Dietka stromov

Kráčam a premýšľam... Kam asi poletujú všetky tie listy , ktoré vietor poháňa niekam tam. Z hora z kopca dole a z dola opäť niekam hore za hory... Naháňajú sa ako malé hrajúce deti na dvore , kde vietor je ich pohonom a spoločníkom na ich cestách, necestách. Vŕzgajúce stromy nakláňajú svoje koruny ako hlavy rodičov a smejú sa nad svojími lietajúcimi ratolesťami bez cieľa. Potok plný energie žblnkoce a nenecháva koryto suché a mach obrastený na kameňoch si práve užíva svoju chvíľu romantiky na prvých jarných slnečných lúčoch. Občas zo stroma zletí konár na výstrahu svojím milujúcim odrasteným deťom a spokojne sa ďalej opierajú o svojho suseda a lamentujú. Kam asi kráča ten človek? Čo ho ženie tráviť hodiny a dni v lesoch. Čo mu pomáha znášať bolesť a samotu na jeho cestách? Vie snáď , že žiť a byť je práve tam kde je a nikde inde ? Zastav človek na chvíľu a počúvaj našu reč a užívaj si energie ktorou Matka príroda obdarila tento les. Len zastav, prestaň myslieť a chvíľu s nami v kľude pobudni. Matka s tebou počíta , veď sme sa nikdy neoddelili od seba, stále sme jedno... V tichu nachádzaš zrazu seba a pokorne prikyvuješ.