Od Tatier k Dunaju OTKD 2017 aneb jak prebehnúť 345km za 29 hodín a 54 minút.

"Beh, je moja šťastná hodina."

 

Po týždni som sa, aj vďaka chorobe, ktorá ma dostihla krátko po OTKD rozhodol, že spíšem konečne blog o tom, ako si vlastne tím Bylinožravcov počínal na najväčšom štafetovom behu na Slovensku. 

Myšlienka na ďalší štafetový beh bola u mňa viac menej po minuloročnom Vltava rune, tak trochu uzavretá. Všetko sa to, ale zmenilo, keď som sa snažil do tandemu na Ultra Punk 85 zohnať nejakého bežca na vegánskych stránkach. Nakoniec sa mi ozval Matúš, ale uznali sme, že nie je dôvod to siliť za každú cenu a tak sme spolu nakoniec nebežali, no ostali sme  v kontakte a ponúkol mi možnosť bežať OTKD miesto chalaniska, ktorý sa nemohol zúčastniť. Moc nadšením som zo začiatku neovplýval, ale už len myšlienka, že môžem bežať s podobne postihnutými ľudmi ako ja, ma nakoniec presvedčila. Koľko krát sa človeku podarí v živote bežať s partiou prevažne čisto rastlinne sa stravujúcich ľudí s presvedčením, že ku tomu aby sme boli zdraví a dokázali podať aj výkon, nemusí človek pojedať telá druhých tvorov. Dokázať, že máme možnosť vybrať si ďaleko ušľachtilejšiu cestu, cestu bez zbytočného utrpenia. Tím sa počas tých dvoch alebo troch mesiacov neustále menil, ľudia prichádzali do zostavy a v zápätí aj odchádzali a občas to vyzeralo tak, že to nezložíme. Na morálke to moc nepridáva, keď sa nevie zložiť stála zostava, no nakoniec sa nám to podarilo a mohli sme sa sústrediť na pretek. Skôr než sme odbehli prvé metre, kapitánka v Bratislave usporiadala dve spoločné stretnutia. Na jedno som sa nedostavil, no na druhom som mal možnosť spoznať väčšinu tímu. Ľudkovia to boli veru sympatickí a vedel som, že to bude určite zážitok na celý život. 


Moja príprava pred OTKD nebola nijak zvlášť výnimočná, miesto lesov som sa stiahol na asfalt a za výbehy do kopcov som začal drieť tempá a intervaly na Východnej ulici. Chcel som sa na pretek riadne pripraviť. Tak isto sa aj celý tím poriadne pripravoval a nenechali sme nič na náhodu. Sponzor Veg life nám zaopatril autá z požičovne, firma fresheees online zelovoc  nám zabezpečila fair trade banány a super sladučké Medjool datle. Za to sponzorom patrí veliká vďaka lebo bez nich by sme si asi OTKD neodbehli. Finančne by to asi nebolo možné, čo ma trochu mrzí, že dnes je beh veľakrát tak isto finančne náročný, ako tri dni niekde na festivale. Nuž, ale sú veci ktoré sa nikdy nezmenia a preto radšej behám po horách, kde akcie sú komornejšie. Zas na takýchto akciách človek zažije veci, ktoré by v kopcoch nezažil. Je dobré si to skúsiť a zvážiť. Ja sa vraciam späť do lesa :)

Dátum OTKD bol 19.-20.8 a nám pripadol štart niekedy o 11:20 z lyžiarskeho strediska Jasná v Nízkych Tatrách. V sobotu ráno ma chalani vyzdvihli pri OC Laugarício a šinuli sme si to do Jasnej. Posledné dni som toho moc nenaspal. Za tri dni som mal na konte 10 hodín spánku a vedel som, že následujúca noc nebude o moc lepšia. Nakoniec to bolo ešte horšie než som čakal, ale pokiaľ človek danému problému neprikladá veľkú váhu, tak problém sa nemusí stať problémom. Minimálne nemusí prerásť do obmedzenia. Na parkovisku pred Jasnou sme čakali na auto s kapitánkou Kristínou, ktorá nám mala dať tričká, štartovné čísielka a číslo na auto. Hneď jak sme mali všetko potrebné, tak sme valili do Jasnej na štart. Skôr, ako budem písať čo sa dialo v aute a na trati, len chcem povedať, že môžem písať len za seba a možno dačo málo za naše auto, čiže len za polovicu tímu. Čo sa dialo v druhom aute vôbec netuším.

Vyčančané afto

Prichádzame do strediska Jasná a moje oči hneď ťahajú hory, ktoré sú tam neskutočne krásne. Hneď som si začal plánovať svoje budúce kroky v týchto končinách. Dúfam, že sa mi raz podarí pobehať všetky tieto vrcholy, ale jak sa poznám, tak tieto priania sa mi vcelku plnia aj vďaka ľudom naokolo.
Všade na štarte je mnoho ľudí a atmosféra je super. Robíme si nejaké spoločné fotky, niektorí členovia tu stretávajú svojich starých známych, kecáme a už sa nevieme dočkať na štart. Prvý úsek to vychytal Radek z nášho auta. Začína teda pretek, ktorý skončí približne za 30 hodín v Bratislave. 

Naša crew

Kámoš brokoličák a niekde je aj kámoška mrkva

Výstrel oznámil štart a my rýchlo nastupujeme do auta a po ceste skúšame povzbudzovať Radka. Ide mu to super a ja som milo prekvapený jeho tempom. Zrobíme fotečku a už aj valíme na miesto odovzdávky. 

Radek si to valí dole z Jasnej

Na odovzdávke sa pripravuje Marek a čakáme na Radka. Máme dosť času a tak sa rozcvičuje a čo to pobehá. Ja niečo fotím, ale neskôr už foťák do ruky nechytím. Nejak ma to nenapadne a hlavne sa mi ani nechce fotiť. Ja na fotenie musím mať chuť a počasie. To druhé nám nemalo vôbec hrať do karát a od večera bolo hlásené pršanie. Veril som, že to nebude zas tak tragické a možno nezaprší. Radek prichádza na výmenu do Pavčinej Lehoty s asi len s 2 minútovým meškaním, oproti času ktorý mu bol vypočítaný podľa jeho času na 10km, ale sme len na začiatku a veríme, že všetko to bude len lepšie. Marek chytá štafetový kolík a valí si to do dedinky Ľubeľa a my zatiaľ nechávame vystrečovať Radka a plánujeme cestu. 

Výmena

Zo začiatku na nás dopadá nervozita a nedarí sa nám dostať na správnu cestu a tak si to trošku predĺžime, ale nič vážneho. Do Ľubeli prichádzame s časovým náskokom. Marek vychytal krásnu trať s peknými panorámami. Radek si to dáva na penovom valci a na predávku sa pripravuje Matúš. Je celý nabudený a pripravený sa na trati odovzdať. Motivuje ho predbiehanie bežcov a rád si ich počíta, jak piloti stíhačov počítajú svoje zostrely. Vieme, že o to tu nejde a ťažko sa porovnávať, no pokiaľ je to liek na motiváciu a výkon, tak prečo nie. Ja osobne som mal súpera čas, ktorý mi bol vypočítaný na daný úsek. Na 10 kilákov som si dal čas 42 minút a systém vám pridelí čas GAP, ktorý vám vypočíta podľa prevýšenia na danej trati. Marek pribieha tiež s malým oneskorením a kolík putuje s Matúšom na odovzdávku do Lubčianskej doliny, kde budem čakať na svoj úsek ja. Marek vyzerá dobre a chváli si aj trať. 

Marek v ráži.

Po chvíli sa teda poberáme na ďalšiu odovzdávku. Po ceste fotíme bežiaceho Matúša. Jeho pasáž je viac menej stále do mierneho stúpania, no ide sa mu evidentne veľmi dobre. Po rozbitej asfaltke sa vkrádame do útrob Nízkych Tatier. Nejak neviem odhadnúť či táto cesta je aj oficiálne na mape. Vyzerá tak akurát na zvážanie dreva, ale je mi povedané, že je normálne používaná. Prichádzame na odovzdávku  a idem sa trochu rozbehať a rozcvičiť. Čaká ma úsek na Železnô, kde to bude z 10 kilákov, 5 do kopca. Úsek s prevýšením 550 metrov mi isto dá zabrať. Ovlažujem sa vodou a trochu preklínam to teplo, ktoré nás má dneska mučiť. Pribieha Matúš vo veľkom štýle a podáva mi pásku. Snažím sa to neprepáliť, ale moja nadržanosť na beh mi jaksi na hodinkách chvíľu ukazuje tempo tesne nad 4 minúty. Musím spomaliť, ale nie moc a šetriť sa na stúpanie. Nohy mám trochu slabé, ale tie sa rozbehajú po chvíli. Autá čo ma obiehajú vytrubujú a občas niekto z auta aj vyhúkne nejaké povzbudivé hlášky. Asi po dvoch kilákoch ma obieha bežec v tempe pre mňa asi z vesmíru. Ja sa na svojom 4:20 natrápim teda riadne a jaksi si neviem predstaviť, jak dokážu niektorí bežať 3:40 a vyzerať tak, jak keby si išli len tak tréningovo zabehať. Nechávam ho samozrejme nech si ide svoje. Tu sa naťahovať by nemalo zmysel. Prichádza konečne stúpanie a moje tempo sa rapídne prepadá na 6:00/km. Nech robím čokoľvek, tak viac zo seba neviem dostať a teplo mi v tom vôbec nepomáha. Nohy vládzu, ale v puse mám sucho jak na púšti a pľúca mi pískajú jak o závod. Stretávam našich a podávajú mi v kopci vodu. Upíjam si, ale jaksi mi to ostáva v hrdle a mám chuť to zo seba vyhodiť. Nejak to vstrebem a do kopca sa mi podarí obehnúť nejakých bežcov. Tento úsek má bežať aj Kubo Vrana a tak som sám zvedavý, ako sa s ním popasoval. Nakoniec to bol skoro rovnaký boj s teplom a riadnym kopčiskom, jak mi povedal. Ku koncu úseku sa to stúpanie láme a ja som sa práve dostal do tempa. Beží sa mi dobre a stretám pri kraji dvoch týpkov, prezlečených za vranu či čo a nejaké ďalšie zviera. Pred finišom do toho ešte trochu kopnem pre efekt aby som si mohol vypočuť od nejakého inteligenta, že vzadu podávajú hovädzí guláš. Uznal podľa vegánskeho dresu, že to bude najvhodnejšia poznámka.

Bežiaci "Ježíš" na Železnô

Kolík podávam Betty a tá sa do toho opiera s veľkou bojovnosťou. Čaká ju riadny padáčik z Železného do Liptovskej Osady. Osobne tento kraj vôbec nepoznám a krása mi je zatiaľ odopretá, no má sa to za chvíľu zmeniť a môžem byť svedkom neuveriteľne krásnej prírody. Občas si kladiem otázku, kde som celý čas žil. Za tento rok som mal toľko možností vidieť našu hrudu v tak krásnych momentoch, že sa tomu ťažko verí a vždy je tu niečo nové a ešte krajšie. Niekedy si hovorím, že žiť na Slovensku nie je Boh vie čo, no keď vidím, čo tu doma máme, tak to razom pominie a som vlastne spokojný a šťastný. Skutočné bohatstvo sa skrýva za hranicami značiek, ktoré ohraničujú naše mestá. 

Betty si to valí dole bez rešpektu a my si ju počkáme na pol ceste na fotečku a keď tak aj na občerstvenie. Dopĺňam zatiaľ energiu z medjool datlí. Sedíme v kufri karavely a kecáme s chalanmi a už si to ku nám šinie Betty. Kristína sa ku nej vrhá s vodou a povzbudzuje ju. 

Je libo Betty vodu?

Betty si to okolo nás prefrčí a my sa teda poberáme na predávku do Liptovskej Osady, kde bude Kristína preberať štafetu. V dedinke sa obhliadame po šenku a pive, ale nakoniec sa zhodneme, že si doprajeme až v následujúcej dedine. Betty prilieta a kolíka sa chytá kapitánka Kristína. 

Zohratosť je pilier úspešných odovzdávok.

Kristína si to valí riadne a som rád, že v tíme máme takéto super bežkyne. Je radosť sa na tie bojovnice pozerať. Ono, nakoniec je fajn sa pozerať na bežiace ženy. Vždy je to viac oku lahodiace, ako upachtení chlapi, čo vyzerajú ako pred infarktom. Ženy to vedia proste zahrať v každej situácií a ešte sú pri tom aj usmiate a vtipné.
Do Vyšnej Revúcej je to niečo málo do 10 kilákov a 230 metrov stúpania. Príroda je tu krásna a trať sa celý čas vlní. Zastavujeme sa v šenku v jednej z časti Revúcej. Dostávam do pohára niečo podobné nealko radleru bez peny... Chalani si dávajú po malom, lupneme to do seba a valíme na odovzdávku, kde na nás bude čakať už druhé auto a tým pádom pre nás už padá. Pred odovzdávkou Kristína ešte skúša zabojovať a chce obehnúť bežca pred sebou a tak sa do toho vkladá. Zabúdame čipovať, ale vraj to nevadí nejak. Prehodíme nejaké slová s druhou posádkou a ideme si po svojom. Plán je sa niekde najesť a dúfame, že nám niekto uvarí dačo vegánske a nebudú to len suché zemiaky alebo ryža. Nakoniec uspejeme na Donovaloch. V hoteli nám uvaria rizoto a ku tomu si doprajeme čapované pivečko. Máme nejakých 6 hodín na odpočinok a tak ideme do Tesca v Banskej Bystrici niečo nakúpiť a skúsiť sa niekde na chvíľu prespať. Miesto na odpočinok padlo na  parkovisko Stráže, odkiaľ vlastne aj začína naša štafeta. Rozkladáme si spacáky na trávnik a ja sa snažím do seba natlačiť nejaké kalórie naviac. Lunter, rajčiny a dobrý čierny chlieb; nie je nikdy zlý. Počasie sa začína kaziť a môžeme očakávať čo chvíľu aj dážď. Zabalím sa do spacáku s tým, že si na chvíľu zdriemnem, ale jak som tušil, dážď mal pre nás iný program a tak sa balíme rýchlo do auta. Niektorí odvážlivci ostali ležať vonku pod stromom, ale ostatok sa tlačil vo vnútri dodávky. Tu Radek oznamuje kapitánke, že končí kvôli pretrvávajúcej horúčke, ktorá ho sprevádzala od poslednej etapy a nechce riskovať. Rozumné rozhodnutie v nesprávny čas akurát, ale treba ho rešpektovať. Jeho úseky si teda rozdeľujeme medzi mnou a Matúšom a Radek bude šoférom. Mal som ísť až 8. úsek a mať tak dosť času na odpočinok, no takto za hodinu valím jeho úsek. Robíme si čajík na plynovom ohrievači pod strechou z kufrových dverí a ja sa pripravujem na štart. Na toto som sa tešil a videl som v tom veľkú výzvu. Nálada mi stúpla a už som sa nevedel dočkať kedy budem na odovzdávke. Pršalo vytrvalo a ja som sa rozhodol pre najväčší minimalizmus. Čím menej toho na sebe ponesiem, tým menej budem mokrý a ťažký. Tielko, šortky a reflexná vesta s čelovkou. Tma už padla a bude našou spoločníčkou následujúcich 10 hodín. Radek ma odprevádza na štart. Prší riadne a ja tam nakoniec čakám cez 20 minút v daždi, úplne premočený. Zatiaľ chladno moc nie je, no ja už sa len modlím aby prišiel Michal s kolíkom a mohol som sa zahriať behom. Dážď s tmou komplikuje situáciu s overovaním bežcov a tak z diaľky bežec musí kričať svoje číslo aby sa vedel jeho parťák, čo na neho čaká pripraviť. Prichádza Michal a podáva mi pásku a ja si valím do mierneho kopčeka svoje tempo. Za mnou ide hneď ďalší bežec, ktorý sa mi; ale po pár stovkách metroch stráca. Prebehol som popod nadjazd a nebol som si istý, či idem správnym smerom a tak som spomalil a čakal na bežca za mnou, no jeho nikde. V diaľke som len videl, ako nejaké autá zastavujú pod nadjazdom a za chvíľu prefrčia okolo mňa. Par sekúnd som tam v tom daždi stál a čakal na toho bežca, no žiadny neprišiel. Usúdil som, že táto štafeta asi hrať čisto nebude a tak som sa rozbehol ďalej. S Matúšom som sa pred štartom bavil o tempe aké zvoliť na extra pasáž a bol som za to, že ju pobežím trochu pomalšom tempe aby som si ušanoval sily na posledný úsek. Predsa len, keď má človek 4 etapy miesto 3, tak sa to na konci môže už odzrkadliť. Jaksi sa mi; ale pomalšie tempo nedarilo udržať a tak som si išiel svoje, čo som aj trénoval. 4:20/km po celý čas na hodinách a mne sa bežalo veľmi dobre. Dážď ustal a svieži vzduch hnal vietor do chrbta. Občas som dobehol nejakého bežca, prehodil nejaké to slovo a povzbudil ho. Endorfíny mi tlačili na lebeňu a ja som si ten beh totálne užíval a chcel som bežať do Bratislavy na jeden šup najradšej. Zo Stráže do Hronskej Dúbravy to bolo dačo bez mála 11km/100m prevýšenia. Krásne tempárske úseky. Pribieham do Hronskej Dúbravy a štafetu dávam Matúšovi. Som totálne vo vytržení a tak si trochu ulietavam v cieli nejakými pokrikmi... Mám približne dve hodiny si trochu odpočinúť a zas pôjdeme do plných. Počasie sa na chvíľu umúdrilo a ja som si želal aby to tak aj ostalo. No neostalo a malo byť ešte horšie. 

Z Hronskej Dúbravy ideme teda do Žiaru nad Hronom, kde si pred Tescom na parkovisku dopriavame silnú kávu, ktorá nás riadne vzpružila. Kapitánka nevedela vraj ešte následujúci deň zaspať. Vybalil som tam všetko moje hipšterské náradie na kávu, French press, mlynček na kávu, zrno, cukorničku, lyžičky a zvaril malý zázrak :)  V tme je krásne vidieť naokolo blesky a jak sa búrka ťahá nad okolitými kopcami. Zo Žiaru čaká úsek Matúša. 

Hipšter kafé :)

 

Matúš pred svojou štafetou.

V noci sa nám opäť riadne rozpršalo. Chalani si prehadzujú kolík a Matúš kopne do tempa. Čo viem, tak to bol náš najrýchlejší úsek s priemerkou 4:12/km. Zo Žiaru nad Hronom sa presúvame do Hliníku nad Hronom a tam začína opäť môj úsek.


Prší a zrážky sú vraj pre daný región rekordné. Dávam si teda na seba "nepremokavú" bundu aby mi aspoň voda mohla stekať po nej dole, keď už budem premočený, ale nebol to dobrý výber. Teplo a dážď ma rýchlo zaparí a človek sa potí ešte viac. Je niečo pred pol nocou a Matúš mi podáva do rúk kolík. Môj úsek do Žarnovice má necelých 9 kilákov a skoro žiadne stúpanie a tak by som do toho rád dal čo to pôjde. Marek mi zapožičal jeho čelovku Petzl so 750 lumenami, ale v tom hustom lejaku bolo aj tak vidieť len pár metrov pred seba. Zo začiatku si držím tempo pri 4:00/km a v tom ma predbieha jeden z bežcov úplne inej ligy. Skúšam sa ho držať chvíľu, ale je úplne inej kvality a tak to po pár minútach vzdávam a idem si svoje. Moje Altry Instinct  4 jak sú široké a plné vody, vážia snáď kilo každá. Dobieham totálne vyčerpaný  a premočený. Som rád, že to mám za sebou a najradšej by som to niekde zabalil. Štafety sa chytá opäť Betty. Prezliekam sa do suchého no zisťujem, že jediná moja triga je mokrá od mokrých vecí v kufri. Trocha vystrečujem a usadám do auta.

Zo Žarnovice do Voznice je to kúsok a trať je kľukatá. Dážď trochu ustal. Vo Voznici čakáme pod strechou kufru na Betty. Poprchá už len a Kristína je pripravená na svoj predposledný úsek. Betty trochu mešká oproti plánu, no vraj videla bežať myši cez cestu. Smejeme sa, že či náhodou nemá halucinácie z vyčerpania. Vyzerá dobre a tak sadáme do auta a ideme pre dnešok na poslednú odovzdávku do dediny Brehy.  Po ceste stretávame Kristínu, jak sa drží jedného bežca a následne zisťujeme, že jej prestala svietiť čelovka. Podávame jej teda náhradnú a pridáva do tempa. Po ceste je kopec bežcov a vďaka reflexným prvkom ich je vidieť už snáď z kilometra. Na odovzdávke vo Voznici si všímame, že niekto asi súloži v toy toy budke. Evidentne tie kondómy čo dávali do štartovacích balíčkov bolo niekomu ľúto nevyužiť. Ledva, ledva, že tu toy toyku neprekotili. Nuž proti chuti, žiaden dišputát, veď láska si nakoniec nevyberá. Aspoň sme sa zasmiali dobre. 
Kristína dobieha, predáva štafetu opäť druhému autu a nám znova padá. Máme pár hodín na odpočinok a tak sa rozhodujeme, kde zhodíme naše telá. Telocvičňa v Komjaticiach bude naša spálňa. 

Do Komjatíc prichádzame niekedy po druhej hodine a čo najrýchlejšie sa zhadzujeme na zem a niektorí z tímu ostávajú spať v aute. Keď som konečne zaspal, budí ma Marek aby som vstával, že prší. Mal som chuť sa zakopať pod zem. Konečne som si mohol odpočinúť a zas dačo. Balím spacák a veci a ideme do vnútra školy. Všade po chodbách sú spiaci ľudia. Zhadzujem sa na prvý voľný flek a snažím sa zaspať, no ľudia celú noc prichádzajú a odchádzajú, chrápu v tandeme a svetlo na fotobunku je každú chvíľu v pozore... Mám dojem, že som na hodinu zaspal a v tom ma budil Matúš, že za chvíľu štartujeme. Už som sa nechcel zakopať, ale rozplakať sa od nemožnosti. Tak moc som chcel spať, že by som za to dal čokoľvek... Nejak sme sa premotali a dali do poriadku. Presso stroj, ktorý varil kávu pre bežcov, vypálil všetky zástrčky čo mala škola a tak som sa na kávu nedostal. Znova malá rana pod pás. Život býva občas riadne krutý a dnes si to na mne vylial všetko. Balíme sa a ideme teda na štart do Komjatíc, odkiaľ bude štartovať Matúš za chorého Radka. Zvarím tam vo French presse riadnu šupovicu na nakopnutie a ideme na odovzdávku. 
Stretávame posádku druhého auta, kecáme a čakáme na Michala.

Chladné ráno bude hrať bežcom do karát. Michal pribieha a Matúš berie štafetu do rúk. Jeho úsek Komjatice - Rastislavice je 8,6km dlhý, ale bude ho po dobehnutí čakať len hodinu odpočinku a znova beží. Málo času na regeneráciu a odpočinok. Presúvame sa do Rastislavíc, kde bude čakať na predávku Marek. Ten vyzerá fresh a v dobrej nálade aj vďaka odvaru, ktorý som ráno zvaril.
Po ceste stretávam starú známu Jitku, ktorú pred finišom trošku vyburcujem do tempa. Čakáme na Mareka a domáci, ktorému parkujeme pred domom nám ponúka pálené a snaží sa naviazať kontakt. Čím sme bližšie ku Bratislave, tým viac ľudia žijú behom a sú viac spoločenskí. Moc príjemná zmena.
Dobieha Matúš a Marek si to valí do svojho posledného úseku, Rastislavice - Selice. Tieto posledné úseky sú čisto rovinky a heaven pre tempárov. V Seliciach stretávam Kuba z rodu Vranovie a dávame si spolu svojku.

Selice s Kubecom.

 Betty mi zapletá v aute copík a ja do seba hádžem ďalší gél Agáve 9 a pár datlí, nech som dostatočne nacukrený na posledný úsek.  Marek prehadzuje kolík Matúšovi a ten si to valí opäť v parádnom štýle. Radosť pozerať na jeho techniku behu. 
Pár kilákov za Selicami, ale má problém s kolenom a žiada nás o ortézu. Skúša pobehnúť s ňou, ale bolesť mu nedovolí a zbytočne riskovať nechce. Kristína teda sťahuje Matúša z trate a berie si jeho úsek, ako náhradník. Do Šale je to nejakých 4-5 kilometrov.
Predávka v Šali je na hrádzi pri Tescu. Stretám tam opäť Kuba a rozcvičujem sa. Kubo štartuje chvíľu predo mnou. Bolo by fajn ho dohnať, ale asi nemožné. Dobieha Kristína, beriem kolík a valím za Kubom. Pasáž sa nesie cez celú Šaľu, námestie a bočné ulice. Mám pred sebou pár stovák metrov skupinu 3 bežcov a ich náskok pomaly skresávam. Tempo 4:15/km sa mi darí udržať až po rovinku za Diakovce, kde sa do nás opiera silný protivietor a tempo je rázom skoro 5:00/km a je to boj. Keď prestane fučať, je to ako by som zapol prídavné motory a beží sa mi super. Zo skupinky začína zaostávať jeden z bežcov  a ja sa zavesím na ostatných dvoch. Sám som zvedavý, pokiaľ dokážu držať toto tempo. Teplota je 18°C a na beh to je stvorené, no vodou nepohrdnem a popri trati sú ľudia ostatných tímov a tak si ju vyžiadam. Podávajú mi fľašu a tú následne po pár metroch odovzdávam druhému človeku, ktorý na to čaká. Niet tej vody, tak by som asi začal bojovať s nejakou krízou, ale vniesla do mňa novú vlnu energie. Obieham ďalšieho z dvoch bežcov a zavesím sa za prvého nech ma ťahá. 
Prichádza na mňa zvláštny pocit šťastia, že presne na toto som celý čas trénoval a i keď tempo nie je svetové, tak ho dokážem držať stále aj po posledných útrapách. Mám v nohách jeden extra úsek naviac oproti ostatným a stále sa cítim dobre a silno. Začínajú sa mi tlačiť slzy do očí a som vďačný Bohu za moje telo, ktoré ma stále drží a nesklamalo. Púšťam si Mp3 a song od Rolling Stones - Midnight rambler mi do žíl vleje kopec novej energie. Spomeniem si na nočné dlhé behy z práce o pol noci a všetky tie tempá a intervaly na Východnej. Kopem do vrtule a obieham vedúceho bežca, ktorý to nechce vzdať a drží sa ma, ale asi po pol kiláku začne zaostávať a ja hrotím ešte tempo pred finišom. Vidím pred sebou Matúša a ja si dovolím ešte záverečný šprint do cieľa... Odovzdávam kolík Betty, kontrolujú mi ID náramok a ja som šťastný, že to mám konečne všetko za sebou.
Z Horných Salíb sa presúvame rýchlo do Čiernej Vody. Razom zo mňa opadá všetka povinnosť a dovolím si začať driemať v aute. Jak keby niekto mávol čarovným prútikom a ja sa dokážem uvolniť.

V Čiernej vode ide ostatok povzbudiť Betty na záverečnú odovzdávku s Kristi a ja s Marekom ostávame v aute a kecáme. Strečujem a rollujem nohy. Vedľa nás zaparkujú Trenčania a prehodím s nimi nejaké to slovo. Pýtajú sa na názov Bylinožravci a či ozaj teda bežíme len na rastlinách. Prikyvujem, že hej a nejak sa do toho nevkladáme viac.
Prichádza spokojná Betty a je vidieť, že už toho začína mať tiež dosť. Rýchlo nastupujeme a valíme do dediny Potônske Lúky. Kristína práve beží svoj posledný úsek. Má už v nohách viac než plánovala a ja dúfam, že ku ničomu neočakávanému nepríde. Samozrejme to kapitánka zabehla na jednotku a výmena s druhou posádkou nakoniec dopadla super a naša časť je za nami. Sme spokojní a unavení. Dohadujeme sa, že upraceme auto, umyjeme okná a pôjdeme sa najesť do Bratislavy, kým nepribehne ostatok druhého auta. Máme pár hodín a tak ich treba okrem odovzdania auta, využiť na občerstvenie.

Na parkovisku si vybaľujem veci a nechávam ich usušiť. Snažím sa uvariť kávu, ale vo vetre mi jaksi môj varič nechce zohriať vodu a tak to zabalím a ideme do Bratislavy. Tam odovzdávame auto a ideme sa najesť do Balans bistra na riadny vegánsky burger a burrito. Určite každému odporúčam tento podnik. Cena nie je nekresťanská a človek sa tam naje veľmi dobre. 
Najedení sa teda poberieme električkou na nábrežie pri sade Janka Kráľa, kde je cieľ a odovzdávanie medailí.
Čakáme na Michala, ako na posledného bežca. Máme malý sklz oproti plánovanému príchodu, ale je to v pohode. Za chvíľu Michal pribieha a my všetci spolu si to bežíme do cieľa, kde nám následne na krk vešajú medaile. Fotíme sa, gratulujeme si, no mňa a Mareka tlačí čas a musím sa rýchlo pobrať na vlak domov.

Beh do cieľa

Fotenie s medailami

S odstupom času si môžem povedať, že to bol super beh. Veľa nových zážitkov a skúseností. Tých 30 hodín s minimom spánku za to určite stálo, no či si ešte niekedy vyskúšam takúto dlhú štafetu, uvidím. Po Vltave som sa zranil a po OTKD som bol týždeň v horúčkach po prechladnutí a ani po týždni nie som stále fit a schopný trénovať. Nadmerné zaťaženie a počasie si; vyžiadalo svoju daň. Moc ďakujem ľudom za skvelú atmosféru jak v aute, tak pri jednotlivých predávkach. Na chvíľu sme boli jedna rodina s jedným cieľom, ktorý myslím; sme dokázali splniť a ukázať ľudom, že nevyzeráme ako bledé trosky bez energie len kvôli tomu, že sa nestravujeme ako väčšina populácie. Nakoniec 12. miesto v mix kategórií je super a celkovo 71. miesto z 205 tímov hovorí za všetko. Tak isto ešte raz ďakujem sponzorom za ich chuť obetovať pre nás nemalé finančné čiastky, aby si 12 ľudí mohlo splniť svoj sen a v neposlednom rade, veľké ďakujem kapitánke Kristíne, že mala pevné nervy až do konca a celé to takto pre nás pripravila, no a ešte sa klaniam celému tímu za super bojovnosť aj keď nie všetci boli bežci na závodnej úrovni, ale dali do toho všetko čo mohli.

Hľa tu naše videjko, ktoré zrobila Luci :)

Rád by som teda predstavil tých "12" bylinožravých bežcov na rastlinný pohon, ktorí tento 345 kilometrový beh zvládli. Položil som im teda týchto 6 otázok:
1. - Ako a prečo si sa stal/a vegánom/vegetariánom
2. - Ako si sa pripravoval na OTKD
3. - Aké očakávanie si mal/a od OTKD
4. - Čo príjemného a zároveň najintenzívnejšie sa ti vrylo do pamäti počas OTKD
5. - Čo najemotívnejšieho sa ti podarilo prekonať na trati
6. - Čo si si nakoniec odniesol/a z OTKD okrem medaile :)

Luci

1. - Videla som film Earthlings a už dlhšie som nejedla mäso, ale potom som prestala jesť aj mlieko a vajcia.
2. - Trénovala som každý deň cca 7.5 km behy. Niekedy rýchlostne, niekedy iba tak pre vytrvalosť.
3. - Išla som do toho aby som dokázala sama sebe, že na to mám. Páčila sa mi myšlienka behu, mám rada športové aktivity v tímoch. Nemala som žiadne očakávania, iba som to chcela zabehnúť.
4. - Atmosféra v našom aute č.2 , navzájom sme sa povzbudzovali a zdieľali sme svoje tipy a triky na lepšiu výdrž.
5. - Beh o 4 ráno v daždi. Posledný kilometer som mala závrate, bolo mi na zvracanie, chcela som to vzdať. Potom začalo ešte viac pršať tesne pred odovzdávkou a tak som sa z posledných síl rozbehla a motivovala ma myšlienka suchého oblečenia a auta.
6. - To, že viem, že som to dokázala. Spoznala som aj super ľudí a až je mi teraz za nimi smutno, veď sme spolu prežili hnusné spotené chvíle a nakoniec sme spolu úspešne prebehli cieľom. 

Jakub

1. - Vegetariánom som sa postupne stal asi v 17tich kvôli zvieratám. Vegánom po 30tke, kedy som sa začal stretávať s vegánskou komunitou v Bratislave na vegánskych večeriach a uvedomil si, že krava nemá mlieko len tak z ničoho nič.
2. - Celoročne som intenzívne turistikoval a chodil denne do práce na biku. Snažil sa dodržiavať aspoň 4-5 silových tréningov v posilke za týždeň. Behal som len rekreačne, čo je škoda, lebo myslím, že keby som sa do toho oprel aspoň posledných pár mesiacov seriózne, mal by som oveľa lepší výsledok, výkonovo som na to mal. Stravu som veľmi neriešil, akurát som posledné 2-3 dni pred pretekom trochu zvýšil podiel pomalých sacharidov.
3. - Veľmi sa mi páčila myšlienka propagácie vegánstva a vegetariánstva na športovom podujatí. Chcel som zažiť pocit, že na niečom zmysluplnom makám s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. Sám som tam šiel s očakávaním, že to bude bolieť, že to bude náročné, že určite budú chvíle, kedy si budem v duchu nadávať, prečo som sa na to dal, ale že to nakoniec dáme a že to bude skvelý zážitok.
4. - Spolupatričnosť. Že sa z nás stala na dva dni malá rodina a makali sme na niečom dobrom spolu. Ten pocit, že nebežíš sám za seba, ale beží jeden pre druhého.
5. - Po dobehu prvého úseku som mal totálnu lavínu endorfínov a miloval som celý svet a všetkých ľudí okolo seba. Najväčšia kríza bol druhý úsek, ktorý bol v noci, v hustom daždi a nevedel som, či som sa nestratil. Tam som sa proste prepol do režimu stroj, dýchaš a bežíš. Tretí úsek sa ozvalo nedoliečené zranenie členka - tam som proste zaťal zuby a šiel cez bolesť, vedel som, že nikto z nášho auta už nebol v stave bežať o úsek naviac.
6. - Veľa malých pekných zážitkov a jeden veľký skvelý pocit. A sebadôveru, že dokážem zabehnúť s prestávkami tých 30. Doteraz som vždy behával maximálne 10 a je to pre mňa osobne veľký posun. 

Radek

 1. - Vždy nám bolo hovorené, že bez mäsa sa žiť nedá a ja som to 26 rokov bral ako fakt. Kvôli záujmu o zdravú výživu som sa stretol s prácou profesora T. Colina Campbella (Čínska Štúdia) a zistil opak. Že živočíšne produkty nám vlastne škodia a nepotrebujeme ich k životu. To my otvorilo oči a stretol som sa aj s etickými a ekologickými dôvodmi pre vegánstvo. Vtedy som sa stal zo dňa na deň vegánom a nikdy rozhodnutie neoľutoval.
2. - Začal som behať dlhšie úseky a smerom k závodu zvyšoval frekvenciu. Pre posilnenie stredu tela tiež 1-2 x týždenne core workout s vlastnou váhou.
3. - Skúsiť si, čo takýto dlhý závod obnáša, spoznať nových bylinožravých známych a šíriť vegánsku myšlienku.
4. - Na prvej nočnej odovzdávke, v úplnej tme a búrke mi došlo, akú šialenosť to vlastne robíme :)
5. - pri "spiacej" prestávke po prvom kole som v sebe musel vybojovať bitku so svojou hrdosťou. Z nepatrného prechladnutia sa vďaka nedostatku spánku pred závodom a stresu rozvinula chrípka a cítil som, že to nie je dobré. Rozhodol som sa a oznámil kapitánke, že odstupujem zo závodu, na ktorý som sa polroka tešil a pripravoval.
6. - Určite priateľov, pocit hlbokej sunáležitosti a veľa zážitkov.

Betty

 1. - Je to dlhší príbeh. Prvý dôvod je, že si neželám aby kvôli mne trpeli zvieratá (doma sme chovali zvieratka, od detstva som odmietala konzumovať ich telá), a ďalším dôvodom boli zdravotné ťažkosti s trávením. 
2. - Šesť krát do týždňa beh po 10 km, prevážne lesná cesta. K tomu cviky vlastnou váhou. Stravu som obohatila zelenými potravinami :) hlavne mladý zelený jačmeň. 
3. - Išla som do toho aby som spoznala ďalších športujúcich vegánov. Pre mňa dobrodružstvo :) výzva. 
4. - Príjemné- všetko, podpora...
5. - Pri poslednom úseku, po skoro 2 hodinovom spánku som začínala cítiť mierny krč v nohách, rozdýchala som to a predbehla nakoniec ešte troch bežcov :) 
6. - Priateľov, skúsenosti, rady, zážitky, všetko za čo som veľmi vďačná!

Ema

1. - Najlepšia kamarátka, ktorá je diabetička a zároveň študuje medicínu ma prinútila pozrieť si film Earthlings a prečítať si kopec vedeckých štúdii. Stala som sa vegetariánkou na strednej - pred viac ako troma rokmi, keď som mala 17 rokov. Samozrejme, že si všetci mysleli, že som blbnúca tínedžerka a do troch mesiacov budem letieť na inom módnom výstrelku. Nebolo to tak. Tešil ma fyzický pocit čistoty a duševná spokojnosť zo šetrenia životov. Tak sa experimentovalo a uberalo zvieracích produktov zo stravy a keď som sa dozvedela o Scottovi Jurekovi, už nebolo návratu. 
2. - Asi mesiac pred OTKD som bežala svoj druhý 42km beh, takže stačilo len udržiavať kondíciu z už natrénovaného. Akurát som začala behať viac do kopca na Sandbergu v Devínskej - kvôli 500m prevýšeniu na svojom prvom úseku. Kedysi som cvičila aj s činkami, no geneticky sa mi ľahko tvoria svaly a teda ma to akurát spomaľuje pri behu - čo je moja priorita a srdcovka. Takže len s vlastnou váhou a nejaká tá yoga. 
3. - Očakávanie bolo niečo nadpozemsky úžasné a to sa mi aj splnilo - lebo milujem diskomfort a nekaždodenné situácie. Nečakala som nič ľahké a bola som pripravená bojovať. Očko poškuľovalo aj po bedni... veď čo by to bolo keby team Bylinožravcov všetkých prevalcoval? Ešte som sa samozrejme tešila, že stretnem ľudí, ktorí majú rovnaké priority v živote ako ja. Identifikujem sa ako bežec vegán a som na oba tituly hrdá. Viem, čo to obnáša byť jedným aj druhým a preto hocikto, kto svoj život napĺňa rovnakým spôsobom ako ja je pre mňa ihneď niečo ako dlhoročný priateľ, ktorého si veľmi vážim. 
4. - Búrka, na ktorú som sa pozerala zo suchého auta s vedomím, že člen/ka nášho tímu s ňou naplno bojuje na trati. To by bolo k tomu intenzívnemu. Príjemné bolo jedlo, o ktoré sa všetci kamarátsky delili a priateľstvá, ktoré medzi nami vznikli v priebehu pár hodín. 
5. - Na ceste dolu kopcom na úseku Šturec som mala niečo zapichnuté v podrážke, ale povedala som si, že aj ak je to klinec, tak sa nezastavím! Druhý úsek bol dosť krízový - v daždi a o čase kedy inokedy spím jak poleno. Svieži vzduch, kúzlo čelovky a neznáma trať to však zachránili. 
6. - Zážitok, na ktorý budem do konca života spomínať s hrdosťou, láskou a vďačnosťou. Spoznala som 11 ľudí, z ktorých si každého jedného veľmi vážím a som rada, že takí ešte medzi nami sú. Videla som krásne miesta na Slovensku, kde som v živote nebola a pocítila som obrovskú lásku ku svojej krajine. 

Michal

1. - Vegetariánom vyslovene zo zdravotných dôvodov a vegánom na mesiac, na skúšku a nejako sa to predĺžilo už na vyše 5 rokov.
2. - Nič extra, iba beh párkrát do týždňa, tak ako kedykoľvek predtým.
3. - Iba ukázať aspoň niektorým ľuďom, že človek môže mať dosť energia aj z rastlinnej stravy a bez toho aby do seba "aj tak sypal chémiu" ako často počúvam.
4. - Myslím, že tam vznikla celkom príjemná partia ľudí. S  väčšinou z nich som sa predtým nepoznal a málokedy sa človek s niekym tak povediac skamaráti za taký krátky čas. Možno za to môže to zdieľané utrpenie :-D
5. - Krutý nedostatok spánku a naozaj krátke časy na regeneráciu medzi etapami.
6. - Že sa dá, aj keď sa ti strašne nechce a všetko ťa bolí, ale nemôžeš sa na to vykašlať. Keby som bežal sám za seba, tak poslednú etapu asi vzdám, ale takto som proste nemohol. Pomaly ale predsa..

Matúš

1. - Začal som variť vo vegetariánskej reštike, kde som sa naučil variť bez mäsa + ma názorovo ovplyvnila hudba. Hlavne hardcore a anarcho punk, kde je téma vegetariánstva/vegánstva, ekológie často zmieňovaná + moja nová frajerka tiež nejedla mäso ;) + samozrejme kopa dokumentárnych filmov o dopade živočíšnej stravy na našu planétu. Jednoducho som si spočítal všetky za a proti a bolo jasné ako sa rozhodnúť.
2. - Nič špeciálne, ako vždy som veľa bajkoval, každý deň do práce na bajku + výlety na mtb po Karpatoch, ako aj výjazdy na žiletke po rakúskych cestách + beh cca 2,3x týždenne(na striedačku tempák, fartlek, intervaly + ak sa podarilo raz týždenne dlhší beh 2-2,5h ) + plávanie, keď som bol pri jazere + workout na preliezkach 2x týždenne: zhyby, kliky, drepy, dipy. Strava bola pestrá, keďže pracujem 5 rokov ako šéfkuchár vo Veg life, mám každý deň na obed kopec výživného vege/vegan jedla, šalátov a sem tam nejaký ten fresh z čerstvého ovocia.
3. - Spoznať nových ľudí, ktorí sú mi hodnotovo blízki, propagovať bezmäsité stravovanie a pohyb. Užiť si kopec tímovej srandy a samozrejme zabojovať o dobré umiestnenie na pretekoch.
4. - Osamotený nočný beh v poriadnom zlejváku po tmavej ceste, ktorú na okamih osvetľovali blesky, ako za bieleho dňa a oči zvieracích divákov po stranách cesty.
5. - Pretek bol super, behalo sa mi dobre, takže žiadna kríza neprišla. Jediné čo ma mrzelo, že som musel skrečnúť posledný úsek, ktorý som nahrádzal za spolubežca, keďže ma rozbolelo koleno. 
6. - Spoznal som nových ľudí s vášňou pre beh. Taktiež si odnášam v spomienkach veľmi priateľskú atmosféru behu (skoro ako by to neboli ani preteky), úsmevy, priateľské doťahovania a radosť ľudí z behu. A tak to má byť!

Kristi

1. - Bola som už vege bábätko, no mamu donútili lekári to zrušiť. Keď som mala nejak 11, čítala som sériu kníh Sedem labiek za Penny o dcére veterinára, ktorá zachraňovala zvieratká a stala som sa doslova zapálenou bojovníčkou za práva zvierat :) Útulok pre psy bol môj druhý domov, spolužiakom som robila prezentácie o týraní zvierat v cirkusoch no a prestala som jesť mäso, čo moja mama s radosťou podporila. Vegetariánkou som najmä z environmentálnych dôvodov, no úplne zvrhlá mi aj predstava prežúvania mŕtvych bytostí. Za tie roky (15+) som si od toho už absolútne odvykla.
2. - Každý deň jazdím do práce na bicykli a keďže bývam na kopci s nejakým 7-percentným prevýšením, je to celkom pekný tréning. Popritom cvičím kalisteniku a jogu, občas si idem zaplávať, liezť na stenu, v zime bežky, lyže. Behávam tak 2-krát týždenne rôzne dĺžky. Môj obľúbený je okruh v lese nad Dlhými dielmi "hore kopček, dole kopček" o dĺžke nejakých 8 km, ale dávame si s Matúšom občas aj intervaly alebo rovinu. Vyslovene však neznášam betón, tam idem behať len vtedy, keď sa kvôli počasiu inde nedá. Behávam aj bicyklujem inak celoročne, aj počas zimy.
3. - Tím Bylinožravci som sa rozhodla dať dokopy po mojom prvom roku na OTKD, ktorý ma absolútne nadchol. V tom čase som dosť fičala na knihe Jedz a behaj od Scotta Jureka a keďže môj predošlý OTKD tím bol celkom vyvalený z toho, že som vege, zdalo sa mi, že ešte stále na Slovensku nechápeme, že aj špičkoví atléti sú vegáni a vegetariáni. Povedala som si, že by sme s naším tímom mohli ukázať, že športovať sa dá aj na rastlinný pohon a myslím, že sa nám to aj celkom pekne podarilo :)
4. - Toho je kopec. Nadšenie na štarte; beh môjho prvého úseku medzi Liptovskou osadou a Vyšnými Revúcami, kde ma každé jedno protiidúce auto povzbudzovalo, či to boli bežci alebo nie; pocit zvláštnej slobody, keď som si karimatku so spacákom rozložila na trávniku odpočívadla Stráže, čo by som v normálnom živote asi nikdy nespravila; zistenie, že sme v priebežnom poradí prví v kategórii; stretávania s kamarátmi z iných tímov počas cesty; strašne milé bolo, keď mi na nočnom úseku uprostred lesa vypla čelovka, nevidela som ani na krok, tak som tam musela taká tápavo krokom našľapovať, kým na nedobehol chalan, ktorého som predtým trhla a bežali sme spolu; úsmev organizátora v telefóne nad názvom nášho tímu ("áááá, jasné, vegetariáni!"), keď som mu nahlasovala zraneného bežca; ako mi chalani z iného tímu ponúkali v rade za sebou: vodu, ionťák, orech zo stromu a strašne mi fandili a potom si ma počkali aj v cieli; ako som z posledných síl nahodila pred odovzdávkou šprint, aby ma nepredbehol jeden týpek a keď som potom ležala zničená v tráve, tak mi došiel pogratulovať za to, že ma nepredbehol no a pohľad na tváre mojich parťákov v cieli. Zničení, ale so šťastím v očiach z toho pocitu, že si siahli na dno svojich fyzických aj mentálnych síl, prekonali sa a zistili, koľko sú toho vlastne schopní uniesť :)
5. - Prvé zablúdenie pri šoférovaní, keď nás navigácia v mobile posielala opačným smerom a ja som sa na seba strašne hnevala, lebo som nestihla prísť na to, ako gps nahodiť do navigácie v aute a museli sme sa navigovať s knihou. A ako som si pred posledným úsekom dala nejaký gél a tak strašne ma z neho bolelo brucho, že som nemohla dýchať. Fučala som ako pri pôrode, no ani to moc nepomáhalo. To bolo najdlhších 11 km v mojom živote.
6. - Najlepší zážitok tohto leta. Pocit, že keď opustíš svoju konformnú zónu, objavíš v sebe skrytú silu a obrovský pocit slobody. Že vlastne nezáleží na tom, či máš dobré vlasy a či spíš na mäkkom alebo stredne tvrdom matraci. A strašne krásne zistenie, koľko sú ľudia ochotní obetovať pre tím. Spoznala som nových úžasných ľudí a verím, že to neboli naše posledné spoločné preteky :) No a v neposlednom rade mám z tohto ročníka jednu obrovskú kapitánsku organizačnú skúsenosť. V tíme 12 ľudí sa mi vystriedalo asi 20 ľudí, musela som vybaviť sponzora na dopravu, všetkým všetko vysvetliť a zabezpečiť, aby každý bol tam, kde má byť, vtedy, keď má byť a robil to, čo má robiť. Nezaobišlo sa to bez pár chýb a trochy nervozity, za čo sa všetkým ospravedlňujem, no nakoniec sme všetko zvládli na jedničku!

Marek

1. - Nikdy som nemal extra rád mäso. Keď som bol malý, tak sme chovali kurence a zajacov. Staral som sa o ne a jesť ich mi bolo príliš ľúto :). Jedol som teda len bravčové a hovädzie a tak bolo aj možno trochu jasné, že časom sa stanem vegetariánom :). Zlom nastal v lete, keď sme mali na záhrade veľa zeleniny a vždy k tej zeleniny sme mali nejaké mäso a to ma už nebavilo jesť zdravé a zároveň mastné jedlo a tak som sa stal vegánom. 
2. - Na OTKD som sa ani moc nepripravoval. Bral som ho ako doplnkový pretek :D teraz trénujem na Košický maratón :)
3. - Viac krát som sa chcel zúčastniť takéhoto štafetového behu, len som sa trocha bál, čo by na mňa hovorili druhí spolu bežci, keby som im povedal že som vegán :) a toto bola príležitosť ktorá sa neodmieta. Rovnako zmýšľajúci ľudia, ako ja a tak nebolo o čom :D ale som strašne rád, že sme ukázali ľudom že aj bez mäsa sa to dá :) 
4. - najviac ma dostalo že som dokázal pri nedostatku spánku stále bežať :) pri obyčajnom dni by som si povedal kašlem na to... Nejdem behať, ale keď bežíš pre tím prekonáš sa :) 
5. - Najemotívnejší asi bol nočný beh v daždi, keď som niekedy dosť nadával na dážď a posledný úsek, kde som po 4 kilometroch dostal kŕče v stehnách.
6. - Zážitok na celý život, na ktorý môžem len v dobrom spomínať. Spoznal som super ľudí, bez ktorých by som to asi nezabehol.

Jiří

1. - Dôvodom bol ryžový pôst, ktorý som podstúpil kvôli chorobe. Za 30 dní som schudol 22 kíl a vyčistil som si svoje telo a myseľ natoľko, že už som sa nikdy ku klasickej strave nevrátil. Bolo mi ľúto špiniť niečo tak čisté a krásne, ako moje telo na ktoré som dovtedy nikdy nebral ohľad. Zo začiatku to teda bolo zo zdravotných dôvodov. Neskôr prišiel dôvod spirituálny (karma) a až poslednú dobu sa ozýva etická stránka a tak vegánstvo je pre mňa jediný možný životný smer. V októbri začne 4 rok na rastlinnej strave i keď med som, ako jedinú živočíšnu zložku ešte chvíľu jedol, no už viac než rok ani ten. Podľa všetkého už som mal byť dávno pod zemou na nedostatok bielkovín, vitamínov a minerálov.
2. - Na OTKD som sa nepripravoval nijak zvlášť špeciálne. Akurát som zamenil kopce a lesy za asfalt a rovinky, kde som si piloval tempá a intervaly. V stravovaní som dosť nad vecou a tak sa nejak nestresujem, či je treba dačo meniť. Jem koľko mi chutná a čo mi chutná. Snažím sa jesť čo najviac lokálne a sezónne. Veľa ľudí sa sklamalo v rastlinnej strave práve preto lebo nejedli dostatočne veľké množstvo. Kaloricky to nezvládali. Dokážem odbehnúť 50ku tak isto dobre na chia a citróne, ako s žalúdkom plným lunter nátierky.
3. - Očakávania neboli radšej žiadne. Tento rok mi očakávania kazili sezónu a tak som sa uspokojil s tým, že by bolo dobré aby som sa nezranil a pretek si užil.
4. - Veľmi príjemné bolo, keď som pri nočnom behu zistil, že tie dve oči v diaľke sú vlastne reflexky. Myslel som si, že si nas*riem v tú chvíľu do trenírok. Bežal som do mierneho kopčeka a v diaľke som uvidel dve svetielkujúce oči. Nasmeroval som na tú vec svoj lúč čelovky a začal kričať po tej zvery, no zver sa nepohla a tak som zastavil a začal tlieskať a skákať aby ušla, no zver nereagovala. Nakoniec mi to nedalo a pomaly som sa priblížil. Boli to len šikovne nastrelené 2 reflexky... ten úsek bol aj pre mňa totálne ustrelený a endorfíny ma tak dopovali, že som mal chuť odbehnúť celú štafetu sám. Pri odovzdávke som bol total high a miloval som všetkých a všetko.
5. - Môj posledný úsek, kde som bežal v skupinke bežcov a jak pomaličky jeden za druhým odpadávali a mne sa hrnuli do očí slzy šťastia, že presne na toto som sa celý čas pripravoval. Že tie nočné behy a tréningy mali zmysel. Viera v pripravenosť a to, že mi Boh dovolil používať toto telo ku veci ktorú milujem a tou je beh.
6. - Spomienku na super ľudí s ktorými si určite v budúcnosti ešte dačo odbehnem.

Súľovské Skaly 37km / 1850m

 

Rasťo podrž tu ten Budzogáň, kým nás Kubo odfotí

Klasická nedeľa o šniclách a šaláte... Pardón, chcel som napísať  o kopcoch a laktáte. S Rasťom sme sa v sobotu bavili, kde asi by sme to mohli ísť pobehať. Strážovské tu v okolí už má človek pochodené a tak, že by bolo fajn vypadnúť niekam trošičku ďalej. Slovo dalo slovo a išlo sa na Súľov aj s Kubecom z rodu Vranovie.

Budík ráno 4:00 a človeku sa až zdvíha tlak, keď musí vstávať v deň voľna, ako v bežný pracovný deň. Ráno sa samozrejme chystám a nestíham. Bus mi skoro opäť uchádza a ja som sa už videl ako ráno, krátko pred piatou hodinou valím tempá na stanicu... Naposledy to tak bolo.

Na stanici káva s guaranou. Človek sa na tú starú staničnú hrču aj teší, keď má tú rannú kávu. Sadáme do rýchlika, ktorý je kastovaný niekoľkými prívlastkami od inter, Ic, rýchlik, regio a ja neviem ešte čo, sa cítim hneď viac dôležito. Popíjame kafíčko, čosi pojem a debatujeme o ženách, drogách a rock and rolle... Nie, nie...  Stále dokola len o behu a behu. Sklamanie však?

Vystupujeme v Považskej Bystrici. Konštatujeme, že tá naša hrča staničná má ešte grády, ako táto. Smutné mesto a mŕtva, škaredá stanica. Máme ďalšiu pol hodinu k dobru a tak sa premotáme okolo spiacich bezdomovcov a ťukáme do automatu tlačítko zrnkové espresso. Nescu za 1€ sme rozhodne nečakali a tak prvá menšia kríza na svete... Po chvíli čakania nám prichádza autobus a šinieme si to do Rajca. Prišli sme pozbierať padlých atlétov, ktorým to deň pred, na Rajeckom maratóne nevyšlo. V meste nikde nikoho, zapíname džipíes na našich budíkoch a rozbiehame sa ku Súľovským horám.

Prvé kilometre na Dubovú (728m) a moje nohy sú akési tvrdé. Dúfam, že sa to polepší. 250 výškových za nami a zbiehame zarasteným chodníčkom cez Jasenovský potok ku rázcestníku Na Bielej studni, kde odbáčame do ďalšieho výživného stúpania na najvyšší vrch našej dnešnej cesty, Žibrid (867m). 7 kilákov za nami a necelých 700 výškových mi dáva zabrať a začínam špekulovať, jak by sa cesta dala skrátiť lebo som si neni úplne istý, či to dnes dobehnem. Zo Žibridu sa na nám núka krásny pohľad na okolie a na cestu, ktorá nás ešte čaká. Dávame si na vrchole fotečku, podpíšeme sa a chvíľu kecáme. 

Študujeme smerovník a nejak mi to nesedí. Vraj to bolo dobre, tvrdia chalani.

Výhľad zo Žibridu na Manín vzadu.

Vrcholovka

 Dohadujeme sa, že keď už sme tu, tak by bola škoda sa nepozrieť na Budzogáň. Veľa ľudí o tomto úkaze ani nevie, dokonca ani môj tatko a to tam prespal (rozumej prepil) celé svoje mládi. Asi to je dôvod, prečo sa ku Budzogáňu nikdy nedostal. Obzeráme si tento skvost z vrchu i zo spodu. Mám za to, že tento úkaz tu vybetónovali komunisti. Aspoň štruktúrou kameňa mi to pripomína, ale som oboznámený, že tam bolo more, kamienky, piesok , blatko, čas a prírodný betón je na svete. Dávame si ďalšiu fotečku a pálime dole. Kubkovi hodnotím jeho vyrysované lýtka z Luna sandál a padne reč, že v skupine IRun je dokonca aj súťaž o najvyrysovanejšie lýtko, či čo to. No proste niečo v čom opäť nevynikám.

Zbiehame na žltú a následne sa vydávame do sedla Patúch, kde na nás čaká ako ináč ďalšie stúpanie. Začínam byť trošku ufrflaný, ale chalani to berú s rezervou, ba dokonca si moju nevrelosť užívajú. Dobre im tak, aspoň sa nemusím kontrolovať a hromžím, kade chodím. Ďalších 300 metrov stúpania na hrebeň a hore to je stále ostré. Pár metrov dole a následne hore a tak stále dokola. Dáva mi to zabrať na rozdiel od mojich parťákov, ktorí si to tam veselo užívajú a mini kopčeky vybiehajú. Sobotňajší tréning sa mi nevyplatil a tak dnes za to platím. Po peknom single tracku nás prekvapil skalný úsek, kde by si človek mohol pekne ublížiť a tak sa medzi skaly len tak prederieme. Zbiehame do Roháčskeho sedla. 14 kilákov a tisícka výškových si vyžiadala krízové opatrenie a to, že musíme ísť urgentne niekde na pivo. Turisti na nás pozerajú jak na niekoho, kto práve utiekol z liečebného ústavu. 

Panoráma z hrebeňa na dedinu Súľov

Turistická diaľnica

Chlapci, ale poméé! Takto sa do šenku, tak skoro nedostaneme :)

Niekto vyryl moju podobu do stromu so štafetovým kolíkom. Jak vedel o OTKD?

Roháčske sedlo je vraj pútnicke miesto a je tam aj kostolík. Romantiku doplňujú túliaci sa párik a pár crossiek, ktoré si to valia hlučne hore kopcom a prefrčia medzi nami. By som im nechal nádrže navŕtať a nechať ich to ťahať až domov, šalátom. Túto pasáž Súľova už trochu poznám z preteku Inov8 Súľovské skaly, i keď všetko tu je skoro rovnaké. Pamätám si, že som tu bežal za jednou bežkyňou so slušným pozadím. Asi to bolo ozaj dobré pozadie, keď som si ten kopec takto spojil. Na kopci prichádzajú ďalšie výhľady a tak sa zastavujeme a nechávame sa unášať krásou týchto hôr.

Rasťo kukaj dole! Šenk a pivo... Hodina cesty?

No šenk volá a smäd je smäd a na ten sa môže aj umrieť. Navrhujeme ešte vybehnúť hore na vrch Roháč (803m) kvôli nejakým výškovým, ale hore ku prekvapeniu okrem dvoch betónových stĺpikov nič nie je. Zbeh späť a pribiehamu ku ďalším výhľadom Opásaná, kde sa nám krásne ukáže celá cesta, ktorú sme zatiaľ prebehli.

Takýchto panorám je v Súľove veľa. Tento hrebeň sme si prebehli.

 Po červenej si to teda zbiehame medzi turistami do sedla pod Bradou a odtiaľ pokračujeme do "země zaslíbené", šenk v dedine Súľov. Tu nastáva okamih, kedy som mal chuť za niekym prísť a preplesknúť ho. Malé dieťa sa mi začalo smiať na mojich fľašiach, čo mám na ruksaku. Jako keby sa mi smeje, že som škaredý alebo, že šmaclem, tak čert to ber, ale fľaše? Tie si takýto hejt nezaslúžia. Zasranovi kúpi foter bajk za liter a neváži si ani prd... Akurát sa posmieva druhým. No proste sa mi chcelo plakať :D  

Pivo; ale všetky hriechy, pochybnosti ba dokonca zúfalosť z škaredých fliaš zmaže pre tento krát a môžem sa venovať opäť len chalanom. Dnes; ale zvažujem kúpu hydrovaku aby sa tieto situácie neopakovali. Chlapec nechal vo mne riadnu jazvu na duši... 

Cesta by už mala byť relatívne fajn. Žiadne veľké stúpania a do Považskej je to niečo okolo 19 kilákov. Z dediny vyrážame teda po zelenej značke. V miernom stúpaní mi chalani odbiehajú a ja si kopček teda už len vykráčam. Vychádzame na lúku a následne sa rozbiehame do osady Vrchteplá. Nepochopil som doteraz, kto pomenoval toto miesto.

Pred osadou Vrchteplá

Čaká nás asfalt a kalkulujeme, kedy asi prídeme do Považskej. Tempíčko príjemné a cesta odsýpa. Cez dedinu Kostelec si to berieme skratkou na žltú značku a valíme si to popod Veľký Manín. Pekná rovinka a až do Považskej by to inak ani nemalo byť. Vybiehame na lúku a dohadujeme sa, že máme pol hodinu na vlak a cca 5 kilákov pred nami na vlakovú stanicu a tak či do toho prdneme. Prdneme, šak čo by nie, ale upozorňujem chalanov, že za štvorkové tempo nie som. Zbiehame rúbaniskom do Považskej a po asfalte si nastavujeme tempo 4:20/km... Presne toto som nechcel a nikdy nemám rád toto finišovanie :D  po 35 kilákoch sa človeku proste nechce už opúšťať aeróbny prah a zažívať laktátové kopance v priamom prenose. Asi 2 kiláky si dávame závodné tempo na stanicu. Na stanicu prichádzame včas a zisťujeme, že vlak má 15 minútové meškanie... Hell! Šup ho teda do Jednoty na nejaké vychladené do vlaku. Jak ku káve patrí cigaretka ( kto nefajčil, nepochopí ), tak ku behaniu patrí pivo ( kto nebehá, nepochopí ) a kto chodí vlakom, tak vie, že ku vlaku patrí státie a obzvlášť v nedeľu ( kto necestuje vlakom, nepochopí ). Naše železnice sú vždy plné prekvapenia. Zaplať aj za to málo a tak na chodbe súpravy celú cestu prekecáme až do Trenčína, kde si to valíme rovno ku Sládkovičovi na výberové doppio a neskôr na zmrzku. 

Kto bol teda viac rozmaznaný nakoniec? Ja alebo to decko? :D


Foto by: Kubec z rodu Vranovie :) díkes
 

Štefánik trail 144km / 5330m DNF

“Nie sú žiadne tajomstvá úspechu. Je to výsledok prípravy, tvrdej práce a učenia sa z neúspechu.” – Colin Powell

 

 

Dva týždne po závode a mne sa občas v hlave mihne myšlienka, či rozhodnutie ukončiť pretek na 80. kilometri bolo správne. Tá malá zdravá pochybnosť tam stále niekde je a stále narieka, že prečo vlastne. Rád hovorím, že beh by mal človeka napĺňať šťastím a baviť. Pokiaľ tam tieto dva aspekty chýbajú, tak je potreba situáciu prehodnotiť, či vôbec stojí za to sa trápiť ďalej. Práve táto tenká hranica občas, jak nie pravidelne určuje obzvlášť v ultra tých, ktorí pretek dokončia a ktorý odstúpia. Hranice, kde už človek balancuje na konci svojich síl, ale vie, že ešte tam niekde ostáva nádej a presvedčenie, že to dokáže potiahnuť ďalej. Táto hranica sa určuje skúsenosťami, ktoré človek zbiera práve v teréne. Žiadny magazín ani blog ba dokonca ani samotný pretekár vám tieto skúsenosti nedokáže podať tak aby boli zapísané na tejto hranici. Všetko si to treba odžiť na trati a na vlastnej koži a skúsenosti skúsiť zužitkovať. Neskúsení jedinci občas potom končia skôr než pretek začne ísť ozaj do tuhého. 

Odhadnúť ten správny moment či to ešte stojí za tú bolesť tela, otlaky, mikrospánky, halucinácie, celkovú únavu a tie všetky veľmi "príjemné" veci v ultra. Práve to je jeden z pilierov na pretekoch, vedieť kedy si povedať " a dosť bolo"... Nikto sa nechce ľahko vzdať a priznať si otvorene, že som pre to urobil ozaj všetko. Urobil som pre to ozaj, ale ozaj všetko čo bolo v mojích silách? Veď sa hovorí, že keď už človek nevládze tak ešte vládze 2x toľko. A je to pravda? Nie je to len blud egoistického človeka, ktorý nastavil latku len podľa seba, ako keby sme boli všetci fyzicky a psychicky rovnakí? Možno hej a možno nie. Pravda býva zväčša niekde v strede.

Keď si človek odpovie kladne na otázku či dal do toho ozaj všetko a svojej odpovedi verí, tak nemá čoho ľutovať. Horšie by to asi bolo v negatívnej odpovedi, ale nemyslím si, že by vlastná myseľ išla sama proti sebe. Osobne som si na 80. kilometri položil túto otázku niekoľkokrát a odstúpenie bolo pre mňa vykúpením. Zo závodu nemám zlý pocit, ale ani dobrý. Som len skúsenejší a viem o niečo lepšie, kde a ako je nastavená tá spomínaná "hranica".

 

 

Po nevydarenej  Leteckej 100ke som dostal ponuku si ako satisfakciu zabehnúť práve Štefánika. 144km je už riadna porcia kilometrov a aj veľká výzva. Samozrejme som túto satisfakciu chytil za pačesy a bol som ochotný sa s ňou popasovať. Prípravu som písal pravidelne na blogu a tak nemá cenu rozpisovať či som bol alebo nebol dostatočne pripravený. Dnes viem, že nie vždy je to len o nabehaných kilometroch. Veril som, že trať dokážem prebehnúť a verili mi aj ľudia v mojom okolí. Teda možno nie všetci verili, ale snažili sa ma aspoň ukľudniť, za čo im ďakujem.

Týždeň pred pretekom som už nenabehal ani meter. Nakoniec to asi nebol dobrý nápad, ale ozaj sa mi nechcelo behať. Z Hrbu, ktorý som nedávno bežal som stále nebol úplne fit a celkovo som bol viac unavený než bežne. Naplánovať si takto hlavné preteky s krátkym odstupom nebol tak isto dobrý nápad. 

Celý týždeň som mal poobednú a tak som si na piatok zobral dovolenku kvôli cestovaniu a baleniu. Štart ST140 mal byť o 19:00. Skoré ranné vstávanie pred šiestou nebol tak isto dobrý nápad, ale však už bolo aj horšie. Bolo a malo byť... S Jakubom a Petrom sme boli dohodnutí stretnúť sa na stanici poobede. Vlakom sme prišli do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ busom do Vrbového a odtiaľ ďalším busom do Brezovej pod Bradlom. Premýšľame či si máme zobrať  hore na mohylu taxík a tak voláme na telefónne číslo. Zisťujeme, že keby prišiel tak si bude účtovať 15€. Zhodujeme sa teda na tom, že bude lepšie si to na mohylu pekne vyšliapať po svojich s batohmi na chrbte. Obdivujem Brezovú a pomaličky sa už škriabeme do grmbála, ktorý za chvíľu pôjdeme z opačnej strany dole. Teplo si pomaličky berie z tela tekutiny a po ceste dopĺňam čerstvou šťavou z cvikle a jablka. Kecáme s chalanmi cestou hore o trati a úskaliach, ktoré nás tam asi budú čakať. 

 

Profil trate

 

Po asi hodine cesty konečne prichádzame na štart Štefánika. Nevidím tam žiadne známe tváre a tak sa ideme rovno odprezentovať. Odovzdávam svoje lekárske potvrdenie, ktoré vraj tvrdí, že som spôsobilý. No moja doktorka nakoniec ani nevie čo je ultramaratón a aké nároky sú kladené na človeka a tak papier stráca trochu na význame, ale budiž. Skladáme sa na čerstvo pokosenej lúke, popíjame kafíčko, ktoré Kubec vybojoval a prezliekame sa do bežeckého. Stretávam tu svojho bývalého šéfa, ktorý ma z bývalej práce vyhodil a tak sa s ním púšťam do debaty. Stretávame sa občas na pretekoch a doteraz neviem, či vie o koho sa jedná. Ja to viem moc dobre... S Kubom si ideme spraviť štartovné foto za 10€, ktoré je venované hospicu Plamienok i keď je to dosť, tak je to na dobrú vec. Pán Knížat si necháva otejpovať kolená a s jeho Inov8 vestou a paličkami vyzerá ako pravý ninja :) Tak isto som zistil po preteku, že papier od doktorky som mal odovzdať kópiu a nie originál... Stretávam tu Jitku, s ktorou prehodím pár viet, spravíme si fotečku a hneď na to stretávam aj Lukáša, s ktorým sa pravidelne stretávam na tohto ročných akciach. V diaľke vidím Riša Zvolánka a tak si idem potriasť s jeho rukou a popriať mu veľa síl. 

 

Ja, Jituš a Luki

 

Hádžem si jeden drop bag na Pezinskú Babu a svoj ruksak do dodávky, ktorá nám veci prevezie do školy, blízko cieľa. S Kubkom sa staviame na štart a čakáme na výstrel. Cítim, že ruksak mám opäť plný a ťažký. Zas som sa elegantne zbalil a v ruksaku mám jedla na mesiac. Jak keby po ceste nemali byť občerstvovacie stanice. Štart ešte ani nezaznel a ja už som 13 hodín od rána na nohách. Bude to isto boj s únavou, preberám si to v hlave. Štartovacie pole sa plní a zrazu počujem odpočítavanie a výstrel. 

 

Ja a Kubec na štarte

 

 

Hneď za štartom nás čaká prvý kopček ku mohyle. Na vrchu zjazdovky stoja ľudia a fotia čo ich mašiny stíhajú. Ľudia povzbudzujú a bežci plní síl ešte kropia jednu funny story za druhou. Bodaj by to tak bolo po celú cestu. Cesta vedie miernym kopčekom ku mohyle M.R. Štefánika, kde sa otáčame a mierime dolu kopcom po tej iste ceste, ktorú som absolvoval pár hodín pred tým hore.

 

Beh ku mohyle

 

Samozrejme lesná cestička nestíha odvádzať toľko bežcov a kolóna sa hýbe len pomaličky, inokedy vôbec. Keď už sa to trochu roztrhá, tak si dávam svoje tempíčko a vybiehame na asfaltovú cestu pred Brezovou. Bývalý šéf si robí srandičky z domorodcov či táto cesta vedie do Bratislavy. Prebiehame mestom za občasného potlesku prítomných stojacich, ale je počuť aj fandenie domácich. Majú z toho evidentne radosť a sú radi, že ich mesto sa takto zviditeľňuje. 

 

Kostolík v Brezovej

 

Za mestom schádzame okolo fandiacej štafety doprava po štrkovej ceste, kde stretám Lukáša a držím sa jeho a ešte jedného pána. Kecáme a tak trochu ma strašia s tým, čo ma čaká. Moje nohy nikdy nedupali hlinu v Malých Karpatoch a ja som vôbec nevedel čo ma čaká a neminie. Prvý úsek z Brezovej do Dobrej Vody vyzeral podľa itineráru ako veľmi behateľný. 15 kilometrov a 330 výškových na začiatok veľmi fajn. Kecáme s Lukášom  o jeho taktike a tak mi cesta ubieha veľmi rýchlo. Lesné vlnité cestičky strieda občas asfaltová zvážnica. Poradie sa mieša neustále a ja si doprajem prvú dávku datlí od firmy Bionebio - Deglet Nour. So sebou som mal ešte jeden balík datlí a jeden balík sušených marhúľ, pre istotu, že by mi datle prestali chutnať. Suchá štrková cesta popod zakrpatené borovice mi pripomína okolie Čachtického hradu. Prichádza dlhý zbeh a zrazu sa ocitám na cintoríne. Jak zaujímavý je fakt, že jeden z pretekov vedie priamo cez cintorín. Nedokázal som pochopiť, či na to treba nejaké špeci povolenie od Charóna alebo sa to proste nerieši. Ľudia si tu robia selfíčka a mne sa vynára krásny mesiac.

 

Beh cez cintorín

Dnes má byť spln a najkratšia noc, čo by mi mohlo trochu vyhovovať. Lukáš mi trochu odbehol kým som fotil a na občerstvovačku prichádzam sám. Čipujem sa, hádžem do seba melón a pomaranče. Dopĺňam si fľaše iontom a čistou vodou a hľadám Lukáša v dave, ale jeho nikde. Po ceste mi vravel aby som na občerstvovačkách trávil minimum času a tak som uznal, že asi to zobral ozaj zhurta a zo stanice valil čo najrýchlejšie. Beriem palice a rozbieham sa teda v presvedčení, že je predo mnou a tak aby som ho dohnal.

 

Z Dobrej Vody nabiehame opäť na červenú a valím si to do mierneho stúpania. Fotím mesiac, ktorý je ozaj nádherný.  Následuje cesta do Bukovej a mňa by mali čakať miliónkrát spomínané Záruby.

 

Jeho krása nie je moc vidieť, ale bol ozaj krásny.

 

Táto časť od Dobrej Vody po Bukovú má mať 23 kilákov a 974 výškových. Jakmile sa preklenieme cez sedlo Mihalinová, tak na radu prichádza mne moc príjemný asfalt a úseky pre tempárov. Občas síce asfalt vystrieda spevnená cesta, ale moje nohy v tom rozdiel moc necítia. Našiel som si skupinku bežcov, ktorí majú sympatické tempo a tak sa ich držím. Čelovky nám už prisvecujú popod nohy a reflexné značenie nám pekne ukazuje smer behu. Popravde, za takéto reflexné značenie by sa nemuseli hanbiť ani na diaľnici :) Všetko krásne vyzdobené reflexkami, dokonca aj steblo trávy má svoju vlastnú reflexku. Za tých 5 ročníkov, ktoré tadiaľto viedli a vždy pred pretekom trať fáborkovali a reflexkovali, vzniklo ozaj súvislé reflexné značenie. Dokonca aj na konári, na ktorý si treba dať pozor a zohnúť sa, sú pekne nastrelené 3-4 reflexky. Nechcem aby noc skončila lebo toto sa mi na nej ozaj páčilo. Snažím sa zjesť každú pol hodinu pár datlí a dostatočne piť, ale voda do mňa jaksi nejde. Asfalt ponúka rýchlu pasáž len s miernym stúpaním a ja sa nechávam strhnúť závodom a pridávam na tempe. Možno trochu zbytočne skoro, ale moje nohy boli stále jaksi ťažké a ja som dúfal, že ich tým trochu rozbehám. Vedel som, že nohy to chvíľu zvládnu a veril som si, že mám dačo predsa len nabehané. Prebiehame okolo kameňolomu a následne po asfalte do kopca. Z chaty na mňa kričí nejaký rusák, niečo v jeho rodnom jazyku a fandenie to rozhodne nebolo. Skôr si myslím, že mu vadili naše svetlá na hlavách a strácal možnosť sa sústrediť na nočné, ničím nerušené pitie vodky lebo podľa hlasu by som tipoval, že liter už na rozjazd mal a to bola noc mladá. Stretávam ďalšieho bežca a ostávam chvíľu s ním. Prehodíme nejaké to slovo a obchádzame záhradkársku osadu, kde niekto hrá na gitare a vôňa grilu mi rozplače žalúdok. Vynárajú sa mi vlastné spomienky na grilovačky v sprievode gitarky a hektolitre chlastu, ktoré už sú len dávnou spomienkou. Dnes by som si to s nimi možno aj vymenil, ale opicu by som im kľudne nechal. Driapeme sa pomaličky na vrch Záruby. Toľko preklínaný kopec sa mi koniec koncov veľmi zapáčil. Ozaj náročné stúpanie uberalo na silách v nohách, ale vetrík, ktorý pofukoval od chrbáta, vháňal zas trošku pozitívnej nálady do mysle. S čelovkou toho moc človek neuvidí, čo sa týka krás okolia. Až skoro pri vrchole sa nám odokryli ozaj nádherné výhľady na nočnú Trnavu a okolie. Nočné mestá a priľahlé dedinky krásne svietili a bežci si na skalách na Havranici chvíľu odpočinuli a pri krásnych scenériach naberali energiu. Na mňa pomaličky prichádzala prvá kríza a to som bol na 35. kilometri. Myseľ začala zvádzať boj a chcela to zalomiť na chvíľu niekde popod strom. Na pauzu a hlavne na krízu mi to prišlo jaksi moc skoro. To nebolo moc dobré znamenie, že sa únava ozýva tak skoro. Keď už som si konečne myslel, že už som na najvyššom mieste, tak prišlo opäť mierne klesanie. Vedel som, že na Zárubách má byť aj Ďuro Macák a na známu tvár som sa veru tešil. V ultra mi to príde niekedy, že ľudia to berú buď moc vážne a nerozprávajú alebo sú to proste väčšinou len samotári a šetria slovami. Ja by som prekecal asi popravde celú cestu, ale nikde nikto taký nebol po ruke. Konečne prichádzam ku Zárubám a terén sa drasticky mení. Z pekných single trackov je skalnatý podklad, ktorý mi príde hodne nebezpečný. Začína tu zástup zdravoťákov v reflexných bundách, dobrovoľných záchranárov, fotografov a samozrejme na konci aj Ďuro s kolegyňou. Sedia na skale a zapisujú čísla bežcov. Pristavujem sa a chcem si pokecať, ale bežcov zrovna vtedy ide okolo mnoho a Ďuro nemá moc času. Popraje mi veľa síl a ja si to opatrno šiniem dole zo Zárub cez Ostrý kameň dole pri vodnú nádrž Buková, kde bude kontrola a teplý zeleninový vývar, na ktorý sa teším. Pri zbehu dole dostávam pálenie záhy, ktorá plánuje byť mojou najlepšou kámoškou následujúce hodiny. Snažím sa to zapiť vodou a dúfam, že pálenie povolí. Zbeh z Ostrého kameňa je teda riadne náročný. 230 metrový padáčik na 1,5 kilometra preverí silu quadricepsov v akej sú forme. Križujem asfaltovú cestu a po poľnej cestičke bežím ku priehrade. Míňam oproti bežiacich bežcov a hľadám Lukáša, ale svetlo čeloviek mi nedovolí vidieť tváre. Prichádzam ku veľkému stanu, čipujem sa a mňa sa chytá hneď dobrovoľník, ktorý ma odstrojuje a dopĺňa mi fľaše a pýta sa ma, čo by som si rád dal k jedlu. Vývar s chlebom bude fajn a sadám si na lavicu. Rád by som sa niekde natiahol, ale nepríde mi to ako vhodné miesto na podriemanie. Polievku zajem hrsťou arašídov, mením baterky do čelovky, beriem palice a pomaličky si to šiniem ďalej. Hneď pred stanom stretám Petra Knížata a vyzerá riadne rozbito. Nepočítal som s tým, že bude hneď za mnou a tak ho chválim ako mu to super ide. Medzi rečou hovorí, že končí kvôli kolenám. Viem, že prehovárať ho nemá zmysel. Na stanici v Bukovej skončilo veľa bežcov. Viem, že jeden chalanisko tam skončil kvôli boľavému členku, ktorý si týždeň pred Štefánikom vytkol. Nerozumiem prečo ľudia podstupujú také riziko a na takto náročný pretek nastupuje už zranený. Nie každý je Scott Jurek a môže bežať so zlomeným palcom desiatky kilometrov. Osobne by som to nikdy nepodstúpil, ale je to slobodná voľba každého, no príde mi to nefér aj voči organizátorom, kvôli robote naviac s odvozom a vecami s tým spojenými a hlavne je to nezodpovedné voči svojmu vlastnému zdraviu sa takto ničiť. Nerobí to dobré meno ani tomu športu a ani tomu samotnému preteku. V zápätí stretávam aj Lukáša a zdravíme sa a ostávam zarazený, že vlastne som naháňal ducha celý čas a on bol pritom za mnou. 

 

Zbeh na Zárubách ešte v dobrej nálade a kondícií (foto Peter Verček)

 

V nohách mám 39 kilometrov, ale okrem psychickej únavy to je zatiaľ v pohode. Následuje mierne stúpanie po spevnenej ceste. Mal by som sa vydriapať na vrch Vápenná (752m.n.m.), ktorý je tiež jeden z pár náročnejších miest na trati. Jeden by nepovedal, že v Malých Karpatoch sú také veliké a výživné kopce. Svetlo čelovky mi začína liezť na mozog a začína u mňa tunelové videnie so zvukovými halucináciami. Stále sa otáčam a myslím si, že ma niekto dobieha, ale nikto tam nie je. Vidím len v diaľke, pár svetielok. Tieto stavy sa budú opakovať častejšie a tak som si časom aj na ne zvykol a neregistroval ich. Cestou na Vápennú moja myseľ začne skúšať starý známy ťah ohľadne spánku. Hlasne do mňa hučí aby som sa na chvíľu posadil tu na ten peň a inokedy aby som si na chvíľku zdriemol toť pod kríčkami. Vedel som, že keby som zastavil tak tam spím do konca preteku, ale jak tie hlasy chodili, tak aj odchádzali a tiež som ich potom bral ako niečo, čo k behu a únave patrí. Myseľ na to ako vymýšľala, bola veľmi jasná a dalo sa ju krásne čítať. Jak keby ste sa bavili s niekym druhým a videli mu pri tom do karát. Dalo sa s ňou pracovať. Teda aspoň zatiaľ. Kúsok pred vrcholom Vápennej ma obieha prvý účastník štafiet a jeho tempo mi príde neuveriteľné. Začína to ožívať a doháňa ma aj pár ďalších bežcov no nie zo štafiet, ale začínam mať toho dosť a tak ich kľudne púšťam dopredu. Žalúdok stále nespolupracuje a povedal by som, že po vývare to bolo ešte malinko horšie. Asi ani tie oriešky tomu nepomohli. Z ionťáku je mi ťažko a tak mi ostáva len čistá voda. Datle som vymenil za sušené marhule, ale ani tie môj problém s pálením záhy nevyriešili. V Sološnici ma malo čakať rizoto a pevne som dúfal, že aj nealko pivo ktoré by mi mohlo pomôcť. 3 hodiny ráno a ja vybieham za doprovodu optických halucinácií, že sa všade naokolo blíska, konečne na Vápennú.  Cesta medzi kameňmi je stvorená na otvorenú zlomeninu pri troche nepozornosti. Na vrchole je osvetlená výhladňa a pár bežcov si tam dáva zaslúžený oddych. Ďalšia z krásnych panorám. Na chvíľu sa zastavujem a nasávam krásu výhľadu. Čaká ma zbeh do Sološnice (56. km) a podľa itinerára to bude niečo obdobné ako zo Zárub. Čiže pekný padáčik. Stehná už zažili lepšie časy a tak si to ozaj pomaličky a opatrno cupkám dole. Pred dedinou vychádzame na lúku a začína svitať. Noc mám úspešne za sebou a pocit blížiaceho rána mi dodáva trochu optimizmu. Prichádzam na stanovisko do Sološnice a čipujem sa. Stretávam tu Jitku ktorá bežká so svojou štafetou, objímame sa, chviľku kecáme, Kuba, ktorý váha či to potiahnuť ďalej a chalanov z Novej Dubnice, ktorí bežia štafetu. Dávam do seba pol litra pivka a hneď si nechávam dočapovať. Cítim ako mi padá dole kameň a trochu sa mi poľavuje. Výzva zjesť niečo tuhé a nakladám si cestoviny so zeleninou, olivami a dobre zalievam oliváčom. Chutia skvelo a tak si dávam duplu. Kecám s chalanmi a vo mne sa trochu škrie myšlienka to zabaliť kvôli žalúdku, ale fyzicky som nebol natoľko rozbitý aby som bol o tom úplne presvedčený. Dávam si pol hodinku na odpočinok a Kubo mi vraví aby som pokračoval. Jeho žalúdok tiež zradil. Dnes to je asi aj kvôli splnu náročnejšie na trávenie alebo čo, lebo môj bývalý šéf doslova sral kade chodil od začiatku preteku a Lukáš na tom bol presne tak isto...

 

Rozbieham teda svoje ubolené telivo a dúfam, že všetko jedlo mi tam posadalo ako malo. Vraciam sa kúsok späť po tej istej ceste a následne po asfaltke kráčam do mierneho stúpania. Čaká ma cesta zo Sološnice na Pezinskú Babu, čo je 23 kilometrov a 1395 výškových metrov. Slniečko už je skoro vonku a tak čelovku hádžem do ruksaku. Snažím sa rozbehnúť, ale kráčanie mi je jaksi príjemnejšie. Obieha ma pár bežcov rýchlym krokom a mne je záhadou ako dokážu vykúzliť také tempo s paličkami a len chôdzou. Skúšam sa ich držať, ale doháňam ich až v kopcoch. Začína prudké stúpanie do sedla Skalka a následne zbeh ku Taricovým skalám. Fučí a počasie sa začína kaziť. Pomaly kráčam za pomoci palíc do prudkého skalnatého kopca, kde na konci stúpania je fotografka. Prehadzujem s ňou pár slov, že či jej tu nie je zima. Vraj už je tu 3 hodiny a už to stihla vyjsť hore 4x aby sa zahriala. Dávam si narukávniky a fukerku kvôli vetru a už aj z únavy mi je predsa len chladnejšie. Záha sa zatiaľ neozvala a tak počítam, že už to bude dobré. Za Taricovými skalami nás čakalo ďalšie z trochu náročnejších stúpaní na horu Vysoká (754m.n.m.). Nohy už som mal rozbitučké a tak cesta do kopca bola riadnym trápením a to som si jaksi nedokázal predstaviť zbeh dole. Hore je kontrola a celkovo mi príde tento grúň ako riadna zrada na pretekára. Proste je tam len na to aby človeka demoralizoval a nasral. Aspoň mne to tak pripadalo. Prichádzam na kótu a čipujem sa. Ponúkajú tam víno, pivo, jedlo všeho druhu, no mňa oslovilo vegánske sushi a la Scott Jurek. Výhľad je tu nádherny a tak si sadám, že si trochu odpočiniem. 

 

Kontrola na Vysokej.

Občerstvenia na Vysokej bolo ozaj hojno.

Výhľad z vysokej

 

Podľa vetra a oblakov usudzujem, že sa ku nám ženie búrka a bude liať. Keď už vás pribíjajú na kríž so všetkými bolesťami tela, ktoré poznáte, psychicky sa cítite tak dobre ako keď sa s vami rozíde vaša dlhoročná priateľka, príde ešte búrka ako posledný klinec medzi oči aby ste nebanovali. Zhltnem pár koliesok sushi a pomaličky sa spúšťam opäť dole na červenú na Pánske Uhliská. Cestou dole stretám šéfka a za ním aj Lukáša, ktorý už len na pohľad nevyzeral dvakrát dobre. Hovorí mi o jeho tráviacich problémoch a že je na tom pobiednejšie. Sám vidím, že moje tempo sa začína rapídne spomalovať a bežci čo boli za mnou niekoľko minút, sú skoro pri mne. Tempo neriešim radšej a sústredím sa následujúci zbeh z Vysokej. Pripomína mi to beh človeka  po mŕtvici. Kŕčovite dopadám nohami a moje stehná spievajú posledné verše pred totálnym odpálením. Na Pánske Uhliská prichádzam zošrotovaný a zmôžem sa akurát na chôdzu, pri ktorej si užívam mikrospánky a paličkami udržujem balans aby som to nenapikoval niekde do najbližšieho járku. Jedna z mnoha kríz, ktoré tu už boli, ale na tejto už bolo ozaj dačo pravdy. Bol som unavený a na nohách som už bol 24 hodín. Rozhodol som sa, že pokiaľ nepríde žiadne zlepšenie po Pezinskú Babu, tak to tam zabalím. Obieha ma šéfko a kopec ďalších bežcov zo štafiet. Záha zo sushi na seba nenechala dlho čakať a opäť úradovala. Tentokrát som sa rozhodol, že nebudem už jesť sušené ovocie a skúsim miesto toho kešu oriešky. Záha poľavuje, ale následne dostávam štikutku, ktorú nedokážem zastaviť. Normálne si ani nepamätám kedy naposledy som mal štikutku. Skúšam vodu, zastaviť dych, ale nič nepomáha. Dúfam, že o chvíľu táto malá nočná mora prestane. Pomaly sa driapem do ďalšieho kopca na Skalnatú, kde je tajná kontrola. Šéfuje tam tomu známy ultra bežec Ladislav Halasz s jeho psíkom a popri fotení, stíha aj čipovať. Počasie sa totálne zopsulo a miesto pekného slnečného dňa z rána, je tu hmlisto a poprchá.

 

 

Stúpanie na Skalnatú.

 Popri cestičke vidím ležiaceho bežca, ktorý si to ustlal pod kríkom a dáva na neho pozor jeho kámoš. Únava je evidentne trendy a každý ju zvláda svojím spôsobom. Keby tam mal karimatku a spacák, ľahnem si tam za ním tiež :) Štikutku sa mi zrazu podarí potlačiť a tak skúšam do seba dostať trochu kešu orieškov. Hneď len čo som prehltol oriešky, štikutka bola späť a ešte silnejšia. Bránica ma rozbolela z neustáleho štikania a ja som bol rozhodnutý, že za pár minút to na Babe balím. V kopci ostávam stáť a zohnutý sa snažím pozbierať ku poslednému kilometru chôdze. Pribieha Lukáš a spolu sa nejak pomaličky poberáme na Babu. Kecáme a utrieďujeme si dôvody spoločného konca. Práve tam som si uvedomil svoju hranicu a z úprimného srdca som si prial aby som si ku Štefánikovi zachoval peknú spomienku a za rok, možno dva, skúsil zdolať trať opäť. Posledné klesanie pred Babou, niekto nás fotí a na stanovisku sa odčipujeme a oznamujeme koniec.

 

Pezínska Baba a pre mňa aj predčasný cieľ.

 

 Šofér nám dáva čas sa dať do poriadku a potom nás zavezie do Bratislavy. Vo vnútri zhadzujem zo seba mokré veci a pomaličky hltám zeleninový vývar. 80 kilometrov, 27 hodín na nohách celkovo a ja som na totálku rozbitý a unavený. Spolu sediaci bežec, opretý o palice skúša podriemavať a ja si v duchu vravím, že presne toto som chcel urobiť aj ja tam niekde pred 4-5 hodinami a možno by to bolo celé inak. Keby, keby... Najeme sa a následne nás šofér ešte spolu s Lukášom a  jedným bežcom nakladá do auta. Cestu do Bratislavy skôr predriememe a už sa neviem dočkať kedy budem doma. V škole som sa prezliekol, osprchoval, rozlúčil s Lukášom a valil na bus a vlak do Trenčína. Kubo to nakoniec na Sološnici zabalil, váhal či nepokračovať, no žalúdok mu to nakoniec nedovolil. Po príchode domov som to okamžite zalomil v kresle a zobudil som sa na druhý deň po 18tich hodinách spánku. Telo malo riadny deficit evidentne. 

ST140 odporúčam určite každému, kto sa pokúša zdolávať ultra záležitosti, ale treba sa tu ozaj riadne pripraviť jak mentálne tak fyzicky a nastaviť sa ozaj na beh dlhý 144 kilometrov. Keď som si na 80. kilometri predstavil, že ma ešte čaká ďalších 64 do cieľa i keď behatelnejších a mne posledný úsek, čo mal 23 kilákov trval cez 5 hodín, tak sa mi popravde chcelo zakopať pod zem. Dnes som na to proste nemal... Snáď sa na štart tohoto krásneho preteku znova raz postavím a splním si konečne životný cieľ a jeden z dôvodov prečo som vlastne začal s behom.