Slapy Trail Maniacs 61km/2300m

" Utrpenie, ktoré občas prichádza na dlhej trati prežívame všetci dobrovoľne " J.H.

Pohľad na Vltavu z Albertových skál.   foto JK Photo - Jan Kyncl

Slapy sú moja srdcovka. Len málo pretekov si získalo u mňa miesto v kalendári ( 20.10.2018 ). Pretek, ktorý si vďaka zloženiu terénu môže povedať, že je trailový. Pokiaľ som po asfaltke prešiel počas závodu dokopy 2 kilometre tak to bolo veľa. Chalani z orienťáku vedia naservírovať to najlepšie z danej lokality, aby si to každý užil. Singletracky, rozhľadne, horská i rýchlostná prémia, brodenie korytom rieky, divoké chodníčky... Komorný pretek, ktorý by si možno zaslúžil viac pozornosti, ale mohol by tým stratiť svoje kúzlo. Bežec má na výber z troch trás: 61km/2300m, 47km/1850m a 33km/1200m. 

Celý rok som hustil do Rasťa, že by sme to mohli spoločne skúsiť. Váhal, až kým si nenašiel Petru :) zlomiť ho už bolo potom  jednoduchšie. Petra sa na pretek tiež tešila a pridal sa k nám aj Marek Hrušovský.

Piatok vlakom do Práglu a odtiaľ autobusom na Hořovickú chatu, kde budeme ubytovaní. Na tomto závode sa mi páči tiež jak sa človek jednoducho logisticky dostane na pretek. Dva prestupy, pokiaľ počítam aj v Púchove na vlak a večer ležíte vo svojej posteli. 22:00 je výklad trate a my ešte dopĺňame tekuté sacharidy. 23:30 sme všetci mŕtvi v posteliach. 

5:25 budíček. Štartujeme o 7:00 z dedinky Něčín, kam sa dovezieme objednaným autobusom od usporiadateľa. Všetko balenie a chystanie prebehlo veľmi rýchlo a bez problémov. Moc jednoduché sa mi to zdalo. V tom mi volá na mobil Marek, že mu niekto zobral tenisky a nemôže prísť do busu za nami. Bežím teda späť na chatu a dávam mu kľúče od izby. Berie si náhradné tenisky a načas vyrážame do Něčína. Usporiadateľ dá vyhlásiť v autobuse, že nám chýbajú krikľavé Inov8 Trailrocky. 

6:50 stojíme na námestí v Něčíne. Naťahujem gaitre a pozerám konkurenciu. Dnes by som si chcel zlepšiť minuloročný čas a zabehnúť to pod 7 hodín. 7:10 bol môj minuloročný čas a viem, že som sa strašne potrápil na trati. Dnes by to mohlo byť lepšie a hlavne poznám už aj trať.

Tesne pred štartom. foto JK Photo - Jan Kyncl

7:00 a všetci si to valíme po ceste za dodávkou z ktorej nás kamerujú. Som hneď prvý a neľúbi sa mi to. Niečo nie je dobre, ale prvý som len pár minút a do popredia sa derú tí správni borci.  Vchádzame do tmavého lesa a ja si skoro pripíšem prvé kufrovanie, ale chalanisko na mňa zozadu zahučí. Ok, tak radšej idem za niekym. Táto prvá časť je ozaj krásna. Idete v tme, čelovka na hlave, žiadna cesta, len fáborky medzi stromami ukazujú smer cesty. Preskakujete konáre, potôčiky, ihličnatá cesta je mäkkučká a vy si to plný energie užívate. Mierne tiahle stúpania sú príjemné a ja sa snažím držať tempo s prvými bežcami. To mi vydrží len pár  kilometrov a okolo mňa sa vytvorí skupinka 4 bežcov a prvého bežca už viac na trati neuvidím. Lesné chodníčky strieda kamenistá cesta pre autá. Les sa strieda s lúkou a ranná rosa sa vám snaží dostať do topánok. Zatiaľ vládne hmla a je príjemne chladno. Verím, že na obed sa to zdvihne a oprie sa do nás slnko. Zbeh do dedinky Županovice a na chalanov vpredu kričím, že prestrelili odbočku. Niektoré chytáky z minulého roku si pamätám. 

Terén sa príjemne vlní a v spoločnosti sa mi beží dobre. Zbiehame konečne ku Slapskej priehrade a začínajú tu parádne skalnaté singletracky cez borovicový les. Pri pohľade na hladinu vody v nádrži je vidieť prevládajúce obdobie sucha. Houseboaty sú naklonené na jednu strany a lodný trup jednej z lodí nepocítil vlhkosť už nejakú dobu a tak je ukotvená na drevenných koloch. 

Chalanisko za mnou dáva držku a tak zastavujem a ponúkam pomoc. Vraj dobré, ale moc mi to tak nepripadalo. Začínal som sa pomaly tešiť na 18. kilometer, kde je prvé občerstvenie. Prebiehame cez elektrickú časomieru pre vrchársku prémiu a jeden chalanisko z grupy sa rozbieha to do toho kopca nasoliť. Mňa to popravde vôbec neláka a idem si svoje ďalej. Vrchárska prémia je zaujímavá, ale bojím sa, že by sa mi to mohlo ku koncu vypomstiť. Kopec teda rezko vykráčam, šup hore na rozhľadňu a tam ma odčipujú. Nemám rád výšky a ešte keď človek vidí pod seba... 

Dole si dám trochu koly, banán a pomaranč. Oproti minulému roku som tu o 20 minút skôr. Všetko je zatiaľ dobré, akurát začínam cítiť nejak pravé koleno. Je ešte skoro na nejaké boliestky a tak sa na to radšej nesústredím.

Rasťo práve uvidel o akú rozhľadňu ide. ( foto Michal Dobiáš - Trailpoint )

A pekne až hore...

Z rozhľadne je to pekne dolu kopčekom. Vybieham na lúku, ale tentokrát už idem sám. V popredí vidím už len jedného chalaniska s ktorým sa budem naťahovať až do samotného cieľa. Štvrtý chalanisko čo dal držku už nie je ani za nami a tak sa sústredím len na toho predo mnou. Ochutnávam kúsok asfaltu a po ľavej ruke vidím ďalšiu rozhľadňu Besedná, na ktorú sa musíme vydriapať.   Stúpania sú tu moc príjemné a kopčeky tu nedosahujú ani 500 metrov nad morom. Pomaličky človek vybehne skoro všetko. Prichádzam na rozhľadňu, kliešťami si cvakám číslo a letím dolu za chalaniskom predo mnou.  

Romantika.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Cez lúčne krkaháje do lesa a na tabuli: Za jeden kilometer chodníček končí. Vedel som, že tam bude prudký zbeh na občerstvovačku. Prudký zbeh ma vyhodí na asfaltku a ja sa môžem občerstviť. Opäť nič veľké... Kola, banán a dva polmesiace pomaranča. Zatiaľ postupne do seba tlačím tyčinky, ktoré som mal so sebou. Poprosím si o pohár i keď v povinnej výbave sme mali mať vlastný, ale dohnala ma karma z minulého roku, keď som mal vlastný a vravel som im o tom, že u nás musíme mať vlastné poháre. Lebo všade na staniciach tam mali desiatky papierových pohárov. Dnes jak naschvál nemali ani jeden. Môj vlastný hrnček skončil nadobro v plastovom nebíčku v piatok, keď som si ho pritlačil ruksakom a zlomil sa... Dostal som teda jeden kelímok do vena a s ním som brázdil následujúce kilometre.

Fotograf na nich striehol. Petra s Rasťom.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Prebieham cez most na druhú stranu Slapov. Skoro polovica trate za mnou a ja sa cítim stále dobre. Ďalšie stúpanie do kopca a pekný borovicový les s krásnymi výhľadmi na nádrž. Zrobím si tu jednu fotku a v diaľke vidím chalaniska. Začína spomaľovať a ja by som mal začať pomaly loviť.

Približne v polke trati je pekný výhľad na Slapskú priehradu z mosta. Hrebeňom v pozadí vedie trať.   foto Michal Dobiáš - Trailpoint

Opäť nejakych 500 metrov asfaltu a odbočka do lesa. Tu si trošku nadbehnem lebo nevidím odbočku vpravo. Spiatočka a hore do stúpania a následne zbeh popri vode a okolo kempu Nová Živohošť. Po chalanisku ani stopy a nejak tomu neviem pochopiť kde je. Prebieham cez dedinu Nahoruby. Minulý rok si tu bežci mohli odvoliť. Tento rok sme tade len preleteli. Za chvíľu vidím chalaniska za mnou. Niekde sa asi stratil a tak ho vidím najradšej. Pekne za mnou a ešte lepšie ďaleko. Zbieham ku starému kamennému mostu. Jeseň tu s farbami čaruje a most to všetko dotvára. Fotografa tento rok nikde. Škoda. Koryto potoka je suchšie než minulý rok. 

Cesta vedie priamo popod most.  foto Rasťo Cabala

Za chvíľu by mal prísť brod cez rieku, ktorá je vraj tento rok vďaka dlhým suchám menej rozvodnená. Popri rieke si to šliapem do skalnatého stúpania. Dnes je tu viac fáboriek než minule a tak viem pekne kadiaľ vedie zapadaný chodníček od lístia. Stojím naproti rieke v ktorej je vody tak do pol lýtiek, ale nechce sa mi do nej a tak hútam, ako ostať suchý. Dobieha ma bežec za mnou a navrhujem mu vyskúšať padnutý strom opodiaľ. Dobrá voľba a nohy si na druhú stranu rieky donesiem suché. Cez metrovú obľúbenú žihľavu. Stúpania striedajú rovinky okolo chatárskej oblasti. Približujem sa na ďalšiu, tretiu občerstvovačku Hradnice, kde je aj rýchlostná prémia. Je to kilometrový okruh, kde človek obieha vlastne bývalé keltské hradisko Hrazan. Moc z toho okrem priekopov neostalo. Celú prémiu si idem pomaličky svoje. Nejak ma neláka sa tu odpáliť. Obiehajú ma tu prví závodníci na 47 kilometrovej trase. Chalanisko čo bol za mnou sa nezdržuje na občerstvovačke a valí ďalej. Ja si dávam nealko pivko, kolu, kopec pomarančov a banán. Dnes to dáme na orechoch a ovocí evidentne. Rozbieham sa s 25 minútovou časovou rezervou oproti minulému roku. Vládne vo mne spokojnosť a viem, že nemusím s nikým na trati bojovať. Jediný s kým bojujem som už len ja sám, alebo si to len chcem myslieť. Po štrkovo-kamenistej ceste to tlačím, ale jaksi to už nechce ísť. Začínajú tuhnúť lýtka a tak kráčam. Trochu sa myšlienkami opustím a hneď na to zisťujem, že som sa stratil. Na punkáča teda šriegom do prudkého stúpania na značku. Prevalím sa cez kopec a následuje dlhé klesanie. Za mnou sa zjaví bežec z kratšej trate a vo chvíli keď sa ho snažím pustiť predo mňa, tak dopadám na bok do hliny. Kŕče do lýtka, ale nič strašné. Chalanisko zastavuje a vie o čo ide. Ponúka pomoc, ale nie je s čím. Moje nohy začínajú mať problém a najlepšie ma ešte len čaká. Albertky sa neúprosne blížia. V stúpaní dobieham dnešného spoločníka na ceste a spoločne si to šuchtáme na Albertovy skály. Pociťujem nepríjemné tiahnutie na úponoch kolena a kŕče sú veľmi blízko. Niečo, čo ja v behaní nepoznám a tak sa v duchu modlím, aby som mal dosť síl prísť na poslednú občerstvovačku a zasolil riadne. Nič slané som za celý deň nezjedol a asi aj v tom môže byť háčik. Skončím nakoniec na nesolení?!

Trailmantika :)     foto JK Photo - Jan Kyncl

Albertky sú prekrásne. Skaly čierne ako noc, ostré s mnohými výhliadkami na vrchole. Kamenisté singletracky a kopa schodov jak v stúpaní, tak v klesaní, reťaze... Môj prenasledovateľ mal už poslabší ťah do kopca, tak som mu chcel čo najskôr ujsť v skalnatom teréne aby ho to nelákalo sa moc doťahovať. Stehná až na pocit blížiacich sa kŕčov boli v poriadku. Opatrne, ale stále svižne po schodoch hore a následne dole. Takto sa vám to tam opakuje 3 či 4 krát. Za každým kopcom čaká človek koniec, ale tak skoro to nebude. Albertky zo mňa dostávajú posledné sily a tak nahadzujem sluchátka s hudbou. A v tom to prichádza... 200 metrov pred občerstvovačkou sa zastavujem a nedokážem sa pohnúť. Paralyzovaný som ostal stáť v strede cesty. Jak keby niekto vypol motor. Chcelo sa mi začať plakať, ale niečo vo mne hovorilo, že na to nie je teraz čas. Skús kráčať, ľahni si na chvíľu, uvoľni sa.... Čokoľvek vyskúšaj. Dávam sa teda do podrepu a následne si kľakám na kolená. Cítim, že kŕče poľavujú a tak skúsim kráčať. Kráčať dokážem. Po minútke skúsim aj bežať a pomaly to ide, ale jak na to zatlačím, stehná idú do kŕču. Prichádzam na poslednú občerstvovačku. Pomaranče zdobím peknou kôpkou soli a zapíjam to birellom a kolou. Dobieha ma kolega a ponúkam ho pivom. Skúšam ho zdržať čo najviac :D mucha sadla na lep a chvíľu tam spolu stojíme a jeme. 

Marek pri zbehu na Alberkách.  foto JK Photo - Jan Kyncl

Rozbiehame sa spolu po asfaltke do posledných ôsmich kilometrov. Odskočím od chalaniska, ale v následujúcom zbehu sa znova zastavujem a hreším. Nedokážem znova kvôli kŕčom bežať a tak ho púšťam pred seba. Praje mi všetko dobré a ide si svoje... Nejak si v hlave rozoberám, že takto to skončiť nemalo. Kráčať 8 kilometrov do cieľa by mi zabralo cez hodinu času. Horšie než minulý rok? Neexistuje! Verím, že soľ ešte asi nezabrala a chce to asi čas. Ja neviem proste. Musí to prestať za chvíľu. Modlím sa a prajem si aby kŕče odišli. 

Cez riečny brod kráčam a následne aj po dlhej rovine. Taktiku si dávam, že skúsim striedať beh a chôdzu. Hneď jak pocítim, že sa blížia kŕče prejdem z behu do chôdze. Začínam teda pomaly pridávať na tempe. Chalanisko je tak 500 metrov predo mnou, ale jeho náskok opticky skracujem. Ide bežať a ja viem, že najhoršie je za mnou.

Vybieham na asfaltku a teším sa na posledné stúpanie. Verím, že tam ho ešte predbehnem. Zastihol som ho ešte pred kopcom a do kopca si to šiniem krátkym krokom. Nezastavujem, neobhliadam sa a idem jak najlepšie viem. Kopec vybehnutý, nasleduje chvíľu rovinka a hneď na to posledný zbeh dole. Pokiaľ vydržím zbeh, už sa nemusím báť. Minulý rok som sa takto naháňal s Barťasovou ženou. Ja tieto naháňajúce konce proste nemám rád. Má to byť už len pohodička, ale nie dnes... Dnes to bude do posledného kilometra ešte boj. Po zbehu sa otáčam a chalaniska zrazu nikde. Už som vedel, že sa nie je čoho báť. Vybieham na most a v tempíčku, ktoré som mal už pod kontrolou, som dobehol pod posledné stúpanie pod chatu. Chcel som kráčať, ale chalanisko čo dobehol predo mnou ma tam ešte hecol, aby som to vybehol a tak som sa na to nechal ukecať.

Do cieľa pribieham v čase 6:39:32 a na krásnom 4. mieste. O pol hodinu skôr než minulý rok. Zemiaková medajla po prvýkrát. Dnes to proste bolo super. Skúsenosť s kŕčmi bolo niečo nové a nabudúce to nepodcením. Pekná bodka za ultra sezónou a silný impulz do budúcich závodov.

Marek dobehol v čase 7:33 na peknom 15. mieste. Na Peťu celý čas dohliadal Rasťo a spolu to úspešne zvládli za 10:39. Pre Peťu to bola zatiaľ najdlhšia vzdialenosť čo musela absolvovať. Každý sme si splnili to svoje, prečo sme na trať vyrážali a v zdraví prebehli cez cieľovú čiaru. I keď Peťa vyzerala dobitá jak keby padla dole zrázom niekde, ale vraj sa jej len nožičky poplietli na rovine na začiatku.

Čakali sme. Driemal som :)

Slapy si proste človek buď zamiluje alebo si to len raz odbehne a zabudne. Budúci rok som na štarte znova. Jedine, že by ultramaratón Zapomenuté hory :)



Edit : Po dobehnutí do cieľa som usporiadateľovi pripomenul stratené tenisky lebo som si všimol, že jeden z nich má krikľavé Inov8. Vraj sa žiadne nenašli, hovoril org oslovený z rána, ale chalanisko s podobnými teniskami bol jaksi moc ticho. Za pol hodinu som šiel do chaty a stretol som ho medzi dverami a  v rukách držal ďalšie 290ky a so zahanbeným výrazom na tvári sa mi ospravedlnil. Vraj tomu vôbec nechápe jak sa to mohlo stať. Čiže s happyendom! 

Edit 2: Tu je VIDEO z preteku, ale nejde mi to sem nahrať, tak len odkaz.