100 Míľ Krajom Malých Karpát 172km / 6000

"Čo sa ráta v boji je to, čo urobíš, keď príde bolesť" John Short

Rasťo, čo myslíš? Keby si si ty mohol vybrať z dvoch tratí, 200 a 170 kilometrov, ktorá by to bola? 170... Tak vyzeral náš rozhovor pre moje rozhodnutie skúsiť 100 MKMK.

Prečo som si vybral práve 170 a nie 200 kilometrov dlhú trasu? Veď je to len pár kilometrov naviac predsa... Zhodli sme sa spoločne s Rasťom, že 100 míľ je taký bežecký míľnik a stojí to za to utrpenie. 

100 MKMK organizuje Slavo Glesk spolu s jeho priateľmi. Osobne som žiadny pretek od Slava nebežal a tak to bolo pre mňa všetko nové. Karpaty som poznal trochu z vyhoretého Štefánika a vcelku podarenej Zošky. Na pretek som sa tešil od začiatku. Pokiaľ padla od niekoho otázka, či sa na pretek teším, tak odpoveď bola: aj hej. Bez stresu v pohode a v pokore ku vzdialenosti.

Dobre rozbehnutú prípravu mi tri týždne pred závodom skomplikovala choroba a tak som týždeň ležal v horúčkach a bolestiach kĺbov. Pozostatok klimatizovaného autobusu z Myjavy do Trenčína... Padlo aj podozrenie na encefalitídu, ale dnes už viem, že ju môžem vylúčiť. Týždeň na to, keď už som sa vylízal z choroby ma seklo v krížoch (klíma v práci) a tak som väčšinu týždňa behal v bolestiach a veľmi pomaly. Do kopcov sa mi behalo relatívne bez bolesti, no dole to bolelo jak čert. Vedel som, že už nič nenatrénujem a tak radšej budem udržiavať. Posledný týždeň som nenabehal skoro nič. Dva pomalé výbehy po práci aby nohy nezabudli a ostávalo veriť, že telo si s porciou kilometrov poradí.

Štartovné som dostal do vena od Jakuba Vranu, ktorý to mal už rok zaplatené a neplánoval bežať, za čo mu ďakujem a ostávam dlžníkom. 2 týždne pred pretekom som vysadil všetok kofeín a tak prebehol trojdňový detox v bolestiach hlavy. Plánoval som užívať kofeínové ampule Sponser Energy Activator 200 pri krízach a chcel som aby kofeín zaúčinkoval čo najintenzívnejšie. Ináč do pozornosti asi môžem zmieniť, že bez kofeínu sa mi upravilo ranné vstávanie. Niekoľko rokov som sa ráno nebudil sám od seba a vcelku fresh. Zadovážil som si tekuté Magnézium a slané tyčinky. Všetko od Sponseru u Maťa Bernovského v Bernosport. Slané tyčinky neboli vôbec slané, ale zachránili ma pri nechcenom "dojdení". Všetky tieto veci som mohol vyskúšať až priamo na trati čiže som nevedel do čoho sa púšťam. Samozrejme sa to tak nemá robiť, ale to je už moja klasika. Okrem iného som potreboval nové šortky a poriadne ponožky. Šortky od Berna, značka RaidLight, Trail rider short a ponožky od ProRunning, Compressport racing socks V3.0 trail. Ku týmto dvom veciam neskôr spravím asi aj recenziu. Na poslednú chvíľu som si zohnal aj pacera, Ďura Macáka. Toho ako jedinú novinku som mal vyskúšaného :D Pokiaľ máme frflať riadne, tak nech sme na to dvaja. Dohoda znela, že ma bude čakať na 106 kilometri a potiahne ma do cieľa. Toľko ku technickým veciam.

Piatok beriem v práci dovolenku. Vstávam ráno o pol deviatej a už teraz viem, že to bude dlhý víkend. Štart je naplánovaný na 22:00 z námestia v Chtelnici. Do Chtelnice prichádzam niečo okolo piatej podvečer a skúsim ešte podriemať, ale nervozita úraduje, tak na to kašlem a miesto toho sa idem zvítať so známymi tvárami. 21:00 začína Slavova hodina a jeho výklad trate, na ktorú som zvedavý. Tento pretek je vcelku náročný na orientáciu, tak sa snažím aspoň polku z toho čo hovorí pochytiť. Hneď jak ukončí vcelku zábavný výklad, balím ruksak a ešte dopĺňam tekutiny. Opäť budem mať na chrbte  5 kilo... Taký môj váhový minimalistický štandard. Vždy si zaspomínam na Tona Krupičku a  jeho minimalizmus.

21:59 a všetci stojíme na námestí a čakáme na odpočítavanie. Slavo ešte dáva nejaké perly. Nálada je super. Pripájam sa k Julke Batmendijnovej a Lukášovi Šichtovi. Ich ambície sú mi sympatické. Hlavne to dobehnúť. Idú najdlhšiu trasu 203km / 7500m. Ja som si dal na 172 kilometrov 40 hodín.

22:00 a všetci sa hrnieme cez kolotoče naproti svojmu osudu a verím, že je o nás postarané.

Slavo podáva inštruktáž. (foto Pete Green)

S Birellom to na štarte ide ľahšie. (foto Rado Harach)

Jedna spoločná pred štartom (foto Rado Harach)

Chtelnica - Hradište pod Vrátnom 22. km

Z Chtelnice bežíme do mierneho stúpania po asfalte. Zapínam čelovku a kecám s Julkou a Lukášom v sprievode ich kámoša Miňa. Takto nejak by som si to predstavoval až do konca. Pohoda, klídek, ale viem, že to je len moje zbožné prianie. Realita bude asi niečo iné. Prechádzame okolo vodnej nádrže Chtelnica, kde svetlá rybárov lemujú jazero. Žartujeme, že to sa asi Jaro Kováč stratil, lebo sme tam videli svietiacu čelovku. Julka nás občas hecne, že nech si ideme po svojom a tak hneď v hustom lese sa odpájam. Cez Výtok na Komárovú až do Skália. Tam stretávam Jara, ktorý stresuje, že nevie kade ísť. Spolu pokračujeme teda dlhým klesaním až na občerstvovačku do Hradišťa pod Vrátnom. Na začiatok som si užil vcelku dosť asfaltu a tak nejak tuším, čo bude následovať. Na občerstvovačku dobieham dačo málo pred jednou ráno. Slavo ma víta, čipujem, nálepka do itinerára a upozornenie, že má pre mňa Lunter nátierku. Ach jaká to radosť pre mňa. Prvý kofeín príde v podobe pepsi, trochu iontu do vaku, dva chleby s nátierkou a valíme ho ďalej. 

Slavo. Hlavný organizátor aj hostiteľ v jednom. Občerstvovačka v Hradišti pod Vrátnom. (foto Rado Harach)

Hradište pod Vrátnom - Rozbehy 39. km

Hneď za dedinou stretávam znova blúdiaceho Jara. Evidetne je slepý jak patrona lebo ináč si to neviem vysvetliť. Samozrejme hodinky nepoužíva, stará škola a aj keby ich mal tak na ne neuvidí... Ináč celkovo je v SUT lige na treťom mieste. Dokončí snáď aj nemožné. Pripájam sa ku Martinovi. Diaľkoplazec z  Bratislavy. Ako on tvrdí, je skôr turista, ako bežec. Jeho tempo mi je príjemné a kecáme spolu. Na Rozbehy je to znova dosť po asfalte. Na nohách mám asi nešťastne zvolenú obuv. Moje Reeboky majú agresívnu, tvrdú  podrážku, ktorú som chcel využiť na vápencových kopcoch, no cítim sa ako by som bežal v kopačkách po asfalte. Maťo si to šinie v Hokách a len si pochvaľuje a ja ticho závidím. Tempíčko si dávame niečo medzi 6-8 minút na kilometer. Občas začnem na dlhé asfaltové úseky frflať a neviem sa dočkať nejakého stúpania. Napájame sa na trať Štefánik Trail a tu to trochu poznám. Vyreflexkovaná trať jak na diaľnici. Prvé žihľavové krkaháje a ja začínam byť veľmi skoro nevrlý a oplzlý. Bežne to býva o pár desiatok kilometrov ďalej, no žihľava je pre mňa kryptonit. Martin mi v pozadí ukazuje blikajúce veterné turbíny. Tam niekde má byť občerstvovačka a na nej Rado s Ľubicou. Teším sa na známe tváre. Mám tam odložený tempeh, ktorý plánujem do seba dostať neskôr. Na stanicu prichádzame pred pol štvrtou ráno. Hádžem do seba tekuté magnézko, keby náhodou, ale len tak náhodou som sa skoro z toho dogrcal. Niečo tak nechutné som nečakal i keď to voňalo príjemne. Zapíjam to pepsi, hádžem do seba nektarinky, kecáme s Radom a pomaly sa poberáme ďalej. Nohy zatiaľ idú v pohodičke a trochu sa teším na Záruby. Po 15 minútach kopeme do vrtule.

Občerstvovačka Rozbehy. No a nenajedz sa! (foto Rado Harach)

S Martinom dopĺňame kalórie a spolu budeme lúskať následujúce kilometre na Záruby. (foto Rado Harach)

Rozbehy - Jahodník 54. km

Tento úsek bude jeden z tých kratších. 15 kilometrov, ale preverí stehná. Na Jahodníku ma čaká drop bag a môžem doplniť tyčinky a nahodiť denný slnečný outfit. Celkovo som na nohách od rána 20 hodín, ale zatiaľ žiadna únava. Konečne žiadny asfalt, ale kopce. Chvíľu po lúke a následne do prvého vážnejšieho stúpania na Hrubý kamenec 405 m. No! Tam je aj to vážnejšie. Fatra to nie je :) 

Otvára sa nám panoráma na vodnú nádrž Buková a za horizontom vidieť, že čochvíľa nám bude svitať. Prechádzame okolo nádrže a pomedzi stany rybárov sa premotáme na lúku pod Zárubami. Vybavujem si tu minuloročného Štefánika. Po červenej sa šplháme s Maťom hore na Záruby 767 m. Začína byť šero a tak už aj vidím niečo z trate a okolia. Záruby sú krásne a teším sa na vrchol. Stúpanie náročné, ale takéto ja ľúbim. Vápenec mne dobre známy. Za odmenu nás hore čaká svitanie. Stretávame tu pár bežcov. Mne sa ide veľmo fajne hore a tak sa od Martina odpájam a idem si znova sám. Zbeh zo Zárub je technicky náročnejší, ale nohy som mal v pohode. Po zelenej dole až na občerstvovačku Jahodník. 6:33 ráno a ja dobieham na chatku s domácimi a pár bežcami vonku. Ponúkajú mi rajčinovú polievku a tak neváham. Nejaká pepsi, lipový teplý čaj, pohladkanie maličkého mačiatka pre šťastie a rukami sa predieram v mori tyčiniek v drop bagu. Beriem len nevyhnutné aby som zas nemal 5 kilo na chrbáte. Buffku na hlavu, okuliare nech vyzeráme cool. Pravidlo je jasné: Aj keď už nevieš bežať, stále musíš vyzerať dobre. 20 minút a ja sa vraciam chvíľu po tej istej ceste späť na trasu. Stretám Lukáša a fandím mu. Nevyzerá dobre a vraj zvracal... Snáď sa mu po polievočke polepší. Momentálne mám pred manželským párom náskok 20 minút. Prvý už mi v mojej B kategórií nadelil cez 1,5 hodiny. Tam to asi moc význam nemá naháňať :)

Vodná nádrž Buková pred svitaním.

S Martinom na Zárubách.

Jahodník - Plavecké Podhradie 74. km

Po dlhšej dobe opäť asfalt. Chytá ma ranná hygiena a tak neváham využiť priľahlé kríčky a o samote rozjímať nad zmyslom tejto strastiplnej cesty. Po žltej nastupuje dlhé a vcelku náročné stúpanie. Tu mi hlavou po prvý krát prebleskne pocit podobný kríze. Zbystrel som a nepripúšťal si niečo také. Stúpam na Čiernu skalu 662 m. V diaľke vidím ďalšieho bežca a tak sa ho snažím dohnať. Z vrchu skál sa mi otvorí nádherný výhľad na slnkom zaliatu hornatú krajinu. Pokiaľ by som si mal vybrať miesto svojho skonania, tak kľudne tu. Neskôr si to rozmyslím a miesto môjho skonania bude každých 10 kilometrov. Zisťujem, že bežec predo mnou je Poliak. Držím sa ho dole zbehom a následne nás zbeh vynesie na krásnu, trávou posiatu cestičku. Úplne sa odpojím od vedomia a predstavujem si, ako by sa po tej trávičke išlo naboso. Hodinky ma preberajú z letargie, že idem mimo trasu. Volám na chalaniska a snažím sa s ním dohovoriť, že ideme zle. Hodinky nás navádzajú smerom hore. Na pankáča to teda sekáme do strmého kopca cez žihľavu po ramená. Trpím, ale môžem si za to sám, tak nejak plynule pokračujem hore, kam ma navádzajú hodiny. Hore zisťujeme, že sme znova na tom istom zbehu a tak si dávame s poliakom repete. Ten ku mne prehodí, že aspoň dobrý tréning. Znova by minul odbočku, ale hneď ho upozorňujem. Teraz ma začarovaná cestička neopantala. Spoločne zbiehame do Plaveckého Mikuláša a dedinkou len prebehneme. Dal by som si pivo, ale šenk žiadny po ruke. Dobiehame ďalších dvoch a následne ešte jedného bežca. Utvoríme takú malú grupu a spoločne ideme na Jeleniu horu. Exponovaný, prudký kopec a sálavé slnko zo mňa ťahá všetok cukor a vodu. Začínam cítiť slabosť a klesajúcu hladinu cukru v krvi. Rýchlo si dávam poslednú "slanú" tyčinku a zapijem posledným deci vody. Na kóte sa s chalanmi skladáme pod tieň borovíc a Poliak pokračuje ďalej sám. Potrebujem si oddýchnuť a riešim dilemu s vodou. Pred sebou mám tak 8 kilometrov a ani deci vody. Aj ostatní bojujú s nedostatkom, tak sa ani neobťažujem pýtať. Teplota sa má dnes vyšplhať na 32° C. Bude to boj až do posledného metra na stanicu. Cez ďalšie žihľavové krkaháje stúpame a následne klesáme na Amonovu lúku. S partiou doženieme poľského bežca a bežíme okolo Plaveckého hradu. Dnes na pamiatky nie som. Pozriem sa inokedy. Všetci kľajeme kade to ten Slavo ťahal. Nebolo možné sa vymotať a dostať sa do dediny. Niektoré pasáže boli tak neuveriteľne znásilnené, že sa samotnému Slavovi muselo celý deň len štikať. Prichádzame konečne do dediny a skláňame hlavy pod veľkú vodnú pumpu a ovlažujeme sa.

Po pár stovkách metrov konečne sedíme na dvore občerstvovacej stanice a dopĺňam kalórie. Prichádza aj zmohnutý Lukáš Šichta. Dávam si bezvaječné cestoviny so zeleninou, ale okolo tej zeleniny to len tak preletelo. Ušanovaný tempeh si dávam ako hlavný chod a zajedám to cestovinami. Dobíjam hodinky, nejaké ovocie, iont do vaku a stanicu po 25 minútach opúšťame.  

Čierna Skala.

Jelenia hora a pohľad na Plavecký hrad v diaľke.

Plavecké Podhradie.

Plavecké Podhradie - Harmónia 106. km

Dobre natlačený z Podhradia si to vo svižnom tempe dávame do stúpania na Vápennú 752 m. Nohy stále tlačia, čo je dobré znamenie. Hore sa vydriapeme vcelku rýchlo. Chvíľu odpočinok a ide sa po červenej späť dole do Sološnickej doliny. V tejto časti nás čakajú tri najvyššie položené kopce z Malých Karpát. Jeden máme práve za sebou. Pokiaľ to zvládneme, máme z väčšej časti vyhrané. Pred nami sa pýši Petrklín. Všemi obávaný a ospevovaný kopec. Snáď ani Rysy nie sú tak strašidelné. Opieram sa do palíc a hecujem sa slovami "tak poď zmrde". Chalanisko za mnou sa hecuje tiež a odpájame sa od ostatných. Hore vyletíme pomerne rýchlo. Konštatujeme, že je to ozaj náročný kopec. Dal zabrať, ale pojali sme to ako výzvu a zviedli dobrý boj. Po pár minútach prichádza ostatok chalanov. Po Slavovom špeciálnom značení to spúšťame rovno dole na pankáča. Chalanom tu odbieham a nechám si chvíľu samoty pre seba. Vybieham na asfaltku, ktorá by ma mala doviezť na mŕtvu občerstvovačku Vývrat, kde bude voda a niečo málo pod zub. Pribieham ku potoku, kde si namočím bufku okolo krku a šiltovku. Po asfaltke pokračujem ďalej. Asfalt sa bude ťahať následujúce kilometre až na Vývrat. Začínam cítiť chodidlá a asfalt im nepomáha, ale nohy bolia menej, keď bežím ako keď kráčam, no už to nejde nejak. Dobieham znova polského bežca a spolu si to bačujeme po asfaltke v tieni krásnych mohutných gaštanov. Celá cesta bola lemovaná veľkými stromami až po Vývrat. Na Vývrate nás dobieha zbytok skupiny. Zjem nejaké ovsené, tukom naládované sušienky od Zuzanky, pepsi, iont do vaku, druhé a zároveň posledné tekuté magnézko. Na stole sú minerálky, ale mne spadli oči na pivo. Tak moc by som si dal pivo, ale nealko tu nie je. Dúfam, že čoskoro sa dočkám a tak volám Ďurovi Macákovi, nech niečo pre mňa nachystá. Z Vývratu sa napájame na modrú značku, ktorá zo začiatku stúpa pekne plynule na Vysokú 754 m. Pred kótou sa Vysoká nechutne zdvihne a začínam už zvádzať boj so stehnami. Hneď sa mi to nezdalo, že by mi to tá hora dala zadarmo. Hore som pár minút posedel a opäť cez žihľavu dole. Zbeh z Vysokej je vcelku fajn, pokiaľ je ovšem sucho. Dnes je sucho veru fajné, ale v diaľke sme videli prichádzajúci dážď. Napájame sa na červenú značku. Bežíme smer Hubalová, kde sme mali pokračovať ďalej po červenej, ale parťák z Poľska nejak nepochopil itinerár a ja som mal hodinky zavesené na ruksaku kvôli nabíjaniu a tak sme si to struhli po modrej. Asi po hodine behu sa ocitáme pred Zochovou chatou. Hneď som vedel, že sme pekne v prdeli. Vyberám itinerár a pozerám kade ďalej, ale moje navigačné schopnosti po 30 hodinách už vôbec nie sú dobré a tak si zúfalo sadám uprostred asfaltky a márne sa snažím pochopiť itinerár a kade vlastne mám ísť. Parťák mi moc nepomáha a ešte mi prikúri, že to chce kľud lebo keď som nervózny vraj človek robí chyby. V tom si chce potykať a tak uznám za vhodné, že je čas sa radšej predstaviť, nech vie na koho má nadávať :D 

Po 10 minútach plánovania som schoval itinerár a rozbehol sa po červenej na Tisové skaly, následne na modrú značku smer Zámčisko, ale po chvíli som to sekol krížom cez horu na žltú správnu cestu. Zbytočne sme si nadišli nejaký kilometer a možno stovku stúpania... Odteraz som si povedal, že sa budem orientovať len podľa seba a nebudem sa spoliehať na nikoho iného. Snažím sa stratu dohnať a tak to do zbehov trochu púšťam. Po chvíli prichádzame na Zámčisko. Niekde má byť kontrolné stanovisko, alebo sme ho prebehli, keď sme sa snažili natrafiť na správnu cestu. Zo Zámčiska prudký zbeh a ja znova odbočím zle. Mirek to samozrejme po mne zopakuje, ale zastavujem len po pár desiatkach metrov a tak spiatočka späť na modrú, popri potoku, kde je kontrola. Nakoniec bola pod Zámčiskom, ale dôležité, že sme našli. Z lesa vybiehame na asfaltku a už vidím jak ku mne beží môj pacer Ďuro. Som zachránený!

Mirek fotí na Vysokej.

Modra, Králová - Smolenice 139. km

18:44 prichádzam na kontrolu. Čipujem, zdravím Martina Urbaníka a chalanov. Do ruky mi je zoslaný Birell a Ďuro mi natiera chleba s pažítkovou lunterkou. V neďalekom šenku kupujem jahodové džúsy a s vodou si ich zarobím do hydrovaku. Chvíľu sedím, chystám čelovku na nočný outfit. Chcelo by to prezuť, ale tenisky ma čakajú až v Smoleniciach. Mirek zatiaľ odchádza z občerstvovačky. Ja sa nikde neženiem a chvíľu ešte ostávam. Chalani ma chvália, že na pokročilý kilometer a čas vyzerám veľmi dobre. Nie je nad takéto lichôtky. Čo by za takú lichôtku dala 15ka v noci v bare. Prichádza Miki Kéri a bude robiť pacera Julke. My sa zbierame a vyrážame v ústrety noci. Kolečko cez Královú a kontrola s nápísom Warrior. Pridáva sa ku nám miestny chalanisko na bicykli a pýta sa nás čo bežíme. Chvíľu nás sprevádza a potom sa odpojí za partiou do šenku. My narážame na Mirka. Sme si dnes súdení. Nad les sa zniesla znova tma. Zapínam čelovku a hodnotím situáciu. Rozbitý fajn, kríza zatiaľ žiadna, ale Ďuro radí aby som si dal kofeín predtým, než na mňa doľahne kríza. Hádžem do seba teda jeden shot a som prekvapený z chuti. Kofeín zabral a hrám sa na znovuzrodeného a ukazujem Ďurovi jak sa behá 4:20 tempo, ale len desať sekúnd :) 

Všetky povinnosti som hodil na ramená pacerovi. Musí strážiť značky, kontroly a či dostatočne pijem a jem. Čistý Hawaj, nie? Samozrejme mi pacer nemôže nijak fyzicky pomáhať s nosením výstroje. Tiahle stúpanie na vrch Kukla. Hore veľké ohnisko, vyhliadková veža a mňa začína hore trápiť kyselina. Jahodový džúsik, i keď veľmo chutný, mi proste nesedel. Nehovorím o tom, že sa mi v hadičke vždy pokazil od tepla a mal som prvý lok burčák. Prežil som, ale tešil som sa do dediny Píla. Šenk a pivo. Tešili sme sa tam všetci aj Mirek. Ten sa tešil hlavne na pomarančový sok, ale okúzlil ho aj náš Zlatý Bažant 0,0% nealko. No chalani asi doma moc kvalitné pivo nemajú lebo tento im rozhodne z varne moc nevyšiel. Krčma plná abstinentov s červeným knoflíkom medzi očami nasvedčovala, že je zapnutá klimatizácia. Kukajú na nás jak na zjav. Každý dáme po nealku a pakel slaných čipsov. Zbytok Mirkovho soku som vychliapal ja :) som to ja len charakter. Vybiehame na ulicu a zabáčame hneď do lesa. Po lúke okolo osvieteného hradu Červený Kameň. Následne cez les prebehneme do dediny Častá a Doľany, kde nás zastavujú podgurážení domáci, že je zákaz ísť ďalej. Z našich pohľadov zavetrili, že nemáme náladu sa naťahovať a tak od ich srandy ustúpili a začali sa chovať ako ľudia. Chvíľu sme pokecali a pádili sme ďalej okolo kostola, cez krásny vysvietený cintorín, plný kaplniek a samozrejme aj hrobov, jak už to tak býva na cintorínoch. Stúpame po zelenej popri viničoch a ja si odtrhávam dva veľké strapce šťavnatého hrozna a Mirkovi odporučím si odtrhnúť tiež. Chválime sladkosť a pomaly kráčame. Podliezame elektrický ohradník, ktorý vraj nebolí moc, ale šupa je to dobrá... Vraj preberie, povedal Slavo pri výklade trate. Následuje dlháááá nudná cesta po kamenistej zvážnici po modrej značke do dediny Majdan. Sakra, tak ale toto bolo také znásilňovanie kilometrov, že už som začínal byť z toho na prášky. Dúfam, že Mirek mi polku môjho nadávania nerozumel. Bol ticho, tak dúfam, že nie... Ďurovi oznamujem, že si potrebujem zastaviť a na chvíľu si ľahnúť na zem. Bolí ma chrbát z ruksaku a tak sa skladám vedľa rázcestníka. 

Z Majdanu si ešte niečo pamätám, no z Lošonca tak tretinu a z Jahodníku len asfalt a hore kopec a otvorený šenk (mal som chuť na pivo, ale nemal som síl tam tých 10 metrov ísť).

Nekonečná cesta okolo vcelku pekného Smolenického zámku do dediny Smolenice. Samozrejme občerstvovačka za dedinou pri vlakovej stanici, kúsok pred Trstínom. Dlhá asfaltová rovina a moje boľavé nohy ma ničili. Nakoniec 2:03 ráno prichádzame na občerstvovačku v Smoleniciach. Peter Gemeran sa snaží dačo dospať a lámeme ho nech ide s nami, ale má tiež riadne zničené chodidlá. Nechávam si z drop bagu zaliať dva hrnčeky instantnej polievky s morskými riasami. S chlebom padli vhod. Stôl plný dobrôt, ale hladný viac nie som a na nič ani riadne nemám chuť. Prehodím si tenisky, zalepím boľavé prsty, vazelína, dve ampule kofeínu so sebou a valíme ďalej. 

106. kilometer a vraj vyzerám stále dobre. Práve prehadzujem na nočný outfit. (foto Tomáš Karas)

Smolenice - Katarínka 152. km

Cez Trstín sa dostávame na asfaltku a následne na prašnú cestu, ktorá nás dostane opäť do riadnych krkahájov. Po takých hatiach chodiť... Žihľave sa už ani nevyhýbam lebo som aj tak nechal nohy v Smoleniciach. Kráčame do kopca a doháňa nás znovu vzkriesený Peťo Gemeran. Kofeín v Trstíne nezabral a na mňa padla kríza. Ostal som jak ožuté seno bez energie a len paličky mi pomáhali aby som nepadol dole držkou. Jediná nádej je, že so slnkom príde nový deň a snáď sa moje telo dá do poriadku. Ďalší kofeín plánujem až pred Katarínkou. Zbiehame do dediny Naháč a blúdiaci Jaro nás obieha. Prehodí nejakú funny story a ide si svoje sám. Popri potoku sa pomaly dostaneme do lesa a ja si prasknem poslednú ampulu kofeínu. Vypínam čelovku a nechávam to len na slabé svetlo z práve vykukajúcého slnka niekde tam za horizontom. Škriabem sa do kopca na Katarínku. Ku prekvapeniu to nebol kopec, ale ruiny kostola. Snáď stovka ľudí ležala roztrúsená po tráve v spacákoch. Sme upozornení jedným preživším, že sa musíme chovať potichu. Ľudia sem chodia pracovať dlho do noci. Reštaurujú ešte čo ostalo z ináč veľkého kostola. Miesto malo pre mňa magickú moc a s vychádzajúcim slnkom to tam bolo krásne. Až tak krásne, že som požiadal Ďura o 15 minút na spánok. Chcel som to dať na jeden záťah, ale telo rezignovalo a tak som dal sám so sebou dohodu. Padol som na trávu, prehodil cez seba bundu a s Mirkom sme sa odpojili na 15 minút. To bol najlepší ťah, čo som v tom stave mohol spraviť. Ďuro ma zobudil a ja som sa cítil zrazu dobre. Mŕtva občerstvovačka a ja dávam hlt pepsi, ale už mi nič neberie. Mám len čistú vodu a plánujem to na nej už docválať.

Katarínka. Podriemať si na tomto mieste bolo neskutočne príjemne a osviežujúce.

Katarínka - Výtok 162. km

Kamenistá cesta do Dobrej vody a sediaci Peťo Gemeran na pníku popri ceste. Berieme ho so sebou a pokračujeme spoločne ďalej. Slnko presvitá cez les a dodáva optimizmus. Nejak sa mi na prstoch dobre zašprajcovali leukoplasty a kostičky na prstoch prestali trochu bolieť. Začali sme teda cupitať a zbeh do Dobrej vody nám ušiel jak nič. Prehnali sme sa cez dedinu fakticky v behu a sám som bol prekvapený, že to stále ide. Ďuro si ide rolu autistu. Je popredu a rozpráva labuti, či jej nie je zima na plutvy! No nie je to romantické? Skoro ma tam vykotilo!!! On sa zaujíma či nie je nejakej pačmage zima na čongále a ja mu skapíňam od bolesti za chrbtom :D Popravde on sa rozpráva aj so srnkami, veveričkami, stromami a dokonca aj s kameňmi, keď už nie je nič iné po ruke. Obhajuje túto chorobu, že na ultra beháva často sám, tak si našiel takúto mini autistickú hru... Len on si to len tak pohundráva aby ho nikto poriadne nepočul, ale tú labuť som moc dobre počul! Mirek sa odpája kvôli potrebe a praje nám šťastnú cestu keby sme sa nevideli lebo vo Vývrate sa odpája cesta A od cesty B a C. Z dediny opäť kamenistá cesta a mňa začínajú žrať muchy za živa. Smrdím jak pís of šit a evidentne z toho majú strašnú radosť, ma takto psychicky ničiť. Som unavený a posledné čo chcem je láska jednej muchy. Ďuro hecuje, že keď pobežím, tak ma nedoženú, ale prekukol som ho. No fakt je, že som sa stavil o jedno pivo či vybehnem kopcovitú lúku na Vývrat. Staviť sa nechcel, ale vybehnúť som ju celú vybehol. Do kopca sa mi išlo super a tak som fakticky už po Vývrat bežal. Na kontrole som zadelil gél, ktorý som si šanoval celú cestu na posledných 10 kilometrov. Pojedol som im nejaké pomaranče, nektarinky a išli sme ďalej. Gél chutil divne. Kokos a makadamové oriešky, no ja som grgal jarovú vodu... 

Výtok - Chtelnica 172. km

Hlava cítila koniec utrpenia a telo vyplavovalo tony hormónov. Bolesť už ani nebola bolesťou a ja som zrazu vedel behať jak na 40. kilometri. Nechápal som, ale nepýtal som sa prečo. Nejaká kuleha môjho tela, ktorej som sám nerozumel. Natrafili sme po ceste na maličkú srnku, čo plače nad svojou mŕtvou mamou. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, že aby jej Ďuro išiel pomôcť :D ja neviem čo som si myslel, že mu asi skočí to malé do náruče a zoberiem si ju domov. Ďuro urobil drámu, keď niečo skočilo do kriakov, že aby som dával pozor keby to nebol náhodou vlk! Reku a čo ho palicou po hlave ovalím, keď odtiaľ vyskočí, ty vajčák? :D Jaká komédia...

Samozrejme sme nezachránili ani mladé a ani vlk nevyskočil a tak sme pokračovali smelo dole do Chtelnice. Vyzeralo to nádejne s časom pod 35 hodín, ale nie za toho otca aby to skončilo. Za každým kopčekom prišiel ďalší ktorý ma psychicky zdeptával, až som to vzdal a išiel si znova svoje. Krkaháje ma strašne deptali. Do Chtelnice som si to teda dobačoval po nekonečných hodinách v teréne. Slavo a komorná časť dobehnutých ma uvítala pred obecným úradom. Čas 35 hodín a 18 minút.  Tento krát bez sĺz alebo nejakého zvláštneho pocitu. Možno ešte príde a možno nepríde nikdy.

Zážitky. Priateľstvo. V srdci. V srdci ostávajú!

Nakoniec sa patrí asi niečo múdre dodať. Tak to vraj chodí či čo. 100 MKMK som si užil. Stále mi to príde ako sen. Nie preto lebo som to zvládol, ale preto lebo človek nevie či sníva alebo žije. Jediná kontrolka pravdy je mučivá bolesť tela. Cez 50 hodín v režime ONLINE mi prišlo, jak keby bolo všetko liate do jedného príbehu.

Nesiahol som si na dno a nenašiel svojich bubákov a ani v tom nebolo žiadne duchovné osvietenie, jak by niekto mohol čakať. Dokonca ma počas behu nenapadla ani jedna rozumná vec. Bol som vulgárny, neohrabaný a protivný a aj tak som sa na sebe smial... Všetko je nestále a to je na ultra to najkrajšie. Bežal som len obyčajný príbeh, ktorý som mohol zdielať s ľudmi a na konci to dopadlo, tak jak malo. Neobyčajne dobre!
Nechcem hovoriť, že už nikdy, ale už nikdy nepôjdem ďalšiu sto míľovku :) 

Pokiaľ ale chcete precítiť Malé Karpaty a vidieť aj divočinu tak Slavove dietko 100 MKMK je pre to jak stvorené. Navštívite miesta, na ktoré sa len tak bežne nedostanete a všetky sú moc pekné. No a samozrejme pokiaľ trpíte nejakými pohybovými problémami, tak táto žihľavová terapia Vás rozhodne zbaví minimálne reumy. Pokiaľ skôr neprídete o zdravý rozum :)

Obrovské ďakujem patrí všetkým čo mi držali palce. Na tom 150. kilometri ste to boli práve Vy, čo lámali chleba v mojej hlave. Ďakujem Ďurovi za 100% robotu v úlohe pacera, všetkým ktorí fandili po telefóne, Zuzke za odvoz domov a za domáce uhorky v cieli, no a všetkým zúčastneným a organizátorom preteku. Bez Vás by totiž nebolo koho chváliť a komu ďakovať :)