Ostrá kružba

 

z dielne R+J Bežecké projekty

 Rasťo, mali by sme spolu dačo vymyslieť. Nejaký pretek v horách a výťažok by sme dali potom do útulku alebo niekam, kde to bude potrebné. Asi tak nejak bola prvotná myšlienka a dôvod, prečo sme sa rozhodli uskutočniť Ostrú kružbu. Nápad niečo zorganizovať z mojej strany bol už dávnejšie, ale okolité podmienky mi to nejak nedovoľovali a sám by som sa do toho nepustil. Čakal som teda ďalší rok, kým kružba dostala reálnu podobu. Názov akcie mi skresol počas behu na Brezine a hneď sa zapáčil. Jak Rasťo poznamenal: "Štúr by bol na nás hrdý". Princíp bol vlastne jednoduchý. Krúžiť okolo Ostrého vrchu 4 hodiny. Začiatkom roka sme teda oznámili termín konania, stručný popis preteku a už sme len čakali ako sa to celé poskladá. Akcia to bola čisto pre vyznávačov horského behu a pre ľudí, ktorých neodradí nepriaznivé počasie. Každý si mohol odbehnúť koľko uznal za vhodné. Jedno kolečko meralo približne 3,4 kilometra a 210m stúpania. 

Profil trate

 Človek, keď si mákol tak mohol s prehľadom nazbierať 1500m+ výškových a tak dostať do nôh vcelku pekný základ do sezóny. S Rasťom sme dosť komunikovali a dohadovali jak spraviť pretek čo najviac jednoduchý a zároveň pre bežca aspoň niečim príťažlivý. Od začiatku sme chceli aby kružba bola komorná akcia, kde bude bežať tak tucet bežcov. To by bol pre nás nakoniec úspech, keďže sme sa v organizácii mohli spoľahnúť len sami na seba. Nakoniec nám prišlo na naše prekvapenie bežcov 15.

Termín padol na magické číslo 3.3.2018. Do posledného týždňa pred pretekom sme vôbec netušili, aké bude počasie a čo nás čaká, marec vie byť vrtkavý a tak trochu sme sa modlili za sneh viac ako by malo byť blato alebo dážď. Tak isto sme nič dopredu  veľmi neplánovali a nejak sa to celé samo kryštalizovalo. Štart a cieľ zároveň mal byť na jednom mieste čo nám umožnilo s minimom ľudí urobiť akciu pre bežcov aspoň sčasti pohodlnou. Miesto na štart som vybral kúsok pod vrcholom Ostrého vrchu. I keď padli aj nápady; prečo to nespravíme na vrchole, že by sa bežcom po jedle lepšie bežalo dolu, predsa len sme uznali za vhodnejšie miesto práve pod vrcholom. Jednak sme nechceli zaberať prístrešok na vrchole, kde turisti radi posedávajú a aj preto, lebo naše miesto bolo bokom od chodníka zapadnuté a ľudia nás nerušene obchádzali. Niektorí možno vedia, že na mieste štartu bola v 40. rokoch postavená skautská chata s názvom "Hladný vlk", ktorá bola neskôr vypálená, ale to len pre zaujímavosť.

Hladný vlk. Dnes to tam vyzerá úplne inak.

Chata pod Ostrým vrchom. V strede Jeep Willys.

Prezentačka

 Keď už bolo jasné, aké bude počasie, tak sme sa vedeli aj zariadiť čo sa týka občerstvenia. Totiž všetky veci bolo treba vyniesť na chrbáte po svojich. Hlásili mínusové teploty a tak základnú vec ako vodu sme hore nemohli vyniesť deň vopred, ako sme pôvodne plánovali. Cez týždeň sa dali vyrobiť diplomy, ktoré som odsúdil hneď po tlači, lebo moje grafické schopnosti sú na nule a na PC vyzerali rozhodne lepšie a k tomu som ešte v rýchlosti nahodil na USB kľúč nedokončenú verziu diplomov. Prepáčte :) 

Pôvodne mal diplom vyzerať takto.

 V stredu sme uzatvorili registráciu a svietilo nám tam 12 mien. Počet zodpovedal našim predpokladom. Čo sme boli prekvapení, že registrovaných bolo viac cezpoľných ako našincov. Tož našinci asi nemajú zmysel pre dobrovoľné trýznenie alebo čo. 

Okrem iného sme v sobotu, týždeň pred akciou, urobili obhliadku trate a nachystali drevo na kúrenie a varenie čaju. Variť čaj v kotlíku bola pre mňa kulinárska výzva! Keď pankovica, tak so všetkým čo ku takýmto mini šialenostiam patrí. Na trati sa našli popadané konáre, ktoré sme vypílili a odhádzali stranou. Nám na bežcoch záleží. Alebo lepšie povedané, nemali sme záchranárov;  tak sme chceli riziko úrazu minimalizovať.

Príprava dreva

Obhliadka trate

V piatok, deň pred, sme si s Rasťom vybehli ešte raz na trať prefáborkovať trochu komplikovanejšie úseky. Fakticky to nie je nič náročné na orientáciu, ale za tých pár rokov čo behám som  počul o rôznych možnostiach ako si spríjemniť cestu a objavovať nové miesta. Sám som jeden z tých. Viz. blog o Leteckej stovke minulý rok. Keď už bolo všetko prichystané, ostávalo iba dúfať, že niekto príde.

Značenie trate

Sobotňajšie ráno bolo mrazivé a jasné. Objednali sme teda správne a bola šanca, že ľudia nakoniec prídu. Hlavný faktor je počasie. Pokiaľ počasie nehrá do karát, tak sa to podpíše na účasti. Hádžem veci do Nivy a idem pre Rasťa. Poľadovica diktuje ako prechádzať zátačky a tak radšej opatrno šliapem na plyn. Ku Chate pod Ostrým vrchom sa dostávame bez problémov. Vecí máme viac než dokážeme zmestiť do ruksakov a tak vytváram provizórne sánky z kotlíka, kam nahádžem chlieb a vodu. Stretávam Marcela B. na bajku a nadhadzujem mu, že či je v poriadku, keď takto v snehu lieta na bicykli. Odvetí, že však to poznáš sám z behu. Asi myslel, že sa nebojíme robiť niekedy trochu šialené veci. Alebo myslel, že ťahať chleba v kotlíku po snehu a hrať sa na to, že to mám svojho psíka nie je úplne košér. Kecáme chvíľu a znova ťaháme veci hore. Cesta s plným ruksakom je za trest. Krupička vie o tom určite dosť, tak behá radšej len v šortkách.

Bolo sviežo a ráno bolo krásne. Na pózovanie :)

Môj pes kotlík

Aj Rasťo ťahal riadny náklad.

Po hodine sa dostávame na štart a skladáme veci pod prístrešok. Ja si beriem na starosť oheň a Rasťo papierovačky a výzdobu. Rasťo je perfekcionista a rád má veci pekne na poriadku, kdežto ja som lajdák a tak si beriem radšej tú hrubú stránku organizácie. 

Mali sme hodinu času, kým prídu bežci a cestou na štart sme snívali, že spravíme všetko potrebné a zvaríme si v kľude kafíčko. Realita bola taká, že sme sa vôbec nezastavili a prvú kávu sme ochutnali niekedy v polovici Ostrej kružby. Na spríjemnenie prišiel aj Andrej Hricko a Rasťov otec. Dal mi jednu peknú myšlienku do budúcnosti. O tej inokedy...

V každom prípade bežci začali chodiť a najlepšie, že všetci naraz. Registráciu si zobral na starosť Rasťo a ja som postavil kotlík na čaj. 

 

Dobre, dobre... Rasťo robil všetko :D

Ďuro Macák prichádza za hlasného hundrania, že kerý debil navozil toľko snehu! Vraj nemá rád zimu... Hmmm ešte, že kružbu organizujeme na Kanároch v auguste. Aspoň mal motiváciu rýchlo bežať. 

Ďuro sa moc netešil.

Husky dotiahol polku svojej famílie. Bez neho by sme mali o tretinu menej bežcov, za čo mu ďakujeme. Urobili sme si spoločnú fotku, Rasťo urobil výklad trate a ja som tam nič nerobil. Teda hral som sa na fotografa :)

Zľava doprava : Maskovaný gekon, bežkyňa, bežec.... pes :)

Chalanom je veselo.

Rasťo robí výklad trate.

Štart sme odpálili málinko po desiatej. Krátko po štarte prichádza pán Okruhlica a aj Stano Ďuriga. Stano klasika v krátkych gatiach, no tentokrát aj v ponožkách, lebo vraj nevedel do čoho ide... O preteku sa dozvedel od kámoša a vraj sme niekde pri chate. No nakoniec nás našiel 3 kilometre od chaty. To, že nespĺňal ani minimum z povinnej výbavy sme radšej neriešili. Od začiatku sa vedenia ujal Ďuro Macák, ktorý to ale po troch kolečkách ukončil. Zima predsa len nepasuje každému. Do vedenia sa teda dostal Peťo Janura a ten si to udržal až do konca preteku. 
 

Marek Slávik. Peťovi celý čas šliapal na päty.

Peťové klasické ksichty :D

Marián si to doslova užíval.

Ľubomír Gubov a Ivana Žuková

Pavol Kyselica

Miroslav Vančo so svojím psíkom.

Rastislav Brunovský prežil na trati aj krušné chvíle, ale zvládol to na jedničku.

Bežci krúžili a občas sa prišli osviežiť horúcim čajom alebo si niečoho dzobnúť, no všetko jedlo nám na stole mrzlo, tak to nebol zrovna gurmánsky zážitok. Maťo z Bernosportu nám podaroval instantné mleté kávy v nálevových sáčkoch a tak sme ich skúšali v krutých zimných podmienkach. Šikovná vec na túry a bežcom sa to tiež pozdávalo. Niečo sa pofotilo, povzbudzovalo sa a niektorých sme ešte presviedčali aby si dali ešte jedno kolečko naviac. Slniečko nám celý deň svietilo a celkovo počasie bolo na jedničku. Bežci sa nám pravidelne hlásili aby sme mohli zapísať ich časy a nám tie 4 hodiny ušli ako voda. 

Všetci bojovali do poslednej chvíle a Stana sme museli stiahnuť z trate lebo ten by tam krúžil kľudne až do pondelka.

Peter Husár alias Husky z rodu Gekoňov

Pán Okruhlica nás doslova prekvapil svojou prítomnosťou.

Stano Ďuriga v zimnom outfite

Marek Hrušovský z Maduníc

Každému účastníkovi sme vypísali pamätný diplom, uvarili snáď liter kávy, pojedlo sa dačo a ľudia sa začali rozchádzať. Keďže sa jedná o komornú akciu s dobrovoľným štartovným, tak sme ku diplomom za prvé miesto dali aj vecnú cenu, kružítko. Áno, dobre čítate. Ostrá kružba, tak kružítko. Prvé miesto teda obsadil Peter Janura a za nežné pohlavie naša známa horská bežkyňa Miladka Doskočilová.

Pán Okruhlica a Stano Ďuriga.

Dobehané! Teší sa Rasťo :)

Výsledková listina

I keď víťazi boli všetci, tak títo dvaja boli najrýchlejší.

Kedže bola riadna kosa, ľudia sa pobrali veľmi rýchlo po svojich a my sme si konečne mohli dopriať tú kávu vkľude a pri ohni spolu s Miladkou. Nemali sme sa kam ponáhľať lebo v horách nám je vždy fajn a utekať domov sa nám nikdy nechce :) 

Od kružby ubehli dva týždne. Vyzbieraná čiastka padla na nákup elektroinštalačného materiálu pre trenčiansku karanténnu stanicu. Pár ľudí sa nás pýtalo či bude aj druhá kružba, no s Rasťom nad tým zatiaľ vôbec neuvažujeme i keď túto myšlienku neodmietame. Projektov máme mraky a ďalšie pribúdajú, ale ľudí ktorí by nám s tým mohli pomôcť je jak šafránu a tak to zatiaľ ostáva na tejto úrovni. Každá akcia človeka zaväzuje a sú to starosti nad rámec bežného života, ale napĺňa ma myšlienka, že komunita si zaslúži takéto akcie a hlavne ja sa cítim vďačný a vždy budem dlžníkom tomuto športu, za všetko čo mi horský beh do života priniesol. 


Poďakovanie patrí všetkým ľudom, ktorí sa nejak pričinili aby Ostrá kružba spatrila svetlo sveta. Sledovať naše počiny, plány atď. môžete na fejsbukovej stránke R+J Bežecké projekty.

P.S.  Večer po kružbe som prišiel ku kámošovi na kávu. Kecali sme o kružbe a spomenul som pána Okruhlicu. Niektorí vedia, že pán Okruhlica je vcelku známa osobnosť. Pracuje pokiaľ sa nemýlim s drogovo závislými ľudmi. No a toto meno som spomenul aj kámošovi. Ten nevedel o koho sa jedná... No a jak sme sedeli na gauči, tak som mu povedal nech prepne na TA3, že nech viem čo sa deje vo svete. A tam práve príspevok s Ľubomírom Okruhlicom. Hovorím mu, že: Aha! Tu ho máš! :D vesmír vie byť niekedy vcelku zábavný.

Moja bežecká obuv.

 

Tak jednoducho znie tento článok. Kedže sa blíži koniec sezóny a ja predpokladám, že stav kilometráže na mojich bežeckých papučkách sa rapídne nezmení, dovolil som si napísať pár poznámok a riadkov o nich. 

Dôvod prečo píšem o teniskách je skôr len nejaká rekapitulácia a skúsenosti. Moc párov som tento rok nezodral, no možno aj to málo niekomu pomôže pri výbere nových bežeckých topánok. Ja už vo výbere mám viac menej jasno. Uvidíme akurát s čím prídu značky na budúcu sezónu, či ponechajú svoje vlajkové papučky alebo pôjdu do nových modelov. Osobne som toho typu, že mám jedny tenisky až do samotného zničenia a až potom premýšľam čo ďalej. Niekto preferuje nákup viacero párov osvedčeného modelu a počas sezóny ich zamieňa a behá tak vo viacero teniskách. Pár postrehov ku mojim Inov-8 Trail Talon 250, Reebok Dirtkicker 2 alebo Altra Instict 4. No tak poďme pekne poporade.

Moje prvé tohto ročné trailovky boli Reebok Dirtkicker Trail 2. Cenovo sú jedny z tých lacnejších do 40€, no výdržou boli neskutočné. Približne 1300 kilometrov v kopcoch, kedy som si už povedal, že je čas ich zavesiť na klinec. Zvršok sa mi už začal doslova odliepať od podrážky na niektorých miestach a tak ich dôchodok bol zaslúžený. Maximálna spokojnosť, vcelku široká špica, podrážka vždy dobre podržala, 8 mm drop.

Klasická choroba tenisiek. Diery na zhyboch. Najopotrebovanejšie miesta.

 

Podrážka až na špicu bola stále v dobrom stave.

Moje druhé botky boli na asfalt. Nevedel som sa rozhodnúť jakú značku zvoliť. Vyhovoval mi širší špic a tak nejak som sa dostal ku Altrám. Ich Zero dropu som sa nebál a tak som si vybral objemovku Instict 4. Chvíľu som si musel zvykať na výšku podrážky. Pri prvom obutí som vedel, že to budú super papučky. Tak široké tenisky asi na svete neexistujú.  Odpruženie super, ale nie zas prehnané. Zero drop ako plus a cena? 110 €, ako nový model. Dnes je možnosť ich kúpiť za cca 90-95 €. 617 km sa na teniskách nijak zvlášť nepodpísalo. Zvršok stále jak nový, podrážka na špici malinko zošúchaná. Dezén sa pomerne rýchlejšie ničí na asfalte.Tlmenie tiež už nie je najlepšie, ale stále je to v pohode. Jediné čo ma trochu prekvapilo je, že vnútorné polstrovanie na päte sa ani nie po 200 kilákoch vydralo. Je to možno aj tým, že noha predsa len v nich viac lieta.

Zvršok stále nový bez viditeľného poškodenia, čo je plus. Na päte je vidieť opotrebenie.

Podrážka je stále v super stave. Na špičke je malé opotrebenie.

Kameň úrazu. Vnútro na päte je v dezolátnom stave, ale nijak zvlášť to nerobí problém pri behu.

Na podrážke nie je žiadna deformácia ani nič, čo by sa niekde odliepalo.

 No a nakoniec  najmladší prírastok do mojej "bežnej" zbierky je Inov-8 Trail Talon 250 s 4 mm dropom. Po mojich Reebokoch som si nevedel nájsť v bežných teniskách nástupcu a tak som sa obrátil na Maťa Bernovského z Bernosportu s tým, že či by mi vedel poradiť s výberom nejakej trailovky na ultráky a aj na tréning. Objednal mi dva páry v rôznych veľkostiach, keby sme sa náhodou netrafili. UK 12 a standard kopyto. Cena 120 € mi prišla za trailovky dosť, ale ten pocit v nich je na nezaplatenie. Široké a mäkučké papučky. Proste heaven na nohy. Inov-8 nemá zrovna dobré meno s výdržou a tak som sa obával, ako rýchlo odídu tie moje. Zatiaľ majú nabehaných 622 kilometrov a okrem jednej vady sú stále v dobrej forme. Práve táto vada alebo čo to má byť, ma vcelku zaskočila a dala mi podnet napísať tento blog a podeliť sa s týmto mojím problémom. Nepochopil som dôležitosť tohto "opatrenia" na vložkách. Jedná sa o nejakú stabilizáciu vložky aby sa nehýbala? Už pred mesiacom som si všimol na zvršku malé opotrebenie a na mieste opotrebenia bolo dačo na omak tvrdé. Jak kus plastu alebo čoho. Myslel som si teda, že je to len vložka, ktorá tlačí do boku zvršku lebo mám možno krivé hnáty a čaptavosťou som tú vložku doslova natlačil na bok zvršku alebo čo :) 

Nenapadlo ma vložku vybrať a skontrolovať. To ma napadlo až minulý týždeň, keď som si všimol zväčšujúcej sa dierky. Tak a nakoniec som si s tým poradil nejak takto.

V podstate sú stále ako nové :) blato na nich je len očný klam a nakoniec čo by to bolo za trailovky bez blata.

Miesto, kde mi vložka tlačila na zvršok a časom si "vyrezala" dierku.

Práve táto "pílka" mi je záhadou. K čomu to má slúžiť?

A tak som to vyriešil zdravým sedliackym rozumom a zúbky proste odstrihol. Ku prekvapeniu sa nič na komforte nezmenilo.

Tak nakoniec by som asi len toľko, že moje následujúce botky budú opäť Inov-8 a asi aj najskôr opäť Trail talon 250 aj keď tie ich vložky ma malinko prekvapili. Na zimu by som možno  mohol skúsiť nejaký model s Gore-tex, ale s týmto druhom materiálu nemám vôbec skúsenosť. Tak isto na asfalt by som už asi nič iné neriešil ako Altry. Jednak pre miesto na prsty a za druhé, že celkovo sú to pohodlné papučky na dlhé výbehy. 

Tak behu zdar! A dobre už túto sezónu dobehajte :)

Ultra Brezina 51km/1050m

„Nič veľké nebolo vytvorené bez nadšenia.“  Ralph Waldo Emerson

 

 

Je sobota  4.11.2017. Z postele pozerám von oknom a chce sa mi zaplakať. Svoje ubolené a nevyspaté telo mám vytiahnuť do zahmleného chladného rána. Veď mám voľno a mohol by som si cez víkend pospať, ale to je minulosť a prepych, ktorý si doprajem ozaj už len zriedka. Aj taký býva život bežca a človeka, ktorý trávi viac času v horách ako v nákupných strediskách a krčmách... 

Dnes je totiž vcelku významný deň a naša Brezina má ožiť dupotom našich nôh, detským smiechom, fandiacimi rodičmi a hlasom určujúcim tempo závodu, Ďura Macáka.

Dnešná Ultra Brezina je už druhá akcia tohto druhu. Minulý rok sa akcia veľmi páčila a realizačný tím sa rozhodol usporiadať ju aj tento rok. Malo prísť viac bežcov a bežkýň ako vlani a tak sa dalo čakať, že "pretek" bude mať riadne grády. 

Tomáš Miklovič, Tomáš Podpera a Simonka Horváthová. Tieto tri mená spojili svoje nadšenie a pre nás ultra postihnutých zrobili komorný pretek na našej Brezke. Na výber boli dve kategórie Open, Ultra.  Open kategória bola pre všetkých, ktorí si chceli len tak pokrúžiť po kyslíkovej dráhe a stretnúť sa so známymi ľudmi. No a Ultra bola pre ľudí, ktorých cieľ bol prebehnúť 15 koliečok o dĺžke 3,45 km a 70 m prevýšenia. Samozrejme  každý mohol počas behu ukončiť svoje pôsobenie a zapísala sa mu jeho odbehnutá kilometráž.

Ďalej bola potom detská kategória a detičky si tu mohli vybehať nejaké tie sladké pamlsky.

Zrodenie behu "ULTRA BREZINA " má na svedomí Tomáš Miklovič a takto to opisuje :

Tomáš Miklovič

Myšlienka na tento beh mi prišla na um, keď som si po dlhej dobe behania po krásnej malebnej Brezine skúsil odbehnúť koliečko po Trenčanom notoricky známej “Kyslíkovej dráhe” na Brezine.

Bolo to v roku 2016.

Celkom sa mi to páčilo, nakoľko časti tejto trate som poznal, ale behával som to väčšinou v opačnom smere, takže to bolo zaujímavé spestrenie behu a nie stereotypné pobehaníčko. Lenže čo čert nechcel, ako sa ľudovo hovorí, tak v Bratislave vznikol fantastický projekt Ultra Lanovka, ktorá je síce ako pretek spoplatnená, ale ide o myšlienku vo forme " ľudia ľuďom ". 

A tam to prišlo!! Nápad!! 

Myšlienka behania toho istého okruhu mi preto prišla ako celkom zaujímavý nápad. 

Párkrát som si to išiel zabehať v rámci tréningu.V sprievode čvirikania vtáčikov, vône lesa a pukania konárov pod mojimi nohami... Najskôr 2 koliečka, potom 3 a viac. Len aby som vedel a vyskúšal som si; ako sa budem cítiť, keď viem, čo ma v ďalšom kole bude vlastne čakať. Ako na to bude reagovať moja hlava a telo. Krúžil som tam ako orol nad korisťou a v hlave som si viedol dialóg; aké by to asi bolo, keby som bežal 50 kilometrov? A hneď som začal prepočítavať a kalkulovať...

Ale kedže v 95% prípadov behávam zásadne sám, tak na toto už som nemal gule. Ísť do “ultra”? Neveril som si  moc psychicky, či by hlava nezačala štrajkovať a či to moje telo vlastne zvládne. Aby som svoje možné trápenie poistil, tak som oslovil kamaráta, že či to spolu neskúsime. 

Počas masáže sme to predebatovali a zistili sme, že myšlienka je  to veľmi zaujímavá. No a  tak sa začala riešiť logistika. Kedže sa nám nechcelo bežať s ruksakmi na chrbte, čo by bola pre nás ďalšia  záťaž, tak sme začali rozmýšľať nad občerstvovačkou.

Ale ako to vyriešiť?

Auto s kamarátom, ktorého by sme zásobili pivom na niekoľko hodín, bola myšlienka nie na zahodenie.

Kámoš aj nakoniec súhlasil, pivo má rád ;)  

Nápad prišiel, ale stále bola na mieste otázka, kedy to spáchať. Jeseň nám prišla ako obdobie super, veď nebude teplo ešte a ani  moc zima a tak bolo rozhodnuté!! 

Leto pomaly vrcholilo a ja som stále rozmýšľal, že keď budeme len dvaja, či to bude taká sranda. Či to bude taký zážitok ako som si predstavoval.

Tak som na sociálnej sieti napísal status o tom, že plánujeme takéto niečo spáchať. V kútiku duše som sa modlil, či sa niekto  tejto myšlienky chytí.

Tomáš Podpera a Simonka Horváthová

Samozrejme, že sa chytil a ten niekto bol práve ďalší bežecký kolega Tomáš Podpera a tak sme nad tým začali premýšľať

Slová sa ľahko vyslovia, ale v prípade združenia sa s Tominom a jeho priateľkou Simonkou, kde ako ona hovori "Nepodporiť  pohyb v Trenčíne na našej krásnej Brezine by bol hriech. Z mojej strany je podpora myšlienky Ultra Breziny  na 100% a to bez zaváhania".

Slovo dalo slovo a tie sa ľahúčko preklopili do realizácie. Asi dva týždne od uverejnenia akcie sa začalo plánovanie vecí. Dolaďovali sa diplomy, malé spomienkové medaile, doriešiť občerstvenie pre bežcov... Ruka k ruke, hlávka k hlávke, srdce k srdcu a podarilo sa nám akciu dotiahnuť do finále! Bol to šibeničný čas , celé to dotiahnuť do konca aby všetko klaplo jak má, ale podarilo sa. Však sme nejaká partička. V roku 2016, kedy myšlienka vznikla, sa na štart postavilo 8 odvážnych bežcov, ktorí si vyskúšali celú trať a 25 bežcov, ktorí si išli len tak zabehať s úsmevom pre radosť. Ale aby sme sa vlastne vrátili k prvotnej myšlienke. Chceli sme vytvoriť akciu, ktorá by bola zaujímavá tým, že bude síce podobná projektu Ultra Lanovky, ale bez štartovného, za to robená s takým zápalom, že ľudí pritiahne a zaujme pohyb v blízkosti domova. Že život nie je len ležať na gauči a nemať na starobu na čo spomínať a rozprávať vnúčencom.

Asi aj zaujala nakoniec lebo na druhý ročník prišlo ďaleko viac ľudí. Evidentne sme si získali  ich srdcia a v kalendári miesto. Kedže akcia je bez štartovného, tak všetky náklady na akciu sú znášané z vlastných peňazí. Prvý rok (2016) sa nám podarilo zapožičať štartovné čísla a tak sme nemuseli riešiť označenie bežcov. Tento rok sa nám už podarilo osloviť pár ľudí a myšlienka ich zrejme zaujala lebo neváhali a čísla nám vytlačili. Začali sa ozývať ľudia a firmy, že ako by mohli pomôcť a s čím môžu prispieť. Toto bolo pre nás organizátorov niečo neopísateľné. Pocit,  že to čo robíme má zmysel a stále myšlienka napreduje. Tento rok bol zase krok vpred, kde sa podarilo Tomáškovi a Simonke vytvoriť hand made medaile pre bežcov.

Peniaze sme nechceli a tak sme s veľkou vďakou prijali všemožnú výpomoc. Nakoniec sa nám podarilo odštartovať ďalší ročník skoro s raz tak veľkým počtom bežcov, či v hlavnej kategórií Ultra alebo bežcov, ktorí spravili niečo pre seba a odbehli koľko im telo a pľúca dovolili. Samozrejme nemôžem zabudnúť ani na detský beh v rámci akcie Ultra Brezina.

Reakcie ľudí na seba nenechali dlho čakať. Stretávame sa len s pozitívnymi ohlasmi a ľudia sa tešia aj na ďalší ročník. Za čo sme veľmi vďační a vážime si toho! Je to veľký záväzok. Dali sme sa na organizáciu zaujímavého podujatia, kde aj veľká vďaka patrí dobrovoľníkom, bez ktorých by to nebolo možné udržať na úrovni takzvanej spokojnosti. Nesmieme poľaviť a dúfame, že sa nám podarí držať nastavenú úroveň, prípadne ju zvyšovať.
Rozlúčim sa mottom podujatia: VÍŤAZ JE KAŽDÝ, KTO SA POSTAVÍ NA ŠTART A SPRAVÍ PRE SEBA VIAC, AKO TEN ČO SEDÍ DOMA NA GAUČI ;) 

Štart je o 8:00 medzi hotelom Brezina  a parkom Tarzánia, hneď jak je rázcestník. Prichádzam len pár minút pred. Zdravím sa s ľudmi, podania rúk a priania na dobrý beh. Sú tu skoro všetci ultráci i ultráčky z nášho mestečka a okolia čo poznám. Nové tváre z Bratislavy, ktoré prišli podporiť tento projekt sú príjemná novinka. Zoraďujeme sa na štartovacej čiare, zrobíme spoločnú fotečku a Ďuro sa ujíma odpočtu. Ambície? Zlepšiť si čas oproti minulému roku a skúsiť to dať pod 6 hodín a 31 minút. Odpočet 3,2,1 a výstrel ohlásil štart.

Ultra Parta pred štartom

Do popredia sa  samozrejme hrnie Tomáš Podpera a popravde, to sa do konca preteku ani nezmení. Minulý rok sa ponaháňal s Ďurom, no tento rok je zranený a nenastúpil. Dnes tu konkurenciu bude ťažko hľadať i keď bežci sú tu dobrí, no nie jeho kvalít. Prvé kolo sa snažím udržať s vedúcou skupinkou, no tempo 4:30/km mi proste zo začiatku nešmakuje a bojím sa, že to pekne prepaľujem.
Za Tomášom je v závese Milan Makiš spolu so Stanom Ďurigom a Jakubom Vranom. Doprovod im robil chvíľu aj Peťo Knížat, no o čo presne mu tam vpredu išlo vie len on sám. Ja som si teda pekne spomalil a nechal som sa prekvapiť jak to celé pôjde. Brezina je zradná vo svojej prudkej behatelnosti. Keď človek ide niekde na 50ku s veľkým prevýšením, tak si môže byť istý, že tie kopce bude kráčať a bude si mať kedy odpočinúť, kdežto na Brezke je to všetko v tempe. Samozrejme, pokiaľ človek chce, tak môže kráčať, ale chcem kráčať? Samozrejme, že nechcem. 

Trochu z tej rannej hmly ( foto Rasťo Cabala)

A na obed to vyzeralo viac romanticky (foto Peter Knížat)

Jedno alebo dve koliečka sa držím teda vedúcej skupiny, kde Podpera si už išiel svoje sám niekde vpredu. Postupne mi nadelí jedno a vzápätí dve kolečká a neviem, či mi nedal aj tretie pre motiváciu...   
Rasťo Cabala drieme v ruke foťák a ujal sa dokumentácie. Ďuro, hlavný hecovač, pokrikuje po každom ultra prebehlíkovi a ženie každého z občerstvovačky hneď preč. Je to citlivý chalan, ten Ďuro... Simonka spolu s ďalšími ľudmi pripravujú stôl s jedlom a pitím.

Časomiera a teplý čaj :)

Ham aj mňam :) (foto Rasťo Cabala)

Simonka odovzdáva deťom ceny :) ani na krpcov sa nezabudlo. (foto Rasťo Cabala)

Zvoľňujem teda tempo a do štvrtého kolečka sa  púšťam s Kubom Vranom. Tempom sme si sadli a tak sme si hrkútali. Bežci sa okolo nás mihali v protismere a občas sme niekoho dobehli a slovne podporili. Zima, hmla a vlhko také, že vyzrážaná hmla stekala po konároch a pripadalo mi to, ako keby pršalo.
Piate kolečko a prvé občerstvenie. Nohy luxus, hlava začína prepúšťať myšlienky a jediné čo existuje, je len ďalší krok, meter, kilák... 
Popravde, ono nie je o čom moc písať. Ultra Brezina začala byť zaujímavá pre mňa osobne na 10 kolečku, kedy som začal cítiť svoje čvangle. Do vtedy je Brezina krásnou prechádzkou v jesennom lese a šuchotajúcom listí. Romantika, jak by jeden povedal. Na desiatok si dávame s Kubom pauzu na zajedenie a doplnenie tekutín. Milan Makiš musel odstúpiť zo závodu a tak sa posúvame o jedno miesto dopredu. Odteraz to pôjde už len horšie a boľavejšie. Napísal by som to asi takto: desiate kolečko fajn, jedenáááste, dvan ááás te, tri na stééé, š t r nááástééé a posledné  p     ä  t    n á   s t é    é... 

Tomáš finišuje a ostatok sa ešte chvíľu potrápi. Padol aj rekord. (foto Rasťo Cabala)

Nohy pália a tempo spomaľuje. Na trinástom si dávame s Kubom opäť poslednú pauzu a nalievame si pepsi. Pre Kuba je to aj posledný okamih, kedy mu ešte bolo dobre. Pepsi mu rozhodila žalúdok a ostalo mu zle.  Chvíľu ešte bežíme spolu, ale nakoniec nechávam Kuba v miernom stúpaní za sebou. Trpí a ja si chcem ísť svoje. Jak kolegiálne, však? V predposlednom kole mi Ďuro kričí aby som sa do toho ešte oprel, že to dám pod 5 hodín... Jak už som niekde písal, ja tieto tempá po tridsiatich kilákoch v nohách vôbec neobľubujem. Tempo, že by vás obehla babka s nordic palicami a tepy jak pred infarktom. Do toho vás pália stehná, lýtka tvrdé jak betón, je vám chladno z únavy a ruky vám brnia z nedostatku cukru... Najlepší čas začať sekať ešte posledné kiláky v tempe. Tie posledné koliečka boli proste záhul. Už som sa len modlil, nech toto dnešné utrpenie skončí a kládol si stále dokola, prečo? Prečo som zas podstúpil dobrovoľné muky? No lebo som nepoučiteľný blbec, závislý na endorfínoch a súťaživým egom, ktoré miluje výzvy. Pár stovák metrov pred cieľom ešte uvidím Berna a tak si to ku nemu pustím šprintom za hukotu a za to sa mi telo odvďačí kŕčmi v stehnách a ledva dokážem stáť na nohách. Operiam sa o Peťa a ten mi robí barličku. Čas nakoniec 4 hodiny a 53 minút je viac než som čakal.

Krče trošičku (foto Rasťo Cabala)

Ultra rozm.... ehm :)    (foto Rasťo Cabala)

Príjemné prekvapenie a s obrovským šťastím mi padlo 3. miesto (Milan musel odísť a Kuba spomalil žalúdok). Kubec dobieha len chvíľočku po mne a gratulujem mu. Ideme si pre medaile na stupne víťazov, nejaká spoločná fotečka a hotovo. Za chvíľu sa vyhlasujú aj dobehnuté ženy. Dve už sú v cieli a na tretie miesto útočí Miladka. Prvá je teda Majka Selešová, druhá Bacová Lucia a stavajú sa na stupne víťazov.

Ja, Tomáš a na druhom mieste Stano Ďurig (foto Rasťo Cabala)

Majka Selešová a Lucia Bacová

Miladka nakoniec úspešne tretia.

Na svoje si prišiel každý. Diplom v Open kategórií. (foto Rasťo Cabala)

Po vyhlásení sa ľudia začínajú pomaličky rozchádzať. Niektorí; ale ostávajú až do konca závodu a povzbudzujú posledných bežcov na trati. Tento rok končíme oproti minulému  o niečo skôr. Rýchlejší bežci? Dosť pravdepodobné :)

 

Rýchlejší bežci podporujú ešte bežiaci ostatok. Na fotke je Blanka s dcérou. (foto Rasťo Cabala)

Za všetko by som chcel teda poďakovať organizátorom, za ich nezištnú službu pre bláznov, ktorí radi behajú na našej Brezine a som rád, že nápad a zápal pár ľudí, padol na úrodnú pôdu. Verím, že Ultra Brezina bude aj budúci rok s ešte viac ľudmi, ktorí si budú chcieť otestovať svoje limity. A tak mi neostáva trochu aj dúfať, že Ultra Brezka si možno zaslúži aj finančnú podporu od bežcov  na dobrú vec, ako to je napríklad na spomínanej Ultra Lanovke. Možno by táto myšlienka, už tak dobrú myšlienku vystrelila niekde tam... Kto vie, čo si na nás Tomášovia so Simonkou nakoniec pripravia. Nechajme sa prekvapiť.



Na moje posledné očakávania sa pár krát vzniesla vlna pochybenia, že sa podceňujem, neverím si riadne atď. Skutočnosť je, že tento rok ma ultra scéna a pády na pretekoch naučili trochu viac skromnosti a radšej si hooodne nadsadiť. Ono to potom predsa len menej bolí, keď padne človek na držku. Jak napísal Tomáš Miklovič: Všetci sú víťazi, čo vyhodia svoje pohodlné prdele z komfortu, tak ja rád vravím, že všetky úspechy sú len odrazom tréningu. Nie je dobrý alebo zlý bežec. Každý bežec je dobrý na svojej úrovni. Je len ten čo trénuje viac a ten čo trénuje menej.



 Za korekciu, fotky a inšpiráciu Vám moc ďakujem :)

Slapy EPO Trail Maniacs 61km/2300m 

,,Sebadisciplína je spoločníčkou samoty" Platón

Ku Slapom som sa dostal cez Beh.sk, kde som hľadal nejaký pretek na október. Nakoniec som natrafil na sériu závodov od EPO Trail Maniacs. Najprv mi očko požmurovalo po Harachove, ale štartovné vďaka blížiacemu sa termínu už bolo drahé a tak som zobral Slapy, kde bolo len 350 korún. Na výber bolo z troch rôznych tratí, 33k, 46k a 61k. Nakoniec som sa rozhodol teda pre 61 kilometrovú trať. Aké to prekvapenie, však?

Slapy som maličko poznal z Vltava runu. Dokonca aj hlavná fotka na mojom blogu je zhotovená práve zo Slapov a nenapadlo by ma, že sa sem zas po roku vrátim a asfalt zamením za riadny trail.

Slapská priehrada je piatou najväčšou priehradou v Čechách. Postavená bola v roku 1950 a okrem zadržiavania vody, slúži aj na rekreáciu.

Do Prahy cestujem dva dni pred závodom. Jeden deň si nechávam na aklimatizáciu a návštevu známych. Prespávam u brácha a navečer sa pomaly poberám na Smíchovské nádražie na autobus.

Cesta busom sa predĺžila na trojnásobok bežného času a bojím sa, či to stihnem do 21:30, kedy končí prezentácia. Nakoniec všetko v pohode stíham a do Cholína na chatu; prichádzam s malou rezervou. Registrujem sa a beriem si miesto na spanie v spoločenskej miestnosti na zemi. Ponúkali mi aj kľúče od izby, ale nejak som to neriešil a bol som pripravený na sparťanské podmienky.

22:00 začína výklad trate  a prvý krát sa zoznamujem so slovom "mlíko". Po chvíli zisťujem, že je to špeciálne slovo pre fáborky... No odkiaľ to slovo pochádza a z čoho, mi nebolo vysvetlené ani na trati od bežcov. Hovoria o "Albertkách", že si tam treba dať pozor a tak isto, že na trati je ťažba a niekedy sa stáva, že ľudia otrhajú fáborky na niektorých úsekoch. Nemám GPX súbor a tak sa budem riadiť ozaj len mapou a fáborkami. Alebo si niekoho odchytím a pôjdem s ním. Vyzerá to na čistokrvnú trailovačku. Okolo 23:30 sa zabalím do spacáku a snažím sa trochu prespať.

Budíček 5:30, pripravujem si veci a všetko si pekne chystám na pretek. Plním hydrovak čistou vodou, zajedám orieškovú zmes na raňajky a 6:30 som pripravený nasadnúť do autobusu, ktorý nás prevezie na miesto štartu, cca 10 kilákov od chaty, do obce Nečín.

Je 6:45. Tma nás stále obklopuje a tak vyťahujem čelovku. Pomaly sa zoraďujeme na štartovej čiare. Na štarte sa zoradí približne 50 ultra bláznov. Odpočítavanie aaaaa je tu štart...

No aspoň na jednej fotke je moja polka ksichtu :)    (foto Trail Maniacs)

Prvé metre vedú cez dedinu po panelovej ceste, ktorá nás zavedie do hustého tmavého smrekového lesa. Tempo je na mňa prirýchle a tak radšej spomaľujem a idem si svoje. Čelovka mi svieti pod nohy a osvetľuje zatiaľ čierny les. Piesková utlačená cesta je príjemná, no za krátko ju strieda divočina a musím hľadať cestu kade bežať. Hneď na začiatok nám usporiadatelia ukázali v akom duchu sa bude niesť závod. Preskakujem konáre, potoky, veľké suchohríby... Musím byť ozaj opatrný na čo stúpim a tak zvoľňujem tempo a sústredím sa na podklad pod nohami. Po chvíli vybiehame z lesa a križujeme asfaltku.

Beh za tmy má svoje čaro (foto Trail Maniacs)

Prvá kontrola,  kde opisujú čísla, fotia a kameraman robí svoju robotu. Beží popri nás a vyzerá to, že bude video z trate. Raz sa beží po tráve, raz po spevnenej ceste a občas nám to prikrášli lesná cestička. Trať je rôznorodá a snažím sa jej trochu nabažiť. Občas dačo pofotím, ale nezdržiavam sa. Tma poľavuje a slniečko sa snaží cez mraky predrať. Čelovku hádžem do ruksaku spolu s rukavicami. Prebiehame cez hať a vzduchom sa šíri krásna vôňa údeného syru. Preletíme nad obcou Županovice a strácame sa v malinkom lesíku popri nádrži. Podľa hladiny vody by som usúdil, že rok na zrážky neprial ani tu. Hubenovská zátoka a staré lodné vraky na kameňoch, ale i suché mólo, kde kedysi bola ešte voda. Možno na zimu nechávajú naschvál takýto nízky stav. Netuším, no pôsobí to na mňa tragicky. Prebiehame ponad Cholín, kde sme spali. Nohy zatiaľ v pohode a počasie nám praje. Občas je to s fáborkami trochu komplikované, ale nič čo by som na mieste nevyriešil. Mokro pod nohami a všade napadané lístie. Jeseň je tu v plnej paráde aj s jej paletou farieb.

Podbieham Ostrý vrch a predo mnou je časomiera na vrchársku prémiu. Uznávam, že na tých najlepších nemám ani zďaleka a tak si to do kopca len pomaly vybehnem. Ocitám sa pod vysielačom na kopci Veselý vrch (489 m.n.m.). Pýtam sa na občerstvovačke či je treba vybehnúť až hore. Vraj áno a nerobia si evidentne srandu. Ja mám tak trochu strach z výšok, no som odhodlaný to na chvíľu potlačiť. Z vysielača oproti mne zbieha chalanisko, čo má sopel cez celú tvár a sliny snáď až na kolenách. Ten evidentne ide do plných... Krútiace sa schody na vysielač, hore ma odpípnu a tým pádom som ukončil vrchársku prémiu. Fotečka, výhľady a hybaj dole po schodoch, hlavu trošku zamotať. Dávam do seba colu, pivo a pár kúskov pomaranča. Nezdržujem sa a pomaly zbieham z vrchu dole.

Hore končí vrchárska prémia

Ja moc tie výšky nemusím...

Trať sa stále mení a kopčeky spolu s kilometrami ubiehajú. Pripájam sa k jednému bežcovi s menom Pavel a jeho tempo mi je sympatické. Beží to druhý krát, tak sa ho budem chvíľu držať. Kecáme a pýtam sa ho na to slovo "mlíko"... Netuší tak isto a stretol sa s tým minulý rok po prvý krát. V diaľke sa nám ukazuje ďalšia rozhľadňa na ktorej má byť kontrola. Zbiehame na asfaltku a po chvíli si to cupitáme do kopca ku Drtinovej rozhľadni. Veľká drevená rozhľadňa, krásne výhľady a pochvalu zožal môj ultra vysmiaty hrnček na ruksaku. 

Kontrola až hore.

Zbiehame dole na lúku a následne cez asfaltku do kopca. Pred nami je zranený bežec. Zastavujem sa pri ňom a pýtam sa ho či je v pohode. Vraj hej... Koleno ho trápi, ale vraj to ešte rozbehá. Znova prebiehame cez cestu a rútime sa do prudkého kopca. Pekný single track jak u nás okolo Čachtíc. Borovicový riedky les, kamenistý podklad. Počítam, že čo chvíľa bude ďalšia kontrola a môžem doplniť zásoby. Prudký padáčik a ocitám sa pri moste cez ktorý som bežal minulý rok na Vltava rune.

Pohľad na most pred občerstvovačkou (foto Trail Maniacs)

Na občerstvovačke hádžem do seba nejaký pomaranč, colu a nealko pivo. 30 kilákov v nohách a cítim sa stále v pohode. Prebieham cez most a hneď nás to ženie do prudkého stúpania. Opäť borovicové kopce s výhľadom na most a okolie; kade sme bežali. 
Vychádzame na asfaltku a Pavel mi vraví aby som si išiel svoje. Vraj mu to jedlo tam nejak nepadlo a tak ma nechce zdržovať. Tak sa odpájame a vidíme sa v cieli. Vbiehame do lesa a na chvíľu sa snažím zorientovať kade mám bežať. Fáborka v zákrute nikde a sú tu dve možné cesty. Nakoniec vyberám zbeh a volím správne. Preskakujem v doline potôčik a opäť sa púšťam do stúpania a následne klesania ku priehrade. Bežím pekne popri vode a rybárov pes ma malinko popoženie do tempa...  Chatárska oblasť Nová Živohošť alebo skôr prístavné mestečko?
Opäť mierne behateľné stúpanie  po lesnej ceste až do obce Nahoruby, kde je volebná miestnosť. Bežci tu môžu zastaviť na chvíľu a odvoliť si. Čas im bude zastavený a následne odčítaný z celkového času. Pekná sranda a dobrá prestávka :)

Z dedinky si to šiniem po lúčnej ceste a zastavujem pri ďalšom bežcovi, ktorý kráča. Vraj je oukej a tak si idem po svojom ďalej. Mierny zbeh a vidím v diaľke nejakých ľudí v starom koryte potoka a za chvíľu na mňa kričia aby som sa vrátil späť. Späť? Jak späť? Kam? Pozerám okolo seba a všimnem si za mnou asi 20 metrov fáborky a chodníček do starého koryta potoka. Prebieham popod most a chalani zrobia fotečky. Už mi je to jasné teraz, prečo práve tadiaľto. Starý kamenný most, opadané lístie, kamene, jesenné slniečko, no proste radosť fotiť. Snažím sa preskákať po kameňoch na druhú stranu aby som sa nenamočil, no chalani mi posmešne poznamenajú, že aj tak dlho neostanem suchý. Neverím pokiaľ neuvidím!

Pavel podbieha starý kamenný most (foto Trail Maniacs)

Mocem sa popri potoku pokrytom lístim a hľadám kade mám bežať. Nakoniec sa vynáram v ústí potoka, ktorý sa vlieva do rieky. Popri riečke sa snažím nájsť nejakú cestičku, chodník, no príde mi, že nič tam také nie je. Len svah a veľké kamene a tak si musím podľa fáboriek nájsť cestu sám. Niektorí sú dokonca nado mnou a iný idú popri koryte rieky. Riadna trailovačka toto a zrazu stojím pred horskou riečkou a cesty na druhú stranu niet. 

Sú len dva spôsoby ako na druhú stranu. V topánkach alebo bez :) (foto Trail Maniacs)

Ja som to riskol cez riečku v papučkách, jak praví Trailová Biblia. Toť chalani to skúšajú na "sucho" (foto Trail Maniacs)

Peťka z Prahy mi vravela dačo o brodení sa riekou, kde je do kolien vody... No nazdar a ešte aj chalani sa mi tam pred chvíľou smiali. Teraz už verím. Proste to prebrodím. Voda je riadne ľadová, ale nie je moc hlboká. Na druhej strane ma hneď na to čaká žihľava a v shortkách sa nechávam teda dobrovoľne mučiť. Voda a žihľava, sú moje nočné mory. Vybieham po kamenistej ceste ku nejakej chalupe a cez chodníček mimo cestu a cez malé humno a neviem kade všade ešte. Cesta tam bola, ale my si to musíme dať po svojom. Okej, aspoň je zábava...
Dlhý zbeh do doliny popri ďalšom potoku. Premýšľam, či sa mi spravia pľuzgiere od mokrých nôh alebo nie, prečo bežím zas sám v prázdnej bubline medzi bežcami a tak no... Následne prichádza stúpanie až na lúku, kde už v diaľke vidím občerstvovačku a viem, že tam má byť aj rýchlostná prémia. Snažím sa stále čo najviac bežať aj do kopca, no nohy už nie sú úplne v poriadku a tak to občas prekladám rýchlou chôdzou. Zhadzujem ruksak na stanici a  dávam si naplniť hydrovak kým si ja pôjdem odbehnúť svoju rýchlostnú prémiu. Prvý kopec, humno, kopček a zbeh. Letím dole riťou a pár kotúľov. Nič vážne, len som celý od hliny a lístia a tak pekne pokračujem ďalej, ale trochu viac opatrno. Nehrotím to ku kontrole. Dávam si pivko a nejaké ovocie a moju chalvu tyčinku. Prichádza Pavel s ktorým som bežal. Mám na neho približne 10 minút a tak si balím svoje veci a vyrážam na ďalšie mučiace kilometre. Nad občerstvovačkou asi kilometer, vidím jak sa zo stanice ženie nejaká ženská. Dúfam, že to nemyslí s tým, že ma chce dobehnúť vážne. Doteraz mi bolo v mojej bublinke vcelku fajn a nemusel som sa s nikým naháňať a tak do toho trochu prdnem a uvidím. Cez kopček opäť zbeh do údolia Musíku, kde je potok s lávkou. Pár kmeňov uložených cez potok a jeden kmeň ako zábradlie. Je to tu moc pekné, ale na krásu teraz už nie je čas hrať, keď mám za prdelou stíhačku. Opäť hore do kopca a moje nohy začínajú pociťovať nepríjemné pálenie. Vybieham na asfaltku a tu si trochu zájdem, keď neviem riadne nájsť fáborku a miesto toho aby som šiel po lúke, chvíľu kráčam opačne po asfaltke. Spiatočka a už vidím správnu cestu po lúke do kopca. Stále je to relatívne dobré a neviem o jakých "Albertkách" to vraveli. Že by malo dačo prísť nakoniec? Nechám sa prekvapiť.

Bežím po kraji dubového lesa a tu riadne zakopávam. Už som sa videl držkou dole niekde v nádrži. Hromžím a sústredím sa na bolesť prsta, či nie je náhodou zlomený. Nič vážne a tak sa púšťam do zbehu k nádrži. Začínam sa obávať podľa terénu, že sa tu začína dačo meniť. Prvé skaly a kamenistý podklad. Hneď na začiatku Albertových skál trošičku blúdim a snažím sa nájsť značenie no nikde ho nevidím. Strihám si to rovno hore a dúfam, že dačo podobné chodníku budem križovať a aj tak nakoniec bolo. Som na cestičke. Krásny single track s prudkým zbehom dole. Čierne skaliská a nehostinný terén. Pekné výhľady na okolie mi; ale unikajú lebo sa musím sústrediť na to čo mám pod nohami. Prichádzajú schody a reťaze. 

Panoráma z "Albertiek" (foto Trail Maniacs)

 
Schody sú akurát presne tak, aby som musel krok poriadne naťahovať a začínam trpieť. Stehná sa pomaličky poberajú do laktátového nebíčka a dievčina za mnou ma doháňa. Vybrala si správny čas na naháňanie... Trpím a ozaj nevládzem a tak púšťam dievčinu pred seba a skúsim; nech ma chvíľu potiahne. Dlho to nevydrží a púšťa ma opäť pred seba. Tie prekliate schody... Sú všade a je ich veľa. Zbieham chvíľu dole a neviem sa rozhodnúť kade, lebo opäť žiadna fáborka. Prítomný turista mi ukazuje prstom kade a tak dávam na neho. Dievčina mi funí za chrbtom a tak sa jej snažím v zbehu aspoň trochu utrhnúť a aj sa mi darí. Albertová vyhliadka, Biela skala, Tysová vyhliadka a už si prajem nech som z tohoto trailového neba-pekla preč! Skaly ma úplne zožuli a vyštavili do poslednej kvapky energie. Prichádzam ku poslednej občerstvovačke na 54 kilometri. Dávam si ľahký strečing, colu a za pár minút už pribieha kolegyňa. Tvrdý oriešok tá ženská, musím dačo vymyslieť a tak po asfaltke si hodím ešte pekné tempíčko a do kopca sa snažím ujsť aby ma nevidela. Taktika jak z béčkového filmu... Na myslenie je už aj tak neskoro a nič lepšie aj tak človek nevymyslí. Keď nikoho nevidím pred sebou, nemám dôvod pridávať. Aspoň u mňa to platí...
Hodinky mi hlásia, že nemajú záujem pokračovať a tak sa mi vypínajú. Štartujem teda Stravu na mobile a pokračujem. Nával pulzujúcej  bolesti do mojich špáratiek mi bráni v súvislejšom behu a dole kopcom je to skôr šuchtanica. Kúsok asfaltu a opäť do lesa. Šmaclem a snažím sa znova o beh. Prichádzam do dediny V Pekle. Haha tak to vcelku sedí, veď sa tak aj cítim. Zrazu uvidím bežca ako si to pomaly valí krokom do kopca. Akonáhle ma zbadá, začína boj a rozbieha to. Chlapče ja som neškodný, len o tom ešte  nevieš, hovorím si sám pre seba. Do kopca krokom a predýchavam pálenie stehien a bolesť. Prestrečujem trochu nohy a chvíľu to pomáha. Do cieľa je už ozaj kúsok, tak zaber! Popod Dubový vrch a miernym klesaním až ku mostu. Za mnou sa zjavuje moja nočná mora. Pokiaľ dačo nemusím, tak je to kúzlenie tempa na 60. kilometri. Cítim sa ozaj bez energie, no nechať sa obehnúť ženou a kilák pred cieľom, to by bola potupa. Ego by dostalo riadne po chrape... Prichádza malé stúpanie po asfaltke a tak sa do toho opieram čo to ešte ide. Začína mi krútiť prsty na rukách a dýcham jak keby som valil štvorkové tempo a k tomu ledva do kopca obieham párik čo tlačí kočár. V kopci sa stíhačke utrhnem a na moste skúšam ešte dačo zo seba vypudiť. Darí sa mi a tak už počítam posledné metre do cieľa. Decká pod posledným kopcom sa ma dačo pýtajú, slušne ich ignorujem a pomaly  do kopca, kde je cieľ len vycupkám. Prichádzam do cieľa a padám na zem. Na dnes mám ozaj dosť. Strečing, sprcha, jahodová čokoláda, ako odmena na ktorú som sa celý čas moc tešil. Pavel dobieha po pol hodine. Kecáme o zážitkoch na trati a užívame si pulzujúcu bolesť v nohách.
Čas 7:12 bol pre mňa nad mieru uspokojivý. Taký môj malý cieľ bol prebehnúť trať pod 8 hodín a umiestnenie neriešiť. No nakoniec celkové 15. miesto z 50 bežcov bolo viac než potešujúce. Prvý chalanisko to mal niečo okolo 5:30 a druhá bola žena so stratou 40 minút.

Trať bola nádherná, zázemie na chate ozaj luxusné, od obeda a výčapu až po ubytovanie i keď zrovna ja som si vybral spanie na zemi... O rok sa sem určite rád vrátim, pokiaľ Boh dá zdravia a možno skúsim čas stlačiť pod 7 hodín. Dúfam, že pár ľudom po prečítaní blogu sa to zápači a Slapy si pôjdu odbehnúť budúci rok tiež.

A tu je odkaz na videjko:

 https://www.facebook.com/EPOTrailManiacs/videos/1477741645608996/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/

„Sebadisciplína je spoločníčkou samoty.“

Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty-o-samote/