piatok 3. marca 2017

Hermann Hesse :   Šťastie

 

 

  Kniha Šťastie je krátka kniha rozdelená na niekoľko príbehov , ktoré autor opisuje vo svojom jedinečnom podaní. Príbehy zo života sú doplnené niekedy o tak neuveriteľné opisy , že človek žasne kde sa tá slovná zásoba skrývala. Pár výňatkov z knihy možno priblíži dianie v knihe a pomôže s rozhodnutím si knihu kúpiť.



Čím je slovo staršie, tým viac životnej sily a magickej moci obsahuje. Mená, ktorými Adam v raji nazýval stromy a kvety, mali inú a hlbšiu silu ako tie, ktoré im neskôr prisúdil záslužný  Linné.
Všetky naše jazyky sú pomerne staré, ale ich slovná zásoba sa nachádza v neprestajnej premene. Slová môžu ochorieť, môžu zomrieť a navždy zmiznúť, a každý deň môžu v každom jazyku pribudnúť k starej zásobe nové slová. No s týmto nárastom je to ako s každým pokrokom: môžeme s obdivom žasnúť nad schopnosťami jazyka, vynachádzať  označenia pre nové veci, nové životné pomery, nové funkcie a potreby ľudského života, ale pri bližšom pohľade čoskoro zistíme ,že deväťdesiatdeväť  zo sto zdanlivo nových sú len mechanické kombinácie zo starej zásoby, ba že nejde o skutočné a pravé slová,sú to iba označenia, núdzové pomôcky. naše jazyky získali v posledných rokoch prírastky, ktorých počet je obrovský a zarážajúci, no ich závažnosť a výpovedná hodnota, jazykový obsah, krása a skutočný podiel zlata je veľmi biedny, toto zdanlivé bohatstvo  je len akési inflačné čaro.
Keď sa pozrieme na ľubovolnú stranu ľubovolných novín, natrafíme na tucty takýchto slov, ktoré nedávno ešte nejestvovali a nevieme, či pozajtra ešte budú existovať. Takéto slová, vybrané z novín celkom netendenčne, znejú napríklad takto: dcérska spoločnosť - vyplácanie dividend - kolísanie rentability - atómová bomba - existencializmus.
Ide o zložité, zložené a náročné slovíčka, no všetky majú rovnaký nedostatok, že im chýba jedna dimenzia, lebo síce pomenúvajú, no nezaprisahávajú, neprichádzajú zdola, zo  zeme a z ľudu, ale zhora, z redakcií, z kancelárií  priemyslu, z úradovní inštitúcií.
Všetky pravá, vyrastené, rýdze, plnohodnotné slová sú: otec, matka, predkovia, zem, strom, hora, údolie. Každému z nich rozumie pastier aj profesor  či člen spolkovej rady, každému z nich sa prihovára nielen nášmu rozumu, ale aj zmyslom, každé vyvoláva záplavu spomienok, predstáv a náznakov, každé znamená čosi večné, nenahraditeľné, neodmysliteľné.

K týmto dobrým , plnovýznamovým slovám patrí aj slovo chlieb. Stačí ho vysloviť a uvedomiť si, čo znamená, zaraz osloví všetky naše životné sily, telesné aj duševné, a uvedie ich do činnosti. Žalúdok, podnebie úst, nos, jazyk, zuby, ruky sa ozývajú a v duši sa prebúdzajú stovky spomienok, na um nám zíde jedálenský stôl v rodnom dome, sedia za ním milé, dobre známe postavy z detstva, otec alebo matka odkrajuje krajce z pecňa chleba a podľa ich veľkosti a hrúbky ich rozdeľujeme, zohľadňujúc  vek či hlad príjemcu, v hrnčekoch vonia raňajšie mlieko.
Alebo nás prenikne silné čaro  spomienky na vôňu, ktorá sa šírila v skoré ráno, ešte takmer v noci, z domu pekára, bola to teplá a výživná vôňa, podnetná a chlácholivá. Vzbudzovala hlad, no zároveň ho napoly zaháňala.
O slove chlieb by sa dala napísať namiesto tejto drobnej úvahy aj celá kniha.
Ľud, tvorca a uchovávateľ jazyka, našiel pre chlieb výrazy nehy a vďaky, a stačí, ak vymenujem len dva z nich, aby som vzbudil množstvo ďalších náznakov. Ľud rád hovorío "dobrom chlebe" a Taliani a Tesínčania, keď chcú vyzdvihnúť ho, povedia, že je buono come il pane, teda dobrý ako chlieb.
                                                                                            1959



Človek, ako si ho Boh predsavzal a ako ho celé tisícročia chápala literatúra a múdrosť národov, je vybavený schopnosťou tešiť sa z vecí, aj keď preňho nemajú nijaký úžitok, orgánom pre krásu. Na radosti človeka z krásy sa vždy rovnakou mierou podieľa duch  aj zmysly, a kým ľudia schopní napriek útrapám a ohrozeniu, čo na nich v živote doliehajú, tešiť sa z takýchto vecí: z hry farieb  prírode alebo  na obraze, z volania hlasov búrky a mora alebo z hudby tvorenej ľuďmi, kým sú schopní za povrchom záujmov a potrieb vnímať  a preciťovať svet ako celok, v ktorom jestvuje súvislosť, tisícoraké bohatstvo vzťahov, súladu, analógií a zrkadlení  - od pohybu hlavy hrajúceho sa mačiatka až po hru variácií sonáty, od oddaného pohľadu psa až po tragédiu básnika -, ktorý večne plynúca reč  poslucháča poučí, pobaví a dojme, dovtedy bude človek dávať zmysel svojmu bytiu, lebo "zmysel" predstavuje právo túto jednotu mnohorakého, alebo aspoň schopnosť ducha vytušiť v chaose sveta jednotu a harmóniu. Ozajstnému, zdravému, celistvému. nezmrzačenému človeku sa svet, Boh neprestajne odpláca zázrakmi, napríklad tým ,že okrem večerného ochladenia  a ukončenia pracovného dňa jestvuje aj čosi také, ako sčervenanie večernej oblohy a čarovné plynulé prechody  z rúžovej do fialovej, alebo že jestvuje čosi také, ako je premena ľudskej tváre, keď sa na nej ako na oblohe tisícich odtienikoch mihne zázrak úsmevu , alebo že jestvuje čosi také, ako sú priestory a okná domu, že jestvuje čosi také, ako je usporiadanie peľových tyčiniek v kalichu kvetu, ako sú husle vyrobené z kúskov dreva, ako je stupnica, a niečo také nepochopiteľné, krehké, zrodené z prírody a ducha, rozumné a zároveň premúdrené a detinské, ako je reč.

                                                                                         1949


Často dlho stojím na brehu s klobúkom v ruke a s vetrom vo vlasoch, ovievaný tónmi a vôňami mladosti, oslovený a pozorovaný svetom, ktorý mi naliehavo pripomína minulosť, skúma a obzerá si ma ako otec syna, čo sa vrátil domov z dlhej vandrovky, pričom svoju dlhú neprítomnosť nepociťuje ako neveru. Trvácne predsa vždy hľadí na všetko prechodné s očividnou prevahou, kolíšucou medzi posmechom a zmierlivosťou, hoci cítim, ako si mňa, starého muža, táto vlhko-chladná diaľava skúma a obzerá, trpí ma a zľahka sa mi vysmieva, vôbec sa necítim ponížený. Každé nové stretnutie so zemou a prírodou je podobné, aspoň pre nás umelcov: naše srdce sa ochotne a plné lásky otvára elementárnemu  a  zdanlivo večnému ,tlčie v rytme vlnobitia, dýcha s vetrom, letí s oblakmi a vtákmi, cíti lásku a vďačnosť za krásu svetiel, farieb a tónov, vie, že k nim prináleží a je s nimi spätý, a predsa nedostane od večnej zeme, od večnej oblohy inú odpoveď ako pokojný, napoly výsmešný pohľad veľkého na niečo malé, starého na dieťa, pretrvávajúceho na pominuteľné. Až sa napokon zo vzdoru či z pokory vzoprieme rečou proti nemote, pozemskosťou a smrteľnosťou  proti večnosti, a vtedy sa pocit malosti a pominuteľnosti  zmení na hrdý a zároveň zúfalý pocit človeka, najodpadlíckejšieho, ale schopného najväčšej lásky, najmladšieho, ale najbdelejšieho , najstratenejšieho syna zeme, schopného najviac pretrpieť. A hľa, naša bezmocnosť je prekonaná, nie sme ani malí, ani vzdorovití, netúžime splynúť s prírodou, no proti jej veľkosti staviame vlastnú veľkosť, proti jej trvácnosti svoju premenlivosť, proti jej nemote svoju reč, proti jej zdanlivej večnosti naše poznanie smrti, proti jej ľahostajnosti naše srdcia schopné lásky i utrpenia.

                                                                                        1947









Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ako mi drepovanie pomohlo so zranením.   Niektorí moji blízki vedia, že ma dlhodobo trápilo pravé koleno. Cez sezónu je toho niekedy...