Kysucká stovka 113 km/4700 m

"Sú bolesti, v ktorých človek iba sám si môže pomôcť, a silné srdce sa chce iba na svoju silu spoľahnúť." William Shakespear

 

Kysucká stovka. Taká klasika na našej ultra scéne. Kto by nad ňou aspoň raz nepremýšľal. Ani mne a Rasťovi to nedalo. Naša prvá myšlienka na Kysuckú vznikla niekedy pred rokom, počas Ostrej kružby, kde sme sa len tak okrajovo dohadovali, že by sme mohli tú povestnú Kysuckú stovku vyskúšať, zakiaľ sa borci mordovali so snehom okolo Ostrého vrchu. Kysucká s jej 4700 metrami stúpania a výnimočnými podmienkami robia z akcie jednu z tých ťažších. Samotný org odporúča túto akciu pre tých "ostrieľanejších". O náročnosti svedčia nakoniec aj čísla DNF každý rok. No dôvod prečo to skúsiť je, že som v tých kopcoch nemal možnosť odbehnúť ani meter. Slovo dalo slovo a viac sme sa tým už nezaoberali.  
Rozhodujúci faktor je na Kysuckej počasie. Podľa počasia sa ukáže, čo akcia prinesie. Tento ročník nám malo priať. Teda... Záleží jak sa na to človek pozerá. Nemalo byť -20° a nemalo byť 1,5 metra snehu. Usporiadateľ píše pár dní pred závodom, že bežecké mačky budú výhoda. Na trati od 650 m n.m. je súvislá vrstva zmrznutého snehu, ktorý sa prepadá. Od štvrtka do piatočného večera dážď a tak na trati bude aj riadne blato.

Štart Kysuckej je naplánovaný na piatok, 21:00. Pôjde sa proti noci a ja by som bol rád, keby sme stihli v sobotu posledný vlak. S Rasťom si dávame malé skromné predsavzatie, že dať to pod 24 hodín bude stačiť. Neprišli sme sem súťažiť, ale skôr sa len zúčastniť a úspešne dokončiť. Kysucká nie je akcia, ktorú by som rád opakoval viac krát, kvôli jej pridaným hodnotám, ako nevyspytateľné počasie. Proste som už fajnový. Priznávam.

V Žiline na stanici stretávame Dalibora Dvorštiaka, Martina Horčíka a spoločne sa vezieme do Kysuckého Nového Mesta. Vo vlaku zisťujem, že som si doma zabudol hrnček a tak fasujem od Rasťa krásny žltý hrnček. Do telocvične prichádzame okolo pol siedmej večer. V telocvični sa pomaly zbalíme, najeme, zvítame sa so starými známymi a vyzdvihneme si GPS tracker, ktorý je aj novinkou na tomto podujatí. Budeme monitorovaní počas celej akcie. Ako poistka veľmi fajn vec keby ste sa stratili. Neskôr na trati uvidíme, ako to funguje v praxi. Do ruksaku si balím bežecké mačky, zateplenú bundu, jedny ponožky. Nič z toho na trati nevyužijem. Pekne si to cez 100 kilometrov len tak z pasie ponesiem na chrbte.
20:45 odchádzame z telocvične na štart, ktorý je asi 15 minút chôdzou. Ulice mesta zapĺňajú húfy bežcov a domáci z toho majú pasiu. Poslušne stoja s autami na zablokovaných prechodoch a niektorí trúbia a povzbudzujú. 21:00 a je tu štart v úzkej uličke.

Bežci sa pomaly zbiehajú pred telocvičňou.

Poď Juro! Dáme jednu svojku.

Radoľa štart - Zástranie 8. km

21:00 a 90 ultra bláznov sa práve valí z Radole vpred. Hneď po troche asfaltu nasleduje poľná cesta. Zľadovatelá cesta s prímesou blata. Neskôr už len totálne prechcaná lúka s prímesou blata. Skákajúci hrnček na ruksaku mi lezie na nervy, ale Rasťo ma presviedča, že si ho tam mám nechať. Nazývame ho teda terapeutický hrnček Jozef. Na nohách mám Merrelly goratexové, ktoré som ešte 2x impregnoval, no aj tak im nedávam dlhú životnosť, že mi udržia nohy v suchu. Do Zástrania prichádzame na prvú kontrolu. Vyťahujeme našu malú bibliu, kde nám zapíšu kontrolu. Ku tejto knižke alebo ako to nazvať. Nerozumiem tomuto moc. Na kerého oného mi je formát A5 z tvrdého papiera, ktorý sa mi nikde inde nezmestí len do zadného vačku v ruksaku? Aby sa mi tam tie 4 podpisy zmestili je ozaj potreba plagát jak s Kelly Family, lebo ich je v kapele 25? Trochu minimalizmu možno do budúcnosti nezaškodí. Je mi to len proste ľúto lebo je to totálne neskladné a otravné dávať na každej kontrole ruksak dole. Holt oldschool. Kontrola je pri aute. Fasuje sa tu oškvarkový pagáčik, čaj a kola. Skoro jak na vojne. Dávame si teda colu a pokračujeme cez dedinu ďalej.

Zástranie 8. km - Horný Vadičov 35. km

Prebiehame okolo grcajúcej mládeže pred kultúrnym domom, kde hrá Benny Benassi svoje nostalgické tucky. Pokrikujem na mladú dáviacu slečnu, že len nech sa poriadne vygrcia. Po pár desiatkach metroch sa po našom boku objavuje mladý junec. Najprv Rasťa napadlo, že nám ide dať po papuli, ale vysvitlo, že sa prišiel zo zvedavosti spýtať kam ideme. Reku bežíme Kysuckú stovku a tak... Čo vieš povedať chalanovi s dvojkou v žile. Nečakane nás začne obdivovať a pomodlí sa za nás so slovami: "Boh s vami!"

Popravde ma to zaskočilo a bolo to moc príjemné zistenie, že ľudia sú tu stále silne veriaci a prajú druhým dobro. V meste sa vám toto proste nestane. Bolo to milé. Bodka.

Čaká nás výstup na vrch Straník. Vcelku slušný stupák. Oproti nám už zbiehajú bežci. Fandíme, podporujeme. Sneh je tu len sporadicky a hore to ide vcelku fajn. Na vrchole sa nám naskytne  "krásny" výhľad na automobilku KIA pri Žiline a okolie. Názorná ukážka ako megastavby "zapadajú" do prostredia... Spiatočka dole už ide malinko horšie a je treba byť viac opatrný. Znova cez dedinu okolo družstva cez blatistú cestu. Tu začína divočina. Cesta odtiaľto bola pre mňa na palicu. Zmrznutý sneh sa občas prepadával a občas podržal. Občas vykrúcal členky a občas som nevedel kam s nohou. Palice sa mi zabárali niekedy meter do snehu a boli skôr na obtiaž, ale zas na druhej strane ma podržali, keď som strácal balans. Aby toho nebolo málo, do cesty boli popadané stromy. Okrem ťažby a lykožrúta, tu ťažký sneh narobil riadnu paseku. Povyvracané stromy, polámané vrcholce... Brezy, tie tu boli najodolnejšie a ich vrcholce boli položené až k zemi. Poohýbané jak z gumy... A všetok tento materiál vám robí fyzické prekážky. Neskôr to začne byť mentálneho charakteru a tajne dúfate, že to nebude večne. Celé tri hodiny mi vydržali tenisky suché. Odľahlo mi. Nemal som čo viac stratiť. Pocit sucha a posledného ostrova bezpečia práve skončil s vodou v topánkach. Treba si rýchlo zvyknúť na podmienky a zmieriť sa s tým. Takto to odteraz bude a hotovo. Ideme do zbehu a čakáme na občerstvovačku na 35. kilometri. Tešíme sa na jedlo.

Pohľad na závod KIA pri Žiline z vrcholu Straník.

Rasťove triple depresso z ktorého sa mi ešte pár hodín nechcelo spať a vegánsky kútik.

Horný Vadičov 35. km - Klubina 52. km

7 hodín nám trvalo sa dopratať na 35. kilometer. Inokedy máte za sebou v takom čase 50ku. Na tejto stanici vzdáva najviac bežcov. V ten večer ich tu ukončilo 19. Na vašu skrehnutú morálku tu hrajú proti vám také veci ako teplý krb, teplá polievka, tony jedla, teplý čaj a káva a celkovo je táto chata veľmi útulná. Jednému menej ostrielanému jedincovi to tu musí srdce zlomiť pri pomyslení, že opustí toto ultra heaven. Rasťo mi tu urobí kávu. Ani neviem či sa to dá tak nazvať, lebo to bol tak kyselý smrťák, že som si ju musel na 4x nariediť aby to bolo konečne trochu pitné. Rasťo barista a jeho postup o level vyššie. V Považskej na stanici by si ho isto hýčkali ako top baristu! 

Tlačíme do seba kalórie. Ja do seba hádžem všetko krížom krážom. Asi po pol hodine sa teda posúvame ďalej. Vonku je niečo málo pod nulou. Sneh primrzol a nám sa do stúpania ide perfektne. Hlasné grganie znižuje možné nebezpečie, že by sme narazili na medveďa. Sme totálne nafutrovaní, až sa nám to neľúbi. Cez Skríželné zbiehame do doliny. Preskakujeme rozvodnený potok a cupkáme po asfaltke. Pri autobusovej zástavke stojí človek  a čaká na spoj. Ešte je šanca sa vrátiť domov, nadhadzujem Rasťovi. V doline po snehu ani chýru. Ale jakmile sa človek dostane nad tých sľubovaných 650 metrov, tak je snehu požehnane. V diaľke vidieť, že za chvíľu bude svitať. Dostávame sa na hrebeň a pokračujeme na Černatín. Moc krásny hrebeň. Stretávame tu aj bežcov oproti. Tu už slniečko začne ozaj poškuľovať a môžeme vypnúť čelovky. Lepšie načasovanie na svitanie sme si ani nevedeli predstaviť. So svitaním prichádza aj tragický pohľad. Hory sú tu neskutočne zdevastované... Čo išlo vyťažiť, tak sa vyťažilo. Holoruby kam oko dovidí, i keď dnes už pomaly zarastené. Ale bežecky a z trate asi najkrajšia pasáž. Pomaly si to prebehneme a čaká nás zbeh do dedinky Klubina, kde bude aj kontrola.

Rasťo si robí fotečku s her Černatínom.

Pokračujeme z Černatína.

Svitá nám na lepšie časy. Snáď aj tunajším vyťaženým lesom.

Ultra lastovička. Nemala by chýbať nikde od Slovinska.

Pohľad na Veľkú Raču. Pekný kopec.

Terapeutický hrnček Jozef.

Rieka Bystrica.

Klubina 52. km - Dedovka 65. km

Na kontrole sa dlho nezdržiavame. Stretávame tu Lukáša Jureňu. Ku jedlu tu pre mňa moc nie je. Trochu ma prekvapuje, že už nie je žiadny teplý čaj. Na to, že nie sme poslední, to moc dobre pre ostatných nevyzerá... Beriem si len suchý chlieb a zajedám to svojím údeným tempehom. Pomaly kráčame a konštatujeme, že jedenie a kráčanie do kopca zároveň je veľmi obtiažna disciplína. Rasťo zrobí nejakú fotečku. Luky nám ujde a za nami sa derie párik. Opúšťame Kysuckú vrchovinu. Nasleduje nekonečné stúpanie až na lyžiarske stredisko Rača. Žalúdok už dlhšie neposlúcha, ale zatiaľ to nie je nič kritické. Rasťo dáva o sebe vedieť medzištátnym telefonátom do Práglu. Slniečko sa do nás opiera a tak bundy ukladáme do vakov. Vyzerá to na krásny a slnečný deň. Banujem, že som počúval reči druhých a nechal si okuliare v bágli na štarte. Opatrne prechádzame medzi lyžiarmi a čaká nás dlhý zbeh dolu pod zjazdovku. Naneštastie to organizátor nedal šriegom dole, ale musíme to obchádzať celé dokola po zvážnici. Jedna z pár ozaj nezáživných pasáži. Asfalt dole je namrznutý a bojíme sa pádu. Okolo chýba les, ktorý tu kedysi bol a všade sa to hemží ľudmi.

65. kilometer a dobiehame na kontrolu. Zoznamujem sa so Zuzkou Noskovou a tá sa stará o naše pohodlie. Moc príjemná stanica. Dávame si tu zeleninovú polievku. Okrem tej tu už nič iné na jedenie nie je. Moc som sa nenajedol popravde, ale žalúdok neposlúchal a tajne som dúfal, že mi polievka spraví dobre. Trocha diéty nezaškodí. Po 25 minútach vstávame a valíme ďalej.

Pohľad späť na Kysuckú vrchovinu.

Slniečko už hreje a bundy išli do ruksakov.

Lyžiarske stredisko Dedovka.

S Rasťom na Dedovke. (foto Blažena Orošová)

Dedovka 65. km - Čadca 84. km

Z Dedovky nasledujú 4 kilometre asfaltového klesania za plnej premávky do obce Oščadnica. Autobusy a autá snažiace sa dostať pod zjazdovku mi naháňajú strach. Trochu zbytočné znásilnenie trate. Tento úsek sa mohol úplne vynechať. Z Oščadnice sa to hneď stáča späť hore cez malú zjazdovku. Ja tu začínam prežívať svoje prvé tvrdé spánkové krízičky. Rasťa posielam do kríčkov, aby som si chvíľu oddýchol. Tomu sa rozpadne zips na ruksaku a spájame ho pomocou zicherky. Šliapeme  na vrch Surovina. Je tu pekný výhľad a aj prístrešok. Rasťo navrhuje chvíľu pauzu a dávame si vyfasovaný energeťák. Modlím sa aby mi trochu pomohol proti únave, ale zas na druhej strane viem, že si to odnesie žalúdok. Po pár minútach odchádzame a za pekného výhľadu bežíme dole do doliny po rozmočenej lúke. Obiehajú nás tu dvaja bežci. Ich parťáci to vzdali a tak sa do toho opreli. Čaká nás výstup na Kýčeru. To slovo veští zradu lebo kopce s týmto menom sú vždy niečim zradné, viz. Hnilická Kýčera v Malej Fatre napríklad a keď je pekne blatistá...

Táto Kýčera mala svoje čaro v tom, že miesto chodníka tiekol potok. Veľmi príjemná záležitosť. Teplá voda tu zrovna netečie, to vám poviem. Prudké stúpanie, ale skončilo skôr než som čakal. Žalúdok v jednom ohni a každé grgnutie bolo ako zapáliť v krku oheň. Z Kýčeri to bolo pomerne fajn. Príjemné klesanie cez krkaháje a myšlienka ďalšieho odpočinku nás posúvala vpred. Obiehame tu Andreja Orogvániho. Je unavený a bez energie. Plánuje to na stanici zabaliť. Ponúkam mu pomoc nejakú, ale nič nepotrebuje a tak ideme si svoje ďalej. Čadca je klasické socialistické mestečko s bytovečkami a tým všetkým, čo ku tomu patrí. Prior som tam nevidel, ale nebol som v centre. Po takmer 18 hodinách prichádzame konečne na ďalšiu, predposlednú kontrolu. Vo vzduchu je cítiť pomaly sa blížiaci koniec.

Na trati zažívam najhoršie chvíle práve tu. Žalúdok na sračku a strašne sa mi chce spať. Vzadu je Kýčera.

Trošičku umyť nožičky lebo na Kýčeru treba byť čistučký.

Čadca a kopec jedla.

Čadca 84. km - Nesluša 104. km

Rasťo zagurtňoval rozpadnutý ruksak a ja som sa natlačil s lunterkami a cibuľou. Chvíľu to vyzeralo, že mi to tam konečne padne do žalúdka jak má. Omyl. Po pol hodine sa zbierame a ideme ďalej. Vcelku sa teším na túto pasáž. Ľudia od začiatku strašili aké to bude hrozné a tak, no čím ďalej sme išli, tým krajšia trať bola a lepšie sa išlo. Prebiehame okolo hotela Husárik. Veľa behatelných úsekov. Terén je síce mokrý, ale nič hrozné. Žalúdok na sračky a tak mi Rasťo dáva nejakú zázračnú tabletku čo chutí ako krieda s mätou. Chvíľu mi kyselina povolí, ale neskôr sa zahlási znova. Stúpame na najvyšší bod hrebeňa, Chotárny kopec 906 metrov. Začína jemne padať sneh a tak vybaľujeme fukerky. Zrazu spoza chrbta počujem svoje meno. Vladko Jakubec so svojou milou na bežkách. Dosť nečakané stretnutie. Dozvedám sa, že idú Martinovi naproti. Prehodíme pár viet a ideme si ďalej každý svoje. Cesta je počas celého hrebeňa pekne vyfrézovaná a na behanie úplne ideálna. Z Chotárneho kopca je to pekne dole brehom. Z diaľky už je vidieť Marťácky vrch a na vrchole rozhľadňa. A tak isto vidíme dvoch bežcov pred nami jak sa driapu do kopca. Dávame si za úlohu ich dobehnúť. Posledné stúpanie k rozhľadni pred kontrolou. Potom už je to fakticky len dolu do Nesluše. Začínajú ma štípať rozmočené chodidlá. Dúfam, že do cieľa vydržím. Marťákov kopec si u Rasťa vypýtal svoje a zažíva energetickú krízu, ale nesťažuje si. Bojuje. Začína sa nám znova stmievať a do zbehu zapíname čelovky. Prudký zbeh nás vyhadzuje tesne pred dedinu. Teraz už len po asfaltke asi 3 kilometre až na stanicu. Stále sa nám dobre beží. Ušetrili sme si nohy na záver a po asfaltke je to na stanicu pomerne rýchlo. Podarí sa nám obehnúť troch bežcov. Prichádzame na stanicu, kde šéfujú Ľubka a Rado spolu s partiou. Ponuka je tu parádna. Ja sa ale bojím jesť a dávam si len dva chia džúsy a dve hrste pomarančov. Kávu by som si rád dal, ale bojím sa. Žalúdok sa začína zlepšovať. Ľubka mi dá zahrať pesničku Marvin Gaye - Ain`t No Mountain High Enough, ktorú budem za 6 kilometrov spievať Rasťovi na kopci Tábor. Tak aspoň znela dohoda. Dlho sa nezdržiavame a sme vcelku nabudení to ukončiť.

Trhač faborkový. Hlad je sviňa.

Chotárny kopec. Bolo tam moc pekne a tak sme posedeli pod smrečkom.

Že servus!

Nesluša 104. km - Kysucké Nové Mesto 113. km

Podľa všetkého by nás malo čakať nejakých 250 metrov stúpania. Nič veľké, ale... Prebiehame cez dedinu a ostrá vľavo do kopca. Blato sa lepí na podrážky a s Rasťom držíme tichú domácnosť. Riešime si svoje v gebuliach. Rasťo tvrdí, že si to tak nejak sumarizuje. Driapeme sa na vrch Tábor, kde je aj rozhľadňa. Krásny výhľad na okolie. Zapínam teda pesničku a snažím sa spievať, ale nejak mi to nejde poriadne. Rasťo je spokojný aj s tým málom a tak zbiehame do cieľa. Posledné tri kilometre. Len tri, ale tie najblativejšie a najnechutnejšie. Blato nad členky, šmýka sa mi a horou sa ozýva len hromženie a kliatie... Čisté hovná a sračky. Nič pekné. Celý ten dojem sa rozplynul na jednom kilometri. Neostalo vo mne nič pekné. Nohy ma už teraz štípu dosť silno a už si prajem koniec. Pod kopcom stretávame domáceho, čo má v žile tak trojku a opiera sa o bicykel so slovami, že nech na neho nesvietim lebo mi jednu prijebe. Nie je nad domácu pohostinnosť. I keď pochybujem, že by sa od toho bicykla vôbec odlepil... V starom snehu čistíme palice a tenisky. Znechutení kráčame do finišu. Belo nám robí finišerskú fotku a usadáme vo vestibule. Čas na hodinkách ukazuje 23:38. Bez znaku, že sme niečo práve zdolali, ukončili. Bolo to celé divné... Žiadna hrdosť, emócie... 
 

104.km a dopĺňame posledné kalórie. Vo vzduchu už je cítiť blížiaci sa koniec.

Rasťovi zaspievam Ain`t No Mountain High Enough, ale moc mi to nejde.

Dodatočne podávam aspoň Rasťovi ruku. Cítil som sa blbo, že to nemalo žiadny pozitívne naladený koniec... Asi to musí prísť tento krát časom. Po vyzutí topánok zisťujem, že mi zliezol ďalší nehet na druhom palci. Ten narazený z Talianska... Asi jak bol rozmočený, tak sa mu uráčilo chalanovi.

Akcia to bola vážne pekná. Aj napriek všetkým tým ťarchám na trati to stojí za to. Tie podmienky tam sú jedinečné. Príroda na veľa miestach zdevastovaná, ale aj tak som si ju obľúbil. Rasťo tam už vymyslel nejaký projektík na leto.

Zázemie na staniciach na jednotku. Teplo bolo všade, tony jedla, ale i miesto na odpočinok. Jediné malé mínus by som dal za to znásilnenie trate v okolí Dedovky na 65. kilometri. Určite by sa to dalo vymyslieť lepšie i keď možno logisticky náročnejšie. Kto má rad humus na trati, tak Kysuckú stovku rozhodne odporúčam. Bude sa tam cítiť doma. Tak doma, ako Vít Otevřel, ktorý K100 beháva pravidelne. Ten aj Kysuckú tento rok opäť vyhral s časom 15:06, druhý Matej Oravec 15:28 a tretí Ivan Mudroň 16:43. U žien na prvom mieste skončila Marie Balšínková 19:37, druhá Monika Heissenberger 20:09, tretia Miluše Gombalová 20:13.

 Behu zdar a Ultra zvlášť!

Finišerská s diplomami na druhý deň. R+J projekty úspešne dobačovali.

Môj bežecký gear:

- tenisky: Merrell All Out Crush 2 GTX

- ponožky: SherpaX thermo
- boxerky: Craft, Greatness

- odev: 1. vrstva: Brynje

            2. vrstva: Lyžiarske termo z Lidla

            3. vrstva: Klimatex Dagur

            4. vrstva: Montane  Minimus Stretch Ultra

- rukavice: Craft Discovery

- čiapka: Singing Rock , Nanuk

- vesta: Ultimate Direction, Mountain vest 4.0 

- palice: Black Diamond, Z Distance aluminium 
- čelovka: Petzl Actik