Projekt: Minčol - Minčol 76km/5000+ m

"Beh je chorý šport... a my všetci sme blázni. Učíme sa behať, keď cítime bolesť: a potom ešte pritlačíme."  Les Brown

 

 

Vrútky. Sú tri hodiny ráno a my si pripravujeme posledné veci pred železničnou stanicou, aby sme mohli vyraziť na projekt Minčol - Minčol. Z Vrútok započneme výstup na Minčol v Malej Fatre, prebehneme na Minčol v Oravskej Magure a skončíme v Dolnom Kubíne. Projekt robíme pod hlavičkou R+J Bežecké projekty, ale myšlienka pochádza od Rasťa. On síce rád píše v množnom čísle, že čo sme to vymysleli, ale pravdou je, že to vymyslel on. A to je fajn lebo Rasťo potom na oplátku rád berie pivo alebo kolo dobrej kávy za to, že nás tak zničil. Preto rád behám s Rasťom a jeho projekty, okrem iného :)

Tma nad Vrútkami nás núti nasadiť čelovky a rozbiehame sa smerom k ATC Turiec a následne po žltej na Minčol. Počasie nám praje. Je málinko chladnejšie a terén je len mierne mokrý. Na Minčol by sme chceli prísť ešte pred piatou, aby sme si pozreli východ slnka. Každý z nás naspal maximálne 3 hodiny a tak konštatujeme, že to bude síce ťažké, ale jeden deň s deficitom zvládneme. Slnko začína za horizontom Kriváňskej Malej Fatry pomaly poškuľovať, kým my si to stále šlapeme hore. Občas cinganie palíc a fučanie preruší vystrašený vták v korunách stromov, čo sa snaží odletieť. Ani sa nenazdáme a stojíme v sedle Prašivé. Posledné mierne stúpanie na vrchol Minčola zvládame s prehľadom a prichádzame ešte aj s časovou rezervou. Zisťujeme, že hore bivakujú ľudia a ich pes im ide vo vnútri dotrhať stan kvôli nám. Pofotíme východ slnka, trochu si odpočinieme a už nás Rasťo ženie smerom dole do Strečna.

Ešte posledné úpravy a je to. (foto Rasťo)

Slniečko už naťahuje svoje lúče. (foto Rasťo)

Čakanie na slnko. (foto Rasťo)

Pohľad z Minčola. (foto Rasťo)

Ešte pár fotiek vychádzajúceho slnka a ideme dole.

Zbiehame ku sedlu Javorina a stretáme po ceste prvých zberačov čučoriedok, ktorí si to v svižnom kroku valia do pekného stupáku. Chlapi v rokoch a v ozaj dobrej kondičke, konštatujeme. V sedle prechádzame okolo prístrešku, kde niekto spí v natiahnutej hamake. Chvíľu parťákov ťahám zlým smerom, ale chalani si toho všimnú a zavelia späť na červenú značku. Túto cestu dole po zvážnici si dobre pamätám spred dvoch rokov, keď som tade išiel na ťažko a bolo to nekonečné. Dnes to ide vďaka behu lepšie a hlavne rýchlejšie. Začínam cítiť trochu lýtka a tak ich skúšam pri pauzičke trochu prestrečovať. Z vrchu cesty sa nám naskytol krásny pohľad na dolinu a márne v hmle, ktorá tam vládne čakám, že sa objaví silueta Strečnianskeho hradu. Bola by to luxusná fotečka. Hmla si to nerozmyslela a tak sme sa vydali smerom k nej. Kubec nám do prudkého klesania rozpráva o svojom pobyte na Malorke a zrazu sme v Strečne rýchlejšie než bol pôvodný plán a my sa lúčime s Lučanskou Fatrou a prebiehame do Fatry Kriváňskej. Máme našetrené nejaké minúty naviac a hodláme ich utratiť za pivo a kávu na Chate pod Suchým. Prebiehame mostom cez rieku Váh a blížime sa ku Starému hradu. Stretávame prvú turistku dnešného dňa a jej krása nám zamotala asi hlavu lebo sme hneď na to zišli z cesty. Pravda je, že sme len išli cestou ľahšieho odporu a hlavne slnko, ktoré presvecovalo hmlu v smrekovom lese nás úplne uchvátilo. Doslova tam čarovalo so svojimi lúčmi. Samotná zrúcanina má magickú energiu a do toho takéto hmlisté počasie dodáva Starému hradu punc záhady. Čaká nás náročné stúpanie na chatu, ale cesta je pekná a na chate je pivo. Pivo je totiž hnací motor R+J Bežeckých projektov. Naša mena a náš dôvod prečo vlastne beháme. Slniečko už začína rozdávať radosť v podobe dobsonov a z nás začína tiecť. Nikde sa neponáhľame. Máme na to celý deň.

Kiežby sa ten hrad tam ukázal. (foto Rasťo)

Buď ja alebo strom! (foto Rasťo)

Slnečné lúče presvitajú cez hmlu pri Starom hrade. (foto Rasťo)

Na chatu prichádzame opäť s časovou rezervou a tak si tam hodinu posedíme. Nejaké pivečko, radler, chipsy, praženica, káva... Práve sa prebúdzajúcim turistom na chate podarujeme úsmev a pozdrav a už sa pakujeme hore na Suchý. Suchý je moja najobľúbenejšia hora z Malej Fatry a hneď za Suchým je Veľký Rozsutec. Počas cesty hore nadhodíme klasické kecy s Kubom o tom, aké sú naše Ambit 3 super lebo ich proste máme a zhodujú sa v údajoch. Garmiňáci to majú s nami hold ťažké, ale už aj Rasťa lámeme na super značku akou je Suunto. Nie, nerobím im reklamu. Len rýpem. Kopec energie a tak si to hore doslova vycupitáme. Výhľady na jedničku a miliarda múch. Kladiem otázku do vetru, že ako je možné, že muchy vyletia tak vysoko. Vraj vyletia ešte vyššie a tak sa pýtam, že čo tak vysoko hľadajú a odpoveďou je, že  spotených turistov. Zo Suchého sme sa rozhodli, že to zoberieme po červenej po hrebeni. Cesta sa mi moc nepáči, ale vraj traverzy popod Suchý nie sú o moc lepšie. Je to čistá hra na nervy. Hore, dole, hore, dole a tak dokola až po Stratenec. Odtiaľ chvála Bohu začína lepší terén a dá sa aj niečo súvislejšie pobehnúť. Šlapeme na Malý Kriváň a stretávame tu už aj prvú početnejšiu turistickú skupinu. Z vrchu vidíme, že dnes to bude beh pomedzi turistov. Na vrchole Veľkého Kriváňa je vidieť riadny nátresk.

Chvíľu posedíme a nechávame sa unášať krásou Malej Fatry a blízkeho okolia. 

Tekutá inšpirácia. (foto Jakub)

Ešte mi je veselo. (foto Rasťo)

Pohľad zo Suchého na Malý Kriváň a hrebeň na Stratenec. (foto Rasťo)

Hore a dole a hore a dole... (foto Rasťo)

Dopĺňame kalórie na Malom Kriváni. (foto Rasťo)

Tetula nám pokazila fotku, ale aj tak ju ľúbime. Má podobne krivo pusu jak ja... (foto Rasťo)

Výhľad z Malého Kriváňa na Veľký Kriváň a vzadu Rozsutec. (foto Rasťo)

Z Malého Kriváňa zbiehame v peknom tempíčku a turisti nám radi dávajú prednosť. Prichádzame ku prameňu pred sedlom Bublen a dopĺňame prázdne hydrovaky. Zrážky sú tu asi vydatné lebo voda tečie silno. Prechádzajúci ľudia si nevedia s mokrom rady a tak hľadajú všetky možné cesty len aby sa náhodou nenamočili. Vtipné, keď stojíte priamo v strede toho blata a nejak to neregistrujete...

Prameň pod sedlom Bublen. (foto Rasťo)

Máme mierny časový sklz a tak sa na Veľkom Kriváni neplánujeme dlhšie zdržiavať. Svižným krokom vyletíme cez Pekelník na Kriváň. Turistov je tu snáď viac než kameňov a väčší problém ako terén mi robí kľučkovanie medzi nimi. Niektorí sú ochotní a púšťajú nás rýchlejších, ale niektorí tak ochotní už nie sú. Prichádzame na najvyšší vrchol Malej Fatry, Veľký Kriváň 1709 m n. m. Dnes nemám chuť pobudnúť na tomto ináč veľmi peknom vrchole a tak po pár minútach zbiehame do Snilovského sedla a pripadám si ako lyžiar, ktorý sa vyhýba prekážkam a registrujem jak sa partia chalanov dohaduje na tom aby ma potkli. Ľudia sú občas arogantní a ešte aj primitívni. Nechápem čo takého človeka môže potom ťahať do hôr. Vlastne už viem. Asi to bola lanovka...

Veľký Kriváň a kopa ľudí. (foto Rasťo)

Rasťo ma ukľudňuje, že za Chlebom to už bude lepšie. Na Chlebe sme posedeli pár minút, zjedli niečo a už som sa tešil na hrebeň medzi Chlebom a Stohom. Klesania a pekné chodníčky z tejto pasáže robia bežcovi chute pobehnúť. Prichádzame ku Poludňovému Grúňu a pri pohľade doprava sa mi chce zaplakať. Už len pri pomyslení, že sa budem musieť škriabať na Stoh som dostaval kŕče. Ten kopec úprimne zo srdca neznášam. Skúšam vytiahnuť ešte žolíka, že či to nepodbehneme, ale Rasťo rozhodol, že nie. Stoh je ako ináč zo začiatku klzký od blata a tak vďaka Ďuro za palice.

Všetky cesty aj tak vedú na Chleb. (foto Rasťo)

Naša cesta končí tam niekde v zadu. Pohľad z Chlebu. (foto Rasťo)

Možno keby som bol fresh, tak mi Stoh aj prischne k srdcu, ale ja sa tam vždy driapem rozbitý jak hračka a spomienky na túto ináč moc peknú horu sú také, že: "buldozér na hajzla!" Pokiaľ niekde platí "no pain, no gain", tak tu! Celú dobu človek čúmi pod nohy a dáva nohu pred nohu až pokiaľ nevidí vrchol. Po pol hodine nakoniec sedíme zmorení pod kótou a tlačíme do seba čokošku s ďatlami a už sa teším na Veľký Rozsutec. Hora veľká, ale je to aj moc veľká zábava sa hore driapať po štyroch. Zbiehame z kóty dolu do sedla Medziholie po chodníčku a ja si spievam pesničku od Janis Joplin - Piece of my heart, ale slečnu čo zbierala čučoriedky vedľa cestičky som asi moc neohúril. Nakoniec ani našich chalanov. V polke zbehu zo Stohu začína opäť blato a šmykľavé kamene. Začínam hromžiť a byť zábavne protivný. Kto nevie, čo znamená byť zábavne protivný, tak nech ide niekedy s nami. Vybiehame na lúku pred Rozsutcom a pýtam sa chalanov, že či tu je Woodstock lebo toľko ľudí v horách ležať na tráve som veru ešte nevidel. Ja s Kubom si ideme doplniť pred náročným výstupom vodu do hydrovakov a Rasťo zatiaľ pokračuje po značke kúsok pod les. Fronta na vodu je už aj v horách a nie len na chatách.

Posledná selfie Rasťo, jo? Fešáci na Stohu. :) ( foto no kto asi :D )

Zbeh zo Stohu. Za chvíľu mám v pláne očariť turistku zbierajúcu čučoriedky svojím spevom. (foto Rasťo)

Rozsutec je majestátna hora. Náročná, ale jak som písal, je aj zábavná. To prevýšenie čo tam je,  zvláda človek v pohodičke aj vďaka neustále sa meniacemu terénu. Raz idete po štyroch a raz po reťaziach a inokedy si to strihnete mimo chodníček a vyskúšate si aj trochu obratnosti. Ľudí je tu pomerne menej než som očakával a tak skoro vôbec nečakáme na schádzajúcich z vrchola. Skôr nás začína tlačiť nerozvážny mladík, ktorý asi nevie čo má robiť lebo raz sa zasekne pod reťazou a pustí nás a následne zhadzuje kamene za seba a Kubo musí byť opatrný. Hneď na to sa na nás natlačí zozadu a tak ho pustíme, no chalanisko opäť nevie kam ruky položiť. Isté legendy opradené tajomstvom vravia, že chalanisko tam lezie stále dookola Rozsutca ešte dnes. Hore sme behom chvíle. Pofotíme si dačo a prehodíme reč s žienkou, ktorá sa na Rozsutec vybrala v skinnersoch. Kto nevie o čo sa jedná, tak je to obuv podobná ponožke. Turistické topánky mal jej priateľ zavesené na ruksaku. Ja som svoj prvý Rozsutec vyliezol tiež v barefootoch od Merrellu, čiže ju chápem.

Po pár minútach velíme ísť už dole. Do polky Rozsutca je to fakticky nebehatelné a človek má dosť to aj len odkráčať. Potom sa to už začne spúšťať až do sedla Medzirozsutce. Pred Malým Rozsutcom odbáčame znova na červenú a čaká nás 450 metrový padáčik na jednom kilometri. Verte, že na to aby si toto človek obľúbil, musí byť masochista. Aspoň terén sa zo skalnatého vápenca zmenil na mäkkú rašelinu. Obiehame dole partiu Čechov a nadhodia, že jak to robíme, že to dokážeme bežať, veď to sa vraj nedá ísť ani krokom dole. No keď zbadali Kuba v sandálkoch jak to solí dole, tak stratili záujem vôbec konverzovať. Nie masochisti, ale nesvojprávni blázni! S časovým sklzom oproti plánu prichádzame do Petrovej na Jánošíkov dvor. Nevieme sa dočkať fajného jedla u Jánošíka. Najedia sa tam jak vegáni tak vegetariáni i samozrejme všejedlíci. Všetci traja si dávame niečo ľahšie, grilovaného tofu s grilovanou zeleninou, no a samozrejme čapujú tam čo? Pivo! Hnací motor našej výpravy.

Na Rozsutec je to zábava. (foto Rasťo)

Pohľad z Rozsutca na môj "obľúbený" Stoh. (foto Rasťo)

Pohľad na Malý Rozsutec.

Vstupujeme dnu a čašníčka nás nestihne ani pozdraviť a už na ňu sypeme, koľko pív a koľko kofoly. Za stolom začínam zaspávať a chalani sa na tom náramne zabávajú, ale nedokázal som si pomôcť a tak som si skrátil čakanie na jedlo a pivo driemaním. Opäť sme sa tu zdržali nad vyhradený časový rámec, ale nejak nám to nevadilo. Veď sme bežali nakoniec pre seba a nie pre výsledok. Najedení statočne, plní vody sme sa teda vybrali do Zázrivej. Samozrejme mne šlofík pomohol  a jedlo mi tam popadalo jak tetris a tak plný energie som chcel začať bežať, ale chalani ma hneď brzdili so slovami, že sa asi povracajú a nech radšej teda chvíľu kráčame. Cez kopec po červenej sa dostávame nad Zázrivú. Zázrivá je malebná dedinka v údolí, kde ju z jednej strany obopínajú Kysucké bradlá, z druhej strany Oravská Magura a z ďalšej strany Malá Fatra. Radosť tu žiť a ešte väčšia by bola tu trénovať. V Zázrivej práve prebieha "Deň nezávislosti" alebo čo oslavujú. Koče s koňmi, ľudovky na dvoroch, ľudia hulákajú a niečo slávia. Chalani kropia, že to mi prichystali svadbu. Cez Zázrivú len prebehneme a po asfaltke šlapeme do posledného stúpania na náš vysnívaný Minčol.

Zbeh do Zázrivej. (foto Rasťo)

Rasťo si tie zbehy užíva.

Zaslužené. (foto Rasťo)

Treba do seba dačo natlačiť. (foto Rasťo)

Rasťo nám rozprával, že tento Minčol už nebude tak prudký, ako ostatné kopce čo sme išli. Prudký nie, ale nekonečný veru bol. 9 kilometrov s necelou tisíckou stúpania započalo najprv po asfalte s pečúcim slnkom na naše chromé hlávky. Nálada sa niesla v režime " tichá domácnosť" a každý si riešil svojich bubákov v sebe. Po asfaltke nám začali kamenisté cestičky, ktoré ale onedlho vystriedalo blato a rozbitá cesta od dobytka, ktorú lemovali statné veľké smreky. Prechádzame okolo farmy s kravičkami a na krkoch majú zvonce. Každá si hrá niečo iné a je z toho riadny jazz... Ja byť tou kravou a mám toto počúvať celý deň, tak si radšej obmotám krk okolo elektrického pletiva a zvalím sa tam. Toľko ku farmám z mojej strany a zvončekom na krku. Zas na druhej strane, keď niekto počúva mňa, 16 hodín, ako tomu je dnes, tak sa divím, že ma chalani neprepichli palicou a nezahrabali ešte pod Kriváňom, čo furt frflem a hromžím. Jak stúpame hore, tak sa chodníček začne podobať na turistický a nie na rozryté pole. Hustý tieň dáva pre dnešok slnku zbohom a my si to funíme hore. Príroda je tu nedotknutá a je to ako v pralese. Už toho máme plné zuby a posledné výškové metre nie a nie ubúdať. Robíme si srandu, že to pôjdeme nabudúce opačne, alebo že si ešte dnes pôjdeme vybehnúť Choč, ale to sú už len také nešťastné vtipy bez náboju z pretrvávajúceho zúfalstva. Popri chodníku nachádzam dva dubáky a beriem ich so sebou v úmysle niekoho po ceste potešiť, ale Rasťo ma uvádza na pravú mieru, že tu ťažko niekoho stretneme.

Ultramykologický zážitok. (foto Rasťo)

 
Chodník sa vlní a v tom Rasťo z ničoho nič nahlas vykríkne, že už nikdy nechce počuť slovo Minčol. Hneď na to na neho spustíme s Kubom spŕšku minčolov... Keď byť škoďák, tak riadny. Už keď si myslíme, že sme na vrchole, tak začne ďalšie stúpanie, ale nakoniec sa nám to po hodine a pol podarí dotiahnuť až na samotný vrchol Minčola v Oravskej Magure. Gratulujeme si, ale nálada nie je najlepšia. Sme na nohách už 17 hodín, plus nočné cestovanie si vyžiadalo svoje. Chceme to mať už dnes z krku, no ešte nás čaká zbeh do Dolného Kubína, čo je ďalších 10 kilákov a tisíc metrov klesania. Toto proste na záver nechceš, keď už človek nevie či má stehná a meniskusy. Rasťo fotí, kameruje a my  si s Kubom dopĺňame kalorický deficit, ktorý je hodne hlboko, ale nie je umenie behať pri švédskych stoloch.

Slnko zapadá a my vieme, že to za predpokladaných 18 hodín nestihneme. Pri najlepšom 19, jak nie 20 hodín. Rapídne sa ochladilo a tak naťahujem rukávniky. 

Vrchol Minčola a pre nás skoro cieľ. (foto Rasťo)

3 výjavy na Minčole. (foto Rasťo? :D )

Tu aj nejaké video pre pobavenie.

                                                                    

Meteorologická stanica na Kubínskej Holi. (foto Rasťo)

Záver sme vcelku vypustili, i keď celú zjazdovku na Kubínskej Holi sme zbehli dole behom chvíle. Pod zjazdovkou sa dohadujeme, či nebude lepšie si objednať taxík a ukončiť to tam... Krízička riadna, no Rasťo, i keď uznal, že sme ho prehlasovali, tak nám nejak nedal priestor k realizácii a krízu sme zažehnali rozprávaním. Slnko zapadlo a znova sa na nás zniesla tma. Vyťahujeme čelovky a do cieľa nás delí len pár kilometrov cez les. Vyrušíme zver pri spaní a snáď dve desiatky vysokej sa rozletí za praskania dreva po celom lese. Nastúpame ešte pár metrov a už nás to vyhadzuje na mesiacom osvetlenú lúku, priamo nad mesto. Bol to moc pekný pohľad na rozsvietený Kubín a siluety okolitých hôr, ako Osnica, masívny Choč s jeho bradavicou a Šíp. Vo svite mesiaca a našich čeloviek sme uznali, že sme urobili dobre, keď sme si ten taxíka nakoniec nezobrali. Posledný zbeh okolo záhradkárskej osady a po 18 hodinách a 48 minútach sme sa konečne dopratali do Dolného Kubína, kde sme to ukončili a následne si išli vychutnať zlatú odmenu v neďalekom šenku.

Ubytovanie sme mali rezervované cez AirBnB priamo v Dolnom Kubíne. Mladý chalanisko nás zobral pod svoju strechu, navaril nám čaj z konopných semien a čerstvých bylín na spánok, ponúkol nám jeho kozmetiku na okúpanie a dokonca aj ovocie na večeru a to len za pár drobných. Mimochodom ušanovaný dubák som podaroval práve jemu.

Čo viac dodať na záver? Projekt to bol nádherný, ale na mňa aj dosť ťažký. 5000 výškových metrov nabúchať do 65 kilometrov je už poriadna výzva. Myslím si, že môžeme byť spokojní lebo od začiatku sme išli to, čo sme si dohodli a došli by sme aj do cieľa v stanovenom čase, ale na hlavných občerstvovačkách sme sa zdržali vždy dlhšie než bolo plánované. Ale možno aj vďaka tomu sme to úspešne dobojovali až do konca v šťastí a zdraví. Veľká skúsenosť do budúcna a som rád, že som mohol opäť spoznať pre mňa nový kút našej krásnej zeme. Veľká vďaka patrí chalanom za bojovnosť a za super náladu počas celej akcie a za to, že proste len sú :)

Pokiaľ máte záujem o info ohľadne našich plánovaných projektov a chceli by ste sa pridať niekedy alebo nás podporiť kľudne len páčikom, tak môžete učiniť tu, na FB skupine R+J Bežecké projekty .