomo Jeseničnik)

Dom na Peci  (foto Rasťo Cabala)

Dom na Peci - Kmetija Kumer 26. km

Zo začiatku sa motáme v mäkkom podklade pod smrekmi, no tie za chvíľu vystrieda vápenec a kosodrevina. Teplota je fajn, občas dačo pofúkne a hore sa ide dobre. Pokiaľ niekto nezavadzá. Moc bežcov nemá vo zvyku uhnúť pred rýchlejším a tak ich obiehame v miestach, kde to aspoň trošku ide. Po 3,5 hodinách od štartu prichádzame na najvyšší kopec na trati, vrch Peca, 2125 m n. m. Chvíľu pobudneme, pofotíme, ale chlad nás ženie preč. Z vrchu sú krásne výhľady a jasná obloha s mesiacom tomu všetkému pridáva riadnu dávku romantiky. Čaká nás dlhý zbeh do doliny, ktorý sa zdá byť nekonečný. Bežíme po príjemnom single tracku a v diaľke je vidieť had z bežeckých čeloviek. Motáme sa na slovinsko-rakúskych hraniciach. Pri zbehu nás obehne pár bežcov a v duchu si tak hovorím, že ešte dnes ich niekde stretneme. Zbeh je ozaj prudký, podobný tomu nášmu do Zázrivej, keď idete po červenej z Rozsutca. Príkre svahy sú tu vyznačené páskou, aby človek dával pozor, no rozhodne vás neuchránia pred pádom dole. Pribiehame na zvážnicu a tá nás dovedie až na chatu, kde si znova doplníme zásoby. Zatiaľ sa nám ide veľmi dobre. Až moc dobre a to je podozrivé. Po necelých piatich hodinách prichádzame na stanicu. Tempo je pomalé, ale cieľ je skúsiť to dať pod 20 hodín, ako na Vipave s tým, že začiatok neprepálime a udržíme si nejaké to svoje konštantné tempo až do finišu. Chalanisko pred občerstvovačkou povzbudzuje a v ruke máva so zvonom. Robíme si srandu o stimulantoch, lebo nechápeme, ako to ten chalanisko bude dávať celú noc. Na stoloch klasika, ovocie, iont. Trochu sa obávam monotónnosti na staniciach. 

Kmetija Kumer - Zadnji Travniki 35. km

Kúsok za chatou si vypíname čelovky a pozorujeme oblohu. Miliarda hviezd a čiernočierna tma. Zvážnice. Nekonečné zvážnice, ale aspoň môžeme dačo pobehnúť. Cesta by nás mala doviesť ku tretiemu najvyššiemu bodu na trati, Gladki vrh, no skôr než tam dobehneme, zvážnicu po pár kilometroch vystrieda krásny smrekový single track. Mäkká hlina pod nohami nám moc šmakuje. Preskakujeme malú mokraď po kameňoch a snažíme sa ostať v suchu. Všade sú mravce a stále to komentujem. Chalani si myslia, že trochu blúznim, ale sami neskôr uveria, že tento kraj patrí ozaj len a len mravcom a to nekecám. Pred výstupom na Gladki vrh je ešte jedna občerstvovačka. Zastavujeme, vyklepem tenisky, lebo Jurko šetril a nechcel si kúpiť gajtre, tak čil musí vyklepávať bordel z tenisky každých 20 kilometrov. Niečo málo pojeme a valíme hneď do stúpania. Za chvíľu nám začne svitať a  za Rasťovím plánom začíname zaostávať. Mali sme už byť niekde na 40. kilometri.

Občerstvovačka pod kopcom  Gladki vrh (foto Rasťo Cabala)

Zadniji Travniki - Koča na Grohatu 45. km

Stúpanie až na hrebeň je prudké. Z lesa sa vynárame a pomaly sa tlačíme hore. Príjemný terén vystriedal znova vápenec. Opäť najviac bežcov obehneme práve v stúpaniach. Slnko sa neúprosne tlačí z poza horizontu. Nastal veľmi veselý okamžik, kedy si s Kubom robíme srandu z Rasťa a narážame na jeho rezký krok hore. Vraj trojitý bajpas, titanové platničky, resuscitátor, nová okysličená krv a iné vylepšenia od jeho sponzora VŠZP. To sa potom hore ide dobre. Iný bežci tu skapíňajú do kopca, zakiaľ my sa tam rehoceme na celú horu. Trošku demoralizácie nezaškodí. Prichádzame na hrebeň a možnú odbočku doprava, ale nevidíme nikde žiadnu fáborku a tak sa poberieme vľavo. Totiž originál K24 vedie vpravo na vrch Olševa a tak je aj zakreslené GPX, no nevedeli sme teda, že či tam ísť, alebo nie. Reku, srať na to aj za cenu DNF. Hneď na hrebeni nás trochu šoknú ovce. Na úpätí hôr si krásne vylihovali, spinkali a my sme ich vyrušili. Slnko už konečne vystrelo svoje lúče a my to najkrajšie zlízneme práve na hrebeni s nádherným výhľadom. To je proste sen každého bežca, alebo turistu, aby človeka zachytil východ slnka práve na vrchole. Posedíme chvíľu a obdivujeme scenériu. Všade samé kopce a lesy. V hlave mi šrotuje, či na tej Olševe nebola kontrola a tak... Ale prudký, nechutný zbeh ma z toho rýchlo vyliečil a bolo potreba sa sústrediť na to, kam dať nohy. Z vrchu bolo vcelku šmykľavo, ale terén sa menil spolu s meniacou sa nadmorskou výškou. Opäť mäkká zem, borovice a smreky, skaly po našej ľavej ruke. Zbiehame na rúbanisko a zdevastovaný les. Rakúska technika si tu na seba zarába. Doma by to nerobili a svoje si strážia a tak im ostávajú susediace štáty. Divme sa svetu prečo práve Rakušáci majú také pekné hory, ale majú to vymyslené moc dobre. Opäť zvážnica a tá nás  dovedie na nasledujúcu stanicu. Dačo tu aj pobehneme a tešíme sa na polievku, ktorá by tam mala byť.

Nádherné výhľady pri svitaní (foto Rasťo Cabala)

Majco Priadka na Smrekovci pred svitaním a na prvom mieste (foto Tomo Jeseničnik)

Koča na Grohatu - Bela Peč 54. km

Na stanici zisťujeme, že Rasťo si nechal poslať do drop bagu tenisky, ktoré nie sú jeho, ale Rada Haracha. On štartuje o siedmej ráno na 50ke, spolu s dvoma Petrami a Pájom. Vymysleli sme teda taktiku, že tie tenisky ponesie Rasťo na kontrolu, na 66. kilometri a tam si ich "čendžnú". Rado bude musieť bežať 16 kilometrov s menšími teniskami. Taký bol plán. Rado bol rozhodne pekne nasraný a my sme sa vystavili trochu neprajnému tlaku, lebo dobehnúť tam, aby sme sa stretli, by sme potrebovali viac než len občas pobehnúť, ale nič nebolo stratené. Na stanici bola zeleninová polievka s chlebom a smradľavý záchranársky pes. Nie je nad to, najprv pohladkať psa a potom sa s tými rukami najesť. Zrobíme nejaké fotky, posedíme a vypočujeme si od brata Čecha, že čo sa tam zajebávame, keď nám to tak parádne ide do kopca. Nie je nad pochvalu... Máme čas a natrénované máme tiež len "akurát"... Nie je sa kde ponáhľať, odpovedám. Zisťujem od organizátora, či bola teda na Olševe kontrola a odpoveď nás potešila. Nebola. Posilnení si to teda valíme na vrch Raduha. Druhý najvyšší vrchol na trati s 2062 metrami. Hneď od začiatku to išlo do stúpania. Raduha nám zamiešala karty s najnechutnejšími kopcami. Každý si ju zaradil medzi prvé priečky a to sme ešte neboli ani na kóte. Obrovský vápencový masív s prudkým stúpaním a s provizórnymi schodmi, ktoré boli aj na moje nohy vcelku vysoké. Prechádzame popri chate so záchranármi a usudzujeme, že táto lokalita bude asi návštevnosťou bohatšia. Do kopca obehneme chalaniska s B7 tričkom, čo nám hovoril, aby sme sa nezajebávali a tetulu Nemku. Nemka nám to ku kóte ešte nasolí a už ju nikdy neuvidíme. Slnko sa pomaly prevaľuje do údolia a začína byť teplejšie. My pokračujeme v tieni a krok po kroku sa blížime na hrebeň. Hore na rázcestníku stojí, že vrchol Raduhy je 50 minút. Slnko pečie a to je len 8 hodín ráno. Po asi 300 metroch je ďalší rázcestník a opäť 50 minút na ňom. Zaujímavé? Trošičku. Tlačíme sa teda hore a zbiehajúci bežec nám oznamuje, že ešte 50 minút. Znova? Nech sa človek nachádza na Raduhe kdekoľvek, na kótu je to vždy 50 minút. Treba sa pripraviť. Terén je kamenistý, slnko práska dobsony, Rasťo ide do kosodreviny a ja som bez energie. Gelujem a prestávka mi prišla vhod. Na vrchole je kontrola, kde chlapík ukrajuje z nejakej ich domácej mäsovej špeciality. Znechutenú náladu nám hneď napravia výhľady z Raduhy. Sú nádherné. Vidieť snáď polku Slovinska z nej. Ťažký kopec, ale stál za to. Púšťame sa opatrne do zbehu. Terén je šmykľavý. Deň pred tým pršalo. Nejak sme nepochopili, ako to eliťáci dokážu bežať. Toto nám išlo ináč stále v hlave a pýtali sme sa, ako asi tadeto bežal Majco... Niekedy to bolo o držku. Po nekonečnom klesaní, prichádzame na horskú chatu. Myslíme si, že je to občerstvovačka a tak si dávame pivo a dopĺňame vodu. Hundreme na to, že tu nie je nič k jedeniu. Nejak nám to nesedí. Valíme preč. Opäť obiehame žltý dres B7. Týpek si znova neodpustí, že kde sa to zas zajebávame... Terén je tu vcelku behatelný a konečne prišli na radu aj lesy a tieň. Prichádzame na správnu stanicu, kde to vyzerá ďaleko lepšie s občerstvením. Džgáme melón, pomaranče, kolu a dopĺňame, čo sa minulo.

Pohľad na slečnu Raduhu  (foto Rasťo Cabala)

Tlačíme to hore na Raduhu  (foto Miran Žlebnik)

Užívame si výhľady z Raduhy (foto Rasťo Cabala)

Slovinsko na dlani   (foto Rasťo Cabala)

Bela Peč - Dom na Smrekovcu 66. km

Na stanici sme krátko. Ponáhľame za Radom. Oni už dávno vyštartovali a nech prepočítavame, ako chceme, tak nám to nevychádza. Nestihneme skresať jeho náskok, ale ešte to nevzdávame. Volá sa Radovi a je ešte nasranejší. Ojoj, kopeme do vrtule a modlíme sa za lepší terén než na Raduhe. Za stanicou hneď do kopca. Obiehame sa tu s jedným chalaniskom. S ním to takto pôjde až do cieľa. Terén príjemný, popod smreky si to pomaličky šinieme dopredu. Začína sa na nás prejavovať únava. Už to nejde zďaleka dobre, no stále postupujeme. To bude naše heslo na následujúcich 40 kilometrov. V diaľke je vidieť vrch a som presvedčený, že je to Smrekovec, no v skutočnosti je to Veliki Travnik. Už to moc nemyslelo a človek sa uspokojí s bars čím... Šlapák na vrchol riadny a nekonečný. Občas ťahám ja, občas Rasťo alebo Kubo. Pukajúce mravce pod topánkou sú na psychinu. Vážne sa to nedalo ináč. Boli ich tam miliardy a pokiaľ niekde ich je najviac, tak jednoznačne v Kamnických Alpách. Nedá sa nikde ani sadnúť, všade sú tu tie potvory a veľké mraveniská. Na Travniku nám začína hrebeňovka, ktorá je vcelku príjemná. Podklad dobrý a behavý. Trochu sa to tu podobá na našu Malú Fatru. Po ľavej strane sa nám ukazuje predposledný vrchol trate, Uršlja gora s jej vysielačom na vrchu. Statný kopec veru a nešetríme "chválou". Konečne sa dostávame na kótu Smrekovca. Je tu len kontrola a občerstvovačka je pod kopcom. Ach jaj! Tak šup ho dolu na chatu. Sme na sračky a krízujeme. Hádžem svojím telom o zem a na telefóne čítam od Ďura Macáka, že ideme fajn a či si to užívame. Mal som chuť prasknúť ten telefón o zem, ale rozdýchavam to. Kubo donesie pivo, dávam si tu druhé a zároveň posledné hutné jedlo na trati, cestoviny so zeleninou. Veľmi dobre to padne. Odpočívame a hodnotíme situáciu. Rada nikdy nechytíme a asi budeme radi, keď sa do cieľa dopravíme sami. Na mobile zisťujem, že Majo už je dávno v cieli a ešte k tomu aj na prvej priečke. Je to proste makač!

Východ slnka na Smrekovci (foto Tomo Jeseničnik)

 

Cesta na Veliki Travnik (foto Rasťo Cabala)

Dom na Smrekovcu - Križan 81. km 
S dobre navazelínovaným rozkrokom sa ide vždy lepšie. Kto maže, ten jede! Znelo v reklame a veru je to tak!
Z chaty sa ide dlho po ceste dolu. Príjemné klesanie a žalúdok trochu plný. Nechce sa nám bežať. Občas niečo vykúzlime, ale je to skôr aby sa nepovedalo. Sme cez 15 hodín v režime a vymýšľame teda rôzne spestrenia, ako pobehnúť tam ku tomu stromu, alebo sa opúšťame, že končíme s ultra a tak. Tie klasické žvásty. Fakticky nič nebežíme už. Nie že by sme nemohli, ale ozaj sa nám nechce. Prichádza na nás spánková kríza. Spíme za pochodu a čakám kedy niekto do niečoho napikujem. Rozhodnem sa teda chalanom ukázať moje eso v rukáve. Tempo 3:30/10 metrov. Trochu sa po chabom pokuse preberám a chalanov aspoň trochu rozptýlim. Obieha nás tu zopár jedincov i párov. Nechávame to tak. Cesta vedie po malom hrebeni, kde sú neskutočne veliké buky a duby. Raj stromvládcov. Uršulja gora sa stále približuje a je ozaj majestátna. Opäť si tu cestu krátime mini šprintami a chabými pokusmi demoralizovať bežcov za nami. Po ceste stretávame ženskú, ktorá nás naviguje mimo cestu. Zisťujeme, že je tam nenahlásená občerstvovačka. Na chate kupujeme pivo, zapíjame kofeínové tabletky, ktoré zaberú na prázdny žalúdok prekvapivo rýchlo. Začíname teda loviť, kým sa kofeín nepodeje. Po štrkovej spevnenej ceste si to šinieme dopredu. Pokiaľ niekoho vidíme, tak behom obiehame na morál a za zátačkou zas kráčame. No, veru biedna taktika, ale na viac sme nemali a aspoň bola sranda. Prichádzame na stanicu. Chalanisko hrá na harmonike a ja sa tlačím melónom, čo to ide. Čaká nás veľmi náročný výstup na vrch Uršulju goru.

Zrada na záver. Stúpanie cez rozpálenú lúku (foto Rasťo Cabala)

Na každom kopci chata a pivo (foto Rasťo Cabala)

Križan - Mrdavs 91. km
Ako to už na ultra býva, tak na konci každej trate sa nájde špinavý kopec, ktorý sa vás bude snažiť zničiť, zneuctiť, znechutiť alebo len tam proste bude a vy ho musíte prejsť. Taká je presne Uršulja gora. Na dvoch kilometroch vám nadelí 750 výškových metrov. K tomu musíte prejsť cez rozpálenú lúku, kde to stúpanie bude to najmenej, čo vás trápi. Po lúke následuje už len 3/4 hodinové stúpanie, kde krok za krokom zdolávate túto príšeru. Poznáte Žibricu na Ponitrianskej stovke? Tak toto je podobná situácia. Obiehame postarších bežcov, ktorý nás obehli pri spánkovej kríze. Teraz sme na kofeíne doslova nesmrteľní. Akurát s obmedzeným časovým dojazdom. Pod hodinu sme hore. Ja navštevujem chatu a chalani zatiaľ odpočívajú. Výhľad opäť neskutočný. Všetky vrchy, ktoré sme prešli, sme mali zrazu pekne na dlani. Rado už je najskôr v cieli a jeho tenisky si pána nenašli. Čaká nás dlhý padák dolu, ale pred tým si Rasťo musí vybehnúť ešte 8 výškových metrov, aby bol ozaj na kóte. Cesta ide totiž popod kótu. My by sme to nikomu nepovedali, ale tak keď ho to baví.  Stále počúvam slovo mrdavs a reku, že to je nejaká nadávka, čo chalani niekde pochytili  a ono to je názov dediny. Necelých tisíc výškových metrov k Mrdavsu. Naháňame sa s chalanmi, ale nám zbehy ku podivu idú veľmi dobre a celý kopec zbehneme v peknom čase. Beží sa nám pomerne fajn. Nič nás vážneho nebolí, okrem svalov samozrejme, tie už bolia, ale žiadne zranenia alebo otlaky. Predbehneme tu asi zo 6 bežcov. Ku stanici vedie spevnená štrková cesta. Chalani dostávajú do daru plechovkové pivo. Opäť melóny, čo to dá a nezdržujeme sa dlho. Bola by škoda znova stratiť vydobyté pozície. Čaká nás posledných 9 kilometrov do cieľa. V ceste nám stojí už len posledný kopec Olm a prej je to pěkná mrdka. Za zmienku stojí, že mesto Mrdavs, bolo kedysi úplne zdevastované vďaka ťažbe olova. Vraj domáci ľudia majú stále v krvi olovo. Nerástlo tam nič zelené. Vláda potom urobila nejaké nápravy, aby túto malú katastrofu dali do poriadku. Zakryli pôdu novou, nekontaminovanou a dnes to tam aj vcelku vyzerá pekne. Človek by to nepovedal, že to bolo úplne mŕtve údolie.


Mrdavs - Črna na Koroškem 100. km
Z Mrdavsu za behu, cez Žeriav za chodu. Za Žeriavom ďalšia občerstvovacia stanica, ale ľudom na stanici rovno ukazujeme, že valíme ďalej. Domáci teda ani nič nechystá. Chalani to už chcú mať z krku a ja tiež. Prichádza stúpanie na "pěknou mrdku". Najprv cez štrkovňu, kde sa snažíme cez stenu štrku dostať hore. Nechutný terén. Cik-cak hore, ale už to ide ťažko. Dlhé stúpanie berie posledné sily. Gelujem, ale ani neviem, že som si niečo dal. Slnko ešte pečie a berie zbytky síl. Kubo nám uchádza a z hory je len počuť kliatie. Nervy tečú potokom. 400 metrov prevýšenia, ale nie a nie konca. Olm dáva ranu z milosti. Našťastie nejdeme až na kótu, ale po vrstevnici do zbehu. Rasťo už nemá od VŠZP v zásobe nové meniskusy a tak to musí nejak docválať. Chodníčky sú tu nebezpečné. Stačí zlý krok a nikto o vás nepočul a ani počuť nebude. Svahy sú tu strmé. Prichádzame do zbehu. Kvadricepsy držia z posledného. V kopci stretávame Petru s Pájom. Petra melie skoro naprázdno. Je mi jej trochu ľúto, ale do cieľa je to kilometer. Zvládne to. Chalani drapkajú, že je šanca to dať pod 22 hodín, keď si trochu švihneme. Pokiaľ dačo milujem, tak je to temparina na 99 kilometri. Nedá sa nič lepšie vymyslieť! Tak poďme na to teda. Rozbiehame to na päťkové tempo a neskôr aj pod. Chceme to stlačiť a tak valíme, čo nohy dajú. Ľudia v celom meste povzbudzujú. Do finišu pribiehame ruka v ruke s časom tesne pod 22 hodín. Presne 21:59:57. Malé dievčence rozdávajú medajle, tak ešte úklon a koniec všetkému. Objímačka s parťákmi a gratulácie.
Jak telo vie, že je koniec, tak ten pud prežívania úplne vypne a zrazu všetko neskutočne bolí a človek je jak suchá špongia, ktorá len nasáva informácie, pulzujúcu bolesť tela, dianie okolo seba, pozoruje, nesúdi. Len tak prežíva a cíti. Cíti seba, radosť, lásku k svojmu telu, lásku k Bohu, že mu doprial cieľ v zdraví...

V štrkovni. Nechutný terén.  (foto Rasťo Cabala)

Nekonečná cesta na "pěknou mrdku" Olm (foto Rasťo Cabala)

Možno sme si priali lepší čas, ale trať nám ukázala, aký čas bude treba. Neprišli žiadne vážne krízy a tomu zodpovedá aj výsledok. Celkovo sme skončili na 123, 124 a 125. mieste z 241 bežcov. Na trati bolo 43 DNF. Náročnosť si vyžiadala svoje obete. Občas to bolo moc náročné, to hej.
Beh v trojici je vždy náročnejší v istých veciach. Zas niektoré veci sú v skupine lepšie a jednoduchšie. Oproti minuloročnej Vipave, bola K24 terénom určite prívetivejšia. Teplo bolo znesiteľné. Značenie luxusné. Občerstvenie na staniciach dostačujúce. Hory sú tu nádherné a už len kvôli tomu by mal človek skúsiť tento pretek. Je to pomerne blízko, 4,5 hodiny z Bratislavy autom. 
Slovinsko si človek veľmi rýchlo zamiluje. Nie nadarmo sa hovorí Slovinsku, balkánske Švajčiarsko.

Celkovo Slovenská výprava bola úspešná. Všetci trinásti stovkári došli do cieľa. Majco na prvom mieste, Pavol Porubčan šiesty a Vendo Bugáň na krásnom deviatom mieste. Zo žien sa darilo Radke Paulinyovej, ktorá to docválala na 12. mieste. K24 uzatvárala Katka Janurová s časom 31:36.
Na 50ke sa darilo Silvií Petrjánošovej, ktorá dobehla do cieľa na prvom mieste a Petre Cabalovej, ktorá skončila vo svojej kategórií na treťom mieste. Tak isto všetci naši na 50 kilometrovej trase došli úspešne do cieľa a bojovali až do samého konca. Niektorí v menších teniskách, než by si priali :)

Fotku sem dávam na nátlak Peti Cabalovej. S autorom blogu nemá nič spoločné :)