Beh Štiavnickými vrchmi 50 km

                                                                 "Kto nepozná prírodu skrze lásku, ten ju nepozná vôbec."

                                                                                            Karl Wilhelm Friedrich Schlegel

 

Punkový kolotoč s ultrabehmi nikdy nespí a TK Filozof  si pre nás nadšencov ultrabehov a diaľkových pochodov pripravil ďalšiu akciu v Štiavnických vrchoch. Keďže sa blíži termín Leteckej 100ky na ktorú je prihlásených viacero mojich bežeckých priateľov a ja tiež  , tak sme nechávali posledný víkend bez plánovania nejakej akcie. Len nechať si voľný víkend je pre závislákoch na endorfínoch a bolesti veľmi ťažké a tak sme pokukovali po niečom behatelnom. Na výber sme mali z dvoch pre nás zaujímavých behov a to Beh cez Hubalovú 22 km, ktorý sa radí do behov zo série "Výživnej štvorky" alebo Beh Štiavnickými vrchmi 50 km BS 50. 
Podaktorí Hubalovú absolvovali po minulé roky a tak sme sa zhodli , že BS 50 bude asi lepšia alternatíva a podľa môjho názoru aj dobrá príprava na L 100. Hubalová je "krátka" a je to hlavne pretek kde ide o niečo a ja súťaživec by som sa tam asi najskôr dobre odpálil. Rozhodnutie teda znelo, že keď už poznáme cestu do Žarnovice tak prečo týchto skúseností nevyužiť a vycestovať do Štiavnických vrchov a prebádať nové mieste v našej malej krajine.
Naša punková zostava bola nakoniec Jakub, Miladka, Rasťo a Katka.


 Budíček 4:20 ako bežne do práce a cítim , že moje nohy po včerajších bulharských drepoch nie sú ešte zregenerované , ale nelámem si s tým hlavu. 50ka sa dá odbehnúť aj s ďaleko viac rozkašovanými nohami ako svalovica na prdeli a stehnách. Balím si veci a dávam do seba pol litra vody s chia a citrónom a tým sú moje raňajky na ďalšie hodiny vyriešené a jesť budem až na trati. S chia mám super skúsenosti a viem , že ma nič neprekvapí na štarte. Na beh som si nabalil 2 balíky datlí od bionebio Deglet Nour a do fľašiek na beh som si nariedil džús s vodou. 5:20 naberám Katku s Jakubom pri Južanke s príjemným ranným úsmevom ktorý Vám kolegovia v práci len tak ľahko nedajú a keď už , tak nie zadarmo a valíme si pre Rastíka ku Smažienke a následne pre Miladku. V aute rozvoniavajú mandarínky a na zadných sedadlách práve prebiehajú fruitariánské orgie. Počasie nevyzerá najlepšie. Chladno a sychravo nám nedodáva optimizmus , ale dobre vieme , že aké počasie bude  sa ukáže až za Penhýbelom. Cesty prázdne a v aute si pohrávajú na rockovej republike Zeppeliny, Hendrix, Slíže a celkovo hudba , ktorá nás trošičku nakopáva a my si v aute pospevujeme a tešíme sa na nadchádzajúce hodiny. Po ceste opäť skupujeme všetky staré chatrče v maličkých dedinkách a rozplývame sa , aké by to asi bolo keby by sme tu niekedy žili. Cik pauza znova za Penhýblom a zrazu sa nám počasie krásne ukazuje. Človek jak keby priešiel na inú planétu. Slniečko hladká svoje kopčeky svojími lúčmi a nás opúšťa pochybnosť , že dnes bude škaredo. Prechádzame cez Žarnovicu a nás čaká šplhanie do Hodruškých kopcov. Primrznutá cesta a zmrznuté jazerá nám dávajú jasne poznať , že zima tu neskončila. Cestou križujeme niektoré miesta na ktoré sa dostaneme bežecky a Rasťo nám objasňuje okolie a trasu kade pobežíme. Pred nami sa vynára staré a   historické mesto Banská Štiavnica v plnej kráse. Jedno z najkrajších miest ktoré som mal kedy možnosť vidieť. Mačacie hlavy, historické centrum , kostoly a staré domce lemujúce cestu a v nás, ktorí sme tu po prvý raz, necháva Štiavnica hlboký dojem. Už len samotná cesta autom ku Počúvadlianskym jazerám je veľmi zaujímavá a vrelo odporúčam. Po ceste je banské múzeum , Vindšatchtské jazero v ktorom sa chcela Miladka okúpať, ale nakoniec si to rozmyslela lebo bolo súvisle zamrznuté a bez píly by to asi nešlo, rôzne štôlne a celkovo je vidieť čím to okolie žilo a jak moc bolo bohaté. 
Ku Počúvadlianskym jazerám sa dostávame s 15 minútovým predstihom jak sme pôvodne plánovali.


Ideme na registrácie a ja zisťujem prvú z niekoľkých nepotešujúcich skutočností, ktoré mali následovať. Zabudol som si peniaze doma pri prezliekaní bundy a mám len na štartovné , ktoré je dobrovolné a na benzín ktorý sa dobrovolne míňa. Preberáme si itinerár a sadáme za stôl. Rasťo prehlási, že študovať trasu v itinerári je momentálne nemožné kvôli nesústredenosti a ja prikyvujem na súhlas, že tiež. Vypijeme si kávu a ideme sa prezliecť do auta. 

Kávička u Starej Blaškovej (foto TK Filozof)

Ďalšia vec ktorú som zabudol doma je pletenná čelenka s ktorou som plánoval bežať. Škoda veru... Sedí mi a som v nej neodolateľný. Presne tieto dve veci robia bežca neporazitelným hehe. No vlastne ešte Gps trasa v hodinkách ktorá sa mi tak isto zmazala z hodiniek aj s mojími nastaveniami a s banánom ktorý som zabudol na streche auta a paličkami, ktoré sa mi rozpadli v ruke keď som ich išiel skladať. Vydarený začiatok dňa a tak si hovorím , že už to môže byť len lepšie. Radíme sa pred reštauráciu s pozoruhodným menom "U starej Blaškovej" na štart.

PP aneb Punková partia (foto noname)

Vidím známe tváre z Pohronského maratónu a tak isto aj starého známeho z jednej akcie, kde celú cestu rozprával o tepoch a po dvoch rokoch neprestal a stále mal 52 tepov/min. Jak úsmevne sa zabrzdiť na takejto maličkosti a rozprávať o nej dva roky. Nuž , ale maličkosti robia veľké veci veľkými. 


8:30 a my si to valíme popri Počúvadlianskom jazere. Kubko s Katkou pôjdu svoje a dopĺňať by ich mala Miladka.

Gekone v akci (foto TK Filozof)

Popri Počúvadlianskom jazere (foto TK Filozof)

Ja som sa s Rasťom dohodol , že by to bolo fajn prebehnúť pod 7 hodín s tým, že sa moc nezničíme. Slovo dalo slovo a s Rasťom valíme prvé kilometre spolu. O tom, že sme si boli súdení nás mali presvedčiť znaky ktoré boli viac než presvedčivé. Ja som nemal navigáciu v hodinkách a trať som neštudoval, kdežto Rasťo mal  GPS, ale chýbal mu itinerár s popisom trate, ktorý vytratil tesne po štarte. Podarilo sa mu jeden vytratený itinerár nájsť na zemi ktorý opäť po chvíli vytratil a tak už to bolo definitívne, že musíme ísť spolu čo sa ukázalo ako dobrý nápad. Po 2,5 km zisťujem posledné prekvapenie a to, že som si nepustil hodinky a tak už len kývnem znechutene rukou. V piatok tu trošku posnežilo a tak sme sa mohli pripraviť na sneh a v neskorších hodinách keď sa slnko oprie do svahov o riadne blatko.

Asi ja  (foto TK Filozof)

Netreba dávať veľké peniaze na Sparťana a válať sa v blate. Stačí si ísť na jar zabehať do Štiavnických vrchov dobrý trail a nevyhýbať sa kalužiam, ktorých sú tu mraky. Hory sú tu riadne premočené a pod snehom zakrytou trávou to je riadne čvachtavé. Zatiaľ sme mali šťastie a všetko bolo z rána premrznuté , ale počítali sme , že do cieľa neprídeme ani suchí ani čistí. Pomaličky prebieham popri Richnavskom jazere až na Havrankovu lúku, kde si Rasťo zabehne do krovia a ja si dávam prvú ďatlovú svačinku po 5 hodinách od prebudenia. Nohy sú v pohodičke a my zbiehame do dediny Hodruša Hámre kde by na nás mala čakať občerstvovačka. Cestu ku občerstveniu nám skríži slepica ktorá vyzerá, že svoje zdravie nechala v kurníku pre kunu a koňa ktorého mala rómska rodinka na voľno pusteného pred domom ako svojho mazlíčka. Paradoxi a konfrontácie ktoré v itinerári človek nevyčíta.

Už nás očakávajú na 15 km Hodruša Hámre (foto Rasťo)

Organizátori nás vítajú a stoly sú plné dobrôt. Hodím do seba pomaranč, banán a čaj. Nejak sa nezdržujeme a aj kráčame s Rasťom na zelenú do stúpania. Hodruša je staré banícke mesto , ale sláva mesta už je dávno preč. Slávu pripomína zrekonštruovaný dol , ale ináč nič moc k videniu.

Zrekonštruovaný dol v Hodruši (foto Rasťo)

Šlapeme do mierneho stúpania a zrazu sa dostávame ku krásnemu zrekonštruovanému kostolu. Žasneme nad kostolíkom a hlavne nad jeho umiestnením, lebo je to asi kilometer , možno dva, nad obcou a hlavne je to v lese čo je na kostol nezvyčajné. Kostol býva predsa v 99,9% na námestí vedľa krčmy. Urobíme si fotečky a ideme loviť partiu ktorá nám uletela na občerstvovačke.

Kostolík nad Hodrušou prekvapil (foto Rasťo)

Kocháme sa okolitými svahmi ktoré boli utvorené sopečnou činnosťou a kamene pokryl zelený mach. Je to tam podobné ako u nás na Seleckom kamennom mori. 
Obiehame partiu 3 bežcov, jednu bežkyňu a dostávame sa na otvorenú luku Kerling kde je kaplnka. Rasťo prehodí , že mal tú česť tadiaľto pár krát behať v minulosti a tak sa mu odovzdávam do rúk a nechávam mu žezlo vodiča. 

Kaplnka na Kerlingu ( foto Rasťo )

Prechádzame cez Kešnerovskú a obdivujeme krásny velikánsky dub a pod ním kríž. 

Starý dub (foto Rasťo)

Príjemným klesaním schádzame na Hadovú kde cestu lemujú lipy a vedľa nich je veliký renovovaný majer s jazierkom. Príroda je tu neskutočná a nám sa vynárajú krásne panorámy ako Vtáčnik alebo krásny kaštieľ, ktorý nechal postaviť otec synovi podľa nejakého starého talianskeho vzoru. Aj ja chcem takého tata sucho prehodím a obiehame do kopca ďalšieho bežca ktorý na pohľad vyzerá , že trpí.
Schádzame do obce Banky ktorú len letmo prebehneme a hneď zas valíme do stúpania. Zo zvážnice cez kopec dobieham ku Štiavnickému jazeru a robíme pár fotiek a ja si zatiaľ vyhadzujem štrk a ihličie z tenisiek. 

Peklo tie malé vecičky a tajch za mnou ( foto Rasťo )

Vôbec nerozumiem , že doteraz som mohol behať bez návlekov a nevadilo mi to. Je to otrava vysýpať kamienky z topánok každých 10 kilometrov.
Po asfaltke zbiehame zelenú asi pol kilometra a ostro zatáčame späť do lesa. Cestička vedie popod tajch a my máme možnosť vidieť systém vodných kanálov, ktorý posiela vodu úspešne do dolín. Rasťo mi rozpráva o histórií Štiavnice  , ako bola Štiavnica prvé mesto v Uhorsku  s kanalizáciou a ako moc bola Štiavnica vďaka baníctvu bohatá.  Zo zelenej sa napájame na červenú a dobiehame ďalšiu partiu bežcov. Sneh sa zmenil na čľapkanicu a kaluží pribudlo aj s blatom. Zatiaľ sa snažíme byť čo najviac v suchu to ide , ale vyzerá to beznádejne.

Červená studňa 31. kilometer a my sme na druhej občerstvovačke. Opäť super výber od ovocia , salám , orieškov , čokolád až po rôzne muffiny a koláče. Hádžem do seba pomaranče , banán a horkú čokoládu. V nalámanej čokoške som uvidel ritter sportku marcipánovú tak som vyďobával hlavne tú lebo je zložením vegánska. Ritterka ma riadne potešila to Vám teda poviem. Do fliaš si načapujem ionťák a do druhej si domiešavam vodu s džúsom a vyrážame. Začínam cítiť únavu a moja prdel už tiež nieje to čo pred tým. Bola blbosť cvičiť deň pred...

 

Občerstvovacia stanica na 30. kilometri (foto TK Filozof)

Valíme si to po červenej do kopčeka čo najrýchlejšie do závetria. Snehu tu razom pribudlo a všetko je tu pekne biele. Človek by nepovedal , že zima je už fuč. Tu ešte veru nie. Škriabeme sa na vrch Paradajs. Názvy vrchov sa mi tu ozaj zdajú divné. Proste také neslovenské. Všetky by sa mali volať Ostrý vrch a Grúň , pre spestrenie a bol by pokoj. Paradajs? Evokuje to vo mne nejakú exotiku v tichomorí a nie nejaký kopec v srdci Štiavnických vrchov. Táto pasáž kde sa beží krátka hrebeňovka je pre mňa asi najkrajšia časť trate. Skaly a singl tracky až na vrch Tanád (939 m.n.m) najvyššie položené miesto na trati jak sa nemýlim.

Na hrebeni ( foto Rasťo )

Najkrajšia časť trate ( foto Rasťo )

Tanád a rozbité Ja ( foto Rasťo )

Tanád a nerozbitný Rasťo ( foto rozbité Ja )

Chodníček je tu  výživný s krásnymi výhľadmi. Človek beží hore, dole a zas hore, dole a celé to ukončuje strmý skalnatý zbeh  do lyžiarskeho strediska.

Zbeh z hrebeňa ( foto Rasťo )

My sme sa trápili a mohli sme sa nechať pekne kľudne vyviezť lanovkou , myslím nahlas pri pohľade na lyžiarsky vlek. 
Táto časť až po vrch Sitno sa nesie v štýle oblých lúčnych kopcov a Rasťo konštatuje , že asi tieto kopce vznikli umelo navozením hlušiny. Je to kľudne možne lebo kopce tu vyzerajú inak než všetko naokolo. Tu sa nám podarí trošku zakufrovať i keď veľmi málo. Zišli sme z červenej ktorá vede po vrchu hlušinách a my sme šli popod ne po modrej , ale po chvíli si všímame , že ideme zle a vraciam  sa späť na červenú a pokračujeme hrebeňom kde si opäť vytriasam kamienky z topánok a následne zbiehame  do sedla Pleso.

Lyžiarske stredisko pod Tanádom ( foto Rasťo )

Boj s kamienkami ( foto Rasťo )

Pred sedlom nás prekvapí rozsiahla mokraď a kedže som fajnový a nechcem aby som po zbytok trasy bežal premočený tak sa snažím nájsť alternatívu. Obchádzka je malinká nakoniec a my sa napájame na modrú smer Krížna. Ku Križnej bežíme po asfaltke ktorú lemujú staré duby. 

Asfaltka ku Križnej ( foto Rasťo )

Na Križnej opäť vyhadzujem z topánky kamienky a dumám ako je možné , že v ponožke mám viac bordelu ako v topánke. Na túto otázku som nezistil odpoveď do konca trate. Popod vrch Sitno (1009 m.n.m.) čo ho robí najvyšší vrchol v okolí sme mali bežať následujúcich 10 kilometrov. Kamenistá zvážnica, ktorá nemala konca. Každý beh má dačo do seba. Niečo čo ho robí  unikátnym a čím človeku podkope trochu morálku. Asi neexistuje trať, kde je všetko ako z rozprávky. No tak táto zvážnica nebola z rozprávky , ale rovno z pekla, pripravená zničiť naše nohy. 
Mierne stúpajúca rovinka, kde sa dá pekne držať tempo a tak s Rasťom sme sa opreli do toho a vyčarovali tempo 5:30/km s tým , že nech to máme čo najrýchlejšie za sebou. Priemerku za celý čas sme krásne skresali a my už sme dúfali v nejaký výbeh kde budeme môcť vykráčať , ale zvážnica bola nekonečná. Nič také neprišlo a ani prísť nemalo. Miesto toho sme si opäť trošku zbehli z trate , ale nič vážne a po pár stovkách metrov sme sa znova napojili na trať. Prichádzame na rázcestník pod Sitňanským hradom a dohadujeme sa s Rasťom , že do cieľa je to niečo cez 5 kilometrov a máme pol hodinu aby sme to dali pod sedem hodín čo by bolo potešujúce. Určili sme si teda šestkové tempo no hneď prvé metre sme nevedeli nájsť žltú značku a zo šestkového bolo zrazu desinkové. Museli sme si teda ozaj švihnúť po úvodnom zaváhaní. Počítali sme s miernym klesaním a peknou cestou , čo nakoniec bola pravda. Krásny single track ktorý križovali potôčiky a výhľady až do Maďarska. 

Vrch Sitno ( foto Rasťo )

Cesta bola kľukatá , ale nám sa darilo dodržať tempo čo sme si stanovili ba ešte lepšie. Posledné kilometre sme sa snažili držať v tempe mimo komfort aby sme všetko stihli. Síl ešte bolo a tak sme nemali problém to doklepať úspešne do konca.

Rasťo stíha držať tempo aj fotiť ( foto Rasťo  )

Posledný kilometer bol po asfalte ktorý tak trailový bežec obľubuje a dobiehame ku Starej Blaškovej  za potlesku ostatných bežcov s časom 6:56. Robíme si finišofku , gratuluje nám organizátor za dobehnutie a ja sa dávam do reality. 

V cieli s diplomami  (foto Rado TK Filozof)

Zrazu človek už nikam utekať nemusí. Je to také zvláštne po celom dni. S Rasťom ideme do auta sa prezliecť a vystrečovať a následne späť ku Blaškovej do tepla na kávu, nejaké to jedlo a samozrejme počkať na ostatných bežcov. Po približne hodine a pol pribieha Katarína s Jakubom. Pre Katkine boľavé koleno sa rozhodli , že si trasu skrátia o nejaký kúsok , veď o nič nejde nakoniec a aj tak luxusný výkon na človeka ktorý toho moc za poslednú dobu nenabežkal. Tak isto dostali diplom s odbehnutými kilometrami a večeru. Kubec s novými palicami spokojný a mal možnosť ich aspoň pred L 100 vyskúšať v teréne. Teraz už len počkať na Miladku ktorej požičali aj čelovku lebo už sa stmievalo a Miladka sa rozhodla trasu dokončiť. Nakoniec po 3 hodinách po našom príchode , prichádza aj Miladka celá spokojná a vysmiata jak keby ani nebežala poriadne. Táto žena ma vie vždy ohromiť s akou ľahkosťou dáva tie 50ky aj keď možno pomaličky , ale je to 50 kilákov a tie nepustia. Jeme, pijeme a kecáme a zhodujeme sa na tom , že by sme po ceste domov mohli navštíviť hlavného Gekona Maroša a vyžrať mu ladničku a vypiť všetky zásoby. Po prvom telefonáte váhal a našu ponuku odmietol , no potom uznal za vhodné aby sme prišli. Veď ako náš správny Capo di tutti nás nenechá hladných po takom výkone s logom jeho srdcovky.
Cestu domov sme zobrali cez Vyhne pre zmenu. Opúšťame tento kraj s krásnymi spomienkami a s pevnou vierou , že organizátor dokáže s podporou bežcov zorganizovať taký istý jak nie ešte krajší beh aj budúci rok. Pre mňa osobne jedna z najkrajších 50tiek čo som kedy bežal. Každému odporúčam navštíviť tento kraj a pochodiť čo to možno najviac a na budúci rok si skúsiť tento krásny beh Štiavnickými vrchmi.