Letecká 100vka aneb ako som si skúsil skoro Ultra.

 

“Neúspech by mal byť naším učiteľom, nie naším hrobárom. Neúspech je oneskorenie, nie porážka. Je to dočasná odbočka, nie slepá ulička. Neúspech je niečo, čomu sa môžeme vyhnúť iba tým, že sa rozhodneme nič nehovoriť, nič nerobiť a ničím nebyť.” – Denis Waitley

 

 Po 4 dňoch od nevydarenej L100 som sa konečne dokopal napísať pár riadkov o tom, čo sa vlastne na trati stalo, ako som sa cítil a či by nakoniec bolo v mojich silách zvládnuť trať.

L100 mala byť moja top akcia pre tento rok a tomu som sa aj podriadil s plánovaním či už tréningov alebo osobného života. Odbehnúť si 100 kilometrov skreslo v našich hlavách počas cesty z Čachtického krváku v aute s Miladkou a Marošom Gekonom.

Slovo dalo slovo a rozhodli sme sa, že ja a Miladka vyskúšame na jar Leteckú.

Týždeň pred závodom som si chcel ešte poriadiť na pretek pár drobností a tak som navštívil na Električnej ulici, outdoorový obchod Bernosport  s tým, že by som si rád kúpil bežecké ponožky a kompresné návleky od Royal Bay. S firmou RB mám pomerne dobré skúsenosti lebo podkolienky fungujú i keď teraz už len dožívajú po 3 rokoch používania a nikdy nebol s nimi problém. Len podkolienky mi stláčajú prsty k sebe a na dlhých tratiach mávam krvavé prsty od trenia nechtu na vedľajší prst, tak som sa rozhodol pre lýtkové návleky. Ponožky som si vybral od značky Inov8 Race Ultra ktoré môžem vrelo odporučiť. Malá kompresia a sedia skvele. Nikde žiadny šev čo by nejak bránil prščekom v robote a tak isto schnú veľmi rýchlo. Majiteľ mi vyčaril úsmev keď mi ponúkol na tovar zľavy a ja som si spokojne odniesol tovar domov.

Ku príprave ku samotnému preteku asi moc nenapíšem lebo sa jednalo o môj prvý dlhý ultra trail. V Skratke asi len toľko, že som od decembra začal prípravu pomalými nízko tepovými behmi až do polovice februára, kde som sa snažil znížiť tepovku, čo sa mi aj podarilo. Pri príprave som dbal aby som sa nezranil a tak som moc na kilometre netlačil. Mesačné objemy boli od 170 do 270 kilometrov a  nastúpal som dačo okolo 18 tisíc výškových metrov. Každý víkend som sa snažil odbehnúť dlhší beh cca 20-25 kilometrov. Od polovice februára som začal zaraďovať aj intervaly a tempové behy a striedal týždeň s objemom a týždeň na výkon. Skoro každý deň som sa snažil precvičiť stred tela a nohy nejakými 10-15 minútami. Či je to dosť alebo málo nedokážem posúdiť, ale vždy sa dá nabehať viac. Neplánoval som žiadne umiestnenie, ale len sa zúčastniť a dobehnúť pretek pod 20 hodín čo by bol pre mňa obrovský úspech.

Na pretek som mal nachystaných 600g datlí odrody Deglet Nour lebo som si nebol istý s občerstvovacími stanicami a ich výberom. Počasie nám nemalo vôbec priať. Pršanie, mráz, nárazový vietor, sneh, blato a celkovo riadna zima. Oblečenie na pretek som si bral teda nepremokavé i keď premoklo behom hodiny, ale ono to samozrejme lepšie znie a človek sa cíti viac suchší keď to navlečie na seba. Pod bundou ma mali hriať rukávniky a funkčné prádlo od slovenskej firmy GEKONsport  . Tak isto som si zobral jeden náhradný set prádla a 2 páry náhradných ponožiek. Ruksak plný vecí a fľašky s vodou mi pripadali obzvlášť ťažké a na tomto by som mal popracovať do budúcnosti a niesť ozaj len to nevyhnutné. Ambitky si nastavujem tak aby mi Gps záznam vydržal 24 hodín a do hodiniek si nahrávam tak isto mapu pre navigáciu. Terén som viac menej poznal až na pár kilometrov trate. Myslel som si, že ma trať nemá ako prekvapiť, no mýlil som sa.

Ráno budíček 4:00. Raňajky ako vždy, chia a citrón a viem, že som vystaraný s hladom na najbližšie hodiny. S Kubom a Ďurom som dohodnutý na bus 4:40 a tak sa stretávame na zastávke. V buse prehodíme nejaké slová a už sa registrujeme v Sokolovni pri futbalovom štadióne. Prezlečiem sa a ideme sa nastúpiť von pred budovu a očakávame štart. Stretávam Simonku a Tomáša Podperu ktorý si to ide s chalanmi odbehnúť po Inoveckú chatu a Peťa Knížata ktorý si to ide skúsiť odbehnúť v horúčkach. Ešte sme si stihli spravili jednu fotečku spoločnú a už si valíme každý svoje. 

Ja a Jakub na registrácií (foto Eva Kovalčíková)

Zľava : Ďuro, Tomáš, Kubko, Ja, Miladka, Rasťo a Andrej (foto "bežec")

Zo začiatku to vyzerá na riadený chaos a kopec bežcov prelína cesty sem a tam a autá dávajú nervózne prednosť. Chalaniska, ktorého míňam pred prechodom prehlasuje, či je koniec sveta keď všetci bežia. V každom prípade koniec sveta neprišiel a tiež keď raz príde, určite nebudem utekať s paličkami v rukách a v reflexnom oblečení. Začiatočná bublina bežcov sa už trhá prvé stovky metrov a ja neviem aké tempo nasadiť. Riadim sa teda podľa bežcov,  ktorých poznám. Chvíľami pobehnete  a potom zas kráčate a tak stále dokola a najlepšie to udržať 104 kilometrov. Poprchá, ale nejak mi to neprekáža zatiaľ. Pripájam sa ku Rasťovi, urobím fotečku a valíme si to každý sám po svojom. Na Brezine míňame prvý kontrolný bod a ja si ho fotím s tým, že si ich dopíšem potom naraz na chate.

V pozadí Čiernachov, Macková a Inovec pod hmlou vpravo.

Jeden z kontrolných bodov

 

Pršať neprestáva a ja si dávam na seba nepremokavú šušťačku s kapucňou. Keďže som bol mokrý a na to som si dal nepremokavú bundu, ktorá vôbec nedýcha tak som sa akurát riadne sparil, ale aspoň mi bolo teplo. Trasu som si rozplánoval tak, aby som na každej živej kontrole cca každých 20km dobehol pod 4 hodiny, čo bolo aj reálne v mojom tempe bez toho aby som nejak moc tlačil na pílu. Stúpame popod Čiernachov a nám na hlavičky miesto dažďa začína padať niečo podobné snehovým vločkám.

Rasťo a cesta ku Čiernachovu

Zatiaľ mám nohy,ruky v suchu a vcelku si beh aj užívam. Pred Mackovou mi Rasťo uchádza z dohľadu a ja sa nenechávam uniesť jeho tempom a idem si stále to svoje. Pri zbehu do Mníchovej Járky mi uchádza noha a padám na koleno. Blato na lesnej ceste je šmykľavé riadne a tak hľadám alternatívne cesty bez blata. Koleno trošku pobolieva, ale nič vážne. Prebieham cestu a valím si to do kopca smerom na Inoveckú chatu. Začínam cítiť vodu v topánkach a rukavice mám premočené. Teším sa hore na chatu do tepla na čaj a niečo zajesť. Snažím sa zjesť 3-4 datle každú pol hodinu a piť čo najviac vody, ale v takom chladnom počasí to do človeka proste nejak nejde i keď aj tu sa môže človek rýchlo dehydrovať, obzvlášť v nepremokavom oblečení, ktoré nedýcha a človek sa pod tým potí ďaleko viac než normálne. Cestou hore na mňa zaútočí nepriateľ číslo jedna pre bežca... Príroda volá a ja si to zabehnem kúsok od značky vyriešiť. Čas nejak neriešim a tak tento sklz neberiem nejak vážne aj keď ma poobiehalo určite veľa bežcov. Pomaličky ukrajujem z výškových z Inovca a popri cestičke drepí bežkyňa a vykonáva potrebu jak keby o nič nešlo. Trochu sa nad tým pozastavím a premýšľam, či ultráci sú tak ostrielaný všetkým, že aj takéto intímne chvíle môžu zdielať za verejné bez náznaku hanby alebo váhania. Popravde mne osobne to nevadilo vôbec, tak asi na takéto podujatia chodia ľudia čo sú prírode akurát trošku viac než blízki a všetko čo sa tam deje sa deje v lese a tudíž to tam asi aj ostane. Paradox keď o tom píšem na blogu hehe. Pribieham na chatu niečo po 9:00 a s časom som spokojný. Dávam si horúci čaj a nejaké ďatle. Z občerstvovacieho stola mi nepadne nič do chuti a tak sa nepokúšam nič ukoristiť. Odovzdávam hárok s vyplnenými indíciami kontrol, dostávam štempel a z chaty odchádzam po 20 minútach. 

Živá kontrola a občerstvovačka na Inoveckej chate 20km

Vonku stále sneží a teplota sa blíži k nule. Predsa len to je o pár metrov viac než v meste. Som na kompletku premočený, ale myseľ mám stále v dobrom stave. Pri driapaní na zjazdovku prehodím pár slov s chalaniskom z  Nemecka. Jak sa sem dostal, ako sa dozvedel o Leteckej a tak. Mal na sebe riadne veliký batoh a bol oblečený skôr turisticky a toto ma vcelku fascinuje. Ako dokážu s takým nákladom na chrbte držať také tempo po celý čas a čo v tých ruksakoch vlastne majú... Poprial som mu teda veľa síl a šťastia a hneď na to zdravím Adama Lisého ako točí alebo fotí bežcov. Po červenej sa dostávam na kótu a počasie je tu pod psa. Hmla, sneženie a zmrznuté ruky, ktoré sa mi občas podarí nejakým zázrakom zahriať. Popravde palice sú v takej situácií akurát veľká príťaž a vôbec mrznutiu rúk nepridávajú. Mohol som ich síce založiť do batohu, ale to ma napadlo až teraz. Nuž po vojne je každý generál. Následovala vcelku pekná a behatelná časť Inoveckého hrebeňa. Bočný vietor mi síce občas vyfúkaval sople z nosa a zmrzlý sneh v rýchlosti robil peeling na tvári, ale ináč som si pripadal ako na Kanárskych ostrovoch na dovolenke. Nič ma nemohlo rozhodiť a užíval som každý krok. Premýšľal som o tom či po ceste nebola nejaká tajná kontrola, ale nič som nevidel. Aj keby bola tak pre mňa bolo viac dôležité pozerať popod nohy ako na okolité stromy. Nechápem prečo vlastne ľudia podstupujú takéto podujatia v tak nechutných podmienkach a s úsmevom na tvári kopec krát. Tá zmierenosť so situáciou  a prijatie toho všetkého asi je kľúč k úspešnému absolvovaniu. Teším sa na ďalšiu živú kontrolu a na zeleninový vývar ktorý tam má byť. Kontrola sa nachádza na chate Pod Bezovcom čo je lyžiarske stredisko na 40. kilometri. Cestu sem som poznal dobre. Popri ceste bolo niekoľko neuveriteľne krásnych a statných stromov a tak som zdravil čo to išlo a čo som si dokázal všímať. Akonáhle sme zostúpili nižšie, tak prestalo pršať a sneh vystriedalo blato. Veril som, že už to môže byť len lepšie. Premočené rukavice som teraz dokázal zahriať a dokonca som veril, že ich dokážem aj na rukách usušiť svojím teplom čo sa mi aj podarilo. 

Pod Skalinami

Cesta na Bezovec a stromvládca Buko

Na chatu Pod Bezovcom prichádzam na obed o 12:10 a do rúk mi dávajú teplý hrnček polievky. Zhadzujem zo seba oblečenie a dávam ho sušiť. Druhý set som si chcel nechať na neskoršie, asi až na 60. kilometri. Dávam si suché druhé ponožky a ostávam vyzutý aby som si užil aspoň chvíľu pocit suchých nôh. Prehrabávam sa v polievke a zisťujem, že je slepačia... No popravde som ostal znechutený viac než zo 40 kilometrovej trasy plnej blata, snehu atď. Nieje nič horšie než keď človek očakáva riadnu papinu a dostane sa mu to čo by nikdy nechcel. Ponúknem vývar teda bežcom, ale nikto sa ho nechce ujmúť. Chatárka sa pýta, že prečo si neprajem vývar tak jej vysvetľujem, že som počítal so zeleninovým vývarom jak bolo písané a , že teda mäso nejem. Niektorý mi dali dobrú radu aby som teda vyjedol len vývar a mäso nechal tak. Rada nad zlato... Pozerám na stôl s občerstvením, ale nič pútavé na ňom nevidím. Beriem si teda dve jablká a dva mesiačiky grepu na chuť. Mám dostatok datlí na prežitie nukleárneho útoku tak si nerobím starosti stým, že by som bol bez energie a za ďalšie na ďalšej živej kontrole majú byť aj vegánske vecičky a tak na tie sa moc teším. Niečo cez pol hodiny strávenej na chate som stále vo svojom limite a vyrážam zdolať ďalších 20 kilometrov do Duchonky. 

Zjazdovka na Bezovci

Viem, že Ďuro mi v telocvični vravel o lúkach a zlej orientácií na nich, kúsok za Bezovcom. Natráfal som sa na dvoch bežcov a išiel som s nimi. Po chvíli mi ich tempo nebolo moc príjemné a tak som si išiel svoje a tu využívam prvý krát navigáciu na hodinkách. Ku prekvapeniu bola navigácia presná, no nechápal som ako je možné, že po 8 hodinách behu mám vytasanú baterku, keď som si nastavil výdrž na 24 hodín s tým, že signál bude biednejší, ale predsa bude. V duchu si hovorím, že to mám za to, že som si to poriadne nevyskúšal pred pretekom a tak teraz trp. Spoliehal som sa trochu na techniku a tá mala v pláne ma pri najbližšej možnej príležitosti zradiť. Nečakal som, že tá možnosť príde za kilometer a hodinky povedia stroho "Saving exercises". No tak to by sme mali. Cez lúky som síce prešiel, ale celkovo túto časť od Bezovca po Duchonku nemám vôbec prechodenú. Prebieham okolo družstva alebo teda to čo z neho zostalo a z lúk sa vraciam späť do lesa. Nohy začínam trochu cítiť. Skôr ako lýtka mám trochu odpálené pravé stehno zo zbehov, ale nič hrozné. Veď už idem cez 40 kilometrov a tak nejaká tá boliestka skôr či neskôr musela prísť. Po asfaltke som mal prísť ku rázcestníku Horáreň pod Kostolným vrchom, kde z červenej sa budem napájať na modrú. Fotím si kontrolný bod a valím si to po modrej. Stále nikoho nestretávam, ale tak to sa stáva na takom kilometri. Stopy tam sú nejaké aj keď už sú zmyté dažďom a ťažko poznať od čoho sú. Stále sa mi darí držať behatelné tempo a myseľ zatiaľ nič nevymýšľa. Bežím si po krásnej lesnej ceste, ktorú lemujú husto rastúce nízke duby a pod nimi všade obrastené skaly čerstvým zeleným machom. Je to tu jak z rozprávky a trať mi prídáva na optimizme. Ohlasuje sa nepriateľ číslo jedna opäť. Schádzam z trate a musím vyhrabať papier zo spodku ruksaku. Rozhodujem sa, že pokiaľ mám behať nejaké takéto ultra záležitosti tak do budúcna budem potrebovať dobrú vestu alebo ruksak. Inak to proste nejde. Nemám dostatok vačkov a nemám si kde dať potrebné veci ktoré by mali byť po ruke a tak za každým musím zhadzovať ruksak. Lezie to na nervy a otravuje to človeka. Vraciam sa späť na modrú a bežím miernym klesaním a míňam rázcestník Gonove Lazy. Pozerám do itinerára a tento bod tam nenachádzam. Hovorím si, že šak asi každý bod nebude zapísaný v itinerári a tak bežím ďalej. Z lesa vychádzam na poľnú cestu a hneď na to mám  stúpanie do kopca. Snažím sa v hline nájsť stopy bežcov, ale vidím len zmoknutú stopu crossy ktorá tadiaľ niekedy šla. Hovorím si, že šak som na modrej a to je dôležité a tak sa driapem na kopec s vysielačom. Obzerám sa pred kótou či náhodou neuvidím niekoho, ale nikde nikto nebol. Čudné a začínam sa strachovať, že tu už niečo ozaj nehrá. Dostávam sa na kótu a mne sa vynorí krásny výhľad na okolie. Snažím sa zorientovať a v diaľke hľadám siluetu Topolčianskeho hradu, ale nikde nič nevidím, až niekde v diaľke vidím dymiace komíny jadrovej elektrárne Jaslovských Bohuníc. Kurva! Hreším a preklínam svoju existenciu a vtedy som zistil, že som celý čas išiel do protismeru po modrej a vyhodilo ma pred Piešťanmi. Ostávam zúfalý a demoralizovaný. Bez chuti pokračovať a bojovať ďalej. Zabehol som si síce 7 kilometrov zle, ale späť ďalších 7 by som asi nezvládol. Možno fyzicky hej, ale morálne ma to totálne zlomilo. 

Výhľad z vrchu Skalka a vľavo v strede je dymiaca jadrová elekráreň

 

Mesiace tréningu sú zrazu úplne nepodstatné a tak z kopca to zbehnem do dediny, kde sa uisťujem ozaj o tom, že som presne na opačnej strane jak som mal byť. S domácim sa púšťam do reči a púšťam si mobil pre zistenie polohy. Krutá realita mi ukazuje, že som 5 kilometrov od Piešťan v dedinke s názvom Hubina. Rozhodnutý, že moje ďalšie kroky budú smerovať do Piešťan na vlak, volám ešte Marošovi, že teda končím a píšem bežeckej podpore Peťke, že to balím. Maroš sa mi ponúkne s odvozom aj keď sa ho snažím presvedčiť, že to nieje nutné. Kráčam a premýšľam aké by to bolo keby som nezablúdil. Teraz som si mohol dopriavať odpočinok na Duchonke a tlačiť do lebene vegánske dobroty. Nuž človek mieni a Pán Boh mení.

Celkovo do Piešťan to bolo niečo málo cez 60 kilometrov a cítil som sa fyzicky vcelku fajn len to sa môže zmeniť po ďalších 10 kilometroch na peklo. Nad kúpeľným mestom vyšlo slniečko a krásna dúha. Asi taká malá satisfakcia od  Boha za to počasie čo  malo trápiť moju maličkosť a trochu ma chcel tým povzbudiť, že má ma aj tak rád. Uškieram sa a dávam mu teda za pravdu, že všetko má svoj dôvod. Dokonca aj moje blúdenie malo zmysel, len pre mňa zatiaľ bez odpovedi.
Ostatok samozrejme dobehol jak sa patrí v šťastí a poriadku. Obzvlášť musím povedať, že Miladka to zvládla na jednotku! Jej prvý ultrák a zmákla to parádne. 
Letecká 100vka mi dala mnoho skúseností ktoré sa nedajú nikde kúpiť ani vyčítať. Tie si treba odžiť a vytrpieť na trati a preniesť ich do ďalšieho preteku a tam ich skúsiť zužitkovať.

Už teraz sa teším ako sa začnem pripravovať na Štefánik Trail o dĺžke 140 kilometrov, snáď s lepším koncom pre mňa.

Dúha v Piešťanoch a počasie na jedničku