S1 La Corsa della Bora 100 miles DNF

Ľudia by sa mali učiť vytrvalosti; mali by sa naučiť zniesť nepohodlie tepla a chladu, hladu a smädu; mali by sa naučiť trpezlivosti, keď sú obeťami osočovania a posmechu; pretože je to cvik trpezlivosti, ktorý zhasína plameň pozemskej vášne, ktorý spaľuje ich telá.  Budha

Pár dní po závode a mne sa slová hľadajú ďaleko ľahšie. Možno práve písanie mi pomôže pochopiť, čo všetko sa tam udialo a čím som skutočne prešiel. Necítim sklamanie ani hnev. Necítim slabosť, ale skôr pokoru a lásku k svojmu telu. Viem, že som to potreboval...

 

Po S1 som poškuľoval už dlhšie. Možno som si ten závod v duchu prial a možno bola moja prosba nakoniec aj vypočutá. Od SUT mi bolo ponúknuté miesto na 100 míľovú trať po tom, čo pár ľudí ponuku odmietlo a ja som túto šancu okamžite zobral. Prejsť 164 kilometrov s celkovým stúpaním 6700 metrov, cez tri štáty (Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko) mi prišlo ako najlepšia príležitosť spoznať krajinu v okolí Terstského zálivu. Skôr než som mohol ale nastúpiť, museli sme odoslať Talianom referencie ohľadne mojich výsledkov a Taliani nám na to kývli. Hurá sa teda pripraviť na túto krásnu mordovačku. 

 

So 100 míľovým pretekom som mal len minimum skúsenosti z našej jedinej akcie tohto charakteru 100 MKMK, kde sa mi podarilo finišovať. I keď som si po tejto akcii nebol istý či ešte chcem niekedy ísť takú dlhú trať, tak som sa nakoniec rozhodol vzdať sa zimného oddychu a pokračovať v tréningu a užiť si to. Za celý rok bolo nabehané pomerne dosť a tak som sa nejak zvlášť nebál, že by som to nezvládol, no pri takto dlhom zaťažení môže človek skončiť na čomkoľvek. Na pretek som sa tešil a chcel som si ho užiť, no zároveň si aj trochu zmerať sily a nechať na trati kúsok seba. Výprava do Sistiani sa nám pekne rozrástla. Kopa bežcov zo Slovak Ultra Team mali ukázať na vápencovej pôde svoje kvality. Majo Priadka, Maťo Halasz, Denisa Kušnierová boli mená, ktoré mali otriasť talianskými bedňami. Majo sa rozhodol pre S1 Ultra 164km/6700m a ostatok pre kratšiu trasu S1Trail 57km/2600m. Rado Harach nám mal robiť otca, fotografa, morálnu podporu i poľného kuchára. Ubytovanie sa nám podarilo rezervovať asi 1,5 kilometra od štartu v Hotel Ai Sette Nani. Hotelík pekný. I keď Taliani sú Taliani, tak nebol s ničím problém a vždy nám vyšli v ústrety. Štvrtok sme s Radom a Majom išli obdivovať zapadajúce slnko pri mori a načerpať trochu toho domáceho pohodlia. V piatok nás čakala prechádzka po Terste, káva, jedlo, pamiatky a navečer sme išli na prezentáciu. Kontrola povinnej výbavy neprebehla nakoniec. Dostali sme nejaké pekné prezenty, drop bag, ktorý bude na 85. kilometri a GPS lokátor. Piatkový večer sme strávili v kaviarničke a o 22:00 sme mali všetci povinne večierku. Štart S1 Ultra mal byť v dvoch vlnách čo si bežec môže vybrať či bude chcieť štartovať o 5:00 alebo v druhej vlne o 7:00. S Majcom sme to nechali tak, jak nás orgovia zaradili a to do druhej vlny.

 

Prístavné mestečko Sistiana a vzadu Terst.

Sistiana štart - Gorjansko 20. km

 Na trať S1 Ultra sa toho rána cez červený koberec rozbehlo 154 bežcov z rôznych krajín. Favoriti boli samozrejme domáci Taliani a Slovinci, no niekto sa s nimi chcel popasovať a to bol Majco. Hlboká tma a chlad sa znášal nad hlavami. Obiehame futbalové ihrisko a mierime ku rezervácii Devinske stene, kde by nás mali čakať pekné single tracky na vrchu útesu. V diaľke na konci útesu vidím starý kláštor. Krásny výhľad na more a na rozsvietený prístav v Sistiane a Terste. Na čongále som nahodil Inov8 Trail Talon 250. Naposledy som sa v nich pekne vytrápil vo Vipave. Stredozemský vápenec nikomu nič nedaruje a sám som si neni istý ani tentokrát  výberom. Treba to risknúť a uvidíme. Značenie je prudko husté až niekedy mi to nejde do hlavy. Prichádzajú, ale zrazu aj pasáže bez značenia a dostávam sa do rozpakov či budem musieť až príliš sledovať navigáciu. Vďaka Bohu to bola len chvíľková záležitosť. V diaľke už vidím hory do ktorých sa budeme štverať. Podbiehame diaľnicu a začínajú prvé štrkové cesty a trochu asfaltu. Suché a riedke borovicové porasty lemujú kamenistú cestu, ktorá je po okrajoch vykladaná kameňmi. Všade sú tu rozdelené parcely, ktoré niekomu patria. Väčšina, jak nie všetky, sú ale zarastené. Prichádza prvé malé kufrovanie. Pripájam sa ku početnej skupine Slovincov. Niečo s nimi prehodím a v diaľke sa začínajú ukazovať Júlske Alpy a mne už známa Vipavská dolina. Krásne scenérie. Spomínam na zážitky. Vzadu sa pyšne týči Pleša... Prichádzam na prvú stanicu. Rado Harach fotí a kecáme jak to ide. Zatiaľ všetko v poriadku a vraj Majco je len pár sekúnd za prvým. V hlave som si prepočítal, že vlastne on mi už stihol nadeliť 45 minútové manko. Dávam si čaj a na stole okrem pomarančov nič iné nie je. Aj tak je ešte skoro na jedlo. Valíme ďalej.

 

Ja a Majo Priadka. (foto Rado Harach)

Gorjansko 20. km - Ferrnetti 39. km

Za stanicou začíname hneď z ostra do kopca. Zem zmrznutá a slnko stále žiadne. Očakával som pekné počasie podľa predpovede, ale je zatiahnuté. Táto pasáž by nás mala doviezť na slovinské hranice. Z kamenistých podloží ideme do príjemnejšieho terénu. Stúpania a klesania sú tu dobre rozložené. Motáme sa stále okolo bielych kamenných značiek, ktoré určujú štátnu hranicu medzi Talianskom a Slovinskom. Hranicu do toho ešte dotvára kamenný múrik do pol stehien. Premýšľam jak to asi museli dlho stavať. Kameň na kameň  a tak niekoľko kilometrov... Je treba si dávať stále pozor, kde človek stúpa lebo kamene vedia byť skryté pod padlou, vysokou trávou. Celkovo je to tu stále hore-dole. Trochu mi to už pripomína naše pohoria. Prichádzam na vrch Monte Lanaro (544 m) a hore je krásna 180° vyhliadka. Nádhera! Plný síl sa púšťam do zbehu. Lesná cesta sa strieda s poľnou alebo ako to zahraničiari nazývajú: dirty roads. Mne tieto "prašné cesty" šmakujú najviac. V diaľke na kopci vidím kostolík so zvonicou. Vždy ma tieto stavby na kopcoch fascinovali. Prebieham malým kamenným mestečkom Col a hneď sa znova strácam v lese a užívam si výhľady v národnej rezervácií del Monte Orsario / Medvedjak. Už len kúsok do Fernetti. Single track ma vyhadzuje na asfaltku a ja konečne prichádzam na občerstvovačku. Traja Pakistánci v malom stánku. Čipujú ma a ja si dávam jablko a dve, tri hrste pekanových orechov. Do hydrovaku isostar a trochu čaju na zahriatie. Pýtam sa chalanov na občerstvovačke či sú zo Slovinska. Vraj z Pakistanu, ale žijú v talianskom Terste. Beriem jablko do ruky a slniečko ma teší svojou prítomnosťou. Bolo načase. 

 

Ešte vysmiaty (foto Rado Harach)

Fernetti 39. km - Brgod 64. km

Fernetti je malé mestečko. Prišlo mi trochu špinavé a ničím zvláštne. Po asfaltke chrúmem studené jablko a hlavou mi ide, či náhodou na to moc netlačím. Nemal by som viac kráčať? Ide mi hlavou občas... Z asfaltky schádzam na poľnú cestu a tá ma zavedie do ich lesného parku. Pekné miesto a veľmi behateľné. Stretávam tu bežcov asi z prvej vlny lebo ich tempo je skôr turistické a len kráčajú. Časovo by mi to sedieť aj mohlo. Tento úsek by mal byť trošku náročnejší na stúpania. Tie mi nevadia a teším sa na kopce. Najvyšší kopec z tejto časti by mal byť Veliko Gradište (742 m), no pred tým sa ešte musíme vyšplhať na vrch Kokoš, kde je aj chata a podaktorí sa tam môžu občerstviť. V race guide bolo písané, že je to dobrá zástavka na štrúdlu. Stúpania sú tu ostrejšie, ale netrvá dlho kým sa človek dostane na kótu vrchu. Počas behu ma zaujal zbalený spacák popri chodníku. Myslel som si, že si ho tam zabudol nejaký turista. Časom zistím o čo vlastne išlo. Je to evidentne pozostatok migrantov, ktorí utekali cez hory. Tieto "veci" budú ku Chorvátskym hraniciam častejšie a vo väčších rozmeroch. Kopy šatstva, topánky a rôzne druhy prikrývok... Z Kokoša sa mi otvára pekný panoramatický rozhľad a vidím aj ktorým smerom sa poberiem najbližšie hodiny. Veliky Golak už v diaľke vyčnieva. Najťažšia pasáž z celej trasy, ale na to som nechcel v tú chvíľu ani len myslieť. Z Kokošu vedie pekná štrková cesta a tak som si mohol stále pekne bežať svoje. Nohy už trochu začali oťažievať, ale na daný kilometer asi ani nič zvláštne. Teším sa na ďalšiu občerstvovačku. Malo by tam byť teplé jedlo a mal by ma tam čakať Rado. Nie je s kým prehodiť slovo... Taliani buď nechcú alebo nevedia po anglicky a tak väčšinu rozhovorov vediem v mojej hlave. Myseľ zatiaľ neprotestuje. Čítam si nejaké veci z telefónu a dodáva mi to optimizmus. Som niekde okolo 35. miesta, ale viem, že ma čaká ešte dlhá cesta na kalkulovanie výsledku. Cesta mierne klesá a tak moc na to nemusím tlačiť. Prechádzam lúčnym stúpanim a vidím pred sebou malé žieňa. Hneď jak ma zbadá, kope do vrtule. Ja sa zastavujem pri bežeckom páre. Nevedia nájsť cestu ďalej i keď im ukazujem značenie na strome od organizátora. GPS im ukazuje vraj vrchom cez horu. Jeho ženu by som presvedčil o tom, že v prvom rade sa treba riadiť značením organizátora a nie GPX záznamom, ktorý nemusí byť vždy presný a tentokrát aj presný nebol, ale chalanisko si išiel tvrdohlavo po svojom. Nechal som ich teda tak a bežal si svoje. Síce som aj ja chvíľami zneistel, ale následujúce stovky metrov a ďalšie značenie jak na zemi tak na stromoch mi potvrdili správny smer. Vchádzam prašnou cestou do doliny s vyschnutým korytom riečky. Začína byť riadne chladno a slnko dole neprenikne. Dobieham mrňatú bežkyňu. Vyzerá na 14 a mám chuť sa jej spýtať či na ultra nie je ešte mladá. Podľa hodiniek som už mal byť na stanici v teple, ale Suunto si ide svoje. Mám asi o 2 kilometre natočené viac na hodinkách. Nakoniec dobieham na občerstvovačku. Rado ma zdraví, robí fotečky a ideme do stanu do tepla. Dávam si teplú kapustovú polievku s fazuľou a rovno aj duplu. Je potreba sa najesť. Na ďalšej stanici vraj nie je žiadne jedlo, ale iba voda. Rado tam musel Majcovi supportovať a dať mu nejaké tyčinky. Okrem kapustnice mali ešte ryžu, ale kým som došiel, tak nič neostalo. Veľká škoda... Rado mi ponúkne džús do hydrovaku a tak neváham a riedim vodou. Nahadzujem nočný outfit, čelovku, zimnú čiapku a hor sa proti zapadajúcemu slnku a prichádzajúcej noci. Neviem čo má tam čaká a trochu mám strach.

Vipavská dolina. Pleša je kopec vpravo s tým zrázom.

Bolo treba sa riadne najesť. Konečne niečo teplé. (foto Rado Harach)

Brgod 64. km - Gojaki 85. km

Hneď do dlhého stúpania. Polievka tam sadla jak mala a cítil som sa konečne spokojne. Tyčinky mi už proste nešli. Rád by som jedol viac slané a kľudne tukové. Sladkého som mal momentálne po krk a hlavne ma riadne nezasýtili. Zima a zahrievanie organizmu si vyžaduje väčší prísun energie na kúrenie. Pekným chodníčkom si to s malou Taliankou šliapeme hore. Po pravej ruke od mora mám červené zapadajúce slnko. Romantiku prehlušuje akurát pulzujúca bolesť nôh a sťažené dýchanie. Človek sa sústredí len na ďalší krok a tak s palicami sa človek tak zžije, že je to občas do tých kopcov radosť šliapať. Obieham do kopca niekoľko ďalších ľudí. Tu okrem klasického značenia po prvý krát vidím reflexné sprejové značenie, ktoré striekali na kamene. Najprv som si myslel pri odraze svetla z čelovky, že sa jedná o rosu na kameni no zisťujem, že sa jedná o reflexné značenie. Kamene sa krásne rozsvecujú už z diaľky a príde mi to ako super nápad. Prostredie mi tu pripomína naše Strážovské vrchy. Po ostrom vápenci ani chýru. Z hrebeňa následuje dlhý zbeh. Už mi to nejde najlepšie, ale stále sa to dá s chôdzou kombinovať. Zima začína úradovať. Bundu mi síce neprefúkne, ale teplo dobre nezadržiava. Do kopca a počas behu sa človek ľahko zahreje, ale čo človek ktorý už bežať nemôže? Zima v doline je niekde tesne pod bodom mrazu, ale bezvetrie. Kráčam za talianskym párikom. Ženskej to tak melie, že po 15 minútach ich musím nejak obehnúť lebo zošediviem. Nedá sa to počúvať a ľutujem chlapa s ňou... Ešte  kilometer pred nimi som ju v horách počul. A pravdu povedať, našiel som si po dobehu šedivý fúz na brade! Schádzame cez dedinu a následne znova do stúpania. Teším sa už na chatu. Je mi zima, chcem suché rukavice a prezuť tenisky. Čaká ma tam drop bag. Na kopcoch srieň a nehostinné podmienky. Taká tá klasická surová, suchá zima. Bežci majú tenké páperky a tvár majú bufkami celú zahalenú. Po dlhom kľučkovaní po zvážnici nakoniec prichádzam na chatu. Beriem drop bag a idem do vnútra. Naše zázemie je na terase horskej chaty. Terasa je zakrytá stanovými stenami. Je tu chladno. Teplo zaisťuje plynový horák, ale ani zďaleka nedokáže vykúriť miestnosť aj kvôli fluktuácií bežcov a otvárania dverí. Na posteliach ležia bežci, ktorí to tam asi ukončili. Nechápem jak v tej zime dokážu len tak ležať. Chcem sa dačoho najesť a niečim ohriať, no na stoloch nenachádzam nič... Studené jablká, studené banány a studená voda. Vlažný instantný čaj mi začína liezť na nervy. Nikde žiadna káva. Začínam byť nasraný na neúprosné podmienky, ktoré organizátor ponúka. Prezlečiem si prepotené mokré veci, beriem suché rukavice a skúsim sa teda najesť na chate. Obsluhujúca babička ma posiela si sadnúť, že ma obslúži. Po 10 minútach to vzdávam a keď vidím, čo majú ľudia v tanieroch, tak by som sa asi aj tak nenajedol. Všetci majú  kapustovú s údeným mäsom a klobásu s chlebom. Opäť nič slané, žiadna káva proti noci... Beriem za dve hrste nejakých keksov a zapíjam to čajom. Odteraz neriešim zloženie. Do hydrovaku som si nalial jedinú možnú vodu a aj tá bola studená a bublinková. Vak ma riadne chladil na chrbte a ešte aj žblnkotal jak sa nafúkol. Nechápem prečo tam dali bublinkovú vodu... Musím sa dostať na ďalšiu kontrolu a dúfať v lepšie podmienky.

Gojaki 85. km - Podgorje 105. km

Najťažší úsek mal práve prísť. Dlhé tiahle stúpania. Čím bližšie sme boli ku hraniciam s Chorvátskom, tým viac mi to terénom pripomínalo naše kopce. Malé šutríky sa zamenili za veľké skaly a otvorené hrebene mi pripomínali náš fatranský Stoh. Samozrejme stúpania menšie a príjemnejšie. V kopcoch som sa stále cítil dobre. Väčšinu bežcov som obiehal práve v stúpaniach a klesaniach. Tu sme mali prejsť viacerými tisícovkami. Ostrič, Medvižica, Razsušica... Všetko pekné kopce. V klesaní bolo treba byť opatrný. Lístie rado schovalo skaly a človek mohol prísť ľahko k zraneniu. Za každým zdolaným kopcom čakal ďalší kopec a ešte strmší. Ozaj náročná pasáž. Človek mohol z jedného kopca vidieť, jak naproti v kopci sa doslova šplhajú ďalší bežci. Čelovky tu tvorili takého prerušovaného hada. Tu toho moc človek nenarobil. Proste noha pred nohu a takto stále dokola. Pre mňa by bolo lepšie keby som nikdy nevidel profil trate. Občas to očakávanie, že už tomu stúpaniu bude koniec, vedelo dať ranu pod pás. Dostávame sa na slovinsko-chorvátske hranice. Vysoký ostnatý plot určuje hranicu. Opäť bordel v lese. Nie je na to pekný pohľad. Cestička vedľa ostnatého plota je úzka a trochu sa bojím aby som nezavadil o tie ostré žiletky na ňom. Prichádzam na Veliku Pleševicu a následuje prudký kamenistý zbeh až do dedinky Podolje. V duchu sa teším na niečo teplé na stanici. Kamenisté klesanie mi nijak zvlášť nešmakuje. Trail Talon 250ky som zamenil za Merrell All Out Crush. Podrážka bola na tieto tvrdé kamenisté pasáže super, ale ich špica bola užšia než Inov8 a bál som sa čo to do budúcna spraví. Dosť často chodím na malú potrebu a trochu sa obávam o ľadviny. Po nekonečnom klesaním nakoniec prichádzam do dedinky Podgorje. V stane opäť chladno, postele pri vstupe, žiadne zázemie na posedenie v teple a ohriatie. Dávam si studenú kolu a tri mesiačiky pomarančov. Opäť žiadne chipsy, arašídy... Nič slané. Len syry a salámy. Začínam uvažovať o DNF... Auto pred stanom naberá padlých a vezie ich do Sistiany. Nie... Ešte je skoro na DNF.

 

 

 

Podgorje 105 km - Dolina 125 km

Až na jeden kopec by táto pasáž mala byť jedna z tých ľahších. No veru asi aj hej. Len byť čerstvý. V stave akom som bol, tak aj toto bolo dosť. Fyzicky to bolo ešte v norme, ale myseľ som mal tak zatemnenú, že prevládajúca noc, i keď jasná, bola s porovnaním s tým čo som mal v hlave krásny slnečný deň. Bol som úplne znechutený z toho, že sa nemám kde riadne ohriať a najesť niečoho teplého. Hlava mi nastavuje myšlienku nechať svoje telo vyhladovieť a ukončiť to tak. Proste sám seba presvedčím, že nemám energiu pokračovať. Smelý plán mojej bujnej fantázie. Srdiečko chcelo ešte zabojovať. Lesné prašné cestičky sa striedajú s asfaltom. Všetko príjemné a mne sa dá teda ešte pobehnúť občas. Držím sa s jedným Talianom. Jedno mierne stúpanie. V diaľke už vidím Terst. Je síce ešte ďaleko, ale verím, že to už pôjde. Na hrebeni fúka severný vietor a chlad je občas neznesiteľný. Trochu ma prefukuje a už chcem byť niekde v lese v závetrí. Talian mi odbehne a zas som sám. A dlho ešte budem. Začína dlhé asfaltové klesanie do dediny v údolí. V dolinách je ešte viac zima. Síce nefučí, ale chlad je ostrejší a suchší. Nedokážem už nejak bežať dole kopcom a asfalt ma trochu bolí. Podchádzam veľký diaľničný most. V doline je ticho. Ruky mám zmrznuté. Nad dedinou Osp ma čaká kopec s 450 metrami stúpania. Na naše pomery to nie je nič zvláštne, keď si zoberiem, že za barákom mám také kopce, no od nuly sú tie kopce výživné. Fúka  stále severný vietor a ja sa tam pomaly rúcam. Začínam byť fyzicky aj psychicky na dne. Potrebujem sa niečoho najesť... Cez 50 kilometrov som nič poriadne nezjedol. Som rozhodnutý zjesť čokoľvek aby ma to udržalo na trati. Mám pri sebe niekoľko raw barov, ale len pomyslím na sladké tak zvraciam. Na kopec sa dostávam pomerne rýchlo. Prechádzam cez dedinu Kastelec a následne do ďalšieho stúpania ku hradu Socerb. Veľká pevnosť s výhľadom na more a nočný osvetlený Terst. Už len pár kilometrov dole a som na ďalšej stanici. Vchádzam do tmavého lesa. Cik-cak chodníčkom by som to mal všetko opäť vyklesať. Je to únavné a nekonečné. V tom sa stratím. Zídem z chodníka. Podľa GPS sa neviem v tom kopci a tme vôbec zorientovať. Zo zúfalstva sa zložím na zem a začínam trucovať. Definitívne som rozhodnutý to dole dokráčať a ukončiť. Neznášam to tu. Sklamem možno ľudí doma a možno som si nezaslúžil túto príležitosť... Možno mi nie je ani dané dokončiť... Myšlienky chrlili a ja som nevedel nájsť odpoveď na to prečo? Prečo som v tak zlom psychickom rozpoložení? Prečo sa mi deje to, čo sa mi deje? Prečo chcem trpieť? Som zúfalý. Píšem si s Kateřinou ráno o pol piatej a hľadám v jej písmenách aspoň kúsok svetla. Píše aby som vydržal. Skúsil sa dole trochu prespať a najedol sa toho čo bude. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy a tak to dávam šriegom do stúpania a dúfam, že sa znova trafím na správnu cestu. Uvedomujem si, že práve tu som prešiel svojim cieľom. Všetko ostatné čo prejdem bude už len bonus. Tá medajla by bola pre ľudí čo mi stále písali a povzbudzovali. Ja už som vo svojom cieli bol. Už len to doklepať pre nich. Nakoniec všetko dobre dopadne a po chodníku prídem do dedinky Dolina. Vojenský stan s talianskými vojakmi v roli dobrovoľníkov. Konečne aspoň príjemné teplo. Chcem si na chvíľu ľahnúť. Pýtam si deku, ale vojak nerozumie... Tak mu gestikuláciou rúk ukazujem, že niečo na prikrytie. Vraj nič nemajú. Líham si teda spotený na postel. Od zeme ide chlad. Dávam si kofeinovú ampulu a budík si nastavím po 2 x 15 minút. Vyzúvam sa a zaspávam. Viacero bežcov si tu chce podriemať. Chcel by som sa niečoho najesť, no opäť nič pre mňa. Ovocie nenarezané a studené leží v bedničkách, jak keby som bežne vo výbave nosil nôž. Nikto o nás nejaví z personálu záujem či mi náhodou niečo nechýba. Dávam si hlt koly a púšťam sa do veľkého syra na stole a zajedám to chlebom a zbieram posledné zbytky pekanových orechov. Áno. Ja čo nejem nič také. Buď to pôjde so syrom alebo tam niekde hore čoskoro skolabujem bez energie. Potreboval som niečo hutné do žalúdka a hlavne slané. Pokiaľ niekomu práve prebehlo hlavou, že som pokrytec a porušil som jedno zo svojich pravidiel, tak má pravdu. No pokiaľ si neskúsil niečo podobné, tak nemá právo hodnotiť moje činy. Odchádzam zo stanice s pocitom, že som dostal do seba konečne niečo hutné a nebudem chvíľu hladný. Nohy boli na tom tiež lepšie a tak hor sa smerom Terst!

Dolina 125. km - Draga 132. km

8 kilometrov rozostup medzi stanicami nebolo veľa a veril som, že sa čoskoro dopracujem aj tam. Hneď zo stanice trochu štrajkujem a neviem kade ďalej. Jak som si pospal v stane, tak som úplne stratil zmysel pre orientáciu a nevedel som odkiaľ som prišiel. Nakoniec nájdem správnu cestu a na nej zablúdených Talianov. Zablúdili niekde v tých istých serpentínach ako ja. Čaká ma posledné náročnejšie stúpanie po vápencovom masíve. Prechádzam okolo vyhliadky na Terst, ktorý sa oblieka do prvých ranných slnečných lúčov. Chvíľu si užívam pohľad na toto mne srdcu blízke mesto a spomínam na nie tak starú návštevu s priateľmi. Prudké stúpanie som zvládol pomerne dobre. Následovala pasáž s lanami a exponovaným zbehom dolu. Vápenec sa šmýkal pod nohami a občas dal pocítiť svoju tvrdosť. Napájam sa na trasu S1 Trail 57km a hneď vidím aj prvého fotografa. Prejdem pomaličky okolo neho a asi si ma fotí. Moc tomu nechápem lebo môj zjav je skôr na hrozbu ako na príklad a môže sa stať, že si odoženú potencionálnych bežcov. Schádzam teda do doliny a znova tu vidím kopy oblečenia a tenisiek len tak pohádzané popri chodníku. Tak takto by som si jedno z najkrajších miest na trati nepredstavoval. Tu sa mi zrazu podarí pochopiť, že Corsa della Bora je robená hlavne pre všetky ostatné vzdialenosti. S1 Ultra nie je pre nich priorita. Lebo hneď po pripojení na trať päťdesiatkárov alebo štafetárov bol pre mňa pohľad na medika dovtedy len fatamorgánou. Zrazu tu boli záchranári, policajti čo riadili dopravu, organizátori, čo určovali smer behu. 130 kilometrov mi tieto veci unikali a nikde som nevidel žiadne zabezpečenie. Presne keď som zišiel vápencový masív, tak spoza mňa pribiehajú prví bežci na 57 kilometrovej trati. Medzi prvými troma očakávam Maťa Halasza, no ten pribieha niekde okolo 4-5 miesta. Nakoniec im to tam ešte ukáže. Vchádzam popri potôčiku do vápencovej doliny. Z každej strany sa tu skaliská vypínajú a romantiku dotvára neďaleký vodopád spolu s ranným slniečkom, ktoré sa tlačí do doliny. Musím dávať pozor na rýchlejších bežcov a snažím sa im uhýbať. Neskôr asi po 2 stovkách bežcoch som to vzdal a nechal som nech obchádzajú oni mňa. Mali viac síl na tieto pekné gestá. Prechádzam cez mostík na druhú stranu údolia a prichádza jedno z niekoľkých posledných stúpaní a následne by som už mohol byť na občerstvovačke. Dávam si handsfree a volám domov s tatkom či nám ešte doma žijú všetky zvery a za chvíľu mi na to zavolá aj Peťa z Prahy, tak som všetky svoje temnoty mohol na chvíľu nahádzať na ňu a odľahčiť si. Prichádzam do dediny Draga a zrazu jak iný pretek. Stoly plné ovocia, orieškov a tak tlačím čo to dá. Červené pomaranče mi pripomenú rudovlasú Dominiku z Vipavy u Elvisa :) Pri prebratí z letargie zisťujem, že naproti cez stôl hoduje aj Denisa Kušnierová. Zdravíme sa a prajeme si všetko dobré. Nalejem si horúci čaj do hydrovaku a pálim preč aby som tu neskysol. Horúci čaj na chrbte príjemne hreje a prajem si aby hrial čo najdlhšie.

Draga 138. km - Obelisco 145. km
Z občerstvovačky začína hneď stúpanie na hrebeň popri Terste. Zvrchu to tam má človek ako na dlani a už je vidieť aj môj cieľ Sistianu. Pri toľkej romantike a uhýbaniu sa pred desiatkami bežcov zakopávam o kameň a v tú chvíľu som si myslel, že som si odtrhol nehet na pravom palci na nohe. Silná bolesť ma prinútila si sadnúť na chvíľu a  prepočítať svoje možnosti. Už som vedel fakticky len kráčať a teraz už ani riadne to. Skúšam či to pôjde, ale bolesť v prste mi nedovolí nohu riadne zaťažiť a tak sa pomocou palíc snažím preniesť väčšinu váhy na zdravú ľavú nohu. Táto taktika je cesta do pekla. Skôr či neskôr niečo úplne povolí. Po dvoch kilometroch začína bolieť achilovka, ktorú ešte nejak rozhýbem. Chvíľu to aj vyzerá dobre. Do kopca sa to dá ešte zvládnuť. Opäť som hladný a dal by som si pivo niekde. Cestička pod nohami je veľmi príjemná a hrebeň je len mierne vlnitý. Bežci okolo mňa prebiehajú a niektorí sa aj zastavia, keď vidia červené štartovné číslo S1 a potlapkávajú ma po rameni alebo len niečo prehodia na znak úcty. Samozrejme som v tom stave rozcítený jak malé deco a tak občas mi upadne aj nejaká tá slza. Mne sa to páčilo  a keď si predstavím, že takto si uctievali všetkých čo stretli na trati, tak to bolo moc pekné gesto. Cesta tak nejak ubiehala a ja som razom stál na ďalšej očerstvovačke. Prišla mi na mobil správa, že už len dve stanice a som doma. Moc som sa tešil, že už mám jednu za sebou. Vojačka ma čipuje a ja si idem dať niečo na jedenie. Opäť nič slané. Bežci tu v pretlaku do seba vrážajú a snažia sa uchmatnúť nejakú korisť. Chlapík za stolom reže zo stehna a plátky nakladá na chlieb. Ja si idem kúpiť teda tretinkové nealko, ktoré chutná ako splašky. Plzeň som nečakal, ale aspoň sa z toho dobre grgalo. Zoberiem hrsť orieškov a hrsť hrozienok. Študentská zmes zarobená. Padám radšej preč lebo pretlak bežcov začína byť obťažujúci. 

Obelisco 145. km - Santa Croce 157. km
Cez malé mestečko si to podchodom prebehnem na druhú stranu cesty a opäť do mierneho stúpania. Kopce mi stále idú kráčať a dokážem konkurovať najpomalším bežcom na 21 kilometrovej trati. Pri miernom sklone dolu už kolená absentujú meniskusy a každý krok v klesaní je krok za trest. Ľavé koleno začína pobolievať a tak si nasadzujem ortézu a modlím sa aby vydržalo. Telo je už na trati dlho a začína sa všetko pomaly rozpadať. Prechádzam po asfaltke okolo kostola, ktorý je vidieť aj z Terstu. Pýši sa na vrchole kopca. Po krajoch cesty sú kríže s ukrižovanými. Na poslednom z nich je nápis Via Crucis. Prišlo mi to náramne smiešne. Je aj ta moja cesta, cesta ukrižovania? Moje telo by povedalo, že je to minimálne cesta utrpenia. Nachádzam v tom peknú symboliku. Pristavuje sa u mňa jeden zo Slovincov so slovami: Hi my slovak friend. Chvíľku sa u mňa zastaví a kecáme. Odporučil som mu navštíviť nejakú z našich domácich akcií. Kráčam po útese, tesne popri mori a slniečko ešte stále trochu hreje. Som zmierený s tým, že čas ktorý som si dal už nestíham. Celé plány sa zrúcali jak dom z karát. Trochu oslobodzujúce. Teraz sa chcem sústrediť len na to aby som to došiel aspoň do cieľa v časovom limite. Prichádzame do historického kamenného mestečka  Contovello. Popravde som trochu zmätený a myslím si, že som už v Sistiane a už sa budeme len niekde motať po okolí. Hodinky mi ukazovali 159 kilometrov a i keď ukazovali zle, tak moje uvažovanie už nebolo vôbec racionálne. Prisahám, že na baneri som videl jak je napísané 160. kilometer a 4 do cieľa. Ešte som bol v tom, že je to tá druhá posledná občerstvovačka. Všetko to hralo do karát a ja som tomu chcel uveriť. Koniec je blízko! Už len 4 kilometre! V tú chvíľu a v tom zúboženom stave by som uveril asi aj na jednorožcov. Na stanici si dávam len čaj, že však tých pár kilákov už dôjdem. Po chvíľke odhádzam a z vrchu dediny vidím ďalších bežcov ako sa driapu do posledného kopca na Santa Croce. Dostávam správu na telefón, že mi chýba ešte 14 kilometrov do cieľa. V tom momente ma to psychiky úplne položilo. Úplne ma opustila viera, ktorá držala moje telo po kope. Zrazu ma všetko viac bolelo. Dole som už nedokázal ani riadne kráčať a hore po schodoch mi museli pomôcť okoloidúci bežci z kratšej trate. Vychádzali bolesti z partií, o ktorých som dovtedy vôbec ani len nevedel. Po vytrepaní na hrebeň to bolo na stanicu asi 3 kilometre. Niekde tu mi odišlo ľavé koleno úplne. Ostalo zablokované a nedokázal som ho zohnúť. Volám Radovi, že to ešte skúsim potiahnuť dole, ale uvidíme. Som rozhodnutý to podstúpiť a klesanie vyskúšam zísť na liekoch proti bolesti. Nikdy som to neskúsil a ospravedlňoval som si to tentokrát, že ten kúsok vydržím a nejak to proste musím dobojovať. Nakoniec mi jeden Talian dáva nejaký silný liek, ktorý nemôžem zjesť nalačno. Vraj strong shit. Tak teda nejak prídem na stanicu a tam si ho dám s jedlom, plánujem. Jak som ale kráčal, tak moje koleno stále bolelo viac a viac a musel som postupne aj na chvíľu zastavovať. Slnko zachádzalo a predstava tmy vo mne vyvolávala strach. Čakalo ma 400 metrové klesanie k moru. Čo keď sa mi tam dačo stane? Ostanem na príťaž organizátorom? Stojí mi to vôbec za to? Západ slnka bol moc pekný a mne to všetko prišlo zbytočné, keď nemôžem túto krásu zdielať s druhými ľudmi. Rozhodol som sa to tam definitívne ukončiť a neriskovať. Rád by som ešte zopár východov a západov slnka uvidel. Čert ber, že je to hlúpych 8 kilometrov do cieľa... Posledný kilometer na stanicu mi trval cez 25 minút v silných bolestiach v kolene. Na stanici v Santa Croce boli 4 zdravotníci a ani jeden sa nenamáhal pristaviť a opýtať sa ma čo sa deje. Pri pohľade na mňa jak pajdám si uvedomili, že im ide asi robota a tak sa všetci otočili druhým smerom. Aj tak som nemal chuť vysvetlovať makarónovi čo ma bolí a na trati už som si zvykol, že dnes nebude všetko ako na domácich pretekoch, kde máme full servis, zázemie, plné stoly rôznych dobrôt, pekného slova aj pre zahraničného bežca, ochotných dobrovoľníkov a zdravotníkov, ktorí vám radi nalejú vodu do pohára alebo uvaria kávu. Nie... Toto som na trati za 34 hodín nezažil. Na stanici nakoniec nebolo žiadne skryté miesto pre odpadlíkov ako ja a tak ma posadili do brány garáže, kde akurát bola riadna kosa a mohol som počkať buď hodinu na bus alebo na Rada, ktorý hneď po oboznámení so situáciou neváhal prísť pre mňa. Bol som rád, že som nepodstúpil riziko s liekmi proti bolesti a vyhralo nakoniec srdiečko a zdravý rozum. 

No čo dodať na záver. Za 150 € štartovné by som očakával ďaleko viac od organizátora. Nebudem jediný z našej výpravy kto si všimol hrubých nedostatkov v organizácií. Bol to pretek plný kontrastov, kde na jednej strane mali niektoré veci neuveriteľne zmáknuté a hneď na to dostanete facku za nedodržanie ani nejakého toho základného štandardu, ktorý by na preteku mal podľa mňa byť. Trať bola krásna a nebola ani nijak znásilnená aby nabrali tie potrebné kilometre. Spojenie tratí s kratšími sa ukázal ako dobrý morálny ťah. Minimálne u mňa. Kto hľadá extrém, tak táto trať mu ho do istej miery poskytne. Záleží od počasia, aké mu matka príroda nadelí. Ja som si uvedomil, že už samotný pretek v dokonalých podmienkach o takejto vzdialenosti je pre mňa dostatočný extrém. Nepotrebujem pridanú hodnotu extrému ako zimu alebo prílišné horko poprípade príliš ťažký terén... Na to už som starý a asi po tomto preteku sa mám aj viac rád. Pokiaľ ale niekto chce vidieť veľa z Terstského zálivu a okolia, tak môžem S1 La Corsa della Bora len odporučiť. Trať je úchvatná a dostane isto každého len sa treba na ňu logisticky pripraviť a počítať skôr s minimom zabezpečenia od organizátora.

P.S. Koleno mi na druhý deň opuchlo, ale každým dňom je to lepšie. Verím, že za pár dní už obujem tenisky a skúsim sa rozbehnúť. Tak isto verím, že okrem preťaženia nedošlo k žiadnemu poškodeniu a rozhodnutie ukončiť to na 156 kilometri, bolo presne načasované aby som si neprivodil ešte dačo horšie a jediné správne.

P.S. 2: Naša výprava nakoniec bola mega úspešná. Majo Priadka vyhral S1 Ultra 164/6700 a Maťo Halasz S1 Trail 57/2600. Tak isto aj ostatní bežci pod vlajkou Slovak Ultra Team dosiahli veľmi pekných výsledkov na medzinárodnom poli. Viac info TU

P.S. 3: Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť sa zúčastniť tohoto náročného preteku a tak isto chcem poďakovať všetkým čo mi písali, mysleli na mňa alebo ináč podporovali. Bolo to od Vás moc milé a moc mi to na trati v ťažkých chvíľach pomáhalo. Ďakujem.

 

 

Slapy Trail Maniacs 61km/2300m

" Utrpenie, ktoré občas prichádza na dlhej trati prežívame všetci dobrovoľne " J.H.

Pohľad na Vltavu z Albertových skál.   foto JK Photo - Jan Kyncl

Slapy sú moja srdcovka. Len málo pretekov si získalo u mňa miesto v kalendári ( 20.10.2018 ). Pretek, ktorý si vďaka zloženiu terénu môže povedať, že je trailový. Pokiaľ som po asfaltke prešiel počas závodu dokopy 2 kilometre tak to bolo veľa. Chalani z orienťáku vedia naservírovať to najlepšie z danej lokality, aby si to každý užil. Singletracky, rozhľadne, horská i rýchlostná prémia, brodenie korytom rieky, divoké chodníčky... Komorný pretek, ktorý by si možno zaslúžil viac pozornosti, ale mohol by tým stratiť svoje kúzlo. Bežec má na výber z troch trás: 61km/2300m, 47km/1850m a 33km/1200m. 

Celý rok som hustil do Rasťa, že by sme to mohli spoločne skúsiť. Váhal, až kým si nenašiel Petru :) zlomiť ho už bolo potom  jednoduchšie. Petra sa na pretek tiež tešila a pridal sa k nám aj Marek Hrušovský.

Piatok vlakom do Práglu a odtiaľ autobusom na Hořovickú chatu, kde budeme ubytovaní. Na tomto závode sa mi páči tiež jak sa človek jednoducho logisticky dostane na pretek. Dva prestupy, pokiaľ počítam aj v Púchove na vlak a večer ležíte vo svojej posteli. 22:00 je výklad trate a my ešte dopĺňame tekuté sacharidy. 23:30 sme všetci mŕtvi v posteliach. 

5:25 budíček. Štartujeme o 7:00 z dedinky Něčín, kam sa dovezieme objednaným autobusom od usporiadateľa. Všetko balenie a chystanie prebehlo veľmi rýchlo a bez problémov. Moc jednoduché sa mi to zdalo. V tom mi volá na mobil Marek, že mu niekto zobral tenisky a nemôže prísť do busu za nami. Bežím teda späť na chatu a dávam mu kľúče od izby. Berie si náhradné tenisky a načas vyrážame do Něčína. Usporiadateľ dá vyhlásiť v autobuse, že nám chýbajú krikľavé Inov8 Trailrocky. 

6:50 stojíme na námestí v Něčíne. Naťahujem gaitre a pozerám konkurenciu. Dnes by som si chcel zlepšiť minuloročný čas a zabehnúť to pod 7 hodín. 7:10 bol môj minuloročný čas a viem, že som sa strašne potrápil na trati. Dnes by to mohlo byť lepšie a hlavne poznám už aj trať.

Tesne pred štartom. foto JK Photo - Jan Kyncl

7:00 a všetci si to valíme po ceste za dodávkou z ktorej nás kamerujú. Som hneď prvý a neľúbi sa mi to. Niečo nie je dobre, ale prvý som len pár minút a do popredia sa derú tí správni borci.  Vchádzame do tmavého lesa a ja si skoro pripíšem prvé kufrovanie, ale chalanisko na mňa zozadu zahučí. Ok, tak radšej idem za niekym. Táto prvá časť je ozaj krásna. Idete v tme, čelovka na hlave, žiadna cesta, len fáborky medzi stromami ukazujú smer cesty. Preskakujete konáre, potôčiky, ihličnatá cesta je mäkkučká a vy si to plný energie užívate. Mierne tiahle stúpania sú príjemné a ja sa snažím držať tempo s prvými bežcami. To mi vydrží len pár  kilometrov a okolo mňa sa vytvorí skupinka 4 bežcov a prvého bežca už viac na trati neuvidím. Lesné chodníčky strieda kamenistá cesta pre autá. Les sa strieda s lúkou a ranná rosa sa vám snaží dostať do topánok. Zatiaľ vládne hmla a je príjemne chladno. Verím, že na obed sa to zdvihne a oprie sa do nás slnko. Zbeh do dedinky Županovice a na chalanov vpredu kričím, že prestrelili odbočku. Niektoré chytáky z minulého roku si pamätám. 

Terén sa príjemne vlní a v spoločnosti sa mi beží dobre. Zbiehame konečne ku Slapskej priehrade a začínajú tu parádne skalnaté singletracky cez borovicový les. Pri pohľade na hladinu vody v nádrži je vidieť prevládajúce obdobie sucha. Houseboaty sú naklonené na jednu strany a lodný trup jednej z lodí nepocítil vlhkosť už nejakú dobu a tak je ukotvená na drevenných koloch. 

Chalanisko za mnou dáva držku a tak zastavujem a ponúkam pomoc. Vraj dobré, ale moc mi to tak nepripadalo. Začínal som sa pomaly tešiť na 18. kilometer, kde je prvé občerstvenie. Prebiehame cez elektrickú časomieru pre vrchársku prémiu a jeden chalanisko z grupy sa rozbieha to do toho kopca nasoliť. Mňa to popravde vôbec neláka a idem si svoje ďalej. Vrchárska prémia je zaujímavá, ale bojím sa, že by sa mi to mohlo ku koncu vypomstiť. Kopec teda rezko vykráčam, šup hore na rozhľadňu a tam ma odčipujú. Nemám rád výšky a ešte keď človek vidí pod seba... 

Dole si dám trochu koly, banán a pomaranč. Oproti minulému roku som tu o 20 minút skôr. Všetko je zatiaľ dobré, akurát začínam cítiť nejak pravé koleno. Je ešte skoro na nejaké boliestky a tak sa na to radšej nesústredím.

Rasťo práve uvidel o akú rozhľadňu ide. ( foto Michal Dobiáš - Trailpoint )

A pekne až hore...

Z rozhľadne je to pekne dolu kopčekom. Vybieham na lúku, ale tentokrát už idem sám. V popredí vidím už len jedného chalaniska s ktorým sa budem naťahovať až do samotného cieľa. Štvrtý chalanisko čo dal držku už nie je ani za nami a tak sa sústredím len na toho predo mnou. Ochutnávam kúsok asfaltu a po ľavej ruke vidím ďalšiu rozhľadňu Besedná, na ktorú sa musíme vydriapať.   Stúpania sú tu moc príjemné a kopčeky tu nedosahujú ani 500 metrov nad morom. Pomaličky človek vybehne skoro všetko. Prichádzam na rozhľadňu, kliešťami si cvakám číslo a letím dolu za chalaniskom predo mnou.  

Romantika.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Cez lúčne krkaháje do lesa a na tabuli: Za jeden kilometer chodníček končí. Vedel som, že tam bude prudký zbeh na občerstvovačku. Prudký zbeh ma vyhodí na asfaltku a ja sa môžem občerstviť. Opäť nič veľké... Kola, banán a dva polmesiace pomaranča. Zatiaľ postupne do seba tlačím tyčinky, ktoré som mal so sebou. Poprosím si o pohár i keď v povinnej výbave sme mali mať vlastný, ale dohnala ma karma z minulého roku, keď som mal vlastný a vravel som im o tom, že u nás musíme mať vlastné poháre. Lebo všade na staniciach tam mali desiatky papierových pohárov. Dnes jak naschvál nemali ani jeden. Môj vlastný hrnček skončil nadobro v plastovom nebíčku v piatok, keď som si ho pritlačil ruksakom a zlomil sa... Dostal som teda jeden kelímok do vena a s ním som brázdil následujúce kilometre.

Fotograf na nich striehol. Petra s Rasťom.    foto JK Photo - Jan Kyncl

Prebieham cez most na druhú stranu Slapov. Skoro polovica trate za mnou a ja sa cítim stále dobre. Ďalšie stúpanie do kopca a pekný borovicový les s krásnymi výhľadmi na nádrž. Zrobím si tu jednu fotku a v diaľke vidím chalaniska. Začína spomaľovať a ja by som mal začať pomaly loviť.

Približne v polke trati je pekný výhľad na Slapskú priehradu z mosta. Hrebeňom v pozadí vedie trať.   foto Michal Dobiáš - Trailpoint

Opäť nejakych 500 metrov asfaltu a odbočka do lesa. Tu si trošku nadbehnem lebo nevidím odbočku vpravo. Spiatočka a hore do stúpania a následne zbeh popri vode a okolo kempu Nová Živohošť. Po chalanisku ani stopy a nejak tomu neviem pochopiť kde je. Prebieham cez dedinu Nahoruby. Minulý rok si tu bežci mohli odvoliť. Tento rok sme tade len preleteli. Za chvíľu vidím chalaniska za mnou. Niekde sa asi stratil a tak ho vidím najradšej. Pekne za mnou a ešte lepšie ďaleko. Zbieham ku starému kamennému mostu. Jeseň tu s farbami čaruje a most to všetko dotvára. Fotografa tento rok nikde. Škoda. Koryto potoka je suchšie než minulý rok. 

Cesta vedie priamo popod most.  foto Rasťo Cabala

Za chvíľu by mal prísť brod cez rieku, ktorá je vraj tento rok vďaka dlhým suchám menej rozvodnená. Popri rieke si to šliapem do skalnatého stúpania. Dnes je tu viac fáboriek než minule a tak viem pekne kadiaľ vedie zapadaný chodníček od lístia. Stojím naproti rieke v ktorej je vody tak do pol lýtiek, ale nechce sa mi do nej a tak hútam, ako ostať suchý. Dobieha ma bežec za mnou a navrhujem mu vyskúšať padnutý strom opodiaľ. Dobrá voľba a nohy si na druhú stranu rieky donesiem suché. Cez metrovú obľúbenú žihľavu. Stúpania striedajú rovinky okolo chatárskej oblasti. Približujem sa na ďalšiu, tretiu občerstvovačku Hradnice, kde je aj rýchlostná prémia. Je to kilometrový okruh, kde človek obieha vlastne bývalé keltské hradisko Hrazan. Moc z toho okrem priekopov neostalo. Celú prémiu si idem pomaličky svoje. Nejak ma neláka sa tu odpáliť. Obiehajú ma tu prví závodníci na 47 kilometrovej trase. Chalanisko čo bol za mnou sa nezdržuje na občerstvovačke a valí ďalej. Ja si dávam nealko pivko, kolu, kopec pomarančov a banán. Dnes to dáme na orechoch a ovocí evidentne. Rozbieham sa s 25 minútovou časovou rezervou oproti minulému roku. Vládne vo mne spokojnosť a viem, že nemusím s nikým na trati bojovať. Jediný s kým bojujem som už len ja sám, alebo si to len chcem myslieť. Po štrkovo-kamenistej ceste to tlačím, ale jaksi to už nechce ísť. Začínajú tuhnúť lýtka a tak kráčam. Trochu sa myšlienkami opustím a hneď na to zisťujem, že som sa stratil. Na punkáča teda šriegom do prudkého stúpania na značku. Prevalím sa cez kopec a následuje dlhé klesanie. Za mnou sa zjaví bežec z kratšej trate a vo chvíli keď sa ho snažím pustiť predo mňa, tak dopadám na bok do hliny. Kŕče do lýtka, ale nič strašné. Chalanisko zastavuje a vie o čo ide. Ponúka pomoc, ale nie je s čím. Moje nohy začínajú mať problém a najlepšie ma ešte len čaká. Albertky sa neúprosne blížia. V stúpaní dobieham dnešného spoločníka na ceste a spoločne si to šuchtáme na Albertovy skály. Pociťujem nepríjemné tiahnutie na úponoch kolena a kŕče sú veľmi blízko. Niečo, čo ja v behaní nepoznám a tak sa v duchu modlím, aby som mal dosť síl prísť na poslednú občerstvovačku a zasolil riadne. Nič slané som za celý deň nezjedol a asi aj v tom môže byť háčik. Skončím nakoniec na nesolení?!

Trailmantika :)     foto JK Photo - Jan Kyncl

Albertky sú prekrásne. Skaly čierne ako noc, ostré s mnohými výhliadkami na vrchole. Kamenisté singletracky a kopa schodov jak v stúpaní, tak v klesaní, reťaze... Môj prenasledovateľ mal už poslabší ťah do kopca, tak som mu chcel čo najskôr ujsť v skalnatom teréne aby ho to nelákalo sa moc doťahovať. Stehná až na pocit blížiacich sa kŕčov boli v poriadku. Opatrne, ale stále svižne po schodoch hore a následne dole. Takto sa vám to tam opakuje 3 či 4 krát. Za každým kopcom čaká človek koniec, ale tak skoro to nebude. Albertky zo mňa dostávajú posledné sily a tak nahadzujem sluchátka s hudbou. A v tom to prichádza... 200 metrov pred občerstvovačkou sa zastavujem a nedokážem sa pohnúť. Paralyzovaný som ostal stáť v strede cesty. Jak keby niekto vypol motor. Chcelo sa mi začať plakať, ale niečo vo mne hovorilo, že na to nie je teraz čas. Skús kráčať, ľahni si na chvíľu, uvoľni sa.... Čokoľvek vyskúšaj. Dávam sa teda do podrepu a následne si kľakám na kolená. Cítim, že kŕče poľavujú a tak skúsim kráčať. Kráčať dokážem. Po minútke skúsim aj bežať a pomaly to ide, ale jak na to zatlačím, stehná idú do kŕču. Prichádzam na poslednú občerstvovačku. Pomaranče zdobím peknou kôpkou soli a zapíjam to birellom a kolou. Dobieha ma kolega a ponúkam ho pivom. Skúšam ho zdržať čo najviac :D mucha sadla na lep a chvíľu tam spolu stojíme a jeme. 

Marek pri zbehu na Alberkách.  foto JK Photo - Jan Kyncl

Rozbiehame sa spolu po asfaltke do posledných ôsmich kilometrov. Odskočím od chalaniska, ale v následujúcom zbehu sa znova zastavujem a hreším. Nedokážem znova kvôli kŕčom bežať a tak ho púšťam pred seba. Praje mi všetko dobré a ide si svoje... Nejak si v hlave rozoberám, že takto to skončiť nemalo. Kráčať 8 kilometrov do cieľa by mi zabralo cez hodinu času. Horšie než minulý rok? Neexistuje! Verím, že soľ ešte asi nezabrala a chce to asi čas. Ja neviem proste. Musí to prestať za chvíľu. Modlím sa a prajem si aby kŕče odišli. 

Cez riečny brod kráčam a následne aj po dlhej rovine. Taktiku si dávam, že skúsim striedať beh a chôdzu. Hneď jak pocítim, že sa blížia kŕče prejdem z behu do chôdze. Začínam teda pomaly pridávať na tempe. Chalanisko je tak 500 metrov predo mnou, ale jeho náskok opticky skracujem. Ide bežať a ja viem, že najhoršie je za mnou.

Vybieham na asfaltku a teším sa na posledné stúpanie. Verím, že tam ho ešte predbehnem. Zastihol som ho ešte pred kopcom a do kopca si to šiniem krátkym krokom. Nezastavujem, neobhliadam sa a idem jak najlepšie viem. Kopec vybehnutý, nasleduje chvíľu rovinka a hneď na to posledný zbeh dole. Pokiaľ vydržím zbeh, už sa nemusím báť. Minulý rok som sa takto naháňal s Barťasovou ženou. Ja tieto naháňajúce konce proste nemám rád. Má to byť už len pohodička, ale nie dnes... Dnes to bude do posledného kilometra ešte boj. Po zbehu sa otáčam a chalaniska zrazu nikde. Už som vedel, že sa nie je čoho báť. Vybieham na most a v tempíčku, ktoré som mal už pod kontrolou, som dobehol pod posledné stúpanie pod chatu. Chcel som kráčať, ale chalanisko čo dobehol predo mnou ma tam ešte hecol, aby som to vybehol a tak som sa na to nechal ukecať.

Do cieľa pribieham v čase 6:39:32 a na krásnom 4. mieste. O pol hodinu skôr než minulý rok. Zemiaková medajla po prvýkrát. Dnes to proste bolo super. Skúsenosť s kŕčmi bolo niečo nové a nabudúce to nepodcením. Pekná bodka za ultra sezónou a silný impulz do budúcich závodov.

Marek dobehol v čase 7:33 na peknom 15. mieste. Na Peťu celý čas dohliadal Rasťo a spolu to úspešne zvládli za 10:39. Pre Peťu to bola zatiaľ najdlhšia vzdialenosť čo musela absolvovať. Každý sme si splnili to svoje, prečo sme na trať vyrážali a v zdraví prebehli cez cieľovú čiaru. I keď Peťa vyzerala dobitá jak keby padla dole zrázom niekde, ale vraj sa jej len nožičky poplietli na rovine na začiatku.

Čakali sme. Driemal som :)

Slapy si proste človek buď zamiluje alebo si to len raz odbehne a zabudne. Budúci rok som na štarte znova. Jedine, že by ultramaratón Zapomenuté hory :)



Edit : Po dobehnutí do cieľa som usporiadateľovi pripomenul stratené tenisky lebo som si všimol, že jeden z nich má krikľavé Inov8. Vraj sa žiadne nenašli, hovoril org oslovený z rána, ale chalanisko s podobnými teniskami bol jaksi moc ticho. Za pol hodinu som šiel do chaty a stretol som ho medzi dverami a  v rukách držal ďalšie 290ky a so zahanbeným výrazom na tvári sa mi ospravedlnil. Vraj tomu vôbec nechápe jak sa to mohlo stať. Čiže s happyendom! 

Edit 2: Tu je VIDEO z preteku, ale nejde mi to sem nahrať, tak len odkaz. 

 

100 Míľ Krajom Malých Karpát 172km / 6000

"Čo sa ráta v boji je to, čo urobíš, keď príde bolesť" John Short

Rasťo, čo myslíš? Keby si si ty mohol vybrať z dvoch tratí, 200 a 170 kilometrov, ktorá by to bola? 170... Tak vyzeral náš rozhovor pre moje rozhodnutie skúsiť 100 MKMK.

Prečo som si vybral práve 170 a nie 200 kilometrov dlhú trasu? Veď je to len pár kilometrov naviac predsa... Zhodli sme sa spoločne s Rasťom, že 100 míľ je taký bežecký míľnik a stojí to za to utrpenie. 

100 MKMK organizuje Slavo Glesk spolu s jeho priateľmi. Osobne som žiadny pretek od Slava nebežal a tak to bolo pre mňa všetko nové. Karpaty som poznal trochu z vyhoretého Štefánika a vcelku podarenej Zošky. Na pretek som sa tešil od začiatku. Pokiaľ padla od niekoho otázka, či sa na pretek teším, tak odpoveď bola: aj hej. Bez stresu v pohode a v pokore ku vzdialenosti.

Dobre rozbehnutú prípravu mi tri týždne pred závodom skomplikovala choroba a tak som týždeň ležal v horúčkach a bolestiach kĺbov. Pozostatok klimatizovaného autobusu z Myjavy do Trenčína... Padlo aj podozrenie na encefalitídu, ale dnes už viem, že ju môžem vylúčiť. Týždeň na to, keď už som sa vylízal z choroby ma seklo v krížoch (klíma v práci) a tak som väčšinu týždňa behal v bolestiach a veľmi pomaly. Do kopcov sa mi behalo relatívne bez bolesti, no dole to bolelo jak čert. Vedel som, že už nič nenatrénujem a tak radšej budem udržiavať. Posledný týždeň som nenabehal skoro nič. Dva pomalé výbehy po práci aby nohy nezabudli a ostávalo veriť, že telo si s porciou kilometrov poradí.

Štartovné som dostal do vena od Jakuba Vranu, ktorý to mal už rok zaplatené a neplánoval bežať, za čo mu ďakujem a ostávam dlžníkom. 2 týždne pred pretekom som vysadil všetok kofeín a tak prebehol trojdňový detox v bolestiach hlavy. Plánoval som užívať kofeínové ampule Sponser Energy Activator 200 pri krízach a chcel som aby kofeín zaúčinkoval čo najintenzívnejšie. Ináč do pozornosti asi môžem zmieniť, že bez kofeínu sa mi upravilo ranné vstávanie. Niekoľko rokov som sa ráno nebudil sám od seba a vcelku fresh. Zadovážil som si tekuté Magnézium a slané tyčinky. Všetko od Sponseru u Maťa Bernovského v Bernosport. Slané tyčinky neboli vôbec slané, ale zachránili ma pri nechcenom "dojdení". Všetky tieto veci som mohol vyskúšať až priamo na trati čiže som nevedel do čoho sa púšťam. Samozrejme sa to tak nemá robiť, ale to je už moja klasika. Okrem iného som potreboval nové šortky a poriadne ponožky. Šortky od Berna, značka RaidLight, Trail rider short a ponožky od ProRunning, Compressport racing socks V3.0 trail. Ku týmto dvom veciam neskôr spravím asi aj recenziu. Na poslednú chvíľu som si zohnal aj pacera, Ďura Macáka. Toho ako jedinú novinku som mal vyskúšaného :D Pokiaľ máme frflať riadne, tak nech sme na to dvaja. Dohoda znela, že ma bude čakať na 106 kilometri a potiahne ma do cieľa. Toľko ku technickým veciam.

Piatok beriem v práci dovolenku. Vstávam ráno o pol deviatej a už teraz viem, že to bude dlhý víkend. Štart je naplánovaný na 22:00 z námestia v Chtelnici. Do Chtelnice prichádzam niečo okolo piatej podvečer a skúsim ešte podriemať, ale nervozita úraduje, tak na to kašlem a miesto toho sa idem zvítať so známymi tvárami. 21:00 začína Slavova hodina a jeho výklad trate, na ktorú som zvedavý. Tento pretek je vcelku náročný na orientáciu, tak sa snažím aspoň polku z toho čo hovorí pochytiť. Hneď jak ukončí vcelku zábavný výklad, balím ruksak a ešte dopĺňam tekutiny. Opäť budem mať na chrbte  5 kilo... Taký môj váhový minimalistický štandard. Vždy si zaspomínam na Tona Krupičku a  jeho minimalizmus.

21:59 a všetci stojíme na námestí a čakáme na odpočítavanie. Slavo ešte dáva nejaké perly. Nálada je super. Pripájam sa k Julke Batmendijnovej a Lukášovi Šichtovi. Ich ambície sú mi sympatické. Hlavne to dobehnúť. Idú najdlhšiu trasu 203km / 7500m. Ja som si dal na 172 kilometrov 40 hodín.

22:00 a všetci sa hrnieme cez kolotoče naproti svojmu osudu a verím, že je o nás postarané.

Slavo podáva inštruktáž. (foto Pete Green)

S Birellom to na štarte ide ľahšie. (foto Rado Harach)

Jedna spoločná pred štartom (foto Rado Harach)

Chtelnica - Hradište pod Vrátnom 22. km

Z Chtelnice bežíme do mierneho stúpania po asfalte. Zapínam čelovku a kecám s Julkou a Lukášom v sprievode ich kámoša Miňa. Takto nejak by som si to predstavoval až do konca. Pohoda, klídek, ale viem, že to je len moje zbožné prianie. Realita bude asi niečo iné. Prechádzame okolo vodnej nádrže Chtelnica, kde svetlá rybárov lemujú jazero. Žartujeme, že to sa asi Jaro Kováč stratil, lebo sme tam videli svietiacu čelovku. Julka nás občas hecne, že nech si ideme po svojom a tak hneď v hustom lese sa odpájam. Cez Výtok na Komárovú až do Skália. Tam stretávam Jara, ktorý stresuje, že nevie kade ísť. Spolu pokračujeme teda dlhým klesaním až na občerstvovačku do Hradišťa pod Vrátnom. Na začiatok som si užil vcelku dosť asfaltu a tak nejak tuším, čo bude následovať. Na občerstvovačku dobieham dačo málo pred jednou ráno. Slavo ma víta, čipujem, nálepka do itinerára a upozornenie, že má pre mňa Lunter nátierku. Ach jaká to radosť pre mňa. Prvý kofeín príde v podobe pepsi, trochu iontu do vaku, dva chleby s nátierkou a valíme ho ďalej. 

Slavo. Hlavný organizátor aj hostiteľ v jednom. Občerstvovačka v Hradišti pod Vrátnom. (foto Rado Harach)

Hradište pod Vrátnom - Rozbehy 39. km

Hneď za dedinou stretávam znova blúdiaceho Jara. Evidetne je slepý jak patrona lebo ináč si to neviem vysvetliť. Samozrejme hodinky nepoužíva, stará škola a aj keby ich mal tak na ne neuvidí... Ináč celkovo je v SUT lige na treťom mieste. Dokončí snáď aj nemožné. Pripájam sa ku Martinovi. Diaľkoplazec z  Bratislavy. Ako on tvrdí, je skôr turista, ako bežec. Jeho tempo mi je príjemné a kecáme spolu. Na Rozbehy je to znova dosť po asfalte. Na nohách mám asi nešťastne zvolenú obuv. Moje Reeboky majú agresívnu, tvrdú  podrážku, ktorú som chcel využiť na vápencových kopcoch, no cítim sa ako by som bežal v kopačkách po asfalte. Maťo si to šinie v Hokách a len si pochvaľuje a ja ticho závidím. Tempíčko si dávame niečo medzi 6-8 minút na kilometer. Občas začnem na dlhé asfaltové úseky frflať a neviem sa dočkať nejakého stúpania. Napájame sa na trať Štefánik Trail a tu to trochu poznám. Vyreflexkovaná trať jak na diaľnici. Prvé žihľavové krkaháje a ja začínam byť veľmi skoro nevrlý a oplzlý. Bežne to býva o pár desiatok kilometrov ďalej, no žihľava je pre mňa kryptonit. Martin mi v pozadí ukazuje blikajúce veterné turbíny. Tam niekde má byť občerstvovačka a na nej Rado s Ľubicou. Teším sa na známe tváre. Mám tam odložený tempeh, ktorý plánujem do seba dostať neskôr. Na stanicu prichádzame pred pol štvrtou ráno. Hádžem do seba tekuté magnézko, keby náhodou, ale len tak náhodou som sa skoro z toho dogrcal. Niečo tak nechutné som nečakal i keď to voňalo príjemne. Zapíjam to pepsi, hádžem do seba nektarinky, kecáme s Radom a pomaly sa poberáme ďalej. Nohy zatiaľ idú v pohodičke a trochu sa teším na Záruby. Po 15 minútach kopeme do vrtule.

Občerstvovačka Rozbehy. No a nenajedz sa! (foto Rado Harach)

S Martinom dopĺňame kalórie a spolu budeme lúskať následujúce kilometre na Záruby. (foto Rado Harach)

Rozbehy - Jahodník 54. km

Tento úsek bude jeden z tých kratších. 15 kilometrov, ale preverí stehná. Na Jahodníku ma čaká drop bag a môžem doplniť tyčinky a nahodiť denný slnečný outfit. Celkovo som na nohách od rána 20 hodín, ale zatiaľ žiadna únava. Konečne žiadny asfalt, ale kopce. Chvíľu po lúke a následne do prvého vážnejšieho stúpania na Hrubý kamenec 405 m. No! Tam je aj to vážnejšie. Fatra to nie je :) 

Otvára sa nám panoráma na vodnú nádrž Buková a za horizontom vidieť, že čochvíľa nám bude svitať. Prechádzame okolo nádrže a pomedzi stany rybárov sa premotáme na lúku pod Zárubami. Vybavujem si tu minuloročného Štefánika. Po červenej sa šplháme s Maťom hore na Záruby 767 m. Začína byť šero a tak už aj vidím niečo z trate a okolia. Záruby sú krásne a teším sa na vrchol. Stúpanie náročné, ale takéto ja ľúbim. Vápenec mne dobre známy. Za odmenu nás hore čaká svitanie. Stretávame tu pár bežcov. Mne sa ide veľmo fajne hore a tak sa od Martina odpájam a idem si znova sám. Zbeh zo Zárub je technicky náročnejší, ale nohy som mal v pohode. Po zelenej dole až na občerstvovačku Jahodník. 6:33 ráno a ja dobieham na chatku s domácimi a pár bežcami vonku. Ponúkajú mi rajčinovú polievku a tak neváham. Nejaká pepsi, lipový teplý čaj, pohladkanie maličkého mačiatka pre šťastie a rukami sa predieram v mori tyčiniek v drop bagu. Beriem len nevyhnutné aby som zas nemal 5 kilo na chrbáte. Buffku na hlavu, okuliare nech vyzeráme cool. Pravidlo je jasné: Aj keď už nevieš bežať, stále musíš vyzerať dobre. 20 minút a ja sa vraciam chvíľu po tej istej ceste späť na trasu. Stretám Lukáša a fandím mu. Nevyzerá dobre a vraj zvracal... Snáď sa mu po polievočke polepší. Momentálne mám pred manželským párom náskok 20 minút. Prvý už mi v mojej B kategórií nadelil cez 1,5 hodiny. Tam to asi moc význam nemá naháňať :)

Vodná nádrž Buková pred svitaním.

S Martinom na Zárubách.

Jahodník - Plavecké Podhradie 74. km

Po dlhšej dobe opäť asfalt. Chytá ma ranná hygiena a tak neváham využiť priľahlé kríčky a o samote rozjímať nad zmyslom tejto strastiplnej cesty. Po žltej nastupuje dlhé a vcelku náročné stúpanie. Tu mi hlavou po prvý krát prebleskne pocit podobný kríze. Zbystrel som a nepripúšťal si niečo také. Stúpam na Čiernu skalu 662 m. V diaľke vidím ďalšieho bežca a tak sa ho snažím dohnať. Z vrchu skál sa mi otvorí nádherný výhľad na slnkom zaliatu hornatú krajinu. Pokiaľ by som si mal vybrať miesto svojho skonania, tak kľudne tu. Neskôr si to rozmyslím a miesto môjho skonania bude každých 10 kilometrov. Zisťujem, že bežec predo mnou je Poliak. Držím sa ho dole zbehom a následne nás zbeh vynesie na krásnu, trávou posiatu cestičku. Úplne sa odpojím od vedomia a predstavujem si, ako by sa po tej trávičke išlo naboso. Hodinky ma preberajú z letargie, že idem mimo trasu. Volám na chalaniska a snažím sa s ním dohovoriť, že ideme zle. Hodinky nás navádzajú smerom hore. Na pankáča to teda sekáme do strmého kopca cez žihľavu po ramená. Trpím, ale môžem si za to sám, tak nejak plynule pokračujem hore, kam ma navádzajú hodiny. Hore zisťujeme, že sme znova na tom istom zbehu a tak si dávame s poliakom repete. Ten ku mne prehodí, že aspoň dobrý tréning. Znova by minul odbočku, ale hneď ho upozorňujem. Teraz ma začarovaná cestička neopantala. Spoločne zbiehame do Plaveckého Mikuláša a dedinkou len prebehneme. Dal by som si pivo, ale šenk žiadny po ruke. Dobiehame ďalších dvoch a následne ešte jedného bežca. Utvoríme takú malú grupu a spoločne ideme na Jeleniu horu. Exponovaný, prudký kopec a sálavé slnko zo mňa ťahá všetok cukor a vodu. Začínam cítiť slabosť a klesajúcu hladinu cukru v krvi. Rýchlo si dávam poslednú "slanú" tyčinku a zapijem posledným deci vody. Na kóte sa s chalanmi skladáme pod tieň borovíc a Poliak pokračuje ďalej sám. Potrebujem si oddýchnuť a riešim dilemu s vodou. Pred sebou mám tak 8 kilometrov a ani deci vody. Aj ostatní bojujú s nedostatkom, tak sa ani neobťažujem pýtať. Teplota sa má dnes vyšplhať na 32° C. Bude to boj až do posledného metra na stanicu. Cez ďalšie žihľavové krkaháje stúpame a následne klesáme na Amonovu lúku. S partiou doženieme poľského bežca a bežíme okolo Plaveckého hradu. Dnes na pamiatky nie som. Pozriem sa inokedy. Všetci kľajeme kade to ten Slavo ťahal. Nebolo možné sa vymotať a dostať sa do dediny. Niektoré pasáže boli tak neuveriteľne znásilnené, že sa samotnému Slavovi muselo celý deň len štikať. Prichádzame konečne do dediny a skláňame hlavy pod veľkú vodnú pumpu a ovlažujeme sa.

Po pár stovkách metrov konečne sedíme na dvore občerstvovacej stanice a dopĺňam kalórie. Prichádza aj zmohnutý Lukáš Šichta. Dávam si bezvaječné cestoviny so zeleninou, ale okolo tej zeleniny to len tak preletelo. Ušanovaný tempeh si dávam ako hlavný chod a zajedám to cestovinami. Dobíjam hodinky, nejaké ovocie, iont do vaku a stanicu po 25 minútach opúšťame.  

Čierna Skala.

Jelenia hora a pohľad na Plavecký hrad v diaľke.

Plavecké Podhradie.

Plavecké Podhradie - Harmónia 106. km

Dobre natlačený z Podhradia si to vo svižnom tempe dávame do stúpania na Vápennú 752 m. Nohy stále tlačia, čo je dobré znamenie. Hore sa vydriapeme vcelku rýchlo. Chvíľu odpočinok a ide sa po červenej späť dole do Sološnickej doliny. V tejto časti nás čakajú tri najvyššie položené kopce z Malých Karpát. Jeden máme práve za sebou. Pokiaľ to zvládneme, máme z väčšej časti vyhrané. Pred nami sa pýši Petrklín. Všemi obávaný a ospevovaný kopec. Snáď ani Rysy nie sú tak strašidelné. Opieram sa do palíc a hecujem sa slovami "tak poď zmrde". Chalanisko za mnou sa hecuje tiež a odpájame sa od ostatných. Hore vyletíme pomerne rýchlo. Konštatujeme, že je to ozaj náročný kopec. Dal zabrať, ale pojali sme to ako výzvu a zviedli dobrý boj. Po pár minútach prichádza ostatok chalanov. Po Slavovom špeciálnom značení to spúšťame rovno dole na pankáča. Chalanom tu odbieham a nechám si chvíľu samoty pre seba. Vybieham na asfaltku, ktorá by ma mala doviezť na mŕtvu občerstvovačku Vývrat, kde bude voda a niečo málo pod zub. Pribieham ku potoku, kde si namočím bufku okolo krku a šiltovku. Po asfaltke pokračujem ďalej. Asfalt sa bude ťahať následujúce kilometre až na Vývrat. Začínam cítiť chodidlá a asfalt im nepomáha, ale nohy bolia menej, keď bežím ako keď kráčam, no už to nejde nejak. Dobieham znova polského bežca a spolu si to bačujeme po asfaltke v tieni krásnych mohutných gaštanov. Celá cesta bola lemovaná veľkými stromami až po Vývrat. Na Vývrate nás dobieha zbytok skupiny. Zjem nejaké ovsené, tukom naládované sušienky od Zuzanky, pepsi, iont do vaku, druhé a zároveň posledné tekuté magnézko. Na stole sú minerálky, ale mne spadli oči na pivo. Tak moc by som si dal pivo, ale nealko tu nie je. Dúfam, že čoskoro sa dočkám a tak volám Ďurovi Macákovi, nech niečo pre mňa nachystá. Z Vývratu sa napájame na modrú značku, ktorá zo začiatku stúpa pekne plynule na Vysokú 754 m. Pred kótou sa Vysoká nechutne zdvihne a začínam už zvádzať boj so stehnami. Hneď sa mi to nezdalo, že by mi to tá hora dala zadarmo. Hore som pár minút posedel a opäť cez žihľavu dole. Zbeh z Vysokej je vcelku fajn, pokiaľ je ovšem sucho. Dnes je sucho veru fajné, ale v diaľke sme videli prichádzajúci dážď. Napájame sa na červenú značku. Bežíme smer Hubalová, kde sme mali pokračovať ďalej po červenej, ale parťák z Poľska nejak nepochopil itinerár a ja som mal hodinky zavesené na ruksaku kvôli nabíjaniu a tak sme si to struhli po modrej. Asi po hodine behu sa ocitáme pred Zochovou chatou. Hneď som vedel, že sme pekne v prdeli. Vyberám itinerár a pozerám kade ďalej, ale moje navigačné schopnosti po 30 hodinách už vôbec nie sú dobré a tak si zúfalo sadám uprostred asfaltky a márne sa snažím pochopiť itinerár a kade vlastne mám ísť. Parťák mi moc nepomáha a ešte mi prikúri, že to chce kľud lebo keď som nervózny vraj človek robí chyby. V tom si chce potykať a tak uznám za vhodné, že je čas sa radšej predstaviť, nech vie na koho má nadávať :D 

Po 10 minútach plánovania som schoval itinerár a rozbehol sa po červenej na Tisové skaly, následne na modrú značku smer Zámčisko, ale po chvíli som to sekol krížom cez horu na žltú správnu cestu. Zbytočne sme si nadišli nejaký kilometer a možno stovku stúpania... Odteraz som si povedal, že sa budem orientovať len podľa seba a nebudem sa spoliehať na nikoho iného. Snažím sa stratu dohnať a tak to do zbehov trochu púšťam. Po chvíli prichádzame na Zámčisko. Niekde má byť kontrolné stanovisko, alebo sme ho prebehli, keď sme sa snažili natrafiť na správnu cestu. Zo Zámčiska prudký zbeh a ja znova odbočím zle. Mirek to samozrejme po mne zopakuje, ale zastavujem len po pár desiatkach metrov a tak spiatočka späť na modrú, popri potoku, kde je kontrola. Nakoniec bola pod Zámčiskom, ale dôležité, že sme našli. Z lesa vybiehame na asfaltku a už vidím jak ku mne beží môj pacer Ďuro. Som zachránený!

Mirek fotí na Vysokej.

Modra, Králová - Smolenice 139. km

18:44 prichádzam na kontrolu. Čipujem, zdravím Martina Urbaníka a chalanov. Do ruky mi je zoslaný Birell a Ďuro mi natiera chleba s pažítkovou lunterkou. V neďalekom šenku kupujem jahodové džúsy a s vodou si ich zarobím do hydrovaku. Chvíľu sedím, chystám čelovku na nočný outfit. Chcelo by to prezuť, ale tenisky ma čakajú až v Smoleniciach. Mirek zatiaľ odchádza z občerstvovačky. Ja sa nikde neženiem a chvíľu ešte ostávam. Chalani ma chvália, že na pokročilý kilometer a čas vyzerám veľmi dobre. Nie je nad takéto lichôtky. Čo by za takú lichôtku dala 15ka v noci v bare. Prichádza Miki Kéri a bude robiť pacera Julke. My sa zbierame a vyrážame v ústrety noci. Kolečko cez Královú a kontrola s nápísom Warrior. Pridáva sa ku nám miestny chalanisko na bicykli a pýta sa nás čo bežíme. Chvíľu nás sprevádza a potom sa odpojí za partiou do šenku. My narážame na Mirka. Sme si dnes súdení. Nad les sa zniesla znova tma. Zapínam čelovku a hodnotím situáciu. Rozbitý fajn, kríza zatiaľ žiadna, ale Ďuro radí aby som si dal kofeín predtým, než na mňa doľahne kríza. Hádžem do seba teda jeden shot a som prekvapený z chuti. Kofeín zabral a hrám sa na znovuzrodeného a ukazujem Ďurovi jak sa behá 4:20 tempo, ale len desať sekúnd :) 

Všetky povinnosti som hodil na ramená pacerovi. Musí strážiť značky, kontroly a či dostatočne pijem a jem. Čistý Hawaj, nie? Samozrejme mi pacer nemôže nijak fyzicky pomáhať s nosením výstroje. Tiahle stúpanie na vrch Kukla. Hore veľké ohnisko, vyhliadková veža a mňa začína hore trápiť kyselina. Jahodový džúsik, i keď veľmo chutný, mi proste nesedel. Nehovorím o tom, že sa mi v hadičke vždy pokazil od tepla a mal som prvý lok burčák. Prežil som, ale tešil som sa do dediny Píla. Šenk a pivo. Tešili sme sa tam všetci aj Mirek. Ten sa tešil hlavne na pomarančový sok, ale okúzlil ho aj náš Zlatý Bažant 0,0% nealko. No chalani asi doma moc kvalitné pivo nemajú lebo tento im rozhodne z varne moc nevyšiel. Krčma plná abstinentov s červeným knoflíkom medzi očami nasvedčovala, že je zapnutá klimatizácia. Kukajú na nás jak na zjav. Každý dáme po nealku a pakel slaných čipsov. Zbytok Mirkovho soku som vychliapal ja :) som to ja len charakter. Vybiehame na ulicu a zabáčame hneď do lesa. Po lúke okolo osvieteného hradu Červený Kameň. Následne cez les prebehneme do dediny Častá a Doľany, kde nás zastavujú podgurážení domáci, že je zákaz ísť ďalej. Z našich pohľadov zavetrili, že nemáme náladu sa naťahovať a tak od ich srandy ustúpili a začali sa chovať ako ľudia. Chvíľu sme pokecali a pádili sme ďalej okolo kostola, cez krásny vysvietený cintorín, plný kaplniek a samozrejme aj hrobov, jak už to tak býva na cintorínoch. Stúpame po zelenej popri viničoch a ja si odtrhávam dva veľké strapce šťavnatého hrozna a Mirkovi odporučím si odtrhnúť tiež. Chválime sladkosť a pomaly kráčame. Podliezame elektrický ohradník, ktorý vraj nebolí moc, ale šupa je to dobrá... Vraj preberie, povedal Slavo pri výklade trate. Následuje dlháááá nudná cesta po kamenistej zvážnici po modrej značke do dediny Majdan. Sakra, tak ale toto bolo také znásilňovanie kilometrov, že už som začínal byť z toho na prášky. Dúfam, že Mirek mi polku môjho nadávania nerozumel. Bol ticho, tak dúfam, že nie... Ďurovi oznamujem, že si potrebujem zastaviť a na chvíľu si ľahnúť na zem. Bolí ma chrbát z ruksaku a tak sa skladám vedľa rázcestníka. 

Z Majdanu si ešte niečo pamätám, no z Lošonca tak tretinu a z Jahodníku len asfalt a hore kopec a otvorený šenk (mal som chuť na pivo, ale nemal som síl tam tých 10 metrov ísť).

Nekonečná cesta okolo vcelku pekného Smolenického zámku do dediny Smolenice. Samozrejme občerstvovačka za dedinou pri vlakovej stanici, kúsok pred Trstínom. Dlhá asfaltová rovina a moje boľavé nohy ma ničili. Nakoniec 2:03 ráno prichádzame na občerstvovačku v Smoleniciach. Peter Gemeran sa snaží dačo dospať a lámeme ho nech ide s nami, ale má tiež riadne zničené chodidlá. Nechávam si z drop bagu zaliať dva hrnčeky instantnej polievky s morskými riasami. S chlebom padli vhod. Stôl plný dobrôt, ale hladný viac nie som a na nič ani riadne nemám chuť. Prehodím si tenisky, zalepím boľavé prsty, vazelína, dve ampule kofeínu so sebou a valíme ďalej. 

106. kilometer a vraj vyzerám stále dobre. Práve prehadzujem na nočný outfit. (foto Tomáš Karas)

Smolenice - Katarínka 152. km

Cez Trstín sa dostávame na asfaltku a následne na prašnú cestu, ktorá nás dostane opäť do riadnych krkahájov. Po takých hatiach chodiť... Žihľave sa už ani nevyhýbam lebo som aj tak nechal nohy v Smoleniciach. Kráčame do kopca a doháňa nás znovu vzkriesený Peťo Gemeran. Kofeín v Trstíne nezabral a na mňa padla kríza. Ostal som jak ožuté seno bez energie a len paličky mi pomáhali aby som nepadol dole držkou. Jediná nádej je, že so slnkom príde nový deň a snáď sa moje telo dá do poriadku. Ďalší kofeín plánujem až pred Katarínkou. Zbiehame do dediny Naháč a blúdiaci Jaro nás obieha. Prehodí nejakú funny story a ide si svoje sám. Popri potoku sa pomaly dostaneme do lesa a ja si prasknem poslednú ampulu kofeínu. Vypínam čelovku a nechávam to len na slabé svetlo z práve vykukajúcého slnka niekde tam za horizontom. Škriabem sa do kopca na Katarínku. Ku prekvapeniu to nebol kopec, ale ruiny kostola. Snáď stovka ľudí ležala roztrúsená po tráve v spacákoch. Sme upozornení jedným preživším, že sa musíme chovať potichu. Ľudia sem chodia pracovať dlho do noci. Reštaurujú ešte čo ostalo z ináč veľkého kostola. Miesto malo pre mňa magickú moc a s vychádzajúcim slnkom to tam bolo krásne. Až tak krásne, že som požiadal Ďura o 15 minút na spánok. Chcel som to dať na jeden záťah, ale telo rezignovalo a tak som dal sám so sebou dohodu. Padol som na trávu, prehodil cez seba bundu a s Mirkom sme sa odpojili na 15 minút. To bol najlepší ťah, čo som v tom stave mohol spraviť. Ďuro ma zobudil a ja som sa cítil zrazu dobre. Mŕtva občerstvovačka a ja dávam hlt pepsi, ale už mi nič neberie. Mám len čistú vodu a plánujem to na nej už docválať.

Katarínka. Podriemať si na tomto mieste bolo neskutočne príjemne a osviežujúce.

Katarínka - Výtok 162. km

Kamenistá cesta do Dobrej vody a sediaci Peťo Gemeran na pníku popri ceste. Berieme ho so sebou a pokračujeme spoločne ďalej. Slnko presvitá cez les a dodáva optimizmus. Nejak sa mi na prstoch dobre zašprajcovali leukoplasty a kostičky na prstoch prestali trochu bolieť. Začali sme teda cupitať a zbeh do Dobrej vody nám ušiel jak nič. Prehnali sme sa cez dedinu fakticky v behu a sám som bol prekvapený, že to stále ide. Ďuro si ide rolu autistu. Je popredu a rozpráva labuti, či jej nie je zima na plutvy! No nie je to romantické? Skoro ma tam vykotilo!!! On sa zaujíma či nie je nejakej pačmage zima na čongále a ja mu skapíňam od bolesti za chrbtom :D Popravde on sa rozpráva aj so srnkami, veveričkami, stromami a dokonca aj s kameňmi, keď už nie je nič iné po ruke. Obhajuje túto chorobu, že na ultra beháva často sám, tak si našiel takúto mini autistickú hru... Len on si to len tak pohundráva aby ho nikto poriadne nepočul, ale tú labuť som moc dobre počul! Mirek sa odpája kvôli potrebe a praje nám šťastnú cestu keby sme sa nevideli lebo vo Vývrate sa odpája cesta A od cesty B a C. Z dediny opäť kamenistá cesta a mňa začínajú žrať muchy za živa. Smrdím jak pís of šit a evidentne z toho majú strašnú radosť, ma takto psychicky ničiť. Som unavený a posledné čo chcem je láska jednej muchy. Ďuro hecuje, že keď pobežím, tak ma nedoženú, ale prekukol som ho. No fakt je, že som sa stavil o jedno pivo či vybehnem kopcovitú lúku na Vývrat. Staviť sa nechcel, ale vybehnúť som ju celú vybehol. Do kopca sa mi išlo super a tak som fakticky už po Vývrat bežal. Na kontrole som zadelil gél, ktorý som si šanoval celú cestu na posledných 10 kilometrov. Pojedol som im nejaké pomaranče, nektarinky a išli sme ďalej. Gél chutil divne. Kokos a makadamové oriešky, no ja som grgal jarovú vodu... 

Výtok - Chtelnica 172. km

Hlava cítila koniec utrpenia a telo vyplavovalo tony hormónov. Bolesť už ani nebola bolesťou a ja som zrazu vedel behať jak na 40. kilometri. Nechápal som, ale nepýtal som sa prečo. Nejaká kuleha môjho tela, ktorej som sám nerozumel. Natrafili sme po ceste na maličkú srnku, čo plače nad svojou mŕtvou mamou. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, že aby jej Ďuro išiel pomôcť :D ja neviem čo som si myslel, že mu asi skočí to malé do náruče a zoberiem si ju domov. Ďuro urobil drámu, keď niečo skočilo do kriakov, že aby som dával pozor keby to nebol náhodou vlk! Reku a čo ho palicou po hlave ovalím, keď odtiaľ vyskočí, ty vajčák? :D Jaká komédia...

Samozrejme sme nezachránili ani mladé a ani vlk nevyskočil a tak sme pokračovali smelo dole do Chtelnice. Vyzeralo to nádejne s časom pod 35 hodín, ale nie za toho otca aby to skončilo. Za každým kopčekom prišiel ďalší ktorý ma psychicky zdeptával, až som to vzdal a išiel si znova svoje. Krkaháje ma strašne deptali. Do Chtelnice som si to teda dobačoval po nekonečných hodinách v teréne. Slavo a komorná časť dobehnutých ma uvítala pred obecným úradom. Čas 35 hodín a 18 minút.  Tento krát bez sĺz alebo nejakého zvláštneho pocitu. Možno ešte príde a možno nepríde nikdy.

Zážitky. Priateľstvo. V srdci. V srdci ostávajú!

Nakoniec sa patrí asi niečo múdre dodať. Tak to vraj chodí či čo. 100 MKMK som si užil. Stále mi to príde ako sen. Nie preto lebo som to zvládol, ale preto lebo človek nevie či sníva alebo žije. Jediná kontrolka pravdy je mučivá bolesť tela. Cez 50 hodín v režime ONLINE mi prišlo, jak keby bolo všetko liate do jedného príbehu.

Nesiahol som si na dno a nenašiel svojich bubákov a ani v tom nebolo žiadne duchovné osvietenie, jak by niekto mohol čakať. Dokonca ma počas behu nenapadla ani jedna rozumná vec. Bol som vulgárny, neohrabaný a protivný a aj tak som sa na sebe smial... Všetko je nestále a to je na ultra to najkrajšie. Bežal som len obyčajný príbeh, ktorý som mohol zdielať s ľudmi a na konci to dopadlo, tak jak malo. Neobyčajne dobre!
Nechcem hovoriť, že už nikdy, ale už nikdy nepôjdem ďalšiu sto míľovku :) 

Pokiaľ ale chcete precítiť Malé Karpaty a vidieť aj divočinu tak Slavove dietko 100 MKMK je pre to jak stvorené. Navštívite miesta, na ktoré sa len tak bežne nedostanete a všetky sú moc pekné. No a samozrejme pokiaľ trpíte nejakými pohybovými problémami, tak táto žihľavová terapia Vás rozhodne zbaví minimálne reumy. Pokiaľ skôr neprídete o zdravý rozum :)

Obrovské ďakujem patrí všetkým čo mi držali palce. Na tom 150. kilometri ste to boli práve Vy, čo lámali chleba v mojej hlave. Ďakujem Ďurovi za 100% robotu v úlohe pacera, všetkým ktorí fandili po telefóne, Zuzke za odvoz domov a za domáce uhorky v cieli, no a všetkým zúčastneným a organizátorom preteku. Bez Vás by totiž nebolo koho chváliť a komu ďakovať :)