Súľovské Skaly 37km / 1850m

 

Rasťo podrž tu ten Budzogáň, kým nás Kubo odfotí

Klasická nedeľa o šniclách a šaláte... Pardón, chcel som napísať  o kopcoch a laktáte. S Rasťom sme sa v sobotu bavili, kde asi by sme to mohli ísť pobehať. Strážovské tu v okolí už má človek pochodené a tak, že by bolo fajn vypadnúť niekam trošičku ďalej. Slovo dalo slovo a išlo sa na Súľov aj s Kubecom z rodu Vranovie.

Budík ráno 4:00 a človeku sa až zdvíha tlak, keď musí vstávať v deň voľna, ako v bežný pracovný deň. Ráno sa samozrejme chystám a nestíham. Bus mi skoro opäť uchádza a ja som sa už videl ako ráno, krátko pred piatou hodinou valím tempá na stanicu... Naposledy to tak bolo.

Na stanici káva s guaranou. Človek sa na tú starú staničnú hrču aj teší, keď má tú rannú kávu. Sadáme do rýchlika, ktorý je kastovaný niekoľkými prívlastkami od inter, Ic, rýchlik, regio a ja neviem ešte čo, sa cítim hneď viac dôležito. Popíjame kafíčko, čosi pojem a debatujeme o ženách, drogách a rock and rolle... Nie, nie...  Stále dokola len o behu a behu. Sklamanie však?

Vystupujeme v Považskej Bystrici. Konštatujeme, že tá naša hrča staničná má ešte grády, ako táto. Smutné mesto a mŕtva, škaredá stanica. Máme ďalšiu pol hodinu k dobru a tak sa premotáme okolo spiacich bezdomovcov a ťukáme do automatu tlačítko zrnkové espresso. Nescu za 1€ sme rozhodne nečakali a tak prvá menšia kríza na svete... Po chvíli čakania nám prichádza autobus a šinieme si to do Rajca. Prišli sme pozbierať padlých atlétov, ktorým to deň pred, na Rajeckom maratóne nevyšlo. V meste nikde nikoho, zapíname džipíes na našich budíkoch a rozbiehame sa ku Súľovským horám.

Prvé kilometre na Dubovú (728m) a moje nohy sú akési tvrdé. Dúfam, že sa to polepší. 250 výškových za nami a zbiehame zarasteným chodníčkom cez Jasenovský potok ku rázcestníku Na Bielej studni, kde odbáčame do ďalšieho výživného stúpania na najvyšší vrch našej dnešnej cesty, Žibrid (867m). 7 kilákov za nami a necelých 700 výškových mi dáva zabrať a začínam špekulovať, jak by sa cesta dala skrátiť lebo som si neni úplne istý, či to dnes dobehnem. Zo Žibridu sa na nám núka krásny pohľad na okolie a na cestu, ktorá nás ešte čaká. Dávame si na vrchole fotečku, podpíšeme sa a chvíľu kecáme. 

Študujeme smerovník a nejak mi to nesedí. Vraj to bolo dobre, tvrdia chalani.

Výhľad zo Žibridu na Manín vzadu.

Vrcholovka

 Dohadujeme sa, že keď už sme tu, tak by bola škoda sa nepozrieť na Budzogáň. Veľa ľudí o tomto úkaze ani nevie, dokonca ani môj tatko a to tam prespal (rozumej prepil) celé svoje mládi. Asi to je dôvod, prečo sa ku Budzogáňu nikdy nedostal. Obzeráme si tento skvost z vrchu i zo spodu. Mám za to, že tento úkaz tu vybetónovali komunisti. Aspoň štruktúrou kameňa mi to pripomína, ale som oboznámený, že tam bolo more, kamienky, piesok , blatko, čas a prírodný betón je na svete. Dávame si ďalšiu fotečku a pálime dole. Kubkovi hodnotím jeho vyrysované lýtka z Luna sandál a padne reč, že v skupine IRun je dokonca aj súťaž o najvyrysovanejšie lýtko, či čo to. No proste niečo v čom opäť nevynikám.

Zbiehame na žltú a následne sa vydávame do sedla Patúch, kde na nás čaká ako ináč ďalšie stúpanie. Začínam byť trošku ufrflaný, ale chalani to berú s rezervou, ba dokonca si moju nevrelosť užívajú. Dobre im tak, aspoň sa nemusím kontrolovať a hromžím, kade chodím. Ďalších 300 metrov stúpania na hrebeň a hore to je stále ostré. Pár metrov dole a následne hore a tak stále dokola. Dáva mi to zabrať na rozdiel od mojich parťákov, ktorí si to tam veselo užívajú a mini kopčeky vybiehajú. Sobotňajší tréning sa mi nevyplatil a tak dnes za to platím. Po peknom single tracku nás prekvapil skalný úsek, kde by si človek mohol pekne ublížiť a tak sa medzi skaly len tak prederieme. Zbiehame do Roháčskeho sedla. 14 kilákov a tisícka výškových si vyžiadala krízové opatrenie a to, že musíme ísť urgentne niekde na pivo. Turisti na nás pozerajú jak na niekoho, kto práve utiekol z liečebného ústavu. 

Panoráma z hrebeňa na dedinu Súľov

Turistická diaľnica

Chlapci, ale poméé! Takto sa do šenku, tak skoro nedostaneme :)

Niekto vyryl moju podobu do stromu so štafetovým kolíkom. Jak vedel o OTKD?

Roháčske sedlo je vraj pútnicke miesto a je tam aj kostolík. Romantiku doplňujú túliaci sa párik a pár crossiek, ktoré si to valia hlučne hore kopcom a prefrčia medzi nami. By som im nechal nádrže navŕtať a nechať ich to ťahať až domov, šalátom. Túto pasáž Súľova už trochu poznám z preteku Inov8 Súľovské skaly, i keď všetko tu je skoro rovnaké. Pamätám si, že som tu bežal za jednou bežkyňou so slušným pozadím. Asi to bolo ozaj dobré pozadie, keď som si ten kopec takto spojil. Na kopci prichádzajú ďalšie výhľady a tak sa zastavujeme a nechávame sa unášať krásou týchto hôr.

Rasťo kukaj dole! Šenk a pivo... Hodina cesty?

No šenk volá a smäd je smäd a na ten sa môže aj umrieť. Navrhujeme ešte vybehnúť hore na vrch Roháč (803m) kvôli nejakým výškovým, ale hore ku prekvapeniu okrem dvoch betónových stĺpikov nič nie je. Zbeh späť a pribiehamu ku ďalším výhľadom Opásaná, kde sa nám krásne ukáže celá cesta, ktorú sme zatiaľ prebehli.

Takýchto panorám je v Súľove veľa. Tento hrebeň sme si prebehli.

 Po červenej si to teda zbiehame medzi turistami do sedla pod Bradou a odtiaľ pokračujeme do "země zaslíbené", šenk v dedine Súľov. Tu nastáva okamih, kedy som mal chuť za niekym prísť a preplesknúť ho. Malé dieťa sa mi začalo smiať na mojich fľašiach, čo mám na ruksaku. Jako keby sa mi smeje, že som škaredý alebo, že šmaclem, tak čert to ber, ale fľaše? Tie si takýto hejt nezaslúžia. Zasranovi kúpi foter bajk za liter a neváži si ani prd... Akurát sa posmieva druhým. No proste sa mi chcelo plakať :D  

Pivo; ale všetky hriechy, pochybnosti ba dokonca zúfalosť z škaredých fliaš zmaže pre tento krát a môžem sa venovať opäť len chalanom. Dnes; ale zvažujem kúpu hydrovaku aby sa tieto situácie neopakovali. Chlapec nechal vo mne riadnu jazvu na duši... 

Cesta by už mala byť relatívne fajn. Žiadne veľké stúpania a do Považskej je to niečo okolo 19 kilákov. Z dediny vyrážame teda po zelenej značke. V miernom stúpaní mi chalani odbiehajú a ja si kopček teda už len vykráčam. Vychádzame na lúku a následne sa rozbiehame do osady Vrchteplá. Nepochopil som doteraz, kto pomenoval toto miesto.

Pred osadou Vrchteplá

Čaká nás asfalt a kalkulujeme, kedy asi prídeme do Považskej. Tempíčko príjemné a cesta odsýpa. Cez dedinu Kostelec si to berieme skratkou na žltú značku a valíme si to popod Veľký Manín. Pekná rovinka a až do Považskej by to inak ani nemalo byť. Vybiehame na lúku a dohadujeme sa, že máme pol hodinu na vlak a cca 5 kilákov pred nami na vlakovú stanicu a tak či do toho prdneme. Prdneme, šak čo by nie, ale upozorňujem chalanov, že za štvorkové tempo nie som. Zbiehame rúbaniskom do Považskej a po asfalte si nastavujeme tempo 4:20/km... Presne toto som nechcel a nikdy nemám rád toto finišovanie :D  po 35 kilákoch sa človeku proste nechce už opúšťať aeróbny prah a zažívať laktátové kopance v priamom prenose. Asi 2 kiláky si dávame závodné tempo na stanicu. Na stanicu prichádzame včas a zisťujeme, že vlak má 15 minútové meškanie... Hell! Šup ho teda do Jednoty na nejaké vychladené do vlaku. Jak ku káve patrí cigaretka ( kto nefajčil, nepochopí ), tak ku behaniu patrí pivo ( kto nebehá, nepochopí ) a kto chodí vlakom, tak vie, že ku vlaku patrí státie a obzvlášť v nedeľu ( kto necestuje vlakom, nepochopí ). Naše železnice sú vždy plné prekvapenia. Zaplať aj za to málo a tak na chodbe súpravy celú cestu prekecáme až do Trenčína, kde si to valíme rovno ku Sládkovičovi na výberové doppio a neskôr na zmrzku. 

Kto bol teda viac rozmaznaný nakoniec? Ja alebo to decko? :D


Foto by: Kubec z rodu Vranovie :) díkes