Štefánik trail 144km / 5330m DNF
“Nie sú žiadne tajomstvá úspechu. Je to výsledok prípravy, tvrdej práce a učenia sa z neúspechu.” – Colin Powell
Dva týždne po závode a mne sa občas v hlave mihne myšlienka, či rozhodnutie ukončiť pretek na 80. kilometri bolo správne. Tá malá zdravá pochybnosť tam stále niekde je a stále narieka, že prečo vlastne. Rád hovorím, že beh by mal človeka napĺňať šťastím a baviť. Pokiaľ tam tieto dva aspekty chýbajú, tak je potreba situáciu prehodnotiť, či vôbec stojí za to sa trápiť ďalej. Práve táto tenká hranica občas, jak nie pravidelne určuje obzvlášť v ultra tých, ktorí pretek dokončia a ktorý odstúpia. Hranice, kde už človek balancuje na konci svojich síl, ale vie, že ešte tam niekde ostáva nádej a presvedčenie, že to dokáže potiahnuť ďalej. Táto hranica sa určuje skúsenosťami, ktoré človek zbiera práve v teréne. Žiadny magazín ani blog ba dokonca ani samotný pretekár vám tieto skúsenosti nedokáže podať tak aby boli zapísané na tejto hranici. Všetko si to treba odžiť na trati a na vlastnej koži a skúsenosti skúsiť zužitkovať. Neskúsení jedinci občas potom končia skôr než pretek začne ísť ozaj do tuhého.
Odhadnúť ten správny moment či to ešte stojí za tú bolesť tela, otlaky, mikrospánky, halucinácie, celkovú únavu a tie všetky veľmi "príjemné" veci v ultra. Práve to je jeden z pilierov na pretekoch, vedieť kedy si povedať " a dosť bolo"... Nikto sa nechce ľahko vzdať a priznať si otvorene, že som pre to urobil ozaj všetko. Urobil som pre to ozaj, ale ozaj všetko čo bolo v mojích silách? Veď sa hovorí, že keď už človek nevládze tak ešte vládze 2x toľko. A je to pravda? Nie je to len blud egoistického človeka, ktorý nastavil latku len podľa seba, ako keby sme boli všetci fyzicky a psychicky rovnakí? Možno hej a možno nie. Pravda býva zväčša niekde v strede.
Keď si človek odpovie kladne na otázku či dal do toho ozaj všetko a svojej odpovedi verí, tak nemá čoho ľutovať. Horšie by to asi bolo v negatívnej odpovedi, ale nemyslím si, že by vlastná myseľ išla sama proti sebe. Osobne som si na 80. kilometri položil túto otázku niekoľkokrát a odstúpenie bolo pre mňa vykúpením. Zo závodu nemám zlý pocit, ale ani dobrý. Som len skúsenejší a viem o niečo lepšie, kde a ako je nastavená tá spomínaná "hranica".
Po nevydarenej Leteckej 100ke som dostal ponuku si ako satisfakciu zabehnúť práve Štefánika. 144km je už riadna porcia kilometrov a aj veľká výzva. Samozrejme som túto satisfakciu chytil za pačesy a bol som ochotný sa s ňou popasovať. Prípravu som písal pravidelne na blogu a tak nemá cenu rozpisovať či som bol alebo nebol dostatočne pripravený. Dnes viem, že nie vždy je to len o nabehaných kilometroch. Veril som, že trať dokážem prebehnúť a verili mi aj ľudia v mojom okolí. Teda možno nie všetci verili, ale snažili sa ma aspoň ukľudniť, za čo im ďakujem.
Týždeň pred pretekom som už nenabehal ani meter. Nakoniec to asi nebol dobrý nápad, ale ozaj sa mi nechcelo behať. Z Hrbu, ktorý som nedávno bežal som stále nebol úplne fit a celkovo som bol viac unavený než bežne. Naplánovať si takto hlavné preteky s krátkym odstupom nebol tak isto dobrý nápad.
Celý týždeň som mal poobednú a tak som si na piatok zobral dovolenku kvôli cestovaniu a baleniu. Štart ST140 mal byť o 19:00. Skoré ranné vstávanie pred šiestou nebol tak isto dobrý nápad, ale však už bolo aj horšie. Bolo a malo byť... S Jakubom a Petrom sme boli dohodnutí stretnúť sa na stanici poobede. Vlakom sme prišli do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ busom do Vrbového a odtiaľ ďalším busom do Brezovej pod Bradlom. Premýšľame či si máme zobrať hore na mohylu taxík a tak voláme na telefónne číslo. Zisťujeme, že keby prišiel tak si bude účtovať 15€. Zhodujeme sa teda na tom, že bude lepšie si to na mohylu pekne vyšliapať po svojich s batohmi na chrbte. Obdivujem Brezovú a pomaličky sa už škriabeme do grmbála, ktorý za chvíľu pôjdeme z opačnej strany dole. Teplo si pomaličky berie z tela tekutiny a po ceste dopĺňam čerstvou šťavou z cvikle a jablka. Kecáme s chalanmi cestou hore o trati a úskaliach, ktoré nás tam asi budú čakať.
 |
| Profil trate |
Po asi hodine cesty konečne prichádzame na štart Štefánika. Nevidím tam žiadne známe tváre a tak sa ideme rovno odprezentovať. Odovzdávam svoje lekárske potvrdenie, ktoré vraj tvrdí, že som spôsobilý. No moja doktorka nakoniec ani nevie čo je ultramaratón a aké nároky sú kladené na človeka a tak papier stráca trochu na význame, ale budiž. Skladáme sa na čerstvo pokosenej lúke, popíjame kafíčko, ktoré Kubec vybojoval a prezliekame sa do bežeckého. Stretávam tu svojho bývalého šéfa, ktorý ma z bývalej práce vyhodil a tak sa s ním púšťam do debaty. Stretávame sa občas na pretekoch a doteraz neviem, či vie o koho sa jedná. Ja to viem moc dobre... S Kubom si ideme spraviť štartovné foto za 10€, ktoré je venované hospicu Plamienok i keď je to dosť, tak je to na dobrú vec. Pán Knížat si necháva otejpovať kolená a s jeho Inov8 vestou a paličkami vyzerá ako pravý ninja :) Tak isto som zistil po preteku, že papier od doktorky som mal odovzdať kópiu a nie originál... Stretávam tu Jitku, s ktorou prehodím pár viet, spravíme si fotečku a hneď na to stretávam aj Lukáša, s ktorým sa pravidelne stretávam na tohto ročných akciach. V diaľke vidím Riša Zvolánka a tak si idem potriasť s jeho rukou a popriať mu veľa síl.
 |
| Ja, Jituš a Luki |
Hádžem si jeden drop bag na Pezinskú Babu a svoj ruksak do dodávky, ktorá nám veci prevezie do školy, blízko cieľa. S Kubkom sa staviame na štart a čakáme na výstrel. Cítim, že ruksak mám opäť plný a ťažký. Zas som sa elegantne zbalil a v ruksaku mám jedla na mesiac. Jak keby po ceste nemali byť občerstvovacie stanice. Štart ešte ani nezaznel a ja už som 13 hodín od rána na nohách. Bude to isto boj s únavou, preberám si to v hlave. Štartovacie pole sa plní a zrazu počujem odpočítavanie a výstrel.
 |
| Ja a Kubec na štarte |
Hneď za štartom nás čaká prvý kopček ku mohyle. Na vrchu zjazdovky stoja ľudia a fotia čo ich mašiny stíhajú. Ľudia povzbudzujú a bežci plní síl ešte kropia jednu funny story za druhou. Bodaj by to tak bolo po celú cestu. Cesta vedie miernym kopčekom ku mohyle M.R. Štefánika, kde sa otáčame a mierime dolu kopcom po tej iste ceste, ktorú som absolvoval pár hodín pred tým hore.
 |
| Beh ku mohyle |
Samozrejme lesná cestička nestíha odvádzať toľko bežcov a kolóna sa hýbe len pomaličky, inokedy vôbec. Keď už sa to trochu roztrhá, tak si dávam svoje tempíčko a vybiehame na asfaltovú cestu pred Brezovou. Bývalý šéf si robí srandičky z domorodcov či táto cesta vedie do Bratislavy. Prebiehame mestom za občasného potlesku prítomných stojacich, ale je počuť aj fandenie domácich. Majú z toho evidentne radosť a sú radi, že ich mesto sa takto zviditeľňuje.
Kostolík v Brezovej
Za mestom schádzame okolo fandiacej štafety doprava po štrkovej ceste, kde stretám Lukáša a držím sa jeho a ešte jedného pána. Kecáme a tak trochu ma strašia s tým, čo ma čaká. Moje nohy nikdy nedupali hlinu v Malých Karpatoch a ja som vôbec nevedel čo ma čaká a neminie. Prvý úsek z Brezovej do Dobrej Vody vyzeral podľa itineráru ako veľmi behateľný. 15 kilometrov a 330 výškových na začiatok veľmi fajn. Kecáme s Lukášom o jeho taktike a tak mi cesta ubieha veľmi rýchlo. Lesné vlnité cestičky strieda občas asfaltová zvážnica. Poradie sa mieša neustále a ja si doprajem prvú dávku datlí od firmy Bionebio - Deglet Nour. So sebou som mal ešte jeden balík datlí a jeden balík sušených marhúľ, pre istotu, že by mi datle prestali chutnať. Suchá štrková cesta popod zakrpatené borovice mi pripomína okolie Čachtického hradu. Prichádza dlhý zbeh a zrazu sa ocitám na cintoríne. Jak zaujímavý je fakt, že jeden z pretekov vedie priamo cez cintorín. Nedokázal som pochopiť, či na to treba nejaké špeci povolenie od Charóna alebo sa to proste nerieši. Ľudia si tu robia selfíčka a mne sa vynára krásny mesiac.
Beh cez cintorín
Dnes má byť spln a najkratšia noc, čo by mi mohlo trochu vyhovovať. Lukáš mi trochu odbehol kým som fotil a na občerstvovačku prichádzam sám. Čipujem sa, hádžem do seba melón a pomaranče. Dopĺňam si fľaše iontom a čistou vodou a hľadám Lukáša v dave, ale jeho nikde. Po ceste mi vravel aby som na občerstvovačkách trávil minimum času a tak som uznal, že asi to zobral ozaj zhurta a zo stanice valil čo najrýchlejšie. Beriem palice a rozbieham sa teda v presvedčení, že je predo mnou a tak aby som ho dohnal.
Z Dobrej Vody nabiehame opäť na červenú a valím si to do mierneho stúpania. Fotím mesiac, ktorý je ozaj nádherný. Následuje cesta do Bukovej a mňa by mali čakať miliónkrát spomínané Záruby.
Jeho krása nie je moc vidieť, ale bol ozaj krásny.
Táto časť od Dobrej Vody po Bukovú má mať 23 kilákov a 974 výškových. Jakmile sa preklenieme cez sedlo Mihalinová, tak na radu prichádza mne moc príjemný asfalt a úseky pre tempárov. Občas síce asfalt vystrieda spevnená cesta, ale moje nohy v tom rozdiel moc necítia. Našiel som si skupinku bežcov, ktorí majú sympatické tempo a tak sa ich držím. Čelovky nám už prisvecujú popod nohy a reflexné značenie nám pekne ukazuje smer behu. Popravde, za takéto reflexné značenie by sa nemuseli hanbiť ani na diaľnici :) Všetko krásne vyzdobené reflexkami, dokonca aj steblo trávy má svoju vlastnú reflexku. Za tých 5 ročníkov, ktoré tadiaľto viedli a vždy pred pretekom trať fáborkovali a reflexkovali, vzniklo ozaj súvislé reflexné značenie. Dokonca aj na konári, na ktorý si treba dať pozor a zohnúť sa, sú pekne nastrelené 3-4 reflexky. Nechcem aby noc skončila lebo toto sa mi na nej ozaj páčilo. Snažím sa zjesť každú pol hodinu pár datlí a dostatočne piť, ale voda do mňa jaksi nejde. Asfalt ponúka rýchlu pasáž len s miernym stúpaním a ja sa nechávam strhnúť závodom a pridávam na tempe. Možno trochu zbytočne skoro, ale moje nohy boli stále jaksi ťažké a ja som dúfal, že ich tým trochu rozbehám. Vedel som, že nohy to chvíľu zvládnu a veril som si, že mám dačo predsa len nabehané. Prebiehame okolo kameňolomu a následne po asfalte do kopca. Z chaty na mňa kričí nejaký rusák, niečo v jeho rodnom jazyku a fandenie to rozhodne nebolo. Skôr si myslím, že mu vadili naše svetlá na hlavách a strácal možnosť sa sústrediť na nočné, ničím nerušené pitie vodky lebo podľa hlasu by som tipoval, že liter už na rozjazd mal a to bola noc mladá. Stretávam ďalšieho bežca a ostávam chvíľu s ním. Prehodíme nejaké to slovo a obchádzame záhradkársku osadu, kde niekto hrá na gitare a vôňa grilu mi rozplače žalúdok. Vynárajú sa mi vlastné spomienky na grilovačky v sprievode gitarky a hektolitre chlastu, ktoré už sú len dávnou spomienkou. Dnes by som si to s nimi možno aj vymenil, ale opicu by som im kľudne nechal. Driapeme sa pomaličky na vrch Záruby. Toľko preklínaný kopec sa mi koniec koncov veľmi zapáčil. Ozaj náročné stúpanie uberalo na silách v nohách, ale vetrík, ktorý pofukoval od chrbáta, vháňal zas trošku pozitívnej nálady do mysle. S čelovkou toho moc človek neuvidí, čo sa týka krás okolia. Až skoro pri vrchole sa nám odokryli ozaj nádherné výhľady na nočnú Trnavu a okolie. Nočné mestá a priľahlé dedinky krásne svietili a bežci si na skalách na Havranici chvíľu odpočinuli a pri krásnych scenériach naberali energiu. Na mňa pomaličky prichádzala prvá kríza a to som bol na 35. kilometri. Myseľ začala zvádzať boj a chcela to zalomiť na chvíľu niekde popod strom. Na pauzu a hlavne na krízu mi to prišlo jaksi moc skoro. To nebolo moc dobré znamenie, že sa únava ozýva tak skoro. Keď už som si konečne myslel, že už som na najvyššom mieste, tak prišlo opäť mierne klesanie. Vedel som, že na Zárubách má byť aj Ďuro Macák a na známu tvár som sa veru tešil. V ultra mi to príde niekedy, že ľudia to berú buď moc vážne a nerozprávajú alebo sú to proste väčšinou len samotári a šetria slovami. Ja by som prekecal asi popravde celú cestu, ale nikde nikto taký nebol po ruke. Konečne prichádzam ku Zárubám a terén sa drasticky mení. Z pekných single trackov je skalnatý podklad, ktorý mi príde hodne nebezpečný. Začína tu zástup zdravoťákov v reflexných bundách, dobrovoľných záchranárov, fotografov a samozrejme na konci aj Ďuro s kolegyňou. Sedia na skale a zapisujú čísla bežcov. Pristavujem sa a chcem si pokecať, ale bežcov zrovna vtedy ide okolo mnoho a Ďuro nemá moc času. Popraje mi veľa síl a ja si to opatrno šiniem dole zo Zárub cez Ostrý kameň dole pri vodnú nádrž Buková, kde bude kontrola a teplý zeleninový vývar, na ktorý sa teším. Pri zbehu dole dostávam pálenie záhy, ktorá plánuje byť mojou najlepšou kámoškou následujúce hodiny. Snažím sa to zapiť vodou a dúfam, že pálenie povolí. Zbeh z Ostrého kameňa je teda riadne náročný. 230 metrový padáčik na 1,5 kilometra preverí silu quadricepsov v akej sú forme. Križujem asfaltovú cestu a po poľnej cestičke bežím ku priehrade. Míňam oproti bežiacich bežcov a hľadám Lukáša, ale svetlo čeloviek mi nedovolí vidieť tváre. Prichádzam ku veľkému stanu, čipujem sa a mňa sa chytá hneď dobrovoľník, ktorý ma odstrojuje a dopĺňa mi fľaše a pýta sa ma, čo by som si rád dal k jedlu. Vývar s chlebom bude fajn a sadám si na lavicu. Rád by som sa niekde natiahol, ale nepríde mi to ako vhodné miesto na podriemanie. Polievku zajem hrsťou arašídov, mením baterky do čelovky, beriem palice a pomaličky si to šiniem ďalej. Hneď pred stanom stretám Petra Knížata a vyzerá riadne rozbito. Nepočítal som s tým, že bude hneď za mnou a tak ho chválim ako mu to super ide. Medzi rečou hovorí, že končí kvôli kolenám. Viem, že prehovárať ho nemá zmysel. Na stanici v Bukovej skončilo veľa bežcov. Viem, že jeden chalanisko tam skončil kvôli boľavému členku, ktorý si týždeň pred Štefánikom vytkol. Nerozumiem prečo ľudia podstupujú také riziko a na takto náročný pretek nastupuje už zranený. Nie každý je Scott Jurek a môže bežať so zlomeným palcom desiatky kilometrov. Osobne by som to nikdy nepodstúpil, ale je to slobodná voľba každého, no príde mi to nefér aj voči organizátorom, kvôli robote naviac s odvozom a vecami s tým spojenými a hlavne je to nezodpovedné voči svojmu vlastnému zdraviu sa takto ničiť. Nerobí to dobré meno ani tomu športu a ani tomu samotnému preteku. V zápätí stretávam aj Lukáša a zdravíme sa a ostávam zarazený, že vlastne som naháňal ducha celý čas a on bol pritom za mnou.
 |
| Zbeh na Zárubách ešte v dobrej nálade a kondícií (foto Peter Verček) |
V nohách mám 39 kilometrov, ale okrem psychickej únavy to je zatiaľ v pohode. Následuje mierne stúpanie po spevnenej ceste. Mal by som sa vydriapať na vrch Vápenná (752m.n.m.), ktorý je tiež jeden z pár náročnejších miest na trati. Jeden by nepovedal, že v Malých Karpatoch sú také veliké a výživné kopce. Svetlo čelovky mi začína liezť na mozog a začína u mňa tunelové videnie so zvukovými halucináciami. Stále sa otáčam a myslím si, že ma niekto dobieha, ale nikto tam nie je. Vidím len v diaľke, pár svetielok. Tieto stavy sa budú opakovať častejšie a tak som si časom aj na ne zvykol a neregistroval ich. Cestou na Vápennú moja myseľ začne skúšať starý známy ťah ohľadne spánku. Hlasne do mňa hučí aby som sa na chvíľu posadil tu na ten peň a inokedy aby som si na chvíľku zdriemol toť pod kríčkami. Vedel som, že keby som zastavil tak tam spím do konca preteku, ale jak tie hlasy chodili, tak aj odchádzali a tiež som ich potom bral ako niečo, čo k behu a únave patrí. Myseľ na to ako vymýšľala, bola veľmi jasná a dalo sa ju krásne čítať. Jak keby ste sa bavili s niekym druhým a videli mu pri tom do karát. Dalo sa s ňou pracovať. Teda aspoň zatiaľ. Kúsok pred vrcholom Vápennej ma obieha prvý účastník štafiet a jeho tempo mi príde neuveriteľné. Začína to ožívať a doháňa ma aj pár ďalších bežcov no nie zo štafiet, ale začínam mať toho dosť a tak ich kľudne púšťam dopredu. Žalúdok stále nespolupracuje a povedal by som, že po vývare to bolo ešte malinko horšie. Asi ani tie oriešky tomu nepomohli. Z ionťáku je mi ťažko a tak mi ostáva len čistá voda. Datle som vymenil za sušené marhule, ale ani tie môj problém s pálením záhy nevyriešili. V Sološnici ma malo čakať rizoto a pevne som dúfal, že aj nealko pivo ktoré by mi mohlo pomôcť. 3 hodiny ráno a ja vybieham za doprovodu optických halucinácií, že sa všade naokolo blíska, konečne na Vápennú. Cesta medzi kameňmi je stvorená na otvorenú zlomeninu pri troche nepozornosti. Na vrchole je osvetlená výhladňa a pár bežcov si tam dáva zaslúžený oddych. Ďalšia z krásnych panorám. Na chvíľu sa zastavujem a nasávam krásu výhľadu. Čaká ma zbeh do Sološnice (56. km) a podľa itinerára to bude niečo obdobné ako zo Zárub. Čiže pekný padáčik. Stehná už zažili lepšie časy a tak si to ozaj pomaličky a opatrno cupkám dole. Pred dedinou vychádzame na lúku a začína svitať. Noc mám úspešne za sebou a pocit blížiaceho rána mi dodáva trochu optimizmu. Prichádzam na stanovisko do Sološnice a čipujem sa. Stretávam tu Jitku ktorá bežká so svojou štafetou, objímame sa, chviľku kecáme, Kuba, ktorý váha či to potiahnuť ďalej a chalanov z Novej Dubnice, ktorí bežia štafetu. Dávam do seba pol litra pivka a hneď si nechávam dočapovať. Cítim ako mi padá dole kameň a trochu sa mi poľavuje. Výzva zjesť niečo tuhé a nakladám si cestoviny so zeleninou, olivami a dobre zalievam oliváčom. Chutia skvelo a tak si dávam duplu. Kecám s chalanmi a vo mne sa trochu škrie myšlienka to zabaliť kvôli žalúdku, ale fyzicky som nebol natoľko rozbitý aby som bol o tom úplne presvedčený. Dávam si pol hodinku na odpočinok a Kubo mi vraví aby som pokračoval. Jeho žalúdok tiež zradil. Dnes to je asi aj kvôli splnu náročnejšie na trávenie alebo čo, lebo môj bývalý šéf doslova sral kade chodil od začiatku preteku a Lukáš na tom bol presne tak isto...
Rozbieham teda svoje ubolené telivo a dúfam, že všetko jedlo mi tam posadalo ako malo. Vraciam sa kúsok späť po tej istej ceste a následne po asfaltke kráčam do mierneho stúpania. Čaká ma cesta zo Sološnice na Pezinskú Babu, čo je 23 kilometrov a 1395 výškových metrov. Slniečko už je skoro vonku a tak čelovku hádžem do ruksaku. Snažím sa rozbehnúť, ale kráčanie mi je jaksi príjemnejšie. Obieha ma pár bežcov rýchlym krokom a mne je záhadou ako dokážu vykúzliť také tempo s paličkami a len chôdzou. Skúšam sa ich držať, ale doháňam ich až v kopcoch. Začína prudké stúpanie do sedla Skalka a následne zbeh ku Taricovým skalám. Fučí a počasie sa začína kaziť. Pomaly kráčam za pomoci palíc do prudkého skalnatého kopca, kde na konci stúpania je fotografka. Prehadzujem s ňou pár slov, že či jej tu nie je zima. Vraj už je tu 3 hodiny a už to stihla vyjsť hore 4x aby sa zahriala. Dávam si narukávniky a fukerku kvôli vetru a už aj z únavy mi je predsa len chladnejšie. Záha sa zatiaľ neozvala a tak počítam, že už to bude dobré. Za Taricovými skalami nás čakalo ďalšie z trochu náročnejších stúpaní na horu Vysoká (754m.n.m.). Nohy už som mal rozbitučké a tak cesta do kopca bola riadnym trápením a to som si jaksi nedokázal predstaviť zbeh dole. Hore je kontrola a celkovo mi príde tento grúň ako riadna zrada na pretekára. Proste je tam len na to aby človeka demoralizoval a nasral. Aspoň mne to tak pripadalo. Prichádzam na kótu a čipujem sa. Ponúkajú tam víno, pivo, jedlo všeho druhu, no mňa oslovilo vegánske sushi a la Scott Jurek. Výhľad je tu nádherny a tak si sadám, že si trochu odpočiniem.
 |
| Kontrola na Vysokej. |
 |
| Občerstvenia na Vysokej bolo ozaj hojno. |
 |
| Výhľad z vysokej |
Podľa vetra a oblakov usudzujem, že sa ku nám ženie búrka a bude liať. Keď už vás pribíjajú na kríž so všetkými bolesťami tela, ktoré poznáte, psychicky sa cítite tak dobre ako keď sa s vami rozíde vaša dlhoročná priateľka, príde ešte búrka ako posledný klinec medzi oči aby ste nebanovali. Zhltnem pár koliesok sushi a pomaličky sa spúšťam opäť dole na červenú na Pánske Uhliská. Cestou dole stretám šéfka a za ním aj Lukáša, ktorý už len na pohľad nevyzeral dvakrát dobre. Hovorí mi o jeho tráviacich problémoch a že je na tom pobiednejšie. Sám vidím, že moje tempo sa začína rapídne spomalovať a bežci čo boli za mnou niekoľko minút, sú skoro pri mne. Tempo neriešim radšej a sústredím sa následujúci zbeh z Vysokej. Pripomína mi to beh človeka po mŕtvici. Kŕčovite dopadám nohami a moje stehná spievajú posledné verše pred totálnym odpálením. Na Pánske Uhliská prichádzam zošrotovaný a zmôžem sa akurát na chôdzu, pri ktorej si užívam mikrospánky a paličkami udržujem balans aby som to nenapikoval niekde do najbližšieho járku. Jedna z mnoha kríz, ktoré tu už boli, ale na tejto už bolo ozaj dačo pravdy. Bol som unavený a na nohách som už bol 24 hodín. Rozhodol som sa, že pokiaľ nepríde žiadne zlepšenie po Pezinskú Babu, tak to tam zabalím. Obieha ma šéfko a kopec ďalších bežcov zo štafiet. Záha zo sushi na seba nenechala dlho čakať a opäť úradovala. Tentokrát som sa rozhodol, že nebudem už jesť sušené ovocie a skúsim miesto toho kešu oriešky. Záha poľavuje, ale následne dostávam štikutku, ktorú nedokážem zastaviť. Normálne si ani nepamätám kedy naposledy som mal štikutku. Skúšam vodu, zastaviť dych, ale nič nepomáha. Dúfam, že o chvíľu táto malá nočná mora prestane. Pomaly sa driapem do ďalšieho kopca na Skalnatú, kde je tajná kontrola. Šéfuje tam tomu známy ultra bežec Ladislav Halasz s jeho psíkom a popri fotení, stíha aj čipovať. Počasie sa totálne zopsulo a miesto pekného slnečného dňa z rána, je tu hmlisto a poprchá.
Stúpanie na Skalnatú.
Popri cestičke vidím ležiaceho bežca, ktorý si to ustlal pod kríkom a dáva na neho pozor jeho kámoš. Únava je evidentne trendy a každý ju zvláda svojím spôsobom. Keby tam mal karimatku a spacák, ľahnem si tam za ním tiež :) Štikutku sa mi zrazu podarí potlačiť a tak skúšam do seba dostať trochu kešu orieškov. Hneď len čo som prehltol oriešky, štikutka bola späť a ešte silnejšia. Bránica ma rozbolela z neustáleho štikania a ja som bol rozhodnutý, že za pár minút to na Babe balím. V kopci ostávam stáť a zohnutý sa snažím pozbierať ku poslednému kilometru chôdze. Pribieha Lukáš a spolu sa nejak pomaličky poberáme na Babu. Kecáme a utrieďujeme si dôvody spoločného konca. Práve tam som si uvedomil svoju hranicu a z úprimného srdca som si prial aby som si ku Štefánikovi zachoval peknú spomienku a za rok, možno dva, skúsil zdolať trať opäť. Posledné klesanie pred Babou, niekto nás fotí a na stanovisku sa odčipujeme a oznamujeme koniec.
Pezínska Baba a pre mňa aj predčasný cieľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára